Zamyslenia v Roku milosrdenstva

„Milosrdní ako Otec“ 

V Roku milosrdenstva vám ponúkame nový cyklus zamyslení. Nájdete ich každú nedeľu na tejto stránke a v katedrálnom chráme.


Tretia adventná nedeľa: Naliehavá výzva

    Vieš, ako sa vyhlasoval jubilejný rok v starozákonnom Izraeli? Trúbením. Celá krajina sa rozozvučala trúbením „na zvučných rohoch“, aby všetci vedeli, že sa začal jubilejný rok. Na jednej strane to znamenalo prejaviť obrovskú dôveru Bohu najmä v tom, že v tom roku sa nič nesialo a žilo sa z toho, čo sa urodilo samé. Ale aj z toho, že Boh prisľúbil, že predtým dá úrodu na tri roky (pozri k tomu 25. kapitolu Knihy Leivitikus)! Na druhej strane to znamenalo konať – odpustiť všetky dlhy, prepustiť všetkých otrokov – Izraelitov a vrátiť domy v dedinách a pôdu, ktoré mal niekto v prenájme. Nastal čas milosrdenstva.V utorok pápež František otvoril mimoriadny jubilejný rok – Svätý rok milosrdenstva. Aj mi je ľúto, že po celom svete v ten deň nezneli trúby, aby tak všetci – veriaci i neveriaci – vedeli, že nastal mimoriadny čas, čas milosrdenstva.

Čo však tento rok pre nás znamená? Prečo ho Svätý Otec vyhlásil? Prečo tak naliehavo žiada, aby sme sa celým srdcom usilovali naplno ho prežiť?

Túto stredu pri audiencii to Svätý Otec veľmi jasne vysvetlil. „Cirkev potrebuje tento výnimočný okamih. Nehovorím: Pre Cirkev je dobrý tento výnimočný okamih... Nie, nie! Hovorím: Cirkev potrebuje tento výnimočný okamih. V našej dobe veľkých zmien je Cirkev pozvaná, aby zo svojej strany ponúkla osobitný prínos a dala tak svetu najavo znaky Božej prítomnosti a blízkosti. A Jubileum je príhodným časom pre všetkých nás, aby sme kontemplovali Božie milosrdenstvo, ktoré prevyšuje každú ľudskú obmedzenosť a ožaruje temnotu hriechu, a aby sme sa tak mohli stať jeho presvedčivejšími a účinnejšími svedkami.“

Takže máme kontemplovať Božie milosrdenstvo, aby sme lepšie videli vlastnú potrebu prijímať ho. Svätý Otec uvádza, že čím viac vidíme Ježiša ako obraz Božieho milosrdenstva, tým viac si môžeme uvedomovať, že sme hriešnici, ktorí to milosrdenstvo potrebujú. A tak nás pozýva putovať k Svätým bránam v našich katedrálach a ďalších kostoloch, aby sme mohli byť uzdravení z následkov hriechu.

No to je len jedna stránka. Pápež totiž ďalej hovorí, že prijatím milosrdenstva sa máme stať „jeho presvedčivejšími a účinnejšími svedkami“. Rozumieš, o čo ide? Ty s uzdraveným srdcom dokážeš vidieť ľudskú biedu okolo seba a prejavovať milosrdenstvo tým, že pomôžeš núdznym.

Myslím si, že tu narážame na problém – väčšinou núdznych okolo seba nevidíme či nechceme vidieť, lebo „to je jeho vec“. Alebo sme natoľko pohodlní, že si „nechceme zašpiniť ruky“. Ale vieš, čo je Cirkev, ktorej si členom? Je to zhromaždenie ľudí, ktorí sa navzájom milujú tak, že „medzi nimi nebolo núdzneho“ (Sk 4, 34). Pozri sa na svoju farnosť a pritom si pomaly čítaj zoznam skutkov telesného a duchovného milosrdenstva. Som si istý, že takmer ku každému skutku sa ti v tvojej farnosti, dokonca v tvojej rodine vynorí tvár človeka, ktorý do tej kategórie spadá. Ak prijímaš Božie milosrdenstvo, ak chodíš na spoveď, tak ani jeden z tých ľudí ti nesmie byť a ostať ľahostajný. Za jedného sa môžeš modliť, osamotenému môžeš odniesť obed, chorého môžeš navštíviť, pochybujúceho môžeš posilniť, nevedomého poučiť, blúdiaceho napraviť na správnu cestu, hriešnika priviesť k pokániu, utrápeného potešiť...

Už rozumieš, o čo ide Svätému Otcovi? Prijímať milosrdenstvo a dávať milosrdenstvo. Je to naliehavé volanie, je to výzva do boja, je to trúbenie, ktoré nás má zobudiť z letargie či ľahostajnosti.

Možno si povieš, že čo už môže nejaké milosrdenstvo v dnešnom svete pomôcť? Pápež na túto námietku povedal: „Túžim po tom, aby sa v tomto Svätom roku každému z nás dostalo skúsenosti Božieho milosrdenstva, aby sme sa stali svedkami toho, ‚čo sa mu najviac páči‘. Je naivné veriť, že by vari toto mohlo zmeniť svet? Áno, ľudsky povedané je to bláznovstvo, ale to, ‚čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia‘ (1 Kor 1, 25).“

Staň sa v tomto Svätom roku Božou hlásnou trúbou. Začni tým, že sám budeš vedome vyhľadávať Božie milosrdenstvo pre seba ľútosťou, spoveďou, putovaním k Svätej bráne. A pokračuj tým, že budeš konať skutky milosrdenstva. Tvoje konanie má byť tým „trúbením“. Ak bude potrebné, pridaj slovo svedectva...


Štvrtá adventná nedeľa: Otvorené srdce

        Na 26. cezročnú nedeľu som napísal, že si chcem na Rok milosrdenstva vytvoriť zoznam 50 ľudí, ktorým by som rád nejakým spôsobom sprostredkoval Božie milosrdenstvo. Napriek viacerým (chabým) pokusom nájsť si čas a počúvať, koho mi Boh ukáže, sa mi to nepodarilo, ale skôr som začal vnímať, že ich mená budem spoznávať postupne, akoby priebežne. A tak to aj je. Prvá bola Alena. Druhý Pišta. Nasledovať bude Miro a po ňom Jožo. Pri týchto dvoch menách som však dosť zaskočený. Miro pracuje na týždňovkách a naposledy sme sa videli niekedy v lete. A Jožo je v dedine známy alkoholik, s ktorým som sa „rozprával“ len raz, keď sme ho v zime s manželkou zachraňovali pred zamrznutím. Inak o ňom len počujem a nie je to nič lichotivé. Pane, chystáš mi s Mirom aj Jožom nejaké stretnutia? Prosím pre nich aj pre seba o otvorené srdce, plné pochopenia a tvojej lásky...

Svätý Otec tento týždeň pri generálnej audiencii v stredu zdôrazňoval, že najprv je potrebné otvoriť bránu svojho srdca Ježišovi, až potom má význam prejsť Svätou bránou niektorého chrámu a splniť podmienky na získanie plnomocných odpustkov. Presne o tom je Rok milosrdenstva – uznať, že ja sám som hriešny, že potrebujem milosrdenstvo, prijať ho vo sviatosti zmierenia a putovaním k Svätej bráne, no potom vyjsť z chrámu a prejavovať milosrdenstvo predovšetkým najbližším, ale aj všetkým, ktorých mi Boh ukáže.

V nedeľu som bol v našej katedrále na otvorenie Svätej brány. Keďže som prišiel dosť zavčasu, asi pol hodiny som stál pred katedrálou v modlitbe, pozerajúc sa na vyzdobenú bránu. Vtom ma oslovil bezdomovec, či nemám nejaké drobné na kurča. V priehľadnej igelitke mal niekoľko rožkov, kus chleba a pivo. Bolo mi jasné, na čo chce peniaze. No pustil som sa s ním do rozhovoru vnímajúc, že Boh mi ho posiela tesne pred otvorením Svätej brány, aby som mu prejavil blízkosť. Tak som mu nejaké drobné dal a chvíľu sme sa rozprávali. Volá sa Vlado. Prosím ťa, pomodli sa za neho. Hneď teraz: Pod tvoju ochranu...

Možno si povieš, že ty také príležitosti nemáš. Ale to nie je pravda. Už len pozeranie televízneho spravodajstva je príležitosťou modliť sa za živých i mŕtvych (vieš, že to je skutok duchovného milosrdenstva?). A ak vyjdeš z domu s otvoreným srdcom, tak určite po ceste stretneš pár ľudí, ktorých môžeš aspoň s úsmevom pozdraviť. Ani nevieš, čo všetko tým môžeš spôsobiť, akú lavínu dobra spustiť. Len nepozeraj na nikoho zvysoka, ale v každom viď brata či sestru v Kristovi, cez ktorého ťa sám Boh chce obdarovať svojou láskou. Lebo hoci sa to neráta medzi „oficiálne“ skutky milosrdenstva, určite takým je aj umožniť inému prejaviť mi lásku a dobrotu, prejaviť mi milosrdenstvo.

Zober si ako príklad Máriu z dnešného evanjelia. Mohla ostať po anjelovom zvestovaní doma a možno sa umárať v myšlienkach, čo a ako bude. No ona sa ponáhľa, lebo vníma, že jej príbuzná potrebuje pomoc. Aký musel byť jej úžas (a radosť), keď jej Alžbeta povedala slová pochopenia a dobroty. Výsledkom bol Magnifikat...

Svätý Otec hovorí, že naše milosrdenstvo zmení svet. Len musíme byť ochotní konať. Začni modlitbou, pokračuj pozdravom a úsmevom. Boh ti ďalej ukáže, ako sa dostať až k jeho zvelebovaniu za veľké veci, ktoré chce cez teba urobiť a aj ich urobí.


Nedeľa Svätej rodiny: Jubileum rodiny

    Viete, kde sa učíme základom milosrdenstva? Iste áno. V rodine. Poprosiť, poďakovať, odprosiť, odpustiť. Svätý Otec niekedy hovorí o čarovných slovách a veľmi ich odporúča ako základ pre zdravý rodinný život. Sú to práve tieto: Prosím, ďakujem, prepáč.

Je veľmi potrebné stále si pripomínať, že konať milosrdne nie je nič, čo by presahovalo naše sily. Veď aj vysloviť tieto tri slová zo srdca zvládne každý, kto len trochu chce. Pravda, za jednej podmienky, ktorú pápež František rád zdôrazňuje: Najprv musím otvoriť dvere svojho srdca milosrdnému Ježišovi, aby som potom sám mohol prejsť Svätou bránou Roku milosrdenstva a konať milosrdne. Len s Ježišom v srdci dokážem vidieť potreby či biedu svojho brata, sestry, len s Ježišom v srdci dokážem na ich núdzu správne zareagovať.

Možno si povieš, že poznáš mnoho neveriacich ľudí, ktorých život je naplnený dobrom. Iste, no každé ich dobro je vždy výsledkom spolupráce s Božou milosťou, aj keď si to neuvedomujú. Toto poznanie by nás však nemalo zvádzať k tomu, aby sme sa pokúšali robiť dobro, a pritom nebyť v priateľstve s Bohom. Nepriateľstvo s Bohom, vyjadrené neľutovaným hriechom, oslabuje našu schopnosť konať dobro, niekedy nám ju priam zoberie, umŕtvi... Možno ste to zažili, keď vás zožieral prudký hnev, závisť či nenávisť...

Aj preto je podmienkou získania plnomocných odpustkov svätá spoveď ako cesta očistenia vzťahu s Bohom. Čiže nie ako nejaký magický úkon, ale ako úprimné postavenie sa pred Boha v pravde svojho svedomia a dôveryplné vyznanie svojich zlyhaní, lebo „jeho milosrdenstvo je večné“ (Ž 136).

Dnes, keď je Rok milosrdenstva ešte stále len v začiatkoch, slávime Jubileum rodín. Akoby nám Svätý Otec chcel zdôrazniť, že milosrdenstvo sa začína od vlastnej rodiny, od postavenia sa v pravde pred ostatných s použitím troch čarovných slov... Možno by stálo zato ešte dnes si zorganizovať spoločnú rodinnú púť do najbližšieho kostola, v ktorom je Svätá brána, a tam spolu ako rodina splniť podmienky na získanie odpustkov Svätého roku, tam ako rodina zažiť uzdravenie svojich vzťahov. Alebo skúste sa dohodnúť na niektorú z najbližších nedieľ s členmi širšej rodiny (napríklad súrodenci rodičov a ich rodiny) na púti širšej rodiny, možno celodennej, kde by ste časť cesty k Svätej bráne absolvovali peši. Nik z nás si nevie predstaviť, ako veľmi nás chce Boh obohatiť, ak urobíme k nemu aspoň malý krôčik.

Ak sa zdá byť púť pre vašu rodinu dnes náročná, stojí za to urobiť možno ľahší krok – napríklad zobrať si text dnešného druhého čítania (Kol 3, 12 – 21), spolu si ho prečítať a potom sa porozprávať o tom, čo by chcel každý člen rodiny zlepšiť vo svojich vzťahoch s ostatnými. A ak by bola odvaha a vzťahy sú otvorené, možno si povedať aj to, čo očakávame od ostatných členov rodiny. Nezabudnite takéto stretnutie ukončiť modlitbou (napríklad Korunky k Božiemu milosrdenstvu – je krátka, to zvládnu aj chlapi) a nejakou vianočnou dobrotou.

Slávime sviatky Narodenia Pána – pripomíname si udalosti, keď sa Božie milosrdenstvo k nám prejavilo v podobe jeho Syna. Keď budeme potom počas roka počúvať v evanjeliu jednotlivé udalosti z Ježišovho života, žasnime nad milosrdenstvom Boha, ktorý sa skláňa k slepému, hluchému, chromému, ba dokonca aj k mŕtvemu, len aby nám dal najavo, ako veľmi mu záleží na šťastí každého z nás. Aj na tvojom, brat či sestra, ktorý práve čítaš tieto riadky. Bohu záleží na tvojom osobnom šťastí viac ako tebe samému. Uver tomu a opakuj so žalmistom slová chvály: „... lebo je milosrdenstvo je večné.“

 

Druhá nedeľa po Narodení Pána: Niet inej cesty

    Je zaujímavé, že Cirkev nám v priebehu desiatich dní až tri razy ponúka rovnaké evanjelium – prológ Jánovho evanjelia. „Na počiatku bolo Slovo...“ Akoby nám tým hovorila: „Toto je mimoriadne dôležité, toto by ste mali vedieť naspamäť! Toto slovo by nikdy nemalo vymiznúť z vašej pamäte, z vašich sŕdc...“

Čo nám teda Cirkev zdôrazňuje? Že Boh je pôvodca celého stvorenia. Že nám dal život a svetlo na cestu životom. Zvlášť toto je skvelá správa – lebo neexistuje tma, ktorá by premohla svetlo. Tma nemá šancu, ak sa rozsvieti svetlo.

Svetlo je dané každému človeku. Pripomína mi to výrok svätého Alfonza: „Kto sa modlí, bude spasený; kto sa nemodlí, bude zatratený. Lebo každému je daná milosť prvej modlitby. Ak ju využije, vymodlí si ďalšie milosti.“ Každý má svetlo – v rôznych podobách, ale v podstate vždy je to Svetlo, Ježiš Kristus – na cestu. A tí, čo toto Svetlo pre svoj život prijali, sa stali Božími deťmi. Už nie sme len stvorenia, ale deti.

A Svetlo je s nami, prebýva v nás. Nikdy nie sme sami, ponechaní na seba.

Napokon sme dostali milosť za milosťou. Všetko potrebné pre dobrý život máme k dispozícii.

A vrchol? Spoznali sme tvár Boha – v Ježišovi Kristovi, ktorý nám zjavil Otca. Naplnila sa odveká túžba človeka – vidieť Boha.

Keď si porovnáš túto radostnú zvesť napríklad s prehľadmi udalostí za minulý rok, ktorých sú média teraz plné, môžeš si všimnúť jednu vec. Kým evanjelium a jeho pravdy sú rok čo rok rovnaké, pevné, nemenné, sú skalou, na ktorej môžeme pevne stáť, svet nám ponúka len neustálu zmenu, pričom len ťažko možno povedať, že je to zmena k lepšiemu. Takže kým svet a mocní tohto sveta ponúkajú viac vojakov a policajtov, stále nové zákony (ktoré sa niekedy menia ešte skôr, ako vstúpia do platnosti), Boh ponúka pokoj srdca a milosrdenstvo.

V tomto kontexte vnímam vyhlásenie mimoriadneho jubilejného roku – Svätého roku milosrdenstva – ako geniálny ťah Svätého Otca, vlastne skvelú réžiu Svätého Ducha. Svet sa musí spoliehať na pár vodcov a na ich schopnosť dohodnúť mierové zmluvy a nejako ich dodržiavať. My ako kresťania sa môžeme spoliehať na to, že každý jeden z nás mení svet svojimi skutkami milosrdenstva.

Myslím si, že o rok môžu aj mediálne prehľady udalostí za rok 2016 mať iný tón – ak my, kresťania, poslúchneme Svätého Otca a zmeníme svet milosrdenstvom. Ono má dve roviny – jedna sú konanie skutkov milosrdenstva tým, ktorí sú v nejakej telesnej či duchovnej núdzi, druhá je odpustenie a odprosenie. S tým, samozrejme, súvisí aj odprosenie a prijatie odpustenia od Boha, ideálne vo sviatosti zmierenia.

Zober si dnes prológ Jánovho evanjelia a niekoľkokrát si ho prečítaj. Vnímaj pritom, ako ťa tieto slová stavajú na skalu, ako dávajú pevnosť tvojim nohám a dôležitosť tvojim skutkom milosrdenstva. Svetlo, ktoré prišlo na svet a ktoré sa prejavuje v tvojom konaní, nikdy nemôže pohltiť nijaká tma.

Tak sa nebojme začínajúceho roku, lebo nám nemôže priniesť nič iné ako nové prekvitanie Božieho kráľovstva. Ak prijmeme milosrdenstvo a ak budeme prejavovať milosrdenstvo.

Ako povedal starý Dag v trilógii Večne spievajú lesy: „Niet inej cesty... okrem Krista.“

Požehnaný nový rok!


Krst Krista Pána: Sluha

       Skús sa dnes porozprávať s Pánom Ježišom o jeho krste. Možno takto: Pane Ježišu, prečo si sa dal pokrstiť Jánovi?

Môj krst bol prejavom kontinuity, pokračovaním toho, čo som začal pri vtelení. Pamätáš si Pavlov text z Listu Filipanom? Napísal o mne, že som sa zriekol seba samého a stal som sa podobný ľuďom. Tak práve o to išlo – byť do posledného detailu, s výnimkou hriechu, podobný ľuďom. Vtedy všetci v Izraeli, ktorí túžili po obrátení, po zmene života, a zároveň žili v očakávaní Mesiáša, prichádzali k Jánovi a na znak tejto túžby sa nechávali pokrstiť. Chcel som byť v tom ľuďom podobný.

Ale ty si nemal hriech, čo teda tvoj krst mal vyjadriť?

Áno, bol som bez hriechu. Ale tým, že som sa postavil do zástupu a trpezlivo v modlitbe čakal, kým na mňa príde rad, som dával najavo, že sa zaraďujem medzi hriešnikov nie hriechom, ale prevzatím ich hriechov na seba. Už tam som konal vykupiteľské dielo. A nielen to. Posväcoval som vodu svojou prítomnosťou v nej. Pripravoval som iný krst, nie symbolický, ako bol Jánov, ale sviatostný, ten, ktorý čerpá moc z môjho ukrižovania, smrti a zmŕtvychvstania.

Dnes čítame text z proroka Izaiáša o Pánovom služobníkovi. Ako to súvisí s tvojím krstom?

Veľmi. Pamätáš si, ako som o sebe hovoril, že som neprišiel na svet, aby som sa dal obsluhovať, ale slúžil? Presne to som robil v každej chvíľke svojho života. Viem, neraz si predstavuješ službu ako nejakú prácu na nejaký úväzok a potom „padla“, ale služba v biblickom vnímaní je niečo iné. Je to spôsob života, v ktorom každý okamih slúži niekomu – aj tebe samému – na nejaké dobro a Bohu na slávu. Vieš, že svätý Alfonz zložil sľub, že nepremárni ani chvíľu svojho života? Toto som robil aj ja. Moje zostúpenie do vôd Jordánu bolo službou pre vykúpenie človeka. Ale aj službou pre Jána Krstiteľa, ktorý ma síce ohlasoval, ale dovtedy ešte nepoznal. Nevedel, že ja, jeho príbuzný, som Mesiáš. Ale tam v Jordáne uvidel holubicu, počul hlas môjho Otca a uveril. A bola to aj služba budúcim učeníkom, ktorí by sa určite zľakli (alebo by boli namyslení), keby som im s mocou zjavil, že som Boží Syn a pozval ich k ohlasovaniu evanjelia. Takto však mohli rozvíjať svoj vzťah so mnou pokojne, bez strachu, ktorý by ich paralyzoval. Postupne rástli a spoznávali, kto som. Vidíš, opäť tá kontinuita... Až prišiel Duch Svätý... ale to je už iná kapitola.

Čím má byť tento sviatok pre mňa?

Povolaním k vernejšiemu nasledovaniu. Poviem to presnejšie. Povolaním k službe – teda k takému životu, keď každý okamih tvojho života bude na večné dobro nejakého človeka, spoločenstva, Cirkvi a na slávu Boha. Zvlášť ťa chcem upozorniť na odpočinok. Aj keď ideš na prechádzku do lesa, môžeš byť užitočným sluhom už len tým, že regeneruješ a naberáš nové sily pre pokračovanie v mojom diele. Alebo sledovanie televízie – prišlo ti už niekedy na um pri sledovaní titulkov pomodliť sa za režiséra, hercov...? Ale aj za všetkých, ktorí sledujú daný film s tebou kdekoľvek vo svete?

Milovaný Ježiš, chcem sa učiť slúžiť. Keď sa pozriem na svoj život, tak som sa občas o čosi pokúšal, ale mám pocit, že to bolo neraz len o mne – aby som mal z toho dobrý pocit, aby to dobre dopadlo... Ale zabúdal som byť s tebou. Prosím o milosrdenstvo aj o novú schopnosť slúžiť už ináč – tak, ako ty. A ďakujem za to, že si bol ochotný odpovedať na moje otázky. Verím, že ak budeme všetci vnímať svoju službu aj ako skutok milosrdenstva, zmeníme svet tak, aby viac zviditeľňoval tvoje kráľovstvo.


Druhá cezročná nedeľa: Máš kamaráta?

    Keď som sa včera s manželkou rozprával o tom, čo chcem napísať, hovoril som jej, že tentoraz mi je ľúto, že to nie je audio nahrávka. Chcel by som totiž vyrozprávať radosť a úžas, ktorý sa vo mne objavuje pri čítaní dnešného evanjelia. Čítal som k nemu mnoho komentárov, počul desiatky homílií, ale vždy ma dostane samotný príbeh. Máriina pozornosť a starostlivosť, Ježišova ochota, množstvo nového vína, ktoré chutilo ako staré, odležané, úžas hostí, vďačnosť mladomanželov... A tiež humorný prvok, keď sluhovia niesli v pohári vodu starejšiemu a možno si mysleli, ako dobre si Ježiš z neho vystrelil, pričom im nič nehrozilo, vnímali to ako dobrý vtip na cudzí účet...

Tiež si predstavujem, ako sa potom šírila zvesť o tomto zázraku. Niektorí pritom možno ostali len na povrchu a ľutovali, že tam neboli, lebo určite by sa aj im ušlo z toľkého vína. Iní možno išli hlbšie a videli zázrak ako prejav Božej starostlivosti. Určite sa našli aj takí, ktorí videli v premene vody na víno znamenie – Boh im chcel niečo o divotvorcovi povedať... A napokon boli aj tí, čo uverili v Ježiša ako Mesiáša. Mám pocit, že najradšej by som sa zaradil medzi všetkých – aj by som si dal pohár dobrého vína, aj by som chcel prejavovať vďačnosť Bohu, ktorý nenechal svadobčanov „nasucho“, tiež by som rád lepšie spoznal Ježiša nielen ako divotvorcu, ale ako toho, ktorý má ešte väčšiu moc – priviesť človeka na večnú hostinu...

Svätý Ignác z Loyoly veľmi odporúčal čítať evanjeliá tak, že si predstavíme seba v danom príbehu. Skús sa v duchu zaradiť medzi hostí na svadbe, počúvaj hudbu, pripoj sa k rozhovorom pri stoloch, všimni si, ako sa míňa víno. Pozoruj Máriu, ako ide za Ježišom. Postav sa medzi sluhov, ktorí napĺňajú šesť kamenných nádob. Potom sa postav do úlohy starejšieho, ktorý ochutnáva nové víno. Pozoruj úžas ženícha, ktorému sa dostáva pochvaly... A napokon si predstav, ako ideš zo svadby a stretneš kamaráta. Keďže si bol svedkom zázraku, horíš nedočkavosťou niekomu povedať, čo sa stalo.

- Počul si? – Čo? – Zázrak! – Kde? – V Káne. – Aký? – Z vody sa stalo víno! – Neverím. – Sám som z neho pil. – Ozaj? Aké bolo? – Skvelé! A to množstvo! – Koľko? – Vyše 700 litrov. – Čo? 700 litrov? – Ako hovorím. – A kto to urobil? – Nejaký Ježiš. Z Nazareta. – Nikdy som o ňom nepočul. – Ani ja. Ale je to skvelý chlap. – A kde je teraz? – Neviem. Hovoria o ňom, že chodí po dedinách a učí, ako žiť podľa Božích prikázaní... – Hm, takých tu už bolo... – Hej, ale nik z nich nerobil zázraky. A okrem toho keď hovorí, vraj ide z neho moc. – Tak toho by som chcel vidieť a počuť. Vieš, mne ten môj život akosi ide pomedzi prsty...

Nechaj sa nadchnúť týmto Ježišovým znamením. Porozprávaj o ňom niekomu. Zdôrazni Božiu starostlivosť, veľkodušnosť, štedrosť. A dodaj, že Boh nebol taký len vtedy v Káne, ale aj dnes je ochotný bohato obdarovať každého, kto sa k nemu obráti s prosbou o pomoc. Pozvi kamaráta na stretnutie s Ježišom. Že kde? No hneď tam na mieste, veď Ježiš žije a je stále s nami. Obráť sa v modlitbe na Ježiša a kamaráta mu zver. Vyzvi kamaráta, aby sám oslovil Ježiša a zveril mu svoj život... Možno pôjdete spolu ďalej a už nebudete hovoriť len o znamení v Káne, ale aj o tom, ako tvoj kamarát stretol Ježiša a čo sa s ním stalo. Tento proces sa odborne nazýva evanjelizácia :-)

Horí ti srdce po prečítaní dnešného evanjelia? Tak si to nenechaj pre seba. Maj v srdci milosrdenstvo voči tým, ktorým horí srdce pre hriech, a svojím svedectvom im pomôž stretnúť Ježiša, ktorý im zapáli srdce tak ako tebe. Pre Boha.



Tretia cezročná nedeľa: Ponuka

 Chcem ti dnes predložiť dva texty. Jeden z nich ti môže zmeniť život.

Pánov zákon je plný protirečení,                                                 Zákon Pánov je dokonalý,

spôsobuje mi zmätok v duši.                                                        osviežuje dušu.

Pánovo svedectvo je veľmi pochybné,                                         Svedectvo Pánovo je hodnoverné,

nedá sa mu veriť a cítim sa ako hlupák.                                      dáva múdrosť maličkým.

Rozhodnutia Pánove sú veľmi bolestné,                                       Rozhodnutia Pánove sú správne,

zakaždým mi rania srdce.                                                           potešujú srdce.

Prikázania Pánove sú zložité,                                                      Prikázania Pánove sú jasné,

temné ako bludisko.                                                                   osvecujú oči. (Žalm 19, 8 – 9)


Ktorý je podľa teba pravdivý, ktorý je „radostná zvesť“?

A ktorý ti je bližší, viac zodpovedá tomu, ako žiješ?

Keď Ezdráš predkladal Božiemu ľudu Pánov zákon, všetci plakali. Niektorí hovoria, že preto, lebo si uvedomovali svoju hriešnosť a prestúpenia Pánovho zákona. Mne je však bližší názor, ktorý tvrdí, že to bolo preto, lebo si uvedomili, aký je k nim Boh dobrotivý a milosrdný, „ukazuje cestu hriešnikom“ (Ž 25, 8b).

Aj nám sa nedeľu čo nedeľu predkladá Božie slovo, Cirkev číta z Pánovho zákona. A cestu už nielen ukazuje, ale hovorí aj o jej uskutočnení v Ježišovi Kristovi: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“ (Lk 4, 21). Aký dobrý je Boh k nám! Nenecháva nás ísť životom bez smeroviek, nehovorí nám: „Nejako sa prebojujte k nebeskej bráne, hádam trafíte.“ Nie, vo svojom slove a v učení Cirkvi nám dáva veľmi jasné usmernenia ako prejav svojej starostlivosti a dobroty. A nielen to – veľmi milosrdne nám odpúšťa a napráva na správnu cestu, keď z nej hriechom odbočíme. Napriek tomu ho počúvame na pol ucha, veď „to už poznáme“.

Ale pri Pánovom zákone nejde o jeho poznanie!!! Ide o jeho prežívanie! O jeho uskutočňovanie!

Kde hľadáš osvieženie pre svoju dušu?

Či ti pomáha robiť múdre rozhodnutia?

Čo ti potešuje srdce?

Čo ti osvecuje oči?

Ak ti Pánov zákon nevháňa slzy do očí alebo neprivoláva úsmev na pery, ak sa tvoje srdce pri jeho počúvaní ani nezachveje, čosi nie je v poriadku. Poradím ti, čo treba robiť. Nájdi si človeka, o ktorom je známe, že „v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou“ (Ž 1, 2), a popros ho, aby ťa naučil vnímať Písmo ako on. A potom oslov pár ľudí okolo seba a urob tú istú službu im.

Že takého človeka nepoznáš? To je možné. Ale pýtaj sa, lebo takí ľudia okolo nás sú. A nájdeš. Kým sa tak stane, tak začni čítať a počúvať Sväté písmo s očakávaním: „Bože, čo mi chceš povedať?“ A zakaždým niekomu povedz, čo si objavil a čo to urobilo s tvojím životom.

Nezabudni: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo“ (2 Tim 3, 16 – 17).


Štvrtá cezročná nedeľa: Konflikt z lásky

    Myslím si, že situácia v Nazarete musela byť veľmi vážna, keď Ježiš neváhal spôsobiť konflikt. Možno (ako človek) nevedel, ako to dopadne, no určite vnímal, že Nazaretčanom ide o život – o večný život, ktorý prišiel ponúknuť a dať. Nechceli totiž vidieť viac ako Jozefovho syna, nechceli vidieť Mesiáša, svojho záchrancu. Chceli zázraky, aby sa nimi mohli chváliť podobne ako tí z Korozainu, Betsaidy a Kafarnauma (pozri Lk 10, 13 – 15). Ježiš však vedel, že keby aj nejaké zázraky urobil, nemalo by to pre ich spásu nijaký význam. Boli slepí, žili vo vlastných predstavách a očakávaniach. A keď dostali skvelú ponuku v podobe Ježišovho ohlasovania, nepočuli...

Aj my sme dostali ponuku – v podobe Roka milosrdenstva. No niekedy sa mi zdá, že nepočujeme, čo je jeho cieľom – nie iba získanie plnomocných odpustkov, nie viac modlitieb Korunky k Božiemu milosrdenstvu, nie putovanie obrazu Božieho milosrdenstva. Lebo hoci to všetko je potrebné a dôležité a chvályhodné, sú to len a len prostriedky k tomu, aby sme išli a konali milosrdenstvo. Cieľom jubilejného roku je zmeniť svet. Ak každý z nás svojimi postojmi, svedectvom, konaním zmení ten svoj malý svet, potom sa zmení aj celý svet. Ale ak sa na to vykašleme a egoisticky sa zameriame len na odpustky bez úsilia pomôcť ľuďom okolo seba, tak sa ani svet nezmení. Dokonca ani my – ostaneme ako Nazaretčania uväznení v sebe a vo svojich predstavách („staraj sa len o seba“). Svätý Otec takto vyvoláva konflikt v nás samých. Ostaneme hluchí, slepí, zameraní sa seba a na ľudí, s ktorými nám je dobre, alebo pôjdeme aj mimo kostola s radostnou zvesťou o Božom milosrdenstve? Najprv skutkami, potom aj slovom...?

Tento týždeň prešovský pomocný biskup Michal Ľach SJ urobil odvážny skutok milosrdenstva – postavil sa na stranu chorých, zanedbávaných, zastrašovaných... Priamo oslovil tých, ktorí sú pravými pôvodcami súčasných problémov a vyzval ich konať milosrdne, napraviť a odčiniť zlo, aby aj oni mohli dúfať v Božie milosrdenstvo. Je jasné, že otec biskup tým vstúpil do konfliktu – z lásky ku všetkým, ktorých sa zastal, ale aj k tým, ktorým svoje vyhlásenie adresoval.

Aj naše skutky milosrdenstva môžu vyvolať konflikt. Že ktoré? Napríklad napomínať hriešnikov alebo poúčať nevedomých. Viem, väčšinou to ani neskúšame, aby sme boli v očiach iných dobrí. Jedni aj druhí sa totiž môžu ohradiť – hriešnici tým, že čo nás do toho, ako žijú, nevedomí tým, že či ich pokladáme za hlupákov. Ale riziko konfliktu nás nesmie odradiť od konania dobra.

K tomu všetkému však potrebujeme ako motiváciu lásku. Takú, akú opisuje svätý Pavol. Lásku, ktorej cieľom je večný život milovaného človeka. Takou láskou máme milovať každého. Taká láska má právo riskovať aj konflikt. Skúsiš takto milovať tento týždeň – cez skutky milosrdenstva?


Piata cezročná nedeľa: Veľkosť malosti

    Paradox bezvýznamnosti a zároveň dôležitosti sprevádza celý život veriaceho človeka. Napríklad naše dobré skutky – aj tie najlepšie – nemajú bez Ježiša cenu. No s ním sa z nich stáva drahocenný poklad pre večný život. Alebo toto moje písanie – niekedy mám pocit, že sú to len slohové cvičenia, hoci sa usilujem počúvať Boží hlas. No na druhej strane dúfam, že vo večnosti mi láskavý Boh ukáže, na čo všetko bolo moje úsilie dobré.

Čo teda dáva nekonečnú hodnotu umývaniu riadov, posielaniu e-mailov, klikaniu na „páči sa mi“ na „fejsbúku“, rúbaniu dreva, sedeniu pri pokladni v obchode, vysvetľovaniu nového učiva deťom v škole, trpezlivému sedeniu v spovednici, desiatim centom do zvončeka, ošetrovaniu chorých, kľačaniu pred Eucharistiou...? Božie povolanie. Plnenie Božej vôle. Budovanie Božieho kráľovstva.

A čo z tých istých skutkov robí cestu do pekla? Svojvôľa, egoizmus, pýcha...

Paradox malosti a veľkosti človeka umožňuje správne prežívať viera. Vo svojich očiach som vždy malý („Pane, odíď odo mňa...“), ale v Božích môžem byť zároveň veľký, jedinečný, nenahraditeľný („Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí...“). K tomu je potrebná skutočná pokora, ktorá nemá nič spoločné s pyšnou pokorou (napríklad keď tvrdím, že sa na nič nehodím, a preto ani nič nerobím). K tomu je potrebná viera, že som Bohom nesmierne milovaný práve taký, aký som, a že práve takého ma potrebuje. Že keď som slabý, vtedy som najpripravenejší konať Božie dielo... „Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou“ (1 Kor 15, 10).

Avšak uvedomenie si tejto pravdy prirodzene (v dôsledku hriechu) vyvoláva v človeku túžbu, že čosi musí dokázať aj sám. Ako Peter v dnešnom evanjeliu – iste veľmi chcel byť s Ježišom, ale až potom, keď nebude „hriešny človek“. Až keď zvládne svoj hriech, potom pôjde za ním: „Pane, už chcem a môžem byť s tebou, lebo som sa zbavil hriechu.“ Všakže táto veta akosi nepasuje k evanjeliu? Lebo našou úlohou nie je zbaviť sa hriechu, ale priľnúť k Ježišovi, vytrvalo sa odovzdávať do Božích rúk, od neho očakávať záchranu. A dôsledkom takého prebývania s Ježišom bude to, že to on nás postupne (a niekedy aj naraz) zbaví hriechu. V spolupráci s našou dobrou vôľou...

Aj Rok milosrdenstva je o tomto paradoxe. V podstate malými skutkami môžeme získať plnomocné odpustky. Potom prejavíme milosrdenstvo drobným skutkom milosrdenstva a Boh nás odmení večnými dobrami. Tiež zmenou sveta, po akej túži pápež František, zmenou, ktorá je cieľom jubilejného roka.

Nedaj sa znechutiť diablovým nahováraním, že tvoje drobné skutky lásky si nik nevšimne. Konaj a ovocie bude veľké, hoci ho možno uvidíš až po rokoch alebo dokonca až v nebi.

Nedávno sa u nás zastavil istý kňaz. Pred vyše dvadsiatimi rokmi som sa s ním ešte ako s bohoslovcom niekoľkokrát stretol. Bol som sprvoti prekvapený, že ma po takom čase vyhľadal. Dôvod jeho návštevy som pochopil, keď povedal, že mi chce za tie stretnutia poďakovať, že veľmi ovplyvnili jeho kňazskú cestu. Vôbec si nepamätám, o čom sme sa kedysi rozprávali. Ale Boh chcel, aby som bol vtedy jeho nástrojom.

Pri svojom úsilí byť veľký v malosti, prosím, nezabudni na jedno – všetko súvisí s tým, „čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim“ (1 Kor 15, 3 – 5). A v sile tejto živej pravdy môžu aj tvoje úprimné slová: „Tu som, mňa pošli“ (Iz 6, 8) zmeniť svet.


Prvá pôstna nedeľa: Jednoduchosť

    Minulý týždeň sme s manželkou boli v Ríme. Ako správni pútnici sme prešli bránami všetkých štyroch veľkých bazilík s túžbou i úmyslom získať plnomocné odpustky Jubilejného roku. Už pri prechádzaní prvou Svätou bránou v Lateránskej bazilike som si uvedomil, ako jednoducho to Pán Boh (s Cirkvou) vymyslel. Vzbudíme si úmysel, nejaký úsek putujeme so srdcom zameraným na to, čo ideme robiť, prejdeme bránou, pomodlíme sa predpísané modlitby a ponoríme sa mysľou i srdcom do tajomstva Božieho milosrdenstva. A za takúto jednoduchú „prácu“ (ku ktorej patrí aj svätá spoveď a prijatie Eucharistie) Boh ponúka aj dáva zmazanie všetkých časných trestov. Aký to nepomer – ja venujem Bohu chvíľku svojho času, on mi dáva večnosť... Možno mi ešte pripomeniete: „A čo odpútanosť od každého, aj ľahkého hriechu?“ Veľmi často vnímam vo svojom srdci, že aj o to sa Pán Boh zakaždým postará...

Aj dnešné čítania mi veľa hovoria o jednoduchosti. Izraeliti dostali do vlastníctva celú krajinu – a Boh od nich za to chcel len kôš prvotín z úrody a vyznanie viery. Pavol zas hovorí o inom vyznaní viery: „Ježiš je Pán!“ Treba to veriť a vyznávať – aj ústami. Jednoduché, však? Večný život spojený s tromi slovami! A už len pokúšanie Ježiša – nebránil sa debatami s diablom, teologickými či psychologickými vedomosťami, ale dôsledne sa držal Božieho slova. Zakaždým odrazil pokušenie jednou vetou.

Pridám k týmto jednoduchým postojom a vyznaniam ešte vetu pápeža Františka zo stredajšej generálnej audiencie: „Ak jubileum nedôjde až ku vreckám, nie je pravým jubileom.“ Tak toto je trefa do čierneho!

A slová svätého Efréma Sýrskeho: „Duša moja, keď sa postíš od jedál bez toho, aby si sa očisťovala od vášní, nadarmo sa raduješ zo zdržanlivosti, lebo ak sa tá nestane pre teba príležitosťou k polepšeniu, si v nenávisti u Boha ako klamárka a stávaš sa podobnou vierolomným démonom, ktorí nikdy nejedia. Nerob zbytočným pôst tým, že hrešíš, ale zostaň neústupná voči nezriadeným hnutiam, uvedomujúc si, že stojíš pri ukrižovanom Spasiteľovi, či presnejšie, že si ukrižovaná spolu s Tým, ktorý bol za teba ukrižovaný, pričom k nemu volaj: Spomeň si na mňa, Pane, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (tropár tretieho týždňa predpôstneho obdobia v byzantskej tradícii, http://www.grkat.nfo.sk/Texty/nin-svata-styridsiatnica.html)

Hádam to všetko stačí k inšpirácii – čo urobím po tieto dni, aby som ešte lepšie prežíval Rok milosrdenstva? Netreba mi nič vymýšľať – len mať otvorené oči i srdce pre ľudí, s ktorými žijem, ktorých mi Boh posiela cesty, ktorým posiela do cesty mňa...


Druhá pôstna nedeľa: Otcova vôľa

    Peter v dnešnom evanjeliu zjavne nechcel riskovať, že sa stane to, o čom Ježiš hovoril s Mojžišom a Eliášom. Preto navrhuje alternatívu: „Ostaňme tu, nijaký Jeruzalem nebude, budeme ťa tu, Ježiš, zbožne adorovať.“ Ale Ježiš – a vlastne jeho Otec – takúto možnosť odmieta. Písmo hovorí o jasnej hierarchii: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!“ A tak Ježiš ide do Jeruzalema, kde obetuje svoj život a vstáva z mŕtvych... Keby sa vtedy diala Petrova vôľa, tak dnes nijakú Cirkev nemáme.

Potom však Peter dostal do rúk moc a dnes platí jeho vôľa, vyjadrená ústami jeho nástupcu, pápeža. (Mimochodom, v pondelok slávime sviatok Katedry svätého Petra.) A aká je vôľa súčasného pápeža? Máme sláviť a svojím konaním naplno prežívať Rok milosrdenstva. To znamená posilnení sviatosťami (najmä sviatosťou zmierenia a Eucharistiou) vyjsť z kostolov a konať tak, aby sa zmenil tento svet. Aby sme prijatím Božieho milosrdenstva sami konali milosrdne voči ľuďom okolo seba, a tým im dávali nádej.

Svätý Otec nám dáva príklad. Tento týždeň bol v Mexiku a stálo za to sledovať nielen jeho príhovory, ale najmä to, ako sa stretával s ľuďmi. Jeho objatia neboli divadlom pre televízne kamery, ale gestá plné útechy a dôvery. Vychádzali z viery, že prejavená nežnosť, dobrota, milosrdenstvo môžu pomôcť človeku prísť bližšie k Bohu, hmatateľne zakúsiť, ako ho Boh miluje a ako mu na konkrétnom človeku záleží. Nemôžeme nasledovať pápeža na jeho cestách, ale v prejavoch dobroty s ním môžeme smelo súťažiť.

Iste, je tu riziko, že naša dobrota nebude správne pochopená. Ale to nie je náš problém. Naša úloha je konať láskavo a milosrdne. Úlohou Boha je meniť srdce toho, komu lásku prejavujeme, aby bol schopný pochopiť ju a prijať. „Čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5, 37).

Výraz Svätý rok milosrdenstva môže pôsobiť vznešene a duchovne. Sväté brány, odpustky, putovanie... No my sme povolaní tento Svätý rok dostať do nášho každodenného života. Rozmeniť na drobné pápežovu požiadavku konať milosrdne a prepísať ju do svojho denného rozvrhu nám zrozumiteľnými slovami: „Ozvem sa dnes kamarátke, ktorá sa trápi... Pomôžem kolegovi s prácou, ktorú zjavne nestíha... Keď sa ma babka desiaty raz opýta, aký je deň, desiaty raz jej s úsmevom poviem, že zajtra je pondelok – precvičí si pamäť a aj sa zasmejeme...“

Ďalej si to rozmeň sám, zober si na to veľký papier :-)


Tretia pôstna nedeľa: Láska do zbláznenia

    V týchto dňoch postupne čítam príručky, ktoré vydala Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie s cieľom uľahčiť katechézu vo farnostiach a veriacim umožniť hlbšie prežívanie Jubilejného roku. Objavil som v jednej z nich text, o ktorý by som sa rád s vami podelil. Jeho autorkou je svätá Terézia z Lisieux.

„Povedzme, že syn schopného lekára sa na ceste potkne o kameň a spadne tak, že si pri páde zlomí nohu. Otec ihneď príde k nemu, s láskou ho zdvihne, ošetrí mu rany, využije pritom všetky svoje lekárske schopnosti, takže syn sa čoskoro celkom uzdraví a prejaví mu svoju vďačnosť. Toto dieťa má bezpochyby dobrý dôvod, aby milovalo svojho otca! Ale môžeme vyjsť aj z iného predpokladu. Pretože otec vedel, že na ceste, kadiaľ pôjde jeho syn, je kameň, predbehol ho a kameň odstránil tak, aby ho nikto nevidel. Syn, predmet jeho prezieravej lásky, nevie, pred akým nešťastím ho otec zachránil, a preto mu istotne neprejaví svoju vďaku a bude ho milovať menej, ako keby ho bol uzdravil... Ale ak sa neskôr dozvie, akému nebezpečenstvu unikol, nebude ho milovať väčšmi?“

V príručke Svätci v milosrdenstve je k tomu napísané: „Možnosti nie sú len dve, ale tri: sú tu tí, ktorí milujú málo, lebo sú presvedčení, že im bolo málo odpustené; potom sú tu tí, ktorí veľmi milujú, lebo vedia, že im bolo veľa odpustené; a potom sú tu tí, ktorí milujú až do zbláznenia, pretože vedia, že im bolo všetko odpustené už vopred – vedia, že nezhrešili len vďaka milosti! Títo poslední rozumejú Božiemu milosrdenstvu nekonečne viac než tí, ktorí ho zakúsili po tom, čo padli.“

Taký je náš Otec. Kniha Exodus ho dnes predstavuje ako nesmierne starostlivého: „Videl som, počul som, poznám jeho bolesť, zostúpil som, aby som vyslobodil, vyviedol...“ Otec, ktorý odstraňuje kamene na našej ceste, len aby sme si neublížili. A ak napriek tomu zakopneme, hneď je pripravený liečiť, uzdraviť, odpustiť...

Určite patríme medzi tých, ktorým Boh odstraňuje mnohé kamene spod nôh. Nie, neodlišujeme sa tým od iných – lebo Boh miluje každého človeka a prejavuje mu svoje milosrdenstvo „vopred“. Ale zároveň patríme medzi tých, ktorým Boh už veľmi veľa odpustil a stále odpúšťa a bude odpúšťať, pokiaľ len o to budeme stáť.

Nech nás tento týždeň napĺňa vďačnosť za takú nesmiernu Božiu starostlivosť a lásku. Prejavme ju aj tým, že o Božom milosrdenstve porozprávame niekomu, na kom nám veľmi záleží, s kým by sme chceli byť raz v nebi. Môžeme na to využiť aj podobenstvo o vinohradníkovi z dnešného evanjelia, ktoré je obrazom Božej trpezlivosti s hriechom človeka, s tým, že neprináša úrodu. „Okopem ho a pohnojím.“ Možno je to naša úloha vo vzťahu k danému človeku...

Využime na to aj podujatie 24 hodín pre Pána, ktoré sa bude v celej Cirkvi konať 4. a 5. marca. Venujme v tom čase nejaký čas výhradne Bohu. A po stretnutí s ním aj konkrétnemu človeku.


Štvrtá pôstna nedeľa: Obrátenie – odpoveď na lásku

    „Obrátenie [metanoia, zmena zmýšľania] nie je výsledkom dobrých predsavzatí, ono je prvým krokom lásky: ‚Hlas môjho milého! Hľa, on prichádza!‘ (Pies 2, 8).“ Takúto vetu som našiel v treťom liste zasväteným Kontemplujte, ktorý bol uverejnený tesne pred koncom Roka zasväteného života. A prišla mi na um pri čítaní dnešných liturgických textov.

„Dnes som z vás odstránil egyptskú potupu“ (Joz 5, 9a). Boh urobil prvý krok.

„Kto je v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou“ (2 Kor 5, 17 – 18). Boh urobil prvý krok.

Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho“ (Lk 15, 20). Aj tu otec ako obraz Boha urobil prvý, najdôležitejší krok k obráteniu syna. Lebo ten sa vracal kvôli tomu, že hladoval, nie preto, že túžil po zmierení s otcom. Nevieme, ako reagoval na preukázané milosrdenstvo a lásku, ale hádam nemal také tvrdé srdce, žeby odmietol vrátenú dôstojnosť...

„On [starší syn] sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť“ (Lk 15, 28). Aj tu otec urobil prvý krok, aby sa aj jeho starší syn mohol vrátiť domov. Ani pri ňom nevieme, ako to skončilo, či prijal ponuku otcovej lásky...

Všetky uvedené citáty sú však výzvou a otázkou: Ako ja vnímam Otcovu ústretovosť a prejavy lásky, ktoré ma majú priviesť domov, k obráteniu, k zmene zmýšľania? Určite sa totiž aj ty neraz stretáš s názorom, že najprv sa človek musí zmeniť, až potom má ísť na spoveď. A keďže sa to ľuďom takto nedarí, idú na spoveď len vtedy, keď „musia“: na Veľkú noc, na Vianoce, prípadne keď niekto v rodine zomrie... Ak by však prijali pravdu dnešných čítaní, že obrátenie je odpoveďou na Božiu lásku, ich život by sa mohol odvíjať celkom ináč. Ísť na spoveď je pre pokrsteného prvým krokom po zážitku Božej lásky. Úsilie o zmenu nasleduje potom. A takmer vždy je úspešné, lebo je to zmena z lásky, nie z prikázaní či zo strachu...

Vidím okolo seba mnohých kresťanov, ktorí nechcú ísť na spoveď príliš skoro pred sviatkami. „Čo ak zhreším a budem musieť ísť znovu?“ To je zmýšľanie staršieho syna, ktorý síce nikdy neprestúpil otcovo prikázanie, ale ani ho nemiloval. Milujúci človek ide na spoveď vždy, keď si uvedomí ťažký hriech. A neraz aj vtedy, keď má len ľahké hriechy, lebo túži po sviatostnom objatí milosrdného Otca.

Ako ty odpovieš na to, že Otec ti vychádza v ústrety? Ako zareaguješ na pravdu, že už si novým stvorením a už len potrebuješ udržiavať poriadok vo svojej duši? Bol si už na spoveď pred Veľkou nocou? Z lásky či kvôli prikázaniu?

„Hlas môjho milého! Hľa, on prichádza!“ (Pies 2, 8). Boh je vždy prvý v láske. V milosrdenstve. Skús s ním v tom súťažiť. Hoci nikdy nebudeš v láske a milosrdenstve lepší ako on, ale taká súťaž úplne zmení tvoj život...


Piata pôstna nedeľa: Sieť

    Ako sa človek dostane k tomu, že spácha cudzoložstvo? Tak, že sa zamotá do siete pokušení. Pričom spočiatku pokušenia vôbec nemusia vyzerať ako pokušenia. Túžba pomôcť niekomu, kto sa cíti sám, túžba nebyť sám, prejav súcitu, pochopenia... No ak tieto túžby a prejavy nie sú usmerňované modlitbou a sviatostným životom, ak nie sú konané v živom spoločenstve Cirkvi, ale akosi „na vlastnú päsť“, veľmi ľahko prekročia určité hranice; hriech je už zrodený a je len otázkou času, kedy sa stane skutkom.

Dobre, telesné cudzoložstvo asi nie je pre väčšinu z nás každodenným hriechom. Bohu vďaka za to! Je však aj duchovné cudzoložstvo, ktoré pranierovali najmä proroci, keď Izrael išiel za cudzími bohmi. Je to cudzoložstvo, ktoré je veľmi blízke každému z nás. Máme boha úspechu, boha peňazí, boha kariéry, boja pôžitkov, boha pohodlnosti, boha egoizmu, boh ľahostajnosti či rezignácie...

Vieš, prečo sa Rok milosrdenstva tak ťažko dostáva do našich skutkov? Lebo je útokom na týchto bohov, na naše duchovné cudzoložstvá. Odhaľuje ich podvratné, často nenápadné pôsobenie, podporované zmýšľaním sveta okolo nás, a ukazuje nám, ako sme sa na nich stali závislými. No nielen to – Rok milosrdenstva je výzvou zriecť sa týchto bohov. Nielen počas Veľkonočnej vigílie pri obnove krstných sľubov, ale už dnes zmenou svojho správania sa, zmenou konania.

Zober si takého boha peňazí. Aj ty zarábaš málo? A keby si zarobil viac, čo by si s tými peniazmi robil? Využil by si ich na konanie skutkov milosrdenstva?

A čo taký boh pohodlnosti? Vysedávanie pred televízorom je neraz službou práve jemu. Neskúsiš ho poraziť návštevou chorého či osamelého starého človeka? A neraz sa stretávam s bohom pohodlnosti u niektorých nezamestnaných – vysedáva doma či v krčme, no jeho záhrada či pole ostávajú neobrobené. Vraj nemá prácu, cíti sa odsunutý. No on v skutočnosti nemá zamestnanie, nie prácu. Len tá, ktorú má, mu nevonia...

Boh egoizmu (je to boh, veľké B má len preto, že je na začiatku vety ). Aký mi je blízky, najmä vtedy, keď sa veci nedejú podľa mojich predstáv. Ale či som ja Boh, aby sa svet točil okolo mňa?

Všetci spomínaní bohovia (a je ich ešte oveľa viac) spolu súkajú sieť a len čo sa horko-ťažko vyvlečiem z jedného oka, už na mňa hádže svoje siete iný bôžik. Oberá o radosť, obviňuje, vyvoláva sebaľútosť, vábi k úteku...

Nie tak Boh. Pravý Boh. „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a viac nehreš!“ „Hľa, tvorím čosi nové.“ Skús dnes porovnať svoj život s tým, čo píše apoštol Pavol v Liste Filipanom (3, 8 – 14) a opäť maj len jedného Boha. Ostatných vytrvalo odmietaj. Slovami, ale najmä svojím konaním. Rok milosrdenstva má zmeniť aj tvoj život...


Kvetná nedeľa: Ježiš Kristus je Pán!

    Veľmi rád si spievam latinské časti hymnu Roku milosrdenstva Misericordes sicut Pater (Milosrdní ako Otec) s neustále sa opakujúcim refrénom In aeternum misericordia eius (jeho milosrdenstvo je večné). Refrén mi pripomína neustálu lásku Otca ku mne, prejavovanú nesmiernym milosrdenstvom – veď som si už toľkokrát zaslúžil smrť, zatratenie („mzdou hriechu je smrť“ – Rim 6, 23a). A samotný názov hymnu, ktorý sa opakuje medzi jednotlivými slohami, mi pripomína, že mám byť milosrdný ako Otec. Priznávam, že si ju spievam najmä preto, aby som dokázal byť pokojný a milosrdný k ťažších situáciách. Sú také každodenné, bežné, no bez pokoja v srdci by som asi neraz vybuchol, povedal niečo, čo by potom bolelo... Možno tresol dverami... Nebudem opisovať konkrétne situácie, ale každý vie z vlastného života, ktoré chvíle sú pre neho ťažké, náročné, keď je ťažko ostať milosrdný a zhovievavý napríklad k slabostiam iných. Ešte ťažšie je neštvať sa sám na seba pre vlastné chyby a zlyhania... A možno najťažšie je ostať nekompromisný voči hriechu, no milovať hriešnika – vrátane seba samého...

Začíname sláviť Veľký týždeň, v ktorom si pripomíname si a hlbšie prežívame Kristovo paschálne tajomstvo (škoda, že sa u nás používa dosť nelogické a často nič nehovoriace spojenie veľkonočné tajomstvo). Ježišovo utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie – prechod (pascha) zo smrti do života – sú udalosti, ktoré nám zaslúžili Božie milosrdenstvo. Ale zároveň toto paschálne tajomstvo je udalosť, ktorá nám samým umožňuje prijímať milosrdenstvo (najmä vo sviatosti zmierenia) a konať milosrdne (posilnení Eucharistiou, ktorá nás zaväzuje voči chudobným – Katechizmus Katolíckej cirkvi 1397). Vďaka Kristovej pasche prežívame aj vlastnú paschu – najprv to bolo krstom a teraz vždy, keď odmietame hriech a žijeme s Ježišom novým životom.

Teda paschálne tajomstvo Krista nie je nejaký teologický pojem, ktorý máme poznať, ale veľmi praktický návod, ako máme dennodenne žiť. Presne to budeme aj slovne (a verím, že tiež celým srdcom) robiť počas najdôležitejšej liturgie cirkevného roku pri obnove krstných sľubov: „Zriekam sa. Verím.“ V čom sme sa zmýšľaním i skutkami trénovali celé Pôstne obdobie, to počas Veľkonočnej vigílie vyznávame aj ústami. V podstate pritom hovoríme: „Ježiš Kristus je Pán!“ (Flp 2, 11).

Kristus je Pán aj ako kráľ vchádzajúci slávnostne do Jeruzalema, aj ako Boží Syn, ktorý „sa zriekol seba samého“, aj ako ten, ktorého potupovali a opľúvali, aj ako ukrižovaný na kríži. A potom aj ako zmŕtvychvstalý. Nemáme iného Mesiáša, nemáme iného Pánovho Pomazaného, nemáme iného Krista!

Preto budem naveky ospevovať milosrdenstvo Pánovo, lebo skrze Krista ma vyslobodil z moci hriechu a diabla. In aeternum misericordia eius!


Veľkonočná nedeľa: Nedeľa otázok

    Čím by si dnes bol, keby Ježiš nevstal z mŕtvych? Je dobré položiť si túto otázku, lebo veľmi vnímam, ako mnohé skutočnosti vo svojom živote berieme samozrejme. No keď si predstavíme, čo všetko by sme bez Ježiša nemali, aké zlo by nás mohlo ovládať, možno si lepšie uvedomíme, aké nesmierne cenné je jeho utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie pre každého z nás.

Čím by som bol? Možno vrahom bez výčitiek svedomia. Možno sexuálnym maniakom. Možno narkomanom a dealerom drog. Možno krutým vojakom v armáde nejakého tyrana. A možno samotným bezcitným tyranom. Zdá sa ti to prehnané? Vôbec nie! Ak by som totiž nemal Božiu milosť a nespolupracoval s ňou, tak by som bol určite schopný každého zla – a to bez akýchkoľvek zábran! Lebo veď aká morálka by ma mohla obmedziť v konaní zla? Prečo by som mal brať ohľad na iných, ak Ježiš nevstal z mŕtvych, ak jeho slovo nebolo pravdivé?

Veľa zla napáchali ľudia, ktorí nežili s Ježišom. Aj keď sa možno niektorí z nich tvárili ako Ježišovi priatelia. Aj dnes sa nás zlo usiluje prevalcovať. Niekedy mám dojem, že sa mi diabol vyškiera do tváre, akoby hovoril: „Vidíš? Aj tak slúžia mne!“

No neprestanem bojovať. Lebo očami viery vidím niečo iné ako očami tela: Ježiš vstal z mŕtvych. A že sa aj dnes mnohí usilujeme konať milosrdne, je len preto, že Kristovo víťazstvo nás inšpiruje a dáva nám silu odmietať zlo a konať dobro. Keď zabehnem k susedovi, ktorý žije sám, a prehodím s ním pár slov... Keď sa usmejem na svokru, ktorej vynecháva rozum a niekedy je ako malé dieťa... Keď počúvam švagra, ktorý príde naštvaný na celý svet... Keď...

Rozumieš? Ak je nejaké dobro vo svete, tak je to vďaka Ježišovi a vďaka ľuďom, ktorí s ním žijú v úzkom vzťahu. Lebo Ježiš žije!!!

Je mi veľmi ľúto, že mnoho kresťanov sa dnes, na Veľkú noc roku 2016, neraduje z Ježišovho zmŕtvychvstania. Stratili sa. Hoci prijali ten istý krst ako my, možno chodili kedysi aj na spoveď a prijímali Eucharistiu, dnes sú ďaleko a nechcú žiť s Ježišom. Je to výzva a neľahká úloha pre nás, čo s Ježišom žijeme – ukázať im krásu Božej lásky aj cestu k životu s Ježišom. Je to nesplniteľná úloha. Ale u Boha je všetko možné. Vzdialeného si pritiahne k sebe, ak prejavíme aspoň trochu ochoty, ak budeme milovať našich stratených bratov a sestry, ak im prejavíme lásku – možno tým, že dnes niekoho takého navštívime a povieme mu o Ježišom víťazstve. A Ježiš v jeho srdci vstane z mŕtvych... Nestojí nám táto námaha za to vidieť na vlastné oči Ježišovo zmŕtvychvstanie v živote toho človeka?

Táto Veľká noc je pre mňa časom mnohých otázok. A jednej veľkej odpovede: Ježiš vstal z mŕtvych a žije. Preto vďaka Božej milosti idem za ním a s ním. Nemám inú cestu... Bohu vďaka a aleluja!


Druhá veľkonočná nedeľa: Mnohorakosť milosrdenstva

        Dnešné texty možno vnímať aj z pohľadu na mnohoraké spôsoby, akými Boh prejavuje svoje milosrdenstvo.

To základné sa dostalo apoštolom, keď k nim prišiel Ježiš s pozdravom: „Pokoj vám.“ A osobitne sa dostalo Tomášovi, ktorý videl a uveril.

Osobitné milosrdenstvo sa dostalo aj Jánovi. Bol vo vyhnanstve, no Boh mu tam dal veľkolepé zjavenie, ktoré dnes poznáme ako biblickú knihu. Nedal mu šancu nariekať nad „zlým svetom“, ktorý ho prenasleduje, ale zjavil mu seba samého... A napokon môžeme vidieť milosrdenstvo prejavené mnohým ľuďom, ktorí túžili, aby na nich padla aspoň Petrova tôňa.

Všetky tieto prejavy Božieho milosrdenstva sú dôvodom spolu so žalmistom volať: „Oslavujme Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky“ (Ž 118, 1).

Avšak na to, aby sme ho vždy a všade vnímali, potrebujeme širší pohľad na to, čo všetko Božie milosrdenstvo znamená. Ono totiž neznamená len to, že nám boli odpustené hriechy. Ani len to, že sme boli prijatí za adoptívne Božie deti. Ale ako to bolo tento týždeň v posvätnom čítaní Liturgie hodín, Božie milosrdenstvo znamená aj to, že máme účasť na Kristom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní a tým sa podieľame na vykúpení sveta.

Možno poviete, že tie prvé dve veci – odpustenie a prijatie – by nám celkom stačili. Že utrpenie by už nemuselo byť. Ale Boh nás miluje tak nesmierne (!), že chce, aby sme mali podiel na celom jeho diele. Aj na utrpení a smrti, ktoré podstúpil náš milovaný Ježiš. Tým vlastne dáva nášmu životu nový rozmer a novú dôstojnosť – skutočne máme účasť na všetkom, čo Boh koná. Nie pasívnu ako diváci, ale aktívnu svojím zmýšľaním, hovorením, konaním.

Aj naše utrpenia tak dostávajú nový rozmer, čo pochopili už mnohí veriaci, ktorí prijali svoje bolesti ako spoluúčasť na Ježišovom utrpení. Svätý Otec František, keď vyhlasoval mimoriadny jubilejný rok, Rok milosrdenstva, k tomu napísal: „Okrem toho myslím aj na tých, čo z rozličných dôvodov nemôžu prísť k svätej bráne – predovšetkým na chorých, starých a opustených, ktorí často nie sú schopní vyjsť z domova. Pre nich bude veľkou pomocou, ak budú prežívať chorobu a utrpenie ako zakúšanie blízkosti Pána, ktorý v tajomstve svojho utrpenia, svojej smrti a zmŕtvychvstania ukázal kráľovskú cestu, ako dať bolesti a osamelosti zmysel. Ich cestou, ako získať odpustky svätého roku, bude prežívanie tohto okamihu skúšky s vierou a s radostnou nádejou, prijímajúc Eucharistiu alebo zúčastňujúc sa na svätej omši a spoločnej modlitbe – aj prostredníctvom rôznych komunikačných prostriedkov“ (List, ktorým sa udeľujú odpustky pri príležitosti mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva). Nie je to prejav nesmierneho Božieho milosrdenstva, keď odpustky Jubilejného roku môžu získať aj tí, čo nemôžu prísť do kostola? Ak máte doma chorých, často im túto možnosť pripomínajte – spolu s podmienkou, ktorú Svätý Otec určil: „... prežívanie tohto okamihu skúšky s vierou a s radostnou nádejou“.

Nech je dnešná nedeľa Božieho milosrdenstva pre teba príležitosťou vidieť svet okolo seba novým pohľadom – vidieť, akými mnohorakými spôsobmi ti je Boh milosrdný. Aj keď si osamelý či chorý... Ale aj vtedy, keď sa tešíš zo zdravia a šťastnej rodiny. „Lebo jeho milosrdenstvo je večné...“


Tretia veľkonočná nedeľa: Hlavná téma

    Odvaha apoštolov nemala hraníc. Stáť pred veľradou a do očí im povedať, že zavraždili Ježiša, bolo šialeným gestom. Vari by niekto provokoval vraha, ktorý pred ním stojí s odistenou pištoľou? A predsa to apoštoli urobili. Prečo?

Lebo Ježiš vstal z mŕtvych, žil s nimi a oni sa mnohorako presvedčili, že ich život je v Božích rukách, nie v rukách toho, kto má moc. A keďže ich Ježiš poslal ohlasovať zmŕtvychvstanie, tak to bez rozpakov a obáv urobili aj pred veľradou.

Občas tu píšem o svojich snoch. Aj teraz jeden spomeniem: Stretne sa širšia rodina na nejakej oslave. Po gratuláciách oslávencovi a dobrom obede sa rozprúdi vášnivá debata. O Ježišovi – čo urobil od posledného spoločného stretnutia v živote jednotlivých členov rodiny. A od tejto témy sa prejde k „ohováraniu“ – kto v rodine ešte nežije naplno s Ježišom? Hneď sa aj za neho modlia, dohodnú sa, kto s tým človekom nadviaže čo najbližší priateľský kontakt a vo vhodnej chvíli mu zvestuje Ježišovo zmŕtvychvstanie spolu s ponukou odpustenia hriechov a večného života. Alebo ak je tam, priamo mu ponúknu stretnutie s Ježišom...

Asi si poviete: „Ten chlap sa zbláznil! O Ježišovi na rodinnej oslave? Veď máme toľko starostí a problémov! Ježiša nechajme na kostol.“ A práve to je postoj, ktorý nás odlišuje od apoštolov a mnohých ľudí prvotnej Cirkvi. Ježiš nie je prvou témou nášho života. Sú ňou starosti, ktoré nám v podstate nanucuje svet svojím zmýšľaním. Nízke platy, učitelia, zdravotné sestry, Sagan...

Sú dva týždne po Veľkej noci a len pár ľudí mi za ten čas s radosťou zvestovalo: „Ježiš Kristus vstal z mŕtvych!“ Ostatní pri stretnutiach hovorili o počasí, o politike, o sadení a siatí... A ja s nimi. Ak som sa totiž pokúsil povedať čo len tú jednoduchú vetu: „Kristus vstal z mŕtvych,“ reakciou bolo „viem“ alebo „no a?“, prípadne pohľad hovoriaci o tom, aby som nepreháňal. Nijaká radosť, nijaké nadšenie.

Kde je chyba? Možno práve v tom, že ani nepokladáme za chybu to, že Ježiš nie je pre nás prvoradý. Respektíve to možno ústne deklarujeme, ale skutkami a postojmi popierame. Treba to zmeniť – zmenou zmýšľania. A na to treba vynaložiť úsilie. Ani môj spomínaný sen sa nezrodil v noci alebo zo dňa na deň. Je výsledkom mnohoročného úsilia, ktoré však má základ v tom, že som sa stretol s Ježišom a podriadil som mu svoj život. Že každodenne bojujem s hriechom – čo neznamená, že nepadám, ale usilujem sa v hriechu neostať. Že aj písanie týchto textov je pre mňa neraz neľahkým spytovaním svedomia – či sám žijem to, čo píšem... Že Ježiš žije v mojom srdci.

Napíš si dnes na kus papiera text: „Kristus vstal z mŕtvych!“ a daj si ho v byte na také miesto, kde ho môžeš mnohokrát denne vidieť a čítať. Napíš si ho na papierik a vlož si ho do peňaženky (prečítaj ho potom pokladníčke v obchode). Vlož si ho do šetriča obrazovky na počítači alebo ako pozadie obrazovky. Nech sa ti tieto slová dostanú do mysle a potom aj do srdca. Uvidíš, že Ježiš sa postupne skutočne stane hlavnou témou tvojho života. A možno sa v tvojom živote raz naplní môj sen...


Štvrtá veľkonočná nedeľa: Zátvorky


    Pri čítaní textov Svätého písma z dnešnej nedele som si uvedomil, ako dávajú dokopy minulosť s budúcnosťou (ako dve zátvorky) spolu s návodom, ako žiť prítomnosť.

Minulosť je vyjadrená Skutkami apoštolov, ktoré opisujú začiatky Cirkvi. Budúcnosť zas vyjadruje Kniha zjavenia s pohľadom na nespočetný zástup ľudí, oslavujúcich Boha. A prítomnosť? No to je Dobrý pastier z Jánovho evanjelia, ktorý je vždy s nami ako skutočne dobrý pastier. Návodom na život je responzóriový žalm, ktorý nás vyzýva jasať, lebo patríme Pánovi.

Aké jednoduché, však? Pavol s Barnabášom sú mi príkladom, jasajúci zástup v nebi je mojím cieľom a Ježiš, Dobrý pastier, je mojou silou, chválou, nádejou, oporou, istotou... Na diele apoštolov a Ducha Svätého (na Cirkvi) stojím a z neho vychádzam, vízia neba mi je motiváciou a Ježišova prítomnosť potechou i dôvodom neustáleho obrátenia, zmeny zmýšľania, metanoie...

To však neznamená, že všetko v mojom živote ide ako po masle. Asi by som sa toho bál... Akú účasť na Kristovom kríži by som mal v takom prípade? Nebolo by to jasným znamením, že čosi nie je v poriadku? Ako to povedala žena s Alzheimerovou chorobou vo filme Boh nie je mŕtvy svojmu neveriacemu, pritom veľmi úspešnému synovi: „Občas diabol dovolí ľuďom žiť život bez všetkých starostí, pretože nechce, aby sa obrátili na Boha. Tvoj hriech je ako väzenie až na to, že je pekný a pohodlný, a tak nevidíš dôvod z neho odísť. No dvere sú doširoka otvorené. Až príde deň, kedy vyprší čas a dvere väznice sa zrazu zabuchnú... a zrazu je neskoro.“

Aj preto sa dnešný žalm, ktorý spievame po prvom čítaní (v poradí stý), modlím takmer každé ráno možno už tridsať rokov. Je akýmsi mojím osobným vyznaním viery. Modlím sa ho, keď mi srdce plesá a vnímam blízkosť Boha. Modlím sa ho, keď mám pocit, že všetko je na mojich ramenách a nevládzem. Modlím sa ho, keď sa mi zdá, že celá viera je nezmysel. Modlím sa ho, keď sa mi nechce modliť. Je pre mňa univerzálnou modlitbou na každý deň, do každej situácie. Lebo Boh žije!

Prežil som posledný týždeň v dosť veľkých vnútorných bojoch. Som Bohu veľmi vďačný, že mi dal ľudí ochotných počúvať, čo sa vo mne deje. A tiež východisko, ktoré sa dá zhrnúť do jediného slova: Víťazstvo! Ježišovo víťazstvo! A s týmto slovom má každá moja činnosť význam, hodnotu pre večnosť. Aj umývanie riadov a dozeranie na malé kurčatá...

Celý náš život má obrovskú hodnotu a význam, ak ho žijeme v zátvorkách, ktoré predstavujú dnešné čítania. A so sprievodcom, ktorým je Dobrý pastier. Lebo „Pán je dobrý, jeho milosrdenstvo trvá naveky a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie“ (Ž 100).


Piata veľkonočná nedeľa: Zbierky

        Dnes je v celej Európe zbierka pre Ukrajinu. Vyhlásil ju Svätý Otec František. Niet o čom debatovať. Naopak, je to príležitosť prejaviť štedrosť. Ešte som nikdy nezažil (a to mám už takmer 60 rokov), žeby pápež pýtal na niečo peniaze. Ak to teraz urobil, musí to byť mimoriadne dôležité a našou úlohou nie je skúmať pozadie, ale svoje peňaženky a účty. Aby sme dokázali dať nielen z prebytku, ale „celé svoje živobytie“...

Teraz si asi zvedavý, ako to spojím s čítaniami dnešnej nedele. Veľmi jednoducho: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 13, 34). Ak uvažuješ nad tým, ako toto prikázanie naplniť, tak dnes máš na to konkrétnu radu – prosbu samotného Svätého Otca prejaviť lásku núdznym na Ukrajine.

Trochu pri téme peniaze ostanem. Mnohí si myslíme, že to, čo zarobíme, je naše. Je to veľký omyl – ak sme totiž odovzdali a podriadili svoj život Ježišovi, tak všetko je jeho. Aj celý náš zárobok. Židia v Starom zákone odvádzali zo svojho zárobku desiatok pre chrám. Aj dnes sú mnohé kresťanské spoločenstvá, ktoré každý mesiac dávajú desatinu svojho zárobku pre potreby Cirkvi. No možno si pritom niektorí myslia: „Bože, dávam ti desatinu toho, čo som získal prácou.“ No Pán Boh mu na to odpovedá: „Nie, to je naopak: dávam ti 90% z toho, čo je moje, aby si to použil na moje dielo v tvojej rodine, sebe – pre moje dielo inde v Cirkvi – si nechávam len 10%.“

Je jednou z tragédií našich farností, že dávame Bohu len drobné. Cítil som sa zahanbene a trápne, keď v jednej farnosti kňaz nedávno konštatoval, že nemá peniaze na bežný chod farnosti (veď aj tá platí účty za vodu, elektrinu, plyn...). Iste, môžeme polemizovať o dôvodoch, prečo sa farnosť do takého stavu dostala, a o spôsoboch riešenia, ale kdesi v pozadí je to, že síce hovoríme, že poslúchame Boha, ale peniaze máme pre seba, nie pre jeho dielo... Keď sa vrátim ku zbierke pre Ukrajinu, ako radi tvrdíme, že poslúchame a milujeme pápeža, ale keď nám priamo povie: „Moji milí, na toto dielo lásky potrebujem vaše peniaze,“ tak vytiahneme drobné...

Svätý Ján v Zjavení uvádza slová samotného Boha: „Hľa, všetko robím nové“ (21, 5a). Boh neustále koná, obnovuje, stará sa... Takže sa nemusíme báť, že ak Bohu dáme, že nám nič neostane. V každom prípade nám ostane Boh, ktorý je majiteľom všetkých peňazí na svete. Nezažili to mnohokrát svätci, ktorí konali Božie diela bez haliera vo vrecku?

A napokon Pavol a Barnabáš: „... zhromaždili cirkev, rozpovedali, aké veľké veci s nimi urobil Boh a že pohanom otvoril dvere viery“ (Sk 14, 27). Vždy, keď sa koná Božie dielo, otvárajú sa dvere Cirkvi pre ľudí, ktorí sú mimo. Lebo „podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35). A láska priťahuje. Je isté, že aj táto zbierka pre Ukrajinu mnohým pomôže stretnúť láskavého, starostlivého a milosrdného Boha, ktorý koná v milujúcich ľuďoch. Určite sa o tom presvedčíme vo večnosti. Teraz je našou úlohou veriť a podľa svojej viery aj konať.

Koľko si dnes obetoval na zbierku pre Ukrajinu? Zodpovedá to veľkosti tvojej viery? Zodpovedá to veľkosti tvojej lásky? Určite áno...


Šiesta veľkonočná nedeľa: Prečo?

     Kdesi vo vnútri cítim, že apoštolovi Jánovi závidím. Žil s Ježišom, potom s Máriou a napokon ešte dostal aj videnie. Jemu bolo ľahko žiť ako kresťan. Mal všetko, ba možno aj navyše na to, aby bol svätý.

No moment, a čo vlastne chýba mne? Mám Ježiša, najmä vo sviatostiach, ale je pri mne (a aj vo mne) stále. Žijem s Pannou Máriou, veď ruženec mi je každodennou modlitbou. A videnie? Keď hľadím na Ježiša v Eucharistii, tak viera mi hovorí, že to je väčšie videnie ako Jánova Apokalypsa. Lebo vidím samotného Boha, hoci ukrytého.

Prečo teda som nespokojný?

Lebo dostávam množstvo potravy pre dušu, no vnímam ju neraz väčšmi ako predmet intelektuálneho skúmania než niečo, čím sa môžem sýtiť. Ako keby sa koza pozerala na kapustu a pokúšala by sa určiť, aká je to odroda, akú stavbu majú listy, ako hlboko siahajú jej korene, ako prebieha v nej fotosyntéza, no nezahryzla by do nej. Vedela by o kapuste všetko, no zdochla by od hladu. Tak je aj s mojím životom. Viem o Bohu veľa, možno sa stále vzdelávam, ale dovoľujem Bohu, aby ma sýtil?

Ježiš dnes v evanjeliu hovorí, že k tomu, kto ho bude milovať, príde aj so svojím Otcom a urobia si uňho príbytok. Má Boh príbytok vo mne? Verím, že áno. Necítim to, no verím Ježišovi. Keď to povedal, tak je to pravda. Spĺňam podmienku, ktorú dal – milovať ho? „Pane, ty vieš, že ťa mám rád...“ Tak veľmi chcem, aby som dnes miloval Ježiša celým srdcom. A keď sa večer budem ukladať na odpočinok, tak ho poprosím, aby v noci rozšíril aspoň o kúsoček moje srdce, aby som ho zajtra mohol milovať viac – opäť celým srdcom...

Potrebujem byť s Bohom, milovať ho, lebo som hriešnik. Bolo mi veľa odpustené. A nemám ani potuchy, pred čím všetkým ma Boh vo svojom milosrdenstve uchránil. Preto nedeľu čo nedeľu (a niekedy aj cez týždeň) prichádzam na svätú omšu – stretnúť sa s Ježišom a nasýtiť sa, aby som vládal bojovať.

Je pre mňa záhadou, ako svoj život zvládajú ľudia, ktorí síce do kostola prídu, ale Eucharistiu prijímajú len raz za čas, „na sviatky“. Veria vôbec, že existuje diabol, zlá moc, ktorá je oveľa silnejšia a rozumnejšia ako najmúdrejší človek? Túžia, aby Boh prebýval v ich živote?

A obdivujem Božie milosrdenstvo. Voči mne. Tak veľmi ma obdaroval a každý deň obdarúva. Iný človek by bol s toľkými darmi už dávno svätý. No ja sa niekedy ledva preplazím dňom len nato, aby som večer vyratúval svoje zlyhania a nelásku. Niekedy ani to nezvládnem. A napriek tomu kdesi v hĺbke srdca stále viem, že Boh ma miluje a ja milujem jeho. Lebo mi dal dar lásky, ktorá neostáva utopená v zlyhaní, ale od zlyhania očisťuje. Z mojej strany ľútosťou, z Božej strany odpustením...

Prečo to toľkí pokrstení nechápu a žijú, akoby bol Boh kdesi ďaleko???


Siedma veľkonočná nedeľa: Svedčiť...

    Aká by bola tvoja reakcia, keby k tebe zašiel niektorý z tvojich susedov či známych a povedal by ti: „Môžeme sa spolu pomodliť?“ Alebo: „Mám zo sebou Písmo, prečítajme si pár veršov a porozprávajme sa o tom.“ Alebo: „Dávam dokopy partiu susedov na modlitbu ruženca. Príď, pozývam ťa.“ Prosím ťa, odpovedz si na túto otázku veľmi úprimne. Pred sebou i pred Bohom.

Nedávno mi jedna pani hovorila, ako ľudia pred ňou po jednom takom pokuse zatvárajú dvere. Samozrejme, všetci sú katolíci...

Ovocím slávenia Veľkej noci a následne Veľkonočného obdobia má byť prehĺbená viera a život podľa nej. K tomu patrí aj zdieľanie svojej viery v malej skupine, aby sme tak neboli anonymní kresťania, ktorí sú veriacimi len v kostole. Vyššie uvedené ponuky sú len malou ukážkou toho, čo by sa v našich farnostiach malo bežne diať.

Teraz si to obráťme. Predstav si seba, že ideš k svojim susedom či známym s ponukou: Môžeme sa spolu pomodliť?“ Alebo: „Mám zo sebou Písmo, prečítajme si pár veršov a porozprávajme sa o tom.“ Alebo: „Dávam dokopy partiu susedov na modlitbu ruženca. Príď, pozývam ťa.“ Čo pri takejto predstave cítiš? Buď k sebe úprimný. Asi je to pre teba nepredstaviteľné a už vopred máš mnoho výhovoriek, prečo to nemôžeš urobiť.

Ruku na srdce, s podobnou ponukou máme problém vyrukovať aj pred najbližšími príbuznými. Uspokojili sme sa s nejakou úrovňou prežívania svojej viery, zväčša veľmi osobnou a individuálnou, a všetko ostatné pokladáme v lepšom prípade za prehnané, v horšom za fanatizmus. A potom sa čudujeme, že sa kostoly vyprázdňujú, že naše deti žijú bez Boha...

Možno si povieš, že čo to od teba chcem. Veď to nechcú ani kňazi. Nanajvýš povedia nejaké všeobecné vety o tom, že máme byť svedkami vo svojom prostredí. No vieš, čo znamená byť svedkom? V prvom rade to znamená dôsledný život podľa evanjelia. K tomu patrí úprimný záujem o ľudí, susedská pomoc, nevyvolávanie sporov... Nehovorím, že je to život bez hriechu a bez previnení. Ale ako veriaci vieš, čo s tým – ľútosť, pokánie, zmierenie, odprosenie, náhrada škody, ak treba, sviatosť zmierenia. No ak celé mesiace prichádzaš na svätú omšu, ale neprijímaš Eucharistiu, aké je to svedectvo života? Aha, že poznáš takých, čo sú denne v kostole, no sú horší ako tí, čo tam nechodia? Určite sú takí ľudia. Ale ich prenechaj Bohu. Ty sa pozri na seba a na svoje svedectvo.

A keď už budeš svedčiť životom, potom je potrebné prejsť aj ku svedectvu slovom. Koľkí ľudia by dnes žili ináč, keby sme im dokázali zvestovať najradostnejšiu zvesť celých ľudských dejín – Ježiš Kristus, Boží Syn, sa stal človekom, zobral na seba naše hriechy, zomrel za nás, no tretieho dňa vstal z mŕtvych. A žije s nami! Mnohí katolíci to síce vedia, ale tieto pravdy nemajú nijaký vplyv na ich život, lebo okolo seba vidia mnoho iných katolíkov, ktorí žijú akoby Ježiš ostal v hrobe. A myslia si, že tak je to správne, že to je kresťanstvo. Musíme to zmeniť!!!

Prejavuje sa Ježišovo zmŕtvychvstanie a jeho prítomnosť v tvojom zmýšľaní, hovorení i konaní? Začínajúci týždeň využi na spytovanie svedomia v tomto smere a na modlitbu k Duchu Svätému, aby zmenil v tebe to, čo v tvojom živote nie je Božie. A pros ho aj o vedenie, aby ťa priviedol k ľuďom, ktorým budeš môcť zvestovať Zmŕtvychvstalého.

Že čo má tento text spoločné s Rokom milosrdenstva? Všetko! Veď najväčšie milosrdenstvo, ktoré môžeš niekomu prejaviť, je priviesť ho na stretnutie so živým Ježišom. Ponúkneš mu tým odpustenie hriechov a nový život...


Zoslanie Ducha Svätého: Čo Duch hovorí cirkvám...

    Vieš, čo urobil kráľ Jozafat, keď Izrael prepadli? Na čelo vojska postavil chrámových spevákov (pozri 2 Krn 20). A čo urobil Jozue, keď mal dobyť Jericho? Dal pred vojskom nosiť archu a trúbiť (pozri Joz 6). A čo urobil Dávid, keď za ním prišiel prorok a odhalil jeho tajný hriech? Nedal ho zabiť, ale konal pokánie (pozri 2 Sam 12). A čo urobili apoštoli, keď ich anjel vyslobodil z väzenia? Neušli, ale ráno v chráme znova zvestovali Krista (pozri Sk 5). A Pavol so Sílasom dokonca vo väzení spievali (pozri Sk 16)!

Vnímaš v sebe túžbu konať podobne – to znamená stavať svoj život na Bohu, na moci jeho Ducha? Dúfam, že áno. No asi tak ako mnohí iní sa trápiš svojimi hriechmi, slabosťami, nedostatkami. A nechávaš sa klamať diablom... Moja staručká svokra dnes v pocite sebaľútosti začala hovoriť o tom, aká je zbytočná, už na nič súca. Povedal som jej, aby sa nedala klamať diablovi, ktorý jej takýto postoj našepkáva. Nech sa radšej pozrie na to, čo si o nej myslí Boh. Hovoril som jej o tom, že je pre Boha nesmierne potrebná aj vo vysokom veku – veď načo ináč by ju tu držal pri živote? Po chvíli sa upokojila.

A práve to je asi najčastejšia príčina toho, že sa v našej dobe a v našich krajoch tak málo prejavuje moc Ducha Svätého, prečo nepočuť o uzdravovaniach, o proroctvách, o hlásaní evanjelia s mocou... Lebo sa nechávame oklamať diablovi. „To ja nemôžem, to je pre iných. Mne stačí to, čo mám. Som príliš hriešny na to, by Boh konal skrze mňa. Aj tak ma nepočúvajú.“ To všetko sú klamstvá zlého. My sme však uverili Ježišovi Kristovi a ten nám hovorí: „Daná mi je všetka moc... Choďte teda a učte...“

Komu budeš veriť? Tiež si myslíš, že nemáš na tomto svete nejakú dôležitú úlohu a že len máš nejako dožiť konca? Never takému klamstvu!!! Never tomu!!!

Boží Duch má aj pre teba úlohy. Tí muži, ktorých spomínam na začiatku, boli ľudia ako ty. A predsa konali veľké veci, lebo verili Bohu. Dôverovali mu a boli ochotní robiť aj nečakané veci, len aby ho poslúchli. Neviem, čo Boh dnes bude chcieť od teba. Viem, čo čaká odo mňa. O svojej úlohe sa s ním musíš porozprávať ty. Nájdi si ešte dnes čas, sadni si s Bohom a opýtaj sa ho, ktoré diablove klamstvá ti bránia žiť a konať v moci Ducha. Potom tie klamstvá odmietni, oľutuj, že si ich počúval, a vyznaj Božiu moc nad tvojím životom. Pros Ducha, aby ťa znovu naplnil a zjavil ti Božiu pravdu o tebe. A potom vystrojený jeho mocou choď a konaj. Možno ťa Boh pošle pomodliť sa za uzdravenie nejakého chorého. Možno ťa pošle potešiť osamelého starca. Možno ti strčí do ruky gitaru a dáš dokopy pár ľudí, ktorí budú s tebou niekde na námestí spievať piesne chvál. Možno ti vnukne pozvať na obed susedu, ktorá žije sama. Možno ťa pošle za kňazom, aby si mu poďakoval za službu, ktorú vo farnosti koná...

Možností je veľa. Počúvaj, čo ti Duch hovorí, a potom podľa toho konaj. Neboj sa, aj keby chcel veľké veci. On bude s tebou!


Slávnosť Najsvätejšej Trojice: Stretnutie

     V sobotu o týždeň budem na pomaturitnom stretnutí. Po štyridsiatich rokoch. Už niekoľko mesiacov sa za svojich bývalých spolužiakov z gymnázia modlím, občas im napíšem e-mail a teším sa, že ich zas po dlhšom čase uvidím. A pritom sú to „iba“ ľudia, s ktorými som strávil štyri roky v jednej triede.

Keď som nad tým dnes uvažoval, uvedomil som si, že mám ešte jednu pozvánku – na stretnutie s Bohom, ktoré sa nikdy neskončí. Neviem, kedy sa to stane, ale tiež sa za to modlím a čoraz viac sa naň teším. Stretnem sa s Najsvätejšou Trojicou – s Otcom, Synom i Duchom Svätým. Často si uvedomujem jej prítomnosť, občas veľmi konkrétne vnímam pôsobenie jednotlivých osôb a najviac asi prežívam, že Boh sa o mňa dennodenne stará. Nebol som s ním len niekde štyri roky, ale celý môj život ma sprevádza. Niekedy je jeho sprevádzanie neviditeľné, ani neviem, že je to on, kto ma vedie, inokedy prehovorí do môjho srdca a života veľmi jasne a výrazne. Napríklad ako dnes. Cestoval som vlakom a popri obdivovaní jarnej prírody som sa s ním v srdci rozprával, čo chce povedať tým, ktorí tieto písmenká čítajú. Odpoveď bola dosť jasná: „Povzbuď. A teš sa na mňa.“

Teším sa, že uvidím z tváre do tváre Otca. Toho starostlivého Otca, ktorý si ma už pred stvorením sveta vyvolil (Ef 1, 4). Myslel na mňa, keď vymýšľal svet, a urobil všetko preto, aby mi tu bolo dobre. Keď som jeho plán odmietol a vybral sa vlastnou cestou, neváhal a poslal svojho Syna, aby ma zachránil. Som šťastný, že sa Ježišova misia podarila a dostal som novú šancu, nový život, ktorý sa už neskončí. Teším sa na stretnutie s ním, kde mu budem môcť poďakovať za záchranu... A ak sa vo mne ozve nejaký hlas, ktorý ma láka na inú cestu, Duch Svätý mi nenápadne, ale vytrvalo šepká: „Toto nie je cesta, poď za mnou.“ Teším na stretnutie s takým múdrym, prezieravým a láskavým sprievodcom.

Teším sa na stretnutie s Bohom v troch osobách?

Apropo, prečo v troch osobách? Jasne, nepoznáme tajomstvo Najsvätejšej Trojice, ale predstavujem si to asi tak, že keď som tu na zemi zvyknutý byť obklopený ľuďmi, ktorých milujem, Boh ma nechce šokovať a vo večnosti čaká na mňa ako spoločenstvo božských osôb. Osôb, ktoré ma milujú. Neraz mi to dokázali a verím, že ma v nebi čakajú. A aj preto v troch osobách, aby ma to už tu na zemi „nútilo“ vytvárať vzťahy, milovať a tak sa pripravovať na večnosť, kde nikdy, ale skutočne nikdy nebudem sám, opustený. Teda ak prídem do neba. Ak však mám záruku lásky Najsvätejšej Trojice, iste sa o večnosť nemusím báť. Len sa mi treba držať Boha a on už všetko ostatné dotiahne.

P.S. Keď som si tento text prečítal, vynoril sa mi v mysli ešte obraz Cirkvi. Svoju nádej na stretnutie s Trojicou neprežívam osamotene, ale v spoločenstve ľudí, s ktorými ma spája nielen jedna viera, ale najmä jeden krst a všetky ostatné sviatosti. Som súčasťou tela, ktoré je Kristovou Nevestou. A v tomto tele, v Cirkvi, najintenzívnejšie vnímam i prežívam tajomstvo Trojice. Veď kde inde väčšmi platí staroveké: „Pozrite, ako sa milujú“?


9. cezročná nedeľa: Iné evanjelium?

      Keď prišli židovskí starší za Ježišom s prosbou, aby mu uzdravil sluhu (Lk 7, 2), Ježiš odpovedal: „Ja mám ísť k Rimanovi? Povedzte mu, že ako pravoverný veriaci nikdy nevstúpim do domu pohana.“ Všetci okolo Ježiša prikyvovali a chválili ho za jeho nekompromisný postoj, ktorým sa zastal svojho národa...

Čo myslíš, keby Ježiš takto zareagoval, mali by sme dnes nejaké evanjelium? Asi každý z nás cíti, že takéto slová z Ježišových úst by neboli evanjeliom, ale odmietnutím milovať.

Ak to tak vnímaš aj ty, zrejme vieš odlíšiť „iné evanjelium“, o ktorom hovorí svätý Pavol (Gal 1, 6 – 7). V tej dobe bolo podstatou iného evanjelia nútenie veriacich z pohanstva, aby sa dali obrezať a zachovávali židovský zákon. Poznáš nejaké „iné evanjeliá“, ktoré zaznievajú dnes?

Jedno z nich znie: „Urobím si to po svojom.“ Žije podľa neho množstvo ľudí okolo nás. Stačí sa pozrieť na množstvo párov pokrstených ľudí, ktoré spolu žijú bez sobáša, či na množstvo rozvodov.

Iné: „Len aby som bol zdravý.“ Tvrdí, že zdravie človeku zabezpečí šťastie.

Ďalšie: „Keby som mal ........... (peniaze, úspech, muža/ženu...), bolo by mi lepšie.“

A aj také je časté: „Mne Cirkev (pápež, farári) do života hovoriť nebude.“

Sú ešte evanjeliá politikov (zabezpečiť ekonomickú prosperitu), celebrít (byť čo najčastejšie v médiách, hoci aj so škandálmi), športových fanúšikov (počíta sa len výhra)...

Pravé evanjelium poznáme podľa toho, že nám ukazuje pravé šťastie vrátane cesty k nemu. A tým šťastím a zároveň cestou je Ježiš. Som s ním – mám všetko. Nie som s ním – nemám nič.

Prečo práve Ježiš? Lebo nik iný nepremohol smrť a nedokázal, že má moc odpúšťať hriechy. A keďže žije, stojí za to stáť pri víťazovi nad smrťou. Prečo by som sa mal spolčovať s niekým, kto mi sľubuje blaho len nejakých sedemdesiat či osemdesiat rokov života na zemi? A čo potom? Akú odpoveď na túto otázku mi dávajú politici či celebrity? Akú odpoveď na túto otázku mi dáva Ježiš?

Ak chceš vedieť, či vo svojom živote nevyznávaš iné evanjelium ako to Ježišovo, stačí sa, keď sa pozrieš na dôsledky svojho konania. Vedú k pokoju alebo ti znepokojujú svedomie? Vnímaš niekde vo svojom vnútri, že to či ono by si nemal robiť či hovoriť? Ak áno, pros o milosrdenstvo a moc Ducha Svätého, ktorý ti pomôže napraviť sa a nielen veriť, ale aj žiť pravé evanjelium. To o živote s Ježišom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby si ty mohol žiť hojný život, ktorý sa nikdy neskončí.

Je tvojím evanjeliom Ježiš? Ježiš v Cirkvi?


10. cezročná nedeľa: Plačeš a zasahuješ?

    „Ježiš pre svoju milosrdnú a súcitnú lásku uzdravuje chorých a súcití tiež s vdovou z Naimu, keď kriesi jej syna (pozri Lk 7, 11 – 17). Keď otcovia komentovali tieto zázraky, nemohli hovoriť len o Ježišovom milosrdenstve, ktoré odpúšťa, uzdravuje a vracia život, pretože ich pohľad bol zároveň hlboko ekleziálny. V tejto žene videli obraz spoločenstva, ktoré žije v Kristovej láske a ktoré sa ňou šíri. Videli v nej Kristovu Nevestu, ktorej sa dotýkajú rany ľudí a ktorá sa sama – za pomoci sviatostnej milosti, odpustenia a skutkov duchovného a telesného milosrdenstva – venuje službe a pomoci ľuďom. Cirkev je Matka, ktorá žiali nad stratou svojho dieťaťa a plače nad hriechmi svojich detí, ktoré porodila v lone krstného prameňa. Zasahuje v prospech každého z nás tak, akoby sme boli jej jedináčikovia, a plače, píše svätý Ambróz, kým každé jej dieťa nevstane počas pohrebného sprievodu, na konci ktorého by ho čakal hrob s večnou smrťou“ (Cirkevní otcovia o milosrdenstve, str. 19).

Toto je Cirkev – dotýkajú sa jej rany ľudí, slúži, pomáha, žiali, plače, zasahuje. Fascinuje ma, že je to už tisícročia stále tá istá Cirkev. Že nemusíme prácne skúmať jej pravosť, lebo dennodenne je dokazovaná spôsobom života, ktorý sa vo svojej podstate – modlitba, liturgia, učenie, ohlasovanie a konanie skutkov milosrdenstva – vôbec nemení. Ak by teraz prišiel k nám svätý Ambróz či ktorýkoľvek z cirkevných otcov a pozorovali by náš život, iste by videli naše neduhy (vonkajšími prejavmi často iné ako mala aj ich doba), ale celkom určite by videli, že všetko ostatné je ako za ich čias. Iste, ako jednotlivci zlyhávame, ale pokáním a zmenou života dokazujeme, že patríme Kristovi, že žijeme v tej istej Cirkvi ako on.

Prečo je to dôležité?

Lebo obraz Cirkvi v našej spoločnosti je veľmi skreslený. Žiaľ, aj v srdciach mnohých pokrstených...

Čo potrebujeme urobiť, aby sa to dalo do poriadku? Podľa citovaného textu ma (ťa) musí bolieť, keď ľudia okolo mňa (teba) nežijú s Ježišom, keď ho nemilujú. Mňa (teba) musí trápiť, keď čo len jeden človek v našej (tvojej) farnosti trie núdzu. Ja mám (ty máš) plakať, keď niekto uráža Boha a ubližuje blížnym. A ja som (ty si) povolaný zasahovať skutkami telesného a duchovného milosrdenstva. Lebo som (si) súčasťou Cirkvi, ktorá má takýto postoj. Ak však len budem (budeš) hovoriť o plači, o hriechu, o biede, ale nič nebudem (nebudeš) robiť, prezentujem (prezentuješ) Cirkev ako nedôveryhodnú inštitúciu. A ona niekedy tak vyzerá, ale nie preto, že taká aj v skutočnosti je, ale preto, že mnohí pokrstení nežijú ako kresťania.

Prorok Eliáš v prvom čítaní je tiež obrazom Cirkvi. Zasahuje síce sám, ale zasahuje v Božom mene. Aj ty sa môžeš cítiť osamotený vo svojom úsilí pomôcť, ale ak to robíš v Božom mene, stojí za tebou celá Cirkev. Nikdy pri svojich skutkoch milosrdenstva nekonáš sám za seba. Zjavuješ obraz Cirkvi, ktorá plače, žiali a zasahuje. Aj tvojimi očami, tvojím srdcom a tvojimi rukami.

Skús sa zamyslieť, aké možnosti máš na to, aby sa obraz Cirkvi v našej spoločnosti viac skvel... A potom ich realizuj.


11. cezročná nedeľa: Obdiv a údiv

    Ak čítaš tieto texty pravidelne, tak mám otázku: Ako sa v tvojom živote tento týždeň objavil obraz Cirkvi. Plakal si, žialil a zasahoval?

    Dnešné liturgické texty môžeme vnímať ako ponuku opäť byť obrazom Cirkvi, ale z iného uhla pohľadu – Cirkvi, ktorá kontempluje. „V každodennej reči sa pojem kontemplácie používa, aby označil dlhšie pozeranie sa na niečo, pozorné pozorovanie niečoho, čo spôsobuje údiv alebo obdiv: pohľad na peknú prírodu, hviezdnaté nebo, obraz, pomník, panorámu. Tento pohľad, ktorý dokáže zachytiť krásu a nechať sa ňou preniknúť, môže ísť ďalej ako je to, čo práve kontemplujeme, môže nás pobádať hľadať autora krásy (pozri Múd 13, 1 – 9; Rim 1, 20). Je to pohľad, ktorý v sebe obsahuje niečo, čo vidí ďalej ako dokážu oči... Je to pohľad, ktorý intenzívne komunikuje, vyjadruje vzťah, hovorí o tom, čo jeden pre druhého znamená“ (Kontemplujte 4).

A tak môžeme s otvorenými ústami vnímať kráľa Dávida, ktorý na vrchole svojej moci počúva proroka Nátana, ako ho usvedčuje zo zločinu. Nedal ho zabiť, ale vyriekol nečakanú vetu: „Zhrešil som proti Pánovi“ (2 Sam 12, 13). A touto jedinou vetou, týmto priznaním dosiahol odpustenie svojho hriechu. Dnes tomu hovoríme, že vyznal, ľutoval a konal pokánie.

A poďme sa teraz s obdivom i údivom pozrieť na evanjelium. Môj obdiv patrí Ježišovi a hriešnici. Obaja prežívajú vzťah lásky, ktorý stojí na milosrdenstve a prijatí odpustenia. Keď sa na nich pozerám, mám pocit, akoby okolitý svet pre nich neexistoval. Ježiš sa pokojne pozerá na ženu, ktorej odpúšťa hriechy. A žena sa s bázňou dotýka jeho nôh, aby mu prejavila vďačnosť za očistenie srdca. Ježiš však rukou akoby naznačoval Šimonovi, nech mlčí a neruší. A tu môj obdiv prechádza do údivu – Šimon totiž mlčí len navonok, nie vo vnútri. Nevidí vzťah lásky, ale prežíva pohoršenie. Nevníma Ježišovu lásku, ale hriech ženy vidí veľmi jasne. Ako je to možné?

Keď sme nedávno mali pomaturitné stretnutie, prišli na pretras aj naši bývalí profesori. Väčšina z nich je už vo večnosti, no zopár ich ešte žije. A ktosi so spolužiakov spomenul nášho dejepisára, ktorý vystupoval aj žil ako oddaný komunista. Dnes je už starký a pokiaľ vládze, chodí do kostola, kde rád sedáva v predných laviciach. Niekoľkým sa to nepáčilo, že je pokrytec. Videli hriech, nie odpustenie. Videli hriešnika, no nevideli pri ňom Ježiša. Tak veľmi sa neraz podobáme Šimonovi... Mrzí ma, že som ostal ticho...

Obdiv a údiv si často necháme ujsť, lebo sa zameriame na nepodstatné, lebo že sa kdesi ponáhľame. Mne sa to stáva bežne. A myslím si, že by som napísal celkom iný text, keby sa niečo nestalo. Pred týždňom som sa Pána pýtal, čo odo mňa očakáva. Povedal mi: „Oddych.“ Ja som však neoddychoval. Tak som už v nedeľu napoludnie cítil, že ma chytá nejaká viróza a veru som musel aj ležať. Ani teraz nie som ešte zdravý. Zrazu som mal čas kontemplovať. Možno by niekto zvonku mohol povedať, že som „čumel do plafónu“, ale vnútro hľadalo krásu... A tak mi Pán Boh daroval výhľad z okna – zelený strom na pozadí sýtomodrej oblohy. Krása! Mohol som obdivovať... nielen krásu, ale aj jej Tvorcu. Dnes som po piatich dňoch ráno vyšiel do záhrady, ktorá sa tak rýchlo rozvíja do krásy. Budem ju kontemplovať a tešiť sa z pohľadu na Božiu krásu...

Medzi atribúty Cirkvi patrí aj schopnosť kontemplácie. Hľadieť s obdivom alebo údivom. Skús to, veď aj ty si súčasť Cirkvi, aj ty más v sebe schopnosť vidieť krásu, dobro a aj Tvorcu toho všetkého.


12. cezročná nedeľa: Sebavedomie

    Pri dnešnom evanjeliu sa zvykne klásť známa otázka: „Kým je Ježiš pre teba?“ No rád by som ju otočil a položil si otázku: „Kým som ja pre Ježiša?“ Keď si ju zodpoviem, budem môcť pravdivejšie odpovedať aj na tú prvú otázku.

Pavol, ktorý Galaťanom nekompromisne vyčíta, že sa odklonili od evanjelia, ktoré im hlásal, zároveň robí veľmi zaujímavú vec – pripomína im, kým sú. Božími synmi, oblečenými v Krista, dedičmi. Akoby chcel zdôrazniť, že urobili chybu, ale to nič nezmenilo na vzťahu Boha k nim. Dvíhal im sebavedomie, ktoré po predošlých výčitkách mohlo byť na bode mrazu. A všimni si, že to robil pripomínaním toho, kým sú oni pre Boha.

Keď sa Svätého Otca Františka novinár pýtal, kto je, dostal takúto odpoveď: „Som hriešnik, na ktorého zhliadol Pán... Som ten, na ktorého sa Pán díva. Vždy som vnímal svoje heslo: Miserando atque eligendo ako heslo, ktoré vypovedá pravdu o mne.“ A hovoriac o Matúšovom evanjeliu tak, ako ho namaľoval veľký maliar Caravaggio, dodáva: „Ten Ježišov prst... namierený na Matúša. Takýto som. Takto sa cítim. Ako Matúš... Matúšovo gesto na obraze na mňa veľmi silne pôsobí: drží svoje peniaze, akoby vravel: ‚Nie, nepovolávaj ma! Nie, tieto peniaze sú moje!‘ Takýto som aj ja: hriešnik, na ktorého Pán obrátil svoj pohľad.“

Všimni si dve veci v slovách Svätého Otca – je hriešnik, no zároveň veľmi dobre vie, že Pán na neho obrátil svoj zrak. Je hriešnik, ale Boh s ním počíta. A toto platí aj pre mňa, pre teba. Ja i ty sme hriešnici, no Boh s nami počíta. Sme Boží synovia, krstom sme oblečení v Krista, sme dedičmi celého Božieho kráľovstva.

A všimni si ešte tie latinské slová, ktoré sa dajú preložiť aj takto: „Omilosrdňujúc ho si ho vyvolil.“ Ježiš mu očistil a premenil srdce svojím milosrdenstvom a hneď nato ho povolal.

Vnímaš v týchto pár vetách, že aj ty si pre Ježiša vzácny, dôležitý, nenahraditeľný? Ak áno, tak zodvihni hlavu a prestaň sa zaoberať svojimi zlyhaniami. Tie sa dajú veľmi ľahko vymazať ľútosťou, pokáním, sviatosťou zmierenia. Rozplynú sa ako dym vo vetre. Ale Ježišova láska sa nedá zmazať, tú nijaký víchor neodveje.

Takže ako by si teraz odpovedal na otázku, kým si pre Ježiša? A kým je Ježiš pre teba?

Porozprávaj niekomu o tom. S hrdosťou Božieho dieťaťa!


13. cezročná nedeľa: Poď!

       Slovo „poď“ sa vo Svätom písme vyskytuje pri rôznych príležitostiach. No dve z nich sú dominujúce. Boh hovorí: „Poď!“ človekovi, ktorého povoláva do úzkeho vzťahu so sebou, a človek hovorí: „Poď!“ Bohu, ktorého túži mať blízko nielen ako ochrancu, ale aj a najmä ako predmet svojej lásky. Tento vzájomný vzťah je najkrajšie vyjadrený v Piesni piesní, kde ženích viackrát (2, 10. 13; 4, 8) pozýva snúbenicu, aby bola s ním. Ale aj snúbenica volá na ženícha: „Poď, milý môj...“ (7, 12). Keď takto vnímame slovíčko „poď“, objavuje sa nám širší pohľad na dnešné Ježišovo „poď“, ktoré adresoval niektorým ľuďom. Iste, povolával ich k nasledovaniu, sequela Christi, ale nielen v zmysle učeníctva, ako aj a najmä v zmysle obapolnej láske, bytia spolu. Pozýval ku vzťahu.

V čom spočíva podstata vzťahu s Ježišom? Je ňou zmluvná láska. Možno si povieš, že slovo zmluva v kontexte lásky znie divne a akosi k nej nepatrí. No nejde o zmluvu ako obchodný vzťah (ty mi dáš to a ja ti dám ono), ale o zmluvu v biblickom význame. Zmluvu, ktorá znamená: Ja som tvoj a ty si môj. Ktosi to vyjadril slovami: „Tak pre Boha ako aj pre ľudí zmluva rodí úplne nové vzťahy: nikto z dvojice už nebude ďalej existovať bez toho, aby nerátal z druhým.“

Boh aj dnes hovorí: „Poď!“ A hovorí to aj tebe. Chce ťa voviesť do vzťahu vzájomnej lásky. Prisľubuje ti blažený život už tu na zemi a po ňom večnosť s ním. A od teba chce len veľmi málo – zachovávanie prikázaní, ktoré ani nie sú prikázaniami, ako skôr opatreniami starostlivého otca, ktorý nechce, aby si jeho deti ublížili či pokazili život.

Zmluva s Bohom – zmluva lásky – je pre teba veľmi výhodná. Zaručuje ti dobrý, pokojný a radostný život. Aj keď jeho súčasťou je utrpenie, ktoré však pri správnom prežívaní nadobúda hodnoty diamantov na korune, ktorou ťa Boh ozdobí na konci tvojho pozemského života.

To všetko nie sú nadnesené slová, nie je to nedosiahnuteľný ideál. Už dnes môžeš tento vzťah prežívať, ak odpovieš Bohu: „Idem.“ A potom dávaj pozor na svoje srdce, aby už nešlo za inými bohmi... („Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela“ – Gal 5, 16). Vo všetkom, čo budeš robiť, myslieť, hovoriť, už budeš musieť, ale aj môcť počítať s Bohom. A nebudeš robiť nič, kde by si ho nemohol zobrať so sebou. Chceš príklad? Uvediem veľmi jednoduchý – pozeranie televízie. Keď zapínaš telku, polož si otázku: „Môžem k sledovaniu tohto programu pozvať Ježiša? Nebude plakať nad filmom aj nado mnou?“

Skúsiš žiť zmluvnú lásku? Stojí to za to!!!

PS. Všakže sú nádherným vyjadrením vzťahu zmluvnej lásky slová dnešného responzória: „Ty, Pane, si moje jediné dobro“?


14. cezročná nedeľa: Veríme!

    Obdivujem proroka Izaiáša. Žil v bezútešných časoch, jeho národu hrozil zánik, no on jasá, plesá, raduje sa. Lebo Boh mu zjavuje, čo urobí. A prorok nečaká s radosťou na deň, keď sa prisľúbenia splnia, ale teší sa hneď, ako ich počuje. Je to človek hlbokej a pevnej viery. Vie, že keď jeho Boh niečo povie, tak je to to isté, ako keby sa to už stalo. Niet moci, ktorá by Bohu mohla prekaziť jeho zámery.

V rovnakej viere žije apoštol Pavol. Chváli sa krížom Pána Ježiša Krista, vie, že je novým stvorením. Tak prečo by mal nariekať a žialiť, keď patrí Bohu, hoci aj v utrpení?

Izaiáš aj Pavol sú pre nás veľkými vzormi. Vonkajšie okolnosti, situácia vo svete nás neraz vedú ku sklamaniu, niekedy až beznádeji. No my veríme, že Boh má všetko pevne v rukách. Nemusíme to vidieť, môže sa nám zdať, že sa mu všetko rúca, no neprestávame veriť. A podľa svojej viery konať!

Všimni si Ježiša. Ani jeho situácia nebola nejako ružová. A predsa – posiela učeníkov po dvoch všade, kam sa sám chystal ísť. Vie, že všade sú ľudia, ktorí nutne potrebujú stretnúť sa s ním. Nechce však tieto stretnutia robiť „nasilu“, preto posiela pred sebou poslov. Tak ľudsky povieme, že mu mali pripraviť pôdu, aby pri svojom príchode mal uľahčenú prácu. Ježiš to nemusel robiť takto, ale veľmi chcel a stále chce, aby ľudia mali účasť, podiel na diele vykúpenia. A učeníci vo viere, že skutočne majú moc, ktorú im Ježiš dal, idú a dejú sa veľké veci. Ich mená sú zapísané v nebi.

Kde je zapísané tvoje meno? Poslal či posiela Ježiš niekde aj teba? Je Rok milosrdenstva a určite sú okolo teba ešte stále ľudia, ktorí ho neprežívajú, ba aj takí, čo o ňom ešte stále ani nevedia. Aj ty môžeš zažiť nadšenie z toho, ako sa budú diať veľké veci, ak si otvoríš srdce, prekonáš (s mocou Ducha Svätého) svoj strach a zábrany a ukážeš im cestu k Ježišovi, cestu k Tvári milosrdenstva...

Bezútešnosť situácie nám nikdy nesmie zabrániť ísť a ohlasovať Božie dielo: „Ježiš skutočne vstal z mŕtvych a žije! Môžeš si s ním vytvoriť vzťah a žiť s ním, podporovaný jeho mocou, ktorou premohol diabla.“

Priprav si radostnú zvesť, ktorú povieš tým, čo ešte neprijali Milosrdenstvo do svojho života. A potom im ukáž, ako to majú urobiť.