Zamyslenia po po roku viery

„‚Dvere viery‘ (Sk 14, 27)... sú pre nás stále otvorené.“ (Porta fidei 1)

V Roku viery sme vám každý týždeň prinášali zamyslenia. Môžete si ich stiahnuť aj vo formáte PDF.


Obsah

  1. 1 I. adventná nedeľa
  2. 2 II. adventná nedeľa: Nedopusť a Amen
  3. 3 III. adventná nedeľa: Radosť a túžba
  4. 4 IV. adventná nedeľa: Stále dokola
  5. 5 Sviatok Svätej rodiny: Som tvoj!    
  6. 6 II. nedeľa po Narodení Pána: zjavil sa život!
  7. 7 Nedeľa Krstu Pána
  8. 8 II. nedeľa v cezročnom období: boj!
  9. 9 III. nedeľa v cezročnom období
  10. 10 Obetovanie Pána: očakávanie v službe
  11. 11 V. nedeľa v cezročnom období: prebudiť srdce
  12. 12 VI. nedeľa v cezročnom období: Máš na to!
  13. 13 VII. nedeľa v cezročnom období: Dokonalosť? Dá sa to!
  14. 14 VIII. nedeľa v cezročnom období
  15. 15 I. pôstna nedeľa: Ako končíš deň?
  16. 16 II. pôstna nedeľa: Počúvaj
  17. 17 III. pôstna nedeľa: Počúvaj
  18. 18 IV. pôstna nedeľa: Aj slepým vracia zrak!
  19. 19 V. pôstna nedeľa: Ide o život
  20. 20 Kvetná nedeľa: Sprievod
  21. 21 Veľkonočná nedeľa: Ohlasovanie víťazstva
  22. 22 II. veľkonočná nedeľa: Božie riešenia
  23. 23 III. veľkonočná nedeľa
  24. 24 IV. veľkonočná nedeľa: Dnes s Ježišom 
  25. 25 V. veľkonočná nedeľa: Si nenahraditeľný
  26. 26 VI. veľkonočná nedeľa: Pobádanie
  27. 27 VII. veľkonočná nedeľa: Je preč?
  28. 28 Zoslanie Ducha Svätého: Nerobme z toho vedu
  29. 29 Nedeľa Najsvätejšej Trojice: Milovať
  30. 30 XII. cezročná nedeľa
  31. 31 Slávnosť svätých Petra a Pavla, apoštolov: „Neber sa tak vážne“
  32. 32 XIV. cezročná nedeľa: Otázka na telo
  33. 33 XV. cezročná nedeľa: Božie slovo
  34. 34 XVI. cezročná nedeľa: Protestujem!
  35. 35 XVII.  cezročná nedeľa: Zlatá rybka
  36. 36 XVIII. cezročná nedeľa: Iné spytovanie svedomia!
  37. 37 XIX. cezročná nedeľa: Postav sa pred Pána!
  38. 38 XX. cezročná nedeľa: Boží obdiv
  39. 39 XXI. cezročná nedeľa: Pán, nie barlička
  40. 40 XXII. cezročná nedeľa: Jasná cesta
  41. 41 XXIII. cezročná nedeľa: Jasná cesta
  42. 42 Povýšenie Svätého kríža: Ježišov kríž
  43. 43 XXV. cezročná nedeľa: Život vo vinici
  44. 44 XXVI. cezročná nedeľa: Skutočné pokánie
  45. 45 XXVII. cezročná nedeľa: Štedrosť
  46. 46 XXVII. cezročná nedeľa: Zvykli sme si
  47. 47 XXIX. cezročná nedeľa: Zmysel
  48. 48 XXX. cezročná nedeľa: Čnosti
  49. 49 XXXI. cezročná nedeľa: „Dušičky“
  50. 50 Výročie posviacky Lateránskej baziliky
  51. 51 XXXIII. cezročná nedeľa: Štastie
  52. 52 XXXIV. cezročná nedeľa: Kráľ kráľov

I. adventná nedeľa

 Bolo by to hrozné, keby sa pre nás s ukončením Roka viery zatvorili aj dvere viery. Keby sme museli ostať žiť na zemi, ale už bez možnosti čokoľvek zmeniť, napraviť. Len pokračovať v úplne rovnakom štýle, aký sme žili doteraz. Len si to predstav: odteraz až do konca sveta každý deň do práce, každú nedeľu do kostola, každý ráno a večer modlitba, trikrát či päťkrát denne jesť, toaleta, televízor, návštevy... Presne tak ako doteraz. Ale s jednou jedinou zmenou – už sa nič nedá vylepšiť na tvojom živote. Bez akejkoľvek perspektívy pozitívnej alebo hoc’ aj negatívnej zmeny. Len rutinný stereotyp. „Ako za dní Noema...“ (Mt 24, 37). A predsa je zaujímavé, že Cirkev akoby práve to naznačovala – ži ďalej tak, ako si žil doteraz. Ale s jedným veľkým dôvetkom: S Ježišom!

Ten náznak vidím v tom, že v bohoslužbe slova Prvej adventnej nedele je presne ten istý žalm, aký sme spievali na sviatok Krista Kráľa: „Zaradoval som sa, keď mi povedali...“ (Ž 122, 1). Akoby nám Cirkev naznačovala, že po skončení trojročného cyklu nedeľných čítaní zo Svätého písma sa nič nemení, že len pokračujeme tam, kde sme pred týždňom skončili. Že tak, ako sme s radosťou išli do chrámu oslavovať Krista Kráľa, tak s rovnakou radosťou sa máme pripravovať na Ježišov druhý príchod, o ktorom hovorí prvá časť Adventného obdobia. (Kde sú ešte Vianoce... To len obchody šalejú. A my s nimi )

Takže nebojme sa a vykročme do ďalších dní nášho života s jednou veľkou nádejou – Boh nás nenechá bez šance na zmenu. Len chce našu spoluprácu a ochotu. Všimni si, že v modlitbe dňa tejto nedele prosíme práve o ochotu – o ochotu konať dobré skutky. Akoby sme Bohu hovorili o svojom určitom sebavedomí – zvládneme to, len potrebujeme ochotu. Ale hneď aj o vedomí slabosti – „pomáhaj nám kráčať“. Chodiť vieme od detstva a pokiaľ neochorieme, tak sa to v podstate nedá zabudnúť. No veľmi dobre vieme, že môžeme chodiť aj tam, kde Boh môže ísť s nami len veľmi ťažko, kde Boh s nami síce ide, ale len pribitý na kríž, možno znovu ukrižovaný – cestou zla, ubližovania, egoizmu, cestou hriechu. Preto prosíme: „Pomáhaj nám kráčať.“ A kde? V ústrety Kristovi. Teda nie hocikde, kde sa nám vidí lepšie či kde nás ťahajú naše zmysly či túžby. V ústrety Kristovi.

A prečo? „Aby nás... posadil po svojej pravici.“ To jest na čestné miesto. Že tam bude tlačenica? Ľudsky možno áno, ale viem, že Boh si s tým dá rady. Že má miesto po svojej pravici pre miliardy ľudí. Ktorí majú ochotu konať dobré skutky a kráčať mu v ústrety...

Všimli ste si, že v tejto modlitbe (ale aj v ostatných liturgických modlitbách tejto nedele) nachádzame akoby dva prvky? Daj nám ochotu – konať dobré skutky. Pomáhaj nám – kráčať. Boh chce, aby sme s ním spolupracovali. Aby sme urobili svoju časť práce – konali, kráčali. Aby sme mali pocit užitočnosti. To je jedna strana. A druhá je naša obmedzenosť; chceme, ale vieme, že bez neho to nejde. Nie že pôjde ťažko. Jednoducho nepôjde. Sme odsúdení k spolupráci. Daj nám, pomáhaj nám.

Toto je celý náš ľudský život. A je to krásny život! Ako to kdesi povedala svätá Terézia z Avily: „Neboj sa, lebo Boh a ty môžeš všetko a vieš všetko. Čo nevieš ty, vie Boh, a čo nemôžeš ty, to môže Boh.“

A Boh ťa pochváli, ak budeš takto volať a takto robiť: dôverovať Pánovi a vkladať do svojich skutkov celé svoje srdce a všetky sily. Samozrejme, inak vkladám srdce i sily do umývania riadov a inak do písania tohto textu. Ale túžim, aby som aj tú najjednoduchšiu prácu konal s ním. Na to neraz stačí vzbudiť si ráno všeobecný úmysel: „Všetky práce tohto dňa chcem konať s tebou,“ prípadne dodať: „...a obetujem ich za ...“ No ak stojíš pred niečím vážnejším (ako napríklad ja pred písaním týchto textov ), tak je potrebné obrátiť sa k Bohu oveľa konkrétnejšie: „Daj nám ochotu... a pomáhaj nám kráčať...“

Celkom ma poteší, ak sa modlitba tejto nedele vryje do tvojho srdca a stane sa súčasťou tvojho modlitbového života. Viem, že nič nemáš z toho, že ja sa poteším. Ale keď už mne to urobí dobre, o čo viac to urobí dobre a poteší Boha, ktorý čaká len na tvoje volanie, aby ti vyšiel v ústrety!

A tu je teda nedeľná modlitba celá. Všimni si, čo sa v nej sľubuje. Láka ťa taká odmena? Mňa veľmi. Aj keď bude po tej pravici veľká tlačenica. Čím väčšia, tým lepšie! Bude to znak, že je veľa vykúpených!


Prosíme ťa, všemohúci Bože, daj nám ochotu konať dobré skutky a pomáhaj nám kráčať v ústrety Kristovi tak, aby nás pri svojom druhom príchode postavil po svojej pravici a voviedol do nebeského kráľovstva. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


II. adventná nedeľa: Nedopusť a Amen

Vyslovene som sa tešil na písanie tohto textu. Už týždeň si nosím v srdci modlitby tejto nedele a vynárajú sa vo mne obrazy, ktoré sa pokúsim nejako tu sformulovať.

Prvý obraz sa spája so slovom „nedopusť“. V mojich spomienkach je tento výraz spojený najmä so situáciami, keď niekto apeluje na iného, aby prejavil svoju moc či autoritu a niečo v nijakom prípade, za žiadnu cenu nedovolil. Pritom ten, ktorý o to žiada, vie, že nie je v jeho silách s tým niečo urobiť, pričom si myslí, že ten druhý takú moc má. „To nesmieš dopustiť!“

A presne to vnímam v prosbe modlitby dňa Druhej adventnej nedele: „Bože, nedopusť!“ Akoby sme vyznávali, že síce veľmi chceme, ale nemáme síl, nie je to v našej moci. A čo to teda nezvládame? Nuž starosti o pozemské veci. V češtine je to možno trefnejšie vyjadrené slovami pozemské zájmy. My veľmi dobre vieme, že každý deň žijeme v tomto svete a že nás naše úlohy pohlcujú, vťahujú a tak zamestnávajú, že neraz si večer (ak vôbec) len vzdychneme a vyznáme: „Bože, opäť celý deň bez teba.“ A pred očami nám prebieha film celého dňa – vstávanie, hygiena, jedenie, cesta do práce či školy, práca či štúdium... Nekonečný kolotoč. A práve do tohto kolotoča túto nedeľu voláme Boha – nie aby nás z neho vyslobodil, ale aby v ňom bol s nami. Aby sme všetko, čo nás môže pohltiť, využívali na priblíženie sa k nemu. Aby sme všetko (a to myslím doslovne!), čo robíme, nejakým spôsobom vnímali ako budovanie nebeského kráľovstva – ako kráčanie v ústrety Ježišovi Kristovi.

K takej prosbe je veľmi trefné aj oslovenie Boha – všemohúci a milosrdný. Na jednej strane vyznávame, že Boh ako všemohúci to naozaj môže urobiť – „nedopusť“, na druhej strane sa dovolávame jeho milosrdenstva, lebo vieme, že nám to nejde.

Prečo to však potrebujeme? Aký je dôvod nášho volania? Túžba po niečom väčšom ako po pozemských veciach. Áno, ochotne pracujem, študujem, pomáham, ale za tým vidím čosi viac – spoločenstvo s Ježišom. Nielen na chvíľu, pri svätej omši či modlitbe, ale večné. Preto prosíme zároveň o dar nebeskej múdrosti – lebo len ľudská múdrosť nás povedie iba k pozemským túžbam a cieľom. „Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!“ (Lk 12, 19). A na takú múdrosť Boh človeku hovorí: „Blázon!“ (v. 20). Ale Božia múdrosť – to je iné kafé!

Druhý obraz sa mi spája s modlitbou po prijímaní. Hovorí sa v nej, že Boh nás nasýtil duchovným pokrmom. A naša odpoveď je Amen. Stop! Čo znamená slovo amen? „Tak je, tak nech sa stane.“ Počas nedeľnej svätej omše, ak som dobre počítal, vyslovujeme amen najmenej deväťkrát. A vyslovujeme ho neraz bezducho, bez vnímania obsahu. Napríklad po tejto modlitbe by mali ostať ticho, neodpovedať všetci tí, čo kvôli hriechu, ľahostajnosti či nevere neprijali Ježiša v Eucharistii. Potrebujeme sa naučiť byť pravdiví – ak nás Boh nenasýtil (našou vinou), nemôžem hovoriť pri takej modlitbe Amen.

Pokračovanie je láskavejšie . Táto modlitba totiž hovorí, ako sa môže stať skutočnosťou prosba z prvej modlitby – „aby nám starosti o pozemské veci neprekážali“. Lebo účasť na tejto sviatosti nás učí „správne chápať pozemské veci a milovať hodnoty nebeské“. Aj keď sme na jednej strane slabí a neraz voláme „nedopusť“, na druhej strane nám Boh dáva prostriedky, ako v spolupráci s ním predsa len možno mať pohľad upretý vyššie... Čiže aj keď som na dnešnej svätej omši nebol nasýtený, Boh mi ukazuje, čo môžem urobiť, aby už najbližšia omša bola pre mňa hostinou, kde budem aj jesť – môžem si urobiť poriadne spytovanie svedomia (posledne som si ho robil vo vlaku, kde mi Boh počas trojhodinovej cesty odhaľoval, čo všetko som nevidel ako svoje zlyhanie), poriadne všetko oľutovať, potom sa poriadne vyspovedať a dať sa nasýtiť

Všimnite si, že čo robí Ján v dnešnom evanjeliu – hovorí ľuďom, že ich nezachráni to, že sú potomkami Abraháma, ale príde ktosi väčší... Nie je podstatné to pozemské, ale nebeské. Preto potrebujeme Božiu múdrosť, preto potrebujeme milovať nebeské hodnoty. A prvé čítanie akoby idylicky skicovalo, ako môže vyzerať svet, keď človek pri svojej každodennej práci nezabúda žiť s Bohom.

Skúsim modlitbu tejto nedele trochu parafrázovať: „Bože, varenie, pranie, jedenie, upratovanie, písanie, čítanie, počítanie, rysovanie, kopanie, murovanie, utrpenie... ma neraz odvádza od teba. Ale vyznávam, že ty môžeš všetko. Preto to nedopusť. Buď v každej mojej práci so mnou. Prosím ťa aj o milosrdenstvo a zhovievavosť, lebo vlastné sily mi na život pre nebo nestačia. Zároveň verím, že tvoja múdrosť to môže zmeniť. Daj mi ju, prosím, aby som žil viac – tu i naveky – s tvojím Synom Ježišom. Prosím spojený s ním.“

Môžeš na to povedať amen, tak nech sa stane?

A tu je oficiálna modlitba dňa Druhej adventnej nedele:

Všemohúci a milosrdný Bože, nedopusť, aby nám starosti o pozemské veci prekážali ísť v ústrety tvojmu Synovi, ale nech nás dar nebeskej múdrosti privedie do spoločenstva s ním. Lebo on je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


III. adventná nedeľa: Radosť a túžba

Neviem odolať pokušeniu začať tento text tak trochu provokačne. Táto nedeľa sa totiž s obľubou označuje ako nedeľa radosti. Odvolávame sa pritom na úvodný spev z Pavlovho Listu Filipanom: „Radujte sa neprestajne v Pánovi! Opakujem: Radujte sa! Pán je blízko“ (4, 4 – 5), ale väčšinou len na dve slová z tohto citátu – „radujte sa“. A k nim nejeden kňaz zvykne dodať, že sa radujeme, lebo Vianoce sú už blízko...

Ach, ako rád by som počul celkom iné, nie také povrchné zdôvodnenie našej radosti! Napríklad: „Moji drahí, v dnešnú nedeľu, ktorú nazývame nedeľou radosti, by som chcel trochu zaspomínať. Pamätáte si, ako ste ešte pred niekoľkými rokmi stáli v dlhočizných radoch, čakajúc na spoveď pred Vianocami? Život mnohých z vás bol ako život žiab – pred sviatkami ste sa vytiahli z močiara hriechov, pár dní ste hrdinsky vydržali a len čo sviatky pominuli, šup znova do močiara, kde ste sa cítili dobre. Som šťastný, že v našej farnosti ani tento rok nemáme nijaké hromadné spovedanie. Prijali ste ponuku nášho Pána Ježiša a žijete s ním nielen pár dní v roku, ale každý deň. A ak predsa len vážnejšie zlyháte, neváhate prijať sviatosť zmierenia hneď, veď ktorý skutočne veriaci človek by chcel zarmucovať Ježiša? Aj preto vám chcem dnes pripomenúť oslovenie, ktorým sme sa obrátili na Boha v modlitbe dňa. ‚Láskavý.‘ Áno, oslovujeme tak Boha, lebo to, že sme prežili takú úžasnú zmenu, že farnosť ako celok žije v priateľstve s Bohom, že sa dnes radujeme a tešíme na jeho príchod, je darom jeho láskavosti.“

Viem, že v mnohých našich farnostiach to vyzerá úplne ináč a možno ma označíte za naivného idealistu. Pripomína mi to, že oslovenie Boha „láskavý“ má aj iný rozmer. Aký láskavý je k nám Boh, keď nás napriek tomu, že uprednostňujeme život v močiari pred životom s ním, prijíma a dokonca neustále ponúka spásu! Veď sviatky pred nami sú sviatkami našej spásy. Nie nakupovania, sedenia pred televízorom, spoločenských večierkov..., ale sviatkami našej spásy. Nie ich spásy, nie spásy Fera či Zuzy, ale mojej spásy. Tvojej spásy, ktorý teraz čítaš tieto riadky. A nie spásy, o ktorej sa rozhodne kedysi v budúcnosti, možno vo chvíli smrti, ale spásy, ktorú máš k dispozícii tu a teraz. V Ježišovi Kristovi.

Ak si sa našiel v tom obraze žiab v močiari, skús urobiť krok, ktorý ťa z neho vytiahne. Ponúkam ti slová pápeža Františka z exhortácie Evangelii gaudium (bod 3): „Pozývam každého kresťana bez ohľadu na situáciu a miesto, kde sa nachádza, aby dnes obnovil svoje osobné stretnutie s Ježišom Kristom alebo aspoň prejavil ochotu stretnúť sa s ním, neúnavne ho každý deň hľadať. Nie je pravda, čo si niektorí myslia, že toto pozvanie sa ho netýka, lebo ‚nik nie je vylúčený z radosti, ktorú nám dáva Pán‘ (Pavol VI.). Kto to riskne a urobí malý krok k Ježišovi, toho Pán nesklame; presvedčí sa, že na neho už čakal s otvoreným náručím. A to je vhodný okamih, aby si povedal Ježišovi Kristovi: ‚Pane, nechal som sa oklamať, našiel som tisíc spôsobov, aby som ušiel pred tvojou láskou. Ale znovu som tu, aby som obnovil svoju zmluvu s tebou. Potrebujem ťa. Znova ma zachráň, Pane, vezmi ma do svojho spásonosného náručia.‘ Aké dobré je vrátiť sa k nemu, keď sme sa stratili!

Poslúchneš pápeža?

A vedz, že dielo spásy ani potom nie je len tvojou záležitosťou. V modlitbe nad obetnými darmi sa hovorí, že túto obetu prinášame „s oddaným srdom“ – oddané srdce je naša časť práce –, aby ona, tá obeta, „v nás uskutočňovala dielo spásy“. Chápeš? To nie tvoje úsilie, tvoje dobré skutky, tvoje modlitby, ale obeta Ježiša Krista uskutočňuje dielo tvojej spásy. Tvoje úsilie, tvoje dobré skutky, tvoje modlitby sú len dôsledkom spásy, ktorú si dostal a prijal. Preto sa to nepokúšaj robiť naopak. To jednoducho nejde.

Už počujem, ako mi hovoríš, že už si takú modlitbu neraz prednášal, no nič sa nezmenilo. Celkom tomu neverím – možno máš len zastrený zrak a nevidíš, koľko zmien v tvojom živote Boh už urobil. A zvlášť ak si zameraný len na oblasť, v ktorej sa ti nedarí – vtedy skutočne ťažko vidíš, ako ťa Boh uzdravuje a dvíha, zdokonaľuje v iných veciach. Poznám to z vlastnej skúsenosti. Raz možno o tom niečo napíšem. Teraz len toľko, že počas 25-tich rokov bojov a nárekov ma Boh formoval a premieňal tak, že keď som oslobodený precitol, bol som nielen uzdravený v jednej oblasti, ale mal som nové srdce...

Nech sú ti povzbudením slová modlitby po svätom prijímaní: „Daj nám týmto nebeským pokrmom silu premáhať naše zlé sklony.“ Počuješ to? Boh vie, že máme zlé sklony. Že zlyhávame. Preto nám dáva seba. Dáva nám Ježiša. Tak sa neboj! Aj dnes „slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“ (Mt 11, 5). Tak sa neboj, Ježiš má moc aj nad tvojou slepotou, hluchotou, nad tvojím malomocenstvom aj smrťou. Aj tebe sa hlása radostná zvesť – Ježiš vstal z mŕtvych a žije! Pre teba.

Láskavý Bože, zhliadni na svoj ľud, ktorý tak túžobne očakáva slávnosť Narodenia Pána; priprav nám srdcia na sviatky našej spásy, aby nám boli dňami radosti a velebnej oslavy teba. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


IV. adventná nedeľa: Stále dokola

Zažil som v týchto dňoch v práci nečakanú situáciu. Urobili sme jedno rozhodnutie, ktoré sa priamo týkalo niekoľko tisíc ľudí. Asi sme ho nezdôvodnili dostatočne, lebo reakcie boli priam zaskakujúce. Nastalo vysvetľovanie, vysvetľovanie, vysvetľovanie. Bolo to únavné...

A pri svojej netrpezlivosti a možno aj podráždenosti z nechápavosti iných mi prišlo na um, aké to má s nami náročné Pán Boh. V Cirkvi nám v podstate prekladá dokola to isté – narodenie, ohlasovanie, utrpenie, ukrižovanie, zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie, zoslanie... A my sa pomaličky učíme. Každý rok si celú látku nanovo opakujeme, nie aby sme ju nezabudli, ale aby sme ju lepšie prežívali.

A práve asi v tom je podstata – prežívanie. Keď dieťa naučíme, že 2 + 2 = 4, vie to na celý život a použije to zakaždým, keď to potrebuje. Keď však nejakého človeka naučíme, že Ježiš zomrel pre jeho hriechy a vstal z mŕtvych, aby aj ten človek mal večný život, môžu nastať dve možnosti. Prvá, tá ideálna, je, že poslucháč uverí, vyzná Ježišovi (veď vstal z mŕtvych, teda žije!) lásku a odovzdá mu svoj život. A potom s ním žije v šťastí i nešťastí, v zdraví i chorobe, hoci to neraz môže byť náročné a bojovné spolužitie. Čiže naučenú informáciu používa v každodennom života.

Druhá možnosť, povedal by som, že akademická, ale veľmi častá, je, že poslucháč si informáciu zapamätá, ale v podstate nič zásadné s ňou neurobí. Neuverí, že živý Ježiš je pri ňom a že sa s ním môže rozprávať. Možno sa naučí nejaké modlitby, ale odrieka ich ako básničky nejakému vzdialenému Bohu, ktorý ho podľa kvality recitácie odmení alebo potrestá. Možno chodí na spoveď, ale preto, že sú Vianoce, nie preto, že túži žiť s milovaným Bohom... S Bohom „žije“, v lepšom prípade, hodinu týždenne. Taký človek nevie, čo s naučenou informáciou. Asi tak, ako väčšina ľudí nemá potuchy, načo sú diferenciálne rovnice.

Je vlastne ešte tretia možnosť, ktorú by som radšej nespomínal, lebo odporuje zdravému rozumu. Človek informáciu aj prijme, aj jej uverí, ale odmietne podľa nej žiť. To ako keby sa niekto naučil, že 2 + 2 = 4, ale pri výpočte by tvrdohlavo namiesto 4 písal 5. Nikdy by sa nedopracoval k správnemu výsledku. Ani v matematike, ani v živote.

Žasnem, akú trpezlivosť má s nami Boh. Lebo je asi málo ľudí, ktorí uveria na prvé počutie. Mnohí počúvame roky tú istú radostnú zvesť o svojej záchrane, ale naďalej žijeme ako otroci (seba samých, zla, hriechu, drog, sexu, alkoholu... dosaď si svoje otroctvo), lebo neveríme. Alebo veríme len ak na polovicu... A Boh nám trpezlivo, rok čo rok, opakovaním tej istej radostnej zvesti ponúka nie informáciu o sebe, ale možnosť viac mu uveriť.

Klasickým príkladom jeho ponuky je modlitba dňa tejto nedele. Vyjadruje to, že niečo „vieme“, že poznáme tajomstvá kresťanskej viery – vtelenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Ale Boh nás aj cez túto modlitbu, ktorú neraz opakujeme pri každodennom Anjel Pána, učí veriť, že tieto tajomstvá majú vplyv na náš život, a tiež túžiť, aby ten vplyv priniesol aj svoje ovocie: „...aby nás jeho umučenie a kríž priviedli k slávnemu vzkrieseniu.“

Tak, informáciu máme, „vieme“. Ostane v nás len ako vedomosť, alebo vliata milosť prinesie ovocie?

Bože, z anjelovho zvestovania vieme, že tvoj Syn Ježiš Kristus sa stal človekom; prosíme ťa, vlej nám do duše svoju milosť, aby nás jeho umučenie a kríž priviedli k slávnemu vzkrieseniu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

PS. Informácie o našej viere nám Boh neopakuje len nejakým cyklom v priebehu roka, ale aj našou každodennou modlitbou. Poznáme modlitbu Otče náš. Môže byť pre nás informáciou, že Boh má aj formálny titul Otec. Ale môže byť aj pohnútkou, aby sme Boha s láskou a nežne oslovili Otecko. A čo slová „ako i my odpúšťame...“?

Prejdi si dnes aj svoje ostatné modlitby, ktoré sa pravidelne modlíš, a preskúmaj, či podľa nich žiješ. Či sú vyznaním lásky, dôvery, nádeje, pokory...


Sviatok Svätej rodiny: Som tvoj!    

„Ako ste prežili Vianoce?“ – „Ale, v tej telke nebolo na čo pozerať.“

Tieto slová, ktoré mi povedala istá mladá žena cestou na svätú omšu, ma zaskočili. Skutočne sme už s naším kresťanstvom tak zle, že kvalitu prežívania sviatkov hodnotíme podľa kvality televízneho programu?

„Som tvoj.“ Tieto slová mi znejú počas týchto sviatkov v srdci, ale aj v mysli. Čo je však pre mňa prekvapujúce, znejú mi v inom význame, ako som zvyknutý bežne ich vnímať. Obvykle ich hovorím Bohu, aby som mu vyjadril svoju lásku, oddanosť... No v týchto dňoch, keď v Cirkvi oslavujeme oddanosť Boha nám, ich vnímam ako reč Boha. To on hovorí mne: „Som tvoj!“ Ako pri mnohých Božích slovách aj pri tomto bola moja prvá reakcia akoby odmietnutie. Ako môže Boh hovoriť nejakému človiečikovi, že je jeho, že mu patrí? Ale potom som si vo chvíli svätého prijímania uvedomil, že je to pravda, že Boh je úplne, celý môj. Keď kňaz hovorí: „Telo Kristovo“ a ja odpovedám: „Amen,“ tak túto udalosť darovania sa a prijímania daru môžem inými slovami vyjadriť asi takto: Boh mi hovorí: „Som tvoj“ a ja mu verím a hovorím: „Áno, prijímam ťa, si môj.“

Preniká má bázeň, keď domýšľam dôsledky takéhoto darovania sa Boha človeku. Boh je môj a v podstate s ním môžem robiť, čo chcem. A tak to aj ako ľudia robíme. Široká škála oslavy, zvelebovania, piesní chvál; nesmierny rozsah dobrých skutkov ako prejavov lásky k Bohu, ktorého tvár nachádzam v blížnom; až po nesmiernu plejádu hriechov, ktorými Boha v sebe zraňujem či priam zabíjam. Áno, Boh je môj a je len na mne, čo s ním urobím. Aká nesmierna sloboda a zároveň aká nesmierna zodpovednosť! Dostali sme dar, ale každý dar je súčasne aj úlohou – z daru sa nielen teším, ale je na mne, ako ho využijem. Keď napríklad dostanem hodinky, tak ich nedám z úcty k darcovi doma do vitríny, ale ich nosím na ruke a vždy, keď zisťujem, koľko je hodín, prežívam aj vďačnosť voči darcovi. Keď mi Boh dal dar zraku, tak si nezalepím oči, aby som tento dar šetril a opatroval, ale používam ich v súlade s jeho účelom a učím sa vidieť Boha v ľuďoch, veciach i udalostiach. A keď mi Boh dal seba samého, tak si v nedeľu po omši nesadnem pred telku a nehromžím na televízny program, ale hľadám spôsoby, ako s Bohom viesť dialóg... Ako mu povedať: „Si môj a ja som tvoj(a).“

V Starom zákone toto darovanie zo strany Boha bolo vyjadrené slovami zmluvy: „Budem vaším Bohom a vy budete mojím ľudom“ (Lv 26, 12). A potom ho neraz Boh opakoval ústami prorokov, najmä Jeremiáša (Jer 7, 23; 11, 4; 30, 22). Je to také príznačné – Boh sa svojmu ľudu ponúkal ako dar práve vtedy, keď ten bol od neho najďalej, keď bola ohrozená jeho existencia. Akoby hovoril Izraelu: „Ľudsky niet záchrany pred nepriateľom, ale ak ma prijmeš ako dar, budem s tebou všade a vo všetkom.“

A Boh to isté robí aj dnes – dáva sa nám ako dar, lebo niet inej cesty... Dáva sa nám ako Dieťa v jasliach, dáva sa nám ako člen Svätej rodiny, dáva sa nám ako Boží obraz vo svätých, dáva sa nám v Eucharistii a v každej sviatosti. Dáva sa nám vždy, keď po ňom túžime, no dáva sa nám aj vtedy, keď si len plníme nejakú „povinnosť“, lebo sú napríklad Vianoce. Ako veľmi potom Ježiš potrebuje byť milovaný v srdciach tých, čo ho síce telesne prijímajú, ale ho nemilujú...

Boh aj tebe dnes hovorí: „Som tvoj.“ Niet väčšieho daru, niet väčšieho šťastia. A je jedno, ako sa pri čítaní či počutí tejto pravdy cítiš. Lebo tento dar nijako nesúvisí s nejakou „atmosférou“, ale len a jedine s tvojou vierou. Tak sa neboj a vo viere aj teraz prijmi vyznanie lásky tvojho Boha: „Som tvoj!“

Nebeský Otče, ty si nám dal Svätú rodinu ako žiarivý vzor; láskavo dopraj, aby sme ju nasledovali vo vzájomnej láske a v rodinných čnostiach, a tak dosiahli večnú blaženosť v tvojom nebeskom domove. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


II. nedeľa po Narodení Pána: zjavil sa život!

Fascinujú ma slová svätého Jána, ktorý píše kresťanom svojej doby, ale aj nám: „Zjavil sa život“ (1 Jn 1, 2). A o živote hovorí aj vo svojom evanjeliu, keď cituje Ježiša: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10 – súradnice tohto verša sa veľmi dobre pamätajú ). Je to trochu mätúce, lebo to vyvoláva otázku: „Kým neprišiel Ježiš, tak tu nebol život? Aký život sa zjavil Jánovi? Aký život má na mysli Ježiš, keď hovorí, že prišiel, aby ľudia mali život?“ Veď tí ľudia okolo neho žili, teda už mali nejaký život!

Keď uvažujem nad tým, čo Ján slovom život myslel, vždy sa mi v srdci i mysli vynára obraz, podoba Ježiša. Ján totiž hovorí o novom živote, o inom druhu života. Nie o tom našom starom, ktorý by Ježiš mal trochu oprášiť, vyleštiť, zreparovať, ale o živote akoby v inej dimenzii, na inom základe.

Bežne pod životom rozumieme obyčajný biologický život, keď musíme jesť, piť, spať, rozmýšľať, hovoriť, plakať, smiať sa... Avšak Ježiš prináša a Ján svedčí o inom živote – o tom, ktorý „nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20 – aj tieto súradnice sa dobre pamätajú ). Je to život, ktorý je navonok vo všetkom rovnaký ako ten biologický, ale s jedným podstatným rozdielom – nežijem ho vlastnými telesnými a duševnými silami, ale žijem ho na základe toho, že vo mne žije Ježiš a ja sa len pripájam k jeho božskému životu vo mne.

Tento život som dostal pri krste. A je mi ľúto, že som roky premárnil tým, že som ho nežil. Kresťanstvo mi bolo predstavené (síce s dobrým úmyslom, ale nie celkom pravdivo) predovšetkým ako súhrn povinností. Koľko mi trvalo, kým Boh zničil moje úsilie byť dokonalý (v zmysle byť bez hriechu) a ukázal mi, že ma nepotrebuje mať bez hriechu, ale svätého – to jest ako kajúcnika prijímajúceho jeho odpustenie, očistenie a uzdravenie, ako človeka radosti, lebo so mnou je Boh, Emanuel, Ježiš. Nie taký namaľovaný, ale akoby tušenie, nejasné vnímanie niekoho, kto sa „ukrýva“ v mojom vnútri, kto je akoby za všetkým, čo robím, prežívam, píšem...

„Zjavil sa život“ – áno, zjavil sa mi život. Nie úplne, neprežil som nijaký zázrak ani zjavenie, ale stretol som Ježiša. Pred siedmimi rokmi znova radikálne zmenil môj život. Ako som nedávno čítal vo svedectve istého rehoľníka: „Ako rehoľník som uveril v päťdesiat dvojke, dovtedy to bola povinnosť, servis. Ja spovedám, ja slúžim, ja pomáham, ja vediem, ja organizujem. To by ma skoro prizabilo.“ Aj môj život sa zmenil, keď som sa prestal zaoberať sebou a začal som vnímať Ježiša vo svojom vnútri, robiac to isté, čo dovtedy, ale v novej moci, s Ježišom v srdci. Ba myslím si, že robím oveľa viac ako predtým, ale s akýmsi jednoznačnejším ťahom – všetko s Ježišom.

Viem, v tebe ako čitateľovi týchto riadkov sa môže objaviť otázka: „A čo ja s tým?“ Chcem ti povedať, že aj tvoj život je nový (ak si pokrstený) alebo sa môže stať novým (ak uveríš Ježišovi a dáš sa pokrstiť). Začni ho vedome žiť. Povedz napríklad: „Ježiš, doteraz som si žil po svojom a nepýtal som sa ťa, čo ty na to. Nemal si miesto vo mne. Teraz neviem, ako ďalej. Preto ťa prosím, zjav sa mi v mojom vnútri a začni ma meniť. Dávam ti voľnú ruku.“ A potom počúvaj. Znovu hovor a znovu počúvaj...

Táto modlitba môže mať veľa modifikácií – podľa tvojej osobnej situácie. Možno si ako mladík z evanjelia takmer dokonalý (Mk 10, 17 – 22) – povedz Ježišovi o svojej túžbe byť svätý, ísť vyššie. Možno si ako mýtnik v chráme, vedomý si svojej slabosti a hriechu (Lk 18, 13) – povedz Ježišovi o svojej túžbe byť svätý, vylieť z hriechov. A možno si nemastný-neslaný a nič sa ti nechce meniť – aj o tom povedz Ježišovi a on v tebe zobudí túžbu byť svätý...

Vieš, my sa v Cirkvi modlíme niekedy také vznešené modlitby, ako napríklad túto nedeľu – aby Boh naplnil celý svet svojou slávou, aby sa dal poznať všetkým národom. Ale zdanlivo nič sa nedeje, Boh akoby na takéto prosby mlčal. A my odchádzame z kostola a zabúdame, čo sme sa modlili. Ale keď do nej dosadíš svoje meno a pomodlíš sa ju za seba, uvidíš, že sa niečo začne diať. Boh sa ti dá poznať. Potom sa ju pomodli znova. Boh sa ti dá lepšie poznať. A znova sa ju pomodli. Zažiješ lásku k Bohu vo svojom srdci a budeš ešte lepšie poznať Boha. A potom sa ju pomodli za niekoho, nauč niekoho modliť sa túto modlitbu. A budete dvaja, ktorí budete poznať a milovať Boha. Potom štyria, ôsmi... Život sa rozmnožuje odovzdávaním. Tak to skús. Pritom je úplne jedno, či si bez hriechu alebo veľmi zlý človek. Jeden aj druhý je od Boha vzdialený na jedno slovo: „Otče!“

Všemohúci a večný Bože, ty svetlo veriaceho ľudu, milostivo naplň celý svet svojou slávou a vo svetle svojej pravdy daj sa poznať všetkým národom. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Nedeľa Krstu Pána

Hypotetická otázka: Ak by si nebol pokrstený, dal by si sa dnes pokrstiť? V našich zemepisných šírkach sme takmer všetci boli pokrstení ako deti, na základe priania a viery našich rodičov. Ale ak by dnes bolo rozhodnutie na tebe, dal by si sa pokrstiť? Ak áno, prečo? Ak nie, prečo?

Ja by som sa určite dal. Po tom všetkom, čo som prežil s Ježišom, by som neváhal ani sekundu (dúfam). Veď keď sa obzriem spätne na svoj život, tak nikto ma nikdy nemiloval tak verne ako on. Nikdy nezabudnem, ako som dostal pohľadnicu (bez podpisu odosielateľa) s textom: „Boh ťa miluje.“ Nebolo by to možno nič zvláštne, ale bol som vtedy ďaleko od Boha aj Cirkvi (Boh ani Cirkev ma však nikdy neopustili!). Roky som nepristupoval ku sviatostiam. A tá pohľadnica mi otvorila oči a pripomenula mi, že som milovaný aj vo vyhnanstve, ktoré som si sám zvolil.

Vďaka tomu, že ma Ježiš miluje, som neraz zakúsil dobrodenie spoločenstva Cirkvi – nielen pri liturgii, ale starostlivosť konkrétnych ľudí. A odpustenie hriechov – pre mňa to je obrovský dôvod pre to, aby som žil s Ježišom. Nepomohla mi nijaká psychológia, ale slová rozhrešenia, ktoré nado mnou vyslovil kňaz. Viem, nemal by som túto skúsenosť, ak by som nebol pokrstený, ale keby sa ma niekto pýtal, prečo by sa mal dať pokrstiť, určite by som mu to povedal ako jeden z hlavných dôvodov.

Keď som rozmýšľal nad nejakou súhrnnou odpoveďou na otázky, ktoré som položil v úvode, tak mi prišla na um veľmi jednoduchá odpoveď: „Určite áno. Lebo Ježiš.“ 

Moja otázka z úvodu má však okrem uvažovania každého osobne nad svojím krstom ešte jeden cieľ. Zámerne som napísal, že sme boli pokrstení ako deti. Ale v živote musí nastať taká chvíľa, keď svoj krst prijmem. Keď Bohu úprimne a s radosťou poďakujem za to, že som bol pokrstený ako dieťa, a poviem mu, že svoj krst prijímam. A toto má ďalekosiahle dôsledky. Vtedy sa vlastne stávam akoby dospelým veriacim. Už nie som kresťan preto, že to chceli rodičia, ale preto, že to chcem ja. Je to chvíľa (niekedy to môže byť veľmi dlhá chvíľa postupného uvedomovania si vlastnej zodpovednosti), keď začínam vedome a dobrovoľne žiť s Ježišom. V šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe.

Takže ešte jedna otázka: Prijal si svoj krst?

Odporúčam každému pozrieť si Katechizmus Katolíckej cirkvi – učenie o krste. Sú to články 1212 – 1284. Je dobré pripomenúť si, čo všetko sme krstom dostali. Aby sme na otázku, prečo sme pokrstení (resp. prečo by sme sa dali pokrstiť dnes), odpovedali veľmi konkrétnym výpočtom darov, ktoré nám Boh v krste dal. Ako inšpiráciu ponúkam slová svätého Gregora Nazianzského: „Krst je najkrajším a najvznešenejším Božím dobrodením… Voláme ho darom, milosťou, krstom, pomazaním, osvietením, rúchom neporušiteľnosti, kúpeľom znovuzrodenia, pečaťou a napokon každým najvznešenejším menom. Volá sa darom, lebo sa dáva tým, čo predtým nepriniesli nič; milosťou, lebo sa udeľuje aj vinníkom; krstom, lebo hriech sa pochováva vo vode; pomazaním, lebo je posvätný a kráľovský (takí totiž boli tí, ktorých pomazávali); osvietením, lebo je jasom a svetlom; rúchom, lebo zakrýva našu pohanu; kúpeľom, lebo obmýva; pečaťou, lebo je zachovaním a potvrdením [Božej] nadvlády“ (KKC 1216).

Modlitba dňa tejto nedele nám pripomína, že ak sme sa zrodili z vody a Ducha Svätého, môžeme stále žiť sväto, lebo je s nami všemohúci a večný Boh. Raduj sa, kresťan!

Všemohúci a večný Bože, keď bol Ježiš Kristus pokrstený v Jordáne a vznášal sa nad ním Duch Svätý, slávnostne si vyhlásil, že je tvojím milovaným Synom; pomáhaj nám, svojim deťom, zrodeným z vody a Ducha Svätého, stále žiť podľa tvojej svätej vôle. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


II. nedeľa v cezročnom období: boj!

V stredu som mal pekný zážitok. Zišli sme sa v kostole pred svätou omšou piati chlapi a pomodlili sme sa ruženec. Bola to naša reakcia na výzvu nášho kňaza, aby sa aspoň raz týždenne pred omšou modlili chlapi. Keď to oznamoval prvý raz, žiadal, aby prišli piati. Bol to pre mňa zvláštny pocit – jednak že sa presne piati chlapi našli, čo, iste uznáte, nie je až také samozrejmé, a tiež preto, že som si uvedomoval, že sme sa postavili akoby bojový šík v modlitbe na ochranu našej farnosti pred zlým. Malý, len 5-členný, ale predsa len akýsi šík. Dúfam, že ženy sa na mňa nebudú hnevať, ale aj keď sa ich modlí mnoho, nikdy som ich ako nejaký bojový útvar nevnímal. Asi by to aj bolo divné . Ale keď sa dali dokopy chlapi (a viem, že ani jedného z nich neposlala jeho žena ), malo to akúsi inú silu. A zatúžil som, aby sa ten bojový šík rozrastal. Aj počtom chlapov – bojovníkov, aj kvalitou modlitby. Zlý musel včera zúriť...

Aj preto chcem poprosiť, aby si sa za našu farnosť (nevieš, ktorú, ale to nie je prekážka) tento týždeň osobitne modlil. Okrem úmyslov, ktoré ti vnukne Boží Duch, aj za to, aby sa našli chlapi ochotní bojovať za svoje rodiny aj na kolenách, aj s ružencom v ruke. Ide totiž o to, aby muži využili im danú vlastnosť – túžbu bojovať a víťaziť. A boj s diablom, jeho premáhanie je podľa mňa pre každého muža poriadna výzva. Nie k svojvoľnému, namyslenému hrdinstvu, ale k spojenectvu s Ježišom. Bez neho je totiž takýto boj nemožný. Jeden jediný diabol je oveľa mocnejší ako spolu všetci chlapi (i všetci ľudia) na svete. Ale ak je nejaký človek (muž či žena) pevne spojený s Ježišom, tak ten jeden (s Ježišom) je mocnejší ako diabol. Zvláštna matematika – ale pravdivá.

A tak, ako sa pomodlíš za našu farnosť, pomodli sa aj za tú svoju. Všade potrebujeme víťazných bojovníkov – čo v kresťanstve znamená ľudí oddaných Bohu.

Možno si však v spojitosti s modlitbou dňa tejto nedele pomyslíš: „Keď je Boh všemohúci a riadi všetko na nebi i na zemi, načo sú mu naše modlitby?“ Ponúkam ti slová samého Ježiša, ktoré povedal stredovekej mystičke svätej Juliane z Norvichu: „Ja som základom tvojich modlitieb. Mojou vôľou je, aby si niečo dostala, a preto vzbudzujem v tebe túžbu po tom a pobádam ťa, aby si o to prosila. A ak sa modlíš, ako by sa mohlo stať, že nedostaneš to, o čo prosíš?“ Nádhera – Boh mi chce niečo dať. Aby to mohol urobiť pre mňa čo najlepšie, vzbudzuje vo mne túžbu po tom, čo mi chce dať. A ja svoju túžbu vyjadrujem modlitbou, ktorú mi vlastne tiež dáva on. Všetko je dar – aj modlitba, aj to, čo na jej základe, akoby „za ňu“ dostanem.

Zdá sa to také jednoduché. A nielen zdá. Ono to jednoduché aj je. S jedným ak – ak som s Ježišom úzko spojený. To znamená ak nezotrvávam v hriechu. Toto je dôležité – nie ak nehreším, ale ak nezotrvávam v hriechu!

Skús takýto život. Možno si bol na spovedi pred Vianocami, ale z nejakého dôvodu už Ježiša v Eucharistii neprijímaš. Daj to do poriadku – ľútosťou, v prípade ťažkého previnenia spoveďou. Potom budeš pevnejšie spojený s Ježišom a postupne sa naučíš počuť jeho hlas, spoznávať, čím ťa chce obdarovať, naučíš sa o to prosiť a aj to dostaneš. Ktovie, možno aj ty budeš o mesiac kľačať vo vašom kostole a so štyrmi ďalšími chlapmi sa modliť ruženec ako bojový pokrik v boji proti zlému.

Ak ty, čo čítaš tieto riadky, určené viac mužom, si žena, vzbuď v sebe túžbu, aby chlapi okolo teba sa stali Božími bojovníkmi. Je to túžba samotného Boha. A on ju chce naplniť aj tebe. Modli sa za to a uvidíš, že sa to splní.

Modli sa a Boh daruje svoj pokoj našim časom.

Všemohúci a večný Bože, ty riadiš všetko na nebi aj na zemi; dobrotivo splň prosby svojho ľudu a daruj našim časom svoj pokoj. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


III. nedeľa v cezročnom období

Pozýval som jedného chlapa modliť sa s inými mužmi v stredu ruženec. Jeho reakcia ma zaskočila: „Ó nie, ja som zlý človek.“ Prečo si ľudia, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na svätej omši, prijímajú sviatosti (možno menej pravidelne), myslia, že sú zlí? Kto im to vtĺkol do hlavy? Vari neopakuje často Svätý Otec, že my všetci sme hriešnici (pričom nezabudne dodať, že aj on je hriešnik), ktorí potrebujeme odpustenie, len nech nie sme skazení? Ako ľahšie by sa mnohým žilo, keby im odmalička „vtĺkali do hlavy“, že Boh ich miluje, a nie, že Boh ich potrestá.

Čítal som v jednom blogu vyznanie neveriacej ženy, ktorá písala, že sa jej veľmi páči kresťanstvo, len nechápe, prečo si kresťania neustále niečo vyčítajú. Nazvala to sebabičovanie. Je mi ľúto, že kresťanstvo zvonku takto vyzerá. Je mi ľúto, že ako kresťania sa navonok prezentujeme najmä katalógmi hriechov a príkazmi a zákazmi morálky.

Ale to nie je podstata kresťanstva! Podstata je záchrana, vykúpenie, víťazstvo, radosť. Ako som to napísal minule, „lebo Ježiš“!!! Videl som to na jednom zábere z ulíc Kyjeva tento týždeň – na jednej strane policajní ťažkoodenci, na druhej radikáli s dlažobnými kockami v rukách a medzi nimi stojí pravoslávny pop s krížom. Obom stranám ohlasoval vykúpenie. On, bezbranný, v slávnostnom rúchu, s vážnou tvárou držal vysoko zdvihnutý kríž. Akoby všetkým ukazoval: „Nie zbrane, nie násilie, nie Európska únia, nie Rusko, ale JEŽIŠ!“ Tisnú sa mi slzy do očí, keď si na ten záber spomínam – Ježiš uprostred násilia, Ježiš, ktorý všetkým ponúka cestu bez ohľadu na to, na ktorej strane človek je. A tou cestou je on sám, Ježiš.

Vedz teda, drahý čitateľ, že nie si zlý. Že sa nemusíš ustavične obviňovať z neviem akých zlých skutkov. To nie je podstata kresťanstva! Podstatou je prijať vykúpenie, odpustenie, ktoré pre teba získal Ježiš. On ti svojou smrťou na kríži ukázal, že sa nemusíš báť, nech si urobil akékoľvek zlé skutky. Že nečaká na teba, aby ti hovoril: „Vidíš, toto si mi spôsobil a teraz za to pôjdeš do pekla.“ Nie, Ježiš ti hovorí: „Na kríži som ťa videl aj s tvojou ľútosťou, a hoci v bolesti, ale rád som vylieval svoju krv, lebo som vedel, že raz prídeš a umyješ sa ňou.“ Chápeš? Nie výčitky, ale privítanie, nie odvrhnutie, ale objatie. To je Ježišova smrť na kríži. A to je aj Ježišovo zmŕtvychvstanie. Spomeň si, ako prišiel Ježiš do večeradla. Peter ho zaprel, učeníci sa rozutekali, ich kamarát ho vydal na smrť. Písmo to nespomína, ale ktovie, čím všetkým sa ešte voči Ježišovi v tú noc previnili. A čo Ježiš? „Pokoj vám.“ Vieš čo? To tebe Ježiš hovorí: „Pokoj tebe, priateľu.“

Čo hovoríš? Že si zlý? Presne na toto Ježiš čaká! Že mu povieš, že si zlý. Veď on prišiel kvôli tým, čo si to uvedomujú. Prišiel aj tebe povedať: „Poď ku mne a ja ťa očistím.“...

Už si očistený? Nuž zažiar radosťou, jasot nech naplní tvoje ústa a začni tancovať, spievať, plesať! Lebo si zachránený.

Že si znovu upadol? Nelež, vstaň, ľutuj, vyznávaj, plač a potom znovu plesaj. Neboj sa! Problémom nie je, ak spadneš, ak niečo pokazíš, ale ak v tom bahne ostaneš ležať a nechceš vstať. Ak však len trošku chceš („Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“), ak len zrak dvihneš k Otcovi, ak sa ti v oku objaví aspoň náznak slzy, Boh ťa zahrnie nielen odpustením, ale aj radosťou spásy. „Aby tvoja duša spievala a nestíchla už nikdy...“

Nie neustály nárek nad sebou, ale neustála radosť z Ježiša, aj keď premiešaná so slzami ľútosti a pokánia – to má byť vnútorný aj vonkajší prejav kresťana. Privinúť sa k Ježišovi a byť s ním.

Viem, zdá sa to byť príliš jednoduché, a preto radšej máme to, čo môžeme urobiť my – prvé piatky, ružence, pôsty... Len vedz, priateľu, že kým sa neprivinieš k Ježišovi, tak ti to bude nanič. Ale keď sa k nemu privinieš, budeš sa modliť oveľa viac, budeš oveľa častejšie na svätej omši, budeš oveľa viac čítať Sväté písmo, možno sa budeš spovedať každé dva-tri týždne... Ale už nie preto, aby si dosiahol vykúpenie, ale preto, že už si dosiahol vykúpenie. Chápeš?

Všemohúci a večný Bože, usmerňuj náš život podľa svojej vôle, aby sme v mene tvojho milovaného Syna horlivo konali dobré skutky. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Obetovanie Pána: očakávanie v službe

Sviatok Obetovania Pána má niekoľko rozmerov. Napríklad ten, že Mária a Jozef v poslušnosti Zákonu priniesli dieťa Ježiša do chrámu, aby tam vykonali obrad očisťovania Panny a vykúpenia Prvorodeného. Mňa však upútali dve zdanlivo okrajové osoby – Simenon a Anna. Fascinuje ma, že prišli v pravú chvíľu na správne miesto. Ináč by sme dnes o nich nič nevedeli. Ako to, že tam boli? Mali len „šťastie“, bola to „náhoda“?

Dve veci mi hovoria, že nie, že ich miesto v evanjeliu je plne zaslúžené. Simeon „očakával potechu Izraela“ a Anna „slúžila pôstom a modlitbami“ (Lk 2, 25. 37). Neboli to pasívni starí ľudia, ktorí čakali na smrť. Nie, každý deň žili v očakávaní Božích vecí a službe Bohu.

To je cesta! Očakávať. Že na čo? Príde Ježiš! Slúžiť. Že komu? Ježišovi v človeku, s ktorým práve som. A ak som práve sám, tak Ježišovi, ktorý je vo mne.

Poviem ti o službe, ktorú môžeš konať napríklad pri každej svätej omši, väčšinou počas svätého prijímania. Ľudia napríklad spievajú slová piesne svätého Tomáša Akvinského Klaniam sa ti vrúcne... Spieva sa v nej: „Srdce moje tebe sa len oddáva...“ A sedia, na prijímanie nejdú... Klamú, ani si to neuvedomujú. Dnes by sme „moderne“ povedali, že zavádzajú. Jedno hovoria, iné robia. Veď ak by to bola pravda, urobili by všetko preto, aby nezotrvávali v hriechu. Nečakali by do najbližších sviatkov, ba ani do najbližšieho prvého piatku, ale hneď by si vzbudzovali ľútosť nad spáchaným hriechom, konali by pokánie a potom radostne prijali Ježiša do srdca v Eucharistii. Ich slová a ich život by boli v súlade. A v čom môže byť tvoja služba? Že sa pokúsiš milovať Ježiša v srdciach tých ľudí, čo klamú...: „Ježiš, môj Ježiš, trpíš v srdci tohto človeka, ktorý nekoná podľa toho, čo spieva. Milujem ťa za neho a prijímam ťa v jeho srdci, aby si sa v ňom cítil milovaný. Kiež by ťa aj on raz radostne prijal vo svojom srdci.“

Túto službu však môžeš konať aj inokedy – napríklad pri sledovaní správ, keď v mnohých hrozných situáciách Ježiš nie je milovaný. Alebo keď sa modlíš za tých politikov, z konania ktorých je jasné, že Ježiša nemilujú – lebo napríklad zastávajú zákony, ktoré sú prejavom kultúry smrti...

A poviem ti niečo o svojom očakávaní, ktorému sa pomaly, veľmi pomaly učím. Keď idem na svätú omšu, očakávam, že mi tam Boh niečo povie, že sa s ním stretnem. Je to náročné učenie sa, lebo liturgiu veľmi dobre poznám a v podstate ma pri nej nemá čo prekvapiť. Práve preto sa usilujem vzbudiť v sebe postoj očakávania. Ak to skúsiš, výsledkom môže byť napríklad spomínaná služba.

Pápež František kedysi povedal, že byť kresťanom znamená byť človekom očakávania. Ak si dobre pamätám, hovoril to rehoľníkom, pričom sa ich opýtal, či sú ich kláštory domami očakávania. Alebo je všetko už len rutina. Keď si to rozmením na drobné a aktualizujem pre seba, tak si aj pre svoj život laika môžem položiť otázku, či je v mojom stereotypnom živote priestor na očakávanie. Či človek, ktorý za mnou príde s nejakou požiadavkou alebo prosbou (hoc aj prostredníctvom e-mailu), je pre mňa prichádzajúci Ježiš, alebo len niekto, kto ma otravuje a vyrušuje v najnevhodnejšiu chvíľu. Či mu ochotne poslúžim, vidiac v ňom Ježiša, alebo si pohundrem, čo nešiel za niekým iným. Poslal by si preč Ježiša od svojich dverí, keby prišiel o niečo poprosiť?

Že čo to má spoločné s očakávaním? Nuž je to tréning. Čakám na Ježiša a kým príde, nacvičujem si, čo budem robiť, keď príde. Chcem ho prijať s radosťou, s piesňou v srdci i na perách, v pokoji a s dôverou. A to nielen pri najbližšej svätej omši v Eucharistii, ale aj vo chvíli smrti alebo jeho druhého príchodu.

Keď dnes v modlitbe dňa prosíme o obnovu života a zmýšľania, o očistenie nášho vnútra, tak to súvisí aj s naším očakávaním a službou – vlastne chceme, aby Boh v nás videl a spoznal svojho Syna. Teraz i na konci.

Všemohúci a večný Bože, tvoj jednorodený Syn prijal našu ľudskú prirodzenosť a dnes ti bol obetovaný v chráme; pokorne ťa prosíme, obnov náš život a naše zmýšľanie, aby sme aj my mohli s čistým srdcom predstúpiť pred tvoju tvár. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


V. nedeľa v cezročnom období: prebudiť srdce

Soľ bez chuti. Čo je to za soľ? Svetlo, ktoré nežiari. Čo je to za svetlo? Spevák, čo nespieva, tanečný pár, ktorý netancuje, manžel, ktorý nemiluje... Nie sú to protirečenia, ktoré by nemali existovať? Jedno ešte pridám. Kresťan, ktorý sa neraduje.

A takých je veľa. Sám som kedysi medzi nich, smutných kresťanov, istý čas patril. Ale potom sa niečo stalo – Boh ma vyviedol z hrobu, v ktorom som sa trápil, vložil do mňa nového ducha a každý deň sa mi dáva spoznávať. To neznamená, že sa už netrápim – ale netrápim sa v bezvýchodiskovej tme. To neznamená, že nie som vážny a niekedy aj smutný, ale v srdci mám stále Ježišovo svetlo. To neznamená, že nepadám, ale že nezostávam v hriechu. To je moja radosť – Ježiš vo mne a ja v ňom!

Každý deň sa vo mne napĺňajú slová proroka Izaiáša: „... budeš volať a Pán ti odpovie, budeš kričať o pomoc a on ti povie: ‚Tu som‘“ (58, 8). Odskúšaj si to – krič o pomoc a Boh ti odpovie.

Aha, a tu je problém – podľa toho, čo okolo seba vidím, väčšina ľudí nemá odvahu ani záujem k Bohu kričať. Pokladajú to zrejme za čosi nepatričné. Tichučko odrecitujú Otčenáš, Zdravasʼ a Sláva Otcu a v smútku sa vlečú ďalej životom. Keby tak ten Otčenáš aspoň raz zakričali, keď o niečo prosia!

Ak sa bojíš urobiť to nahlas, krič v srdci! Raz, stokrát... Vlož do svojho kriku celé svoje srdce a Boh ti odpovie!!! Krič slová naučenej modlitby alebo vlastné slová, krič to, čo máš na srdci, plač, nariekaj, vrhni sa na zem a búchaj päsťami... Vlož do toho celé svoje srdce...

Zdanlivo odbočím. Rôzne spravodajstvá nám každý deň ponúkajú množstvo bolesti a utrpenia, smrti. A my už ľahostajne počúvame, že tu či tam niekoho zabili, že tam spadla lavína a pochovala 10 ľudí, že kdesi sa potopila loď s 500 ľuďmi... Spozornieme, keď ide o tisíce či státisíce obetí, lebo to je už veľké číslo. Ale spozornieme len kvôli počtu, nie kvôli tým obetiam. Smutné.

Vo štvrtok v noci zomrel Vasiľ Biľak. Staršej generácii veľmi známe meno. Komentáre na internete k tejto správe boli hrozné! O pekle, o nenávisti... Kto sa modlí za jeho spásu?

A ešte posledné odbočenie – čítame vo Svätom písme príbehy o uzdravení, o hriechu, o smrti... A keď sa pozriete na ľudí v kostole, ktorí ich počúvajú, tak na ich tvárach nič nevidno. Nijaké pohnutie, dojatie, radosť, slzy... Tento týždeň v čítaní Dávid nariekal nad svojím synom. Možno si to počul alebo ten príbeh poznáš. Mal si niekedy túžbu nariekať s Dávidom? Plakať s otcom, ktorý prišiel o svoje dieťa? Nepodarené, ale jeho dieťa! Jairovi zomrela dcéra. Prežíval si jeho úzkosť, keď on, vážený muž, utekal k Ježišovi a vrhol sa pred ním na zem?

Soľ bez chuti. Srdce, ktoré už nevie plakať či radovať sa, súcitiť či odpúšťať (sebe aj iným). Všetko je príliš známe na to, aby to nami pohlo. Tak to nesmie byť!

Oživ svoje srdce! Daj Bohu šancu oživiť tvoje srdce! Pros Božieho Ducha, aby ťa urobil citlivým na bolesť i na šťastie. Na smrť i na život. Nariekaj, keď sa deje zlo, či je to blízko, alebo niekde v Európskom parlamente. Raduj sa, keď čítaš o uzdravení malomocného či slepého od narodenia. Raduj sa, keď sa Ježiš dotýka srdca tvojho manžela či manželky, syna či dcéry. Tancuj a výskaj, keď niekto ide po rokoch na svätú spoveď. (Ozaj zažil si niekedy, ako okolo spovednice stojí zástup ľudí a modlia sa za toho, kto sa práve spovedá? A keď vyjde von, všetci spievajú oslavné piesne, blahoželajú mu a tancujú, lebo „bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 32)? Ja som to zažil a nikdy nezabudnem na radosť, ktorá nás napĺňala.) Tak sa v tvojom živote uskutočnia slová, ktorými nám Pán Ježiš prikazuje byť svetlom: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16).

Že ty na to nemáš? Nuž to je pravda, ale aj v tebe môže pôsobiť Boží Duch. A je našou úlohou byť svetlom pre ľudí, s ktorými žijeme. Slovami i skutkami. Konaj dobro s túžbou, aby to ľudia videli a aby to videli tak, žeby potom oslavovali Boha. Nebuď falošne pokorný, ale pokorne hrdý na Božie dielo, ktoré v tebe koná Boh a ktoré ty v jeho moci konáš pre neho (pozri Ef 3, 10).

Hoci na záver vždy dávam modlitbu dňa z nedele (nech sa ti srdce chveje radosťou pri tvojom spoliehaní sa na Boha), vo mne sa vynorila modlitba z večernej modlitby byzantského obradu. Aj k Panne Márii môžeme kričať:

Nemáme inej pomoci, nemáme inej nádeje, okrem teba, prečistá Panna, ty nám pomáhaj, v teba dúfame aj sa tebou chválime, lebo sme tvoji služobníci. Nedopusť, aby sme boli zahanbení.

Nebeský Otče, rodina tvojich veriacich sa spolieha iba na teba; prosíme ťa, ustavične nás ochraňuj s otcovskou láskou, aby sme pod tvojou opaterou žili vždy v pokoji. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


VI. nedeľa v cezročnom období: Máš na to!

Dva rôzne pohľady na nedeľné liturgické texty J:

1. „Bože, tak toto nemyslíš vážne. To skutočne chceš, aby som sa vždy správne rozhodol? Aby som nikdy nesiahol po zakázanom ovocí? Myslíš si, že sa to v dnešnom svete dá? A to, ako v evanjeliu rozširuješ zoznam hriechov, ma tiež nepotešilo. To nemám šance zvládnuť... Vieš, som veriaci a budem sa snažiť. No už vopred ti hovorím, že to nezvládnem. Uvidíš, že spovede budú pre mňa čoraz ťažšie...“

2. „Bože, tak toto je perfektné. Ty ma poznáš, vieš o každej mojej slabosti, a aj tak ma povzbudzuješ: Neboj sa, toto zvládneš. Hej, láka ma všeličo v dnešnom svete, ale cítim sa povzbudený, že mi dávaš záruku: Budem s tebou. A to rozšírenie pohľadu na hriech v evanjeliu je perfektné. Akoby sa mi otvorili oči. Tak jasne si mi ukázal, ako ťa môžem lepšie milovať, ako sa môžem stávať čistejším. Vieš, v myšlienkach neraz zlyhávam. No doteraz som to nebral tak vážne. Neuvedomil som si, že takým zmýšľaním si chystám pôdu pre zlé skutky. Čo najskôr sa musím zo svojho zlého zmýšľania vyspovedať a tak nadobudnúť tvoju pomoc pre ďalší boj. Verím, že víťazný.“

Pri každom rozhodovaní máme v ponuke viacero možností (ináč by to nebolo rozhodovanie). Možno sa nám niekedy zdá, že sú to samé zlé možnosti a že sme nútení voliť si menšie zlo. Niekedy to možno platí – napríklad pri voľbách L. Ale v bežnom živote to tak nie je. Hovorí o tom dávna rozprávka. V istej dedine žil sedliak, ktorý žil veľmi dobrým životom. Už bol starý a čert si priam zúfal, že ho nemohol nakriatnuť na hriech. Napokon sa vybral priamo za sedliakom a povedal mu: „Chlape, už si starý, čoskoro možno zomrieš, a ty si ešte nezhrešil. To tak nemôže ostať. Vyber si. Buď sa opiješ, alebo budeš preklínať, alebo niekoho zabiješ.“ Sedliak sa bránil, že on nechce urobiť nič zlé, ale diabol stále domŕzal, že kto to kedy slýchal, aby nejaký človek nezhrešil, že aj on teda musí spáchať nejaký hriech. Sedliak sa naveľa poddal a začal si vyberať: „Zabiť, to je strašná vec. Preklínať? Nikdy som Pána Boha ani slovíčkom neurazil. Tak sa opijem. Veď sa potom vyspím a všetko bude zas v poriadku.“ A tak sa vybral do krčmy. Lenže keď sa opil, aj jazyk sa mu rozviazal a veru celou cestou domov klial. Doma sa ho všetci naľakali a malé vnúča od strachu začalo kričať. Sedliak ho chcel utíšiť a udrel ho. Ťažkou rukou opitého ho zabil. A tak ten, čo nikdy nezhrešil, popáchal všetky hriechy, na ktoré ho diabol navádzal. Odvtedy nebolo horšieho chlapa v dedine...

Toľko rozprávka, ktorá má pre nás vážne poučenie – vždy existuje aj dobrá možnosť. Keď niečo ponúka diabol, tak sú to len zlé možnosti. A on ich ponúka tak, akoby nijaké iné už neexistovali. Ale nie je to tak! Boh vždy ponúka aj svoje možnosti: „Pred človekom stojí život a smrť...“ (Sir 15, 18a). A dodáva, veľmi dobre poznajúc človeka: „Je v tvojej moci zostať verným“ (15, 16b).

Ktorý z uvedených pohľadov v úvode sa ti vidí úprimnejší? Mne prvý. Ale pravdivejší je pre mňa ten druhý. Lebo prvý vychádza z ľudskej slabosti, ale pri nej aj ostáva. Druhý vychádza z toho istého, ale je opretý o Božiu moc.

Vyber si. „Ak chceš, môžeš plniť prikázania“ (15, 16a). Nie preto, že si silný, ale preto, že sa opieraš o Boha. Že si jeho príbytkom. Že máš vďaka sviatostiam čisté srdce...

Dobrotivý Bože, ty nás uisťuješ, že prebývaš v tých, čo sú spravodliví a majú čisté srdce; pomáhaj nám svojou milosťou tak žiť, aby sme boli tvojím dôstojným príbytkom. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


VII. nedeľa v cezročnom období: Dokonalosť? Dá sa to!

Neviem, čo znamená byť svätý a dokonalý tak, ako je svätý a dokonalý Boh. Mohol by som si nájsť nejaké teologické štúdie, ktoré sa to usilujú vysvetliť, ale priznám sa, že ma to neláka. Oveľa radšej by som chcel mať v ruke nejaký praktický návod, podľa ktorého by som mohol postupovať krok za krokom, až by som na jeho poslednej strane našiel vetu: „Ak si urobil všetko, čo je tu napísané, tak práve si sa stal dokonalým a svätým.“ Vstúpil by som do klubu ľudí, ktorí sa podobne ako ja takým manuálom prelúskali, a bol by som do smrti spokojný .

Ale ja predsa taký manuál mám! Akurát že nie je napísaný ako manuál, ale ako príbeh. Nie však ako príbeh, ktorý si mám čo najpozornejšie prečítať a potom sa snažiť nejako podobne žiť, ale ako príbeh, do ktorého mám vstúpiť a byť v ňom jedinečnou a nenahraditeľnou postavou. Je to príbeh Ježiša Krista. Nielen keď žil tu na zemi, ale jeho odveký príbeh. Lebo ak verím, že Ježiš vstal z mŕtvych, že je to Boží Syn, tak potom jeho príbeh je oveľa dlhší a väčší ako len dejiny ľudstva, aj keď práve tie zaberajú v jeho príbehu centrálne postavenie. Keď to rozmeníme na drobné, tak je to akoby miliardy príbehov Ježiša a každého človeka osobne. Teda aj príbeh Ježiša a mňa. Ježiša a teba.

A v tomto pohľade sa požiadavky dnešných liturgických textov ukazujú v celkom inom svetle – nemôžem, neviem byť dokonalý a svätý tak ako Boh. Ale s Ježišom môžem a viem byť dokonalý a svätý ako Boh. Bez Ježiša som nič. S Ježišom som „ja s Ježišom“. A práve to, že som s ním (pravdivejšie asi je, že Ježiš je so mnou), ma pretvára na svätého a dokonalého. Nie v tom, že nikdy nezlyhám, že vždy všetko urobím dokonale. Ale že mám s Ježišom „jedno srdce a jednu dušu“.

Viem, že moje slabosti a zlyhania ma denne mnohokrát diskvalifikujú zo svätosti a dokonalosti. Ale keď si dobre počúval žalm tejto nedele, tak si počul, aká múdra je Cirkev (a za ňou vlastne Boh), ktorá ako odpoveď na výzvu byť svätým, lebo Boh je svätý, volá: „Milostivý a milosrdný je Pán!“ A samotný 103. žalm, ktorý sme po prvom čítaní spievali, je plný obrazov láskavého Otca, ktorý vie o našej slabosti, ale pozerá sa akoby ponad ňu. Alebo ak aj nie ponad, tak vidí pri každom a v každom z nás Ježiša, svojho milovaného Syna. A preto sa zmilúva...

Svätý Pavol ešte umocňuje tento pohľad, keď hovorí: „... všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“ (1 Kor 3, 23). Krstom som sa stal jedno s Kristom (ako súčasť jeho tela), pričom on je hlavou tohto tela. Som Kristov! A keď som Kristov, s ním som svätý a dokonalý, aj keď ako človek sa môžem cítiť biedne, neužitočne, bezmocne... Vždy som taký v čase medzi dvoma hriechmi... Preto je dôležité neostávať v hriechu, nečakať na prvý piatok či Veľkú noc. Svätosť a dokonalosť má byť mojím normálnym stavom, hriech vo svojom živote mám zas pokladať za nenormálny stav, ktorý musím čo najskôr dať do poriadku.

Našou úlohou je byť s Ježišom – vždy, všade, za každú cenu. Božou úlohou je sprevádzať nás milosťou a milosrdenstvom. Tak môžem byť svätý a dokonalý – nie v zmysle dokonalého a svätého konania a myslenia, ale v zmysle prebývania s Bohom.

Už si si možno zvykol, že takmer v každom texte akoby odbočím – tentoraz opäť do Kyjeva, k mŕtvym, zraneným, demonštrujúcim, policajtom, strieľajúcim, kričiacim... Aj tam je s každým z nich Ježiš. A keďže aj ty si s Ježišom, trp v týchto dňoch s Ježišom, plač s Ježišom, zomieraj s Ježišom. Nedovoľ, aby v tvojom srdci, myslení, hovorení či konaní víťazilo zlo, odsudzovanie, hnev, špekulácie... Nech víťazí láska k Ježišovi. A opäť budeš aspoň na chvíľu svätý a dokonalý. Dá sa to. S Ježišom. Lebo „Pán je milostivý a milosrdný“.

Viem, že môj text je tak trochu neštandardný, lebo zrejme oveľa viac počúvaš o hriechu a potrebe pracovať na sebe. To je správne, len to nie je všetko. Aj preto potrebujeme učiť sa správne zmýšľať, poznávať, čo sa páči Bohu. Aby sme potom spojení s Ježišom ochotne plnili Božiu vôľu. A ver mi, že keď si svätý a dokonalý hriešnik, ide to oveľa ľahšie, ako keď si len hriešnik

Prosíme ťa, všemohúci Bože, nauč nás vždy správne zmýšľať, aby sa naše slová i skutky zhodovali s tvojou vôľou. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

VIII. nedeľa v cezročnom období


I. pôstna nedeľa: Ako končíš deň?

Svätý Otec František sa tento týždeň stretol s kňazmi Rímskej diecézy. Mal k nim veľmi osobný príhovor, ktorý stojí za prečítanie. A v jeho rámci položil kňazom otázku: „Ako končíš deň? Pred Pánom, alebo pred televízorom?“

Táto otázka však nie je len otázkou pre kňazov. Je pre nás všetkých. A môžeme ju aj modifikovať: „Ako začínaš deň? Pred Pánom, alebo pred televízorom?“ V koľkých – aj kresťanských – domácnostiach je zapnutie televízora jednou z prvých ranných činností...

Prečo je táto otázka (a všetky podobné) dôležitá? Lebo hovorí o smerovaní nášho srdca. Hovorí o našich prioritách. Hovorí o tom, kde je Ježiš v našom rebríčku hodnôt. Svätý Otec nehovorí, že nemáme sledovať televízne programy – ale že na prvom mieste má byť Boh.

Všimni si, ako to robil Pán Ježiš v evanjeliu Prvej pôstnej nedele. Prišiel pokušiteľ (hneď ráno: „Zapni telku, počítač“) a spochybňoval Ježiša: „Skutočne si si istý, že si Boží Syn? Dokáž! Choď svojou vlastnou cestou, veď na to máš!“ Ježiš však vždy staval na prvé miesto Otca. To neznamená, že nemusel bojovať, že mu aj ako človeku hneď bolo všetko jasné a ľahké. Getsemanská záhrada je toho dôkazom. Ale každodenným úsilím mať Boha na prvom mieste bol pripravený aj na ťažké chvíle pokušení a boja.

Ak ja ráno ako prvé zapnem telku a večer je môj posledný čin jej vypnutie (aj s pokušením: „Ešte nevypínaj, ešte môže byť niečo zaujímavé“), nemôžem vyhrať v boji so zlom. Ono ma prevalcuje a zničí. Ak však ráno moje prvé myšlienky, slová i skutky (napríklad prežehnanie) patria Bohu a podobne deň uzatváram, budem oveľa silnejší v boji o svoju večnosť. Lebo budem spojený s Bohom pevnejším putom, ktoré ma nepustí konať zlo...

Čo mám teda robiť? V prvom rade využiť tento čas na prijatie Božieho milosrdenstva. Boh je pripravený a ochotný všetko nám odpustiť a dať všetko do poriadku. Chce od nás, z hĺbky nášho srdca počuť len jedno slovo: „Ľutujem.“ V knihe Tvár sveta sa spomína sen jedného človeka. Videl v ňom diabla, ako sa rozpráva s Bohom a vyčíta mu, že ľuďom odpúšťa, hoci ho každý deň a vždy znova urážajú. Potom dodáva: „Ja som sa proti tebe postavil len raz, a mne si neodpustil.“ Boh mu odpovedá: „A prišiel si niekedy a povedal: ‚Ľutujem‘?“

Ak si už dosiahol Božie milosrdenstvo (vďaka „ľutujem“ a sviatosti zmierenia), tak je potrebné zmeniť životné návyky – ráno zapni seba, svoje srdce a počúvaj Boha. Cez deň konaj a hovor len to, čo je pred Bohom dobré. A večer nevypínaj – zaspávaj v Božom náručí, so srdcom napojeným na neho. Rozmeň si túto všeobecnú radu na drobné a usiluj sa byť počas dňa s Bohom čo najčastejšie (modlitba, adorácia, Sväté písmo, Eucharistia, spoločenstvo...). Vedome. Je pravda, že to Boh mení tvoje srdce, ale aj tvoje úsilie je nenahraditeľné.

Táto myšlienka ma privádza k tomu, že asi najväčším problémom mnohých kresťanov je ľahostajnosť a nezáujem o Boha. Sú spokojní s jednou omšou týždenne, s dvomi spoveďami (prípadne s dvanástimi) ročne, s rannou a večernou formálnou modlitbou... Chýba im oheň. Preto prosím teba, ktorý tieto riadky čítaš: Ak v sebe máš Boží oheň, tak pros Boha, aby ti ukázal, ako zapaľovať podobný oheň v ľahostajných srdciach... Ak ho nemáš, tak čo najskôr vyhľadaj človeka, ktorý ho má. A nechaj sa Božím Duchom skrze toho človeka zapáliť. Ako? To nechaj na Boha, to je jeho práca. Len vykroč. Prosím.

Všemohúci Bože, udeľ nám milosť, aby sme prežívaním štyridsaťdenného pôstneho obdobia hlbšie vnikali do Kristovho tajomstva a čnostným životom napredovali na ceste k spáse. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


II. pôstna nedeľa: Počúvaj

Počúvať. Toto slovo sa tiahne liturgiou tejto nedele veľmi neodbytne. V modlitbe dňa, v čítaní o Abrahámovi, s evanjeliu, kde nám počúvanie dáva za úlohu sám Otec. A predsa – ak sa teraz opýtate nejakého kresťana, čo mu dnes Boh pri svätej omši alebo pri modlitbe povedal, drvivá väčšina nebude vedieť odpovedať. Ba budú priam zaskočení – „prečo by mi mal Boh niečo hovoriť?“

No ak Boh hovorí, prikazuje, že máme Ježiša počúvať, musíme s tým naším „nepočutím“ niečo urobiť. Čo?

Stíšiť sa. Vypnúť telku, rádio, počítač, mp3, jednoducho vytvoriť si ticho. A potom sa usilovať počúvať. Boh totiž hovorí. On nanebovstúpením Ježiša Krista neonemel.

Keď to však skúsiš, veľmi skoro zistíš, že to tak ľahko nejde. Najprv sa ozve pokušiteľ: „A ty si fakt myslíš, že Boh bude k tebe hovoriť? Za koho sa pokladáš, ty malé, bezvýznamné nič?“ Ak obstojíš v tomto pokušení a vytrváš v očakávaní Božieho hlasu, ozvú sa tvoje hriechy. Budú ti nahovárať, že ty, hriešny a zlý človek, nikdy nemôžeš počuť Boží hlas. Zbav sa ich. Použi ľútosť, slzy pokánia, ak treba, prijmi sviatosť zmierenia a opäť sa zameraj na počúvanie. Určite sa ozve tvoja práca, povinnosti, nevyriešené veci... Na to mám jednu dobrú skúsenosť – čokoľvek ti príde na um, odovzdaj to Bohu bez toho, aby si to riešil: „Toto mám nedokončené – Pane, dávam ti to. Toto ma trápi – Pane, dávam ti to. S tamtým si neviem rady – Pane, dávam ti to...“ Môže to trvať dlho, možno aj niekoľko dní či týždňov, ale nevzdaj sa.

Keď už bude pokušiteľ mlčať, keď ťa hriech nebude ťažiť, keď budeš mať „svoju dušu upokojenú a utíšenú ako dieťa v matkinom náručí“ (porov. Ž 131, 2), vtedy nastal čas počuť.

Ako Boh hovorí? Niekedy celkom priamo. Vo svojom vnútri budeš počuť jeho slová, ktorá ťa v prvom okamihu zaskočia, možno ich budeš pokladať za výplod svojej mysle. „Si môj. Potrebujem ťa. Milovaný. Neboj sa. Môžem si u teba oddýchnuť? Teraz trp so mnou, vydrž pri mne...“ Nemusíš sa báť, že Boh ti bude niečo prikazovať či zakazovať. Najprv si bude získavať tvoju priazeň. Až keď budete „kamaráti“, bude ťa aj usmerňovať...

Inokedy k tebe prehovorí cez slová Písma (preto je dobré mať pri osobnej modlitbe pri sebe vždy Sväté písmo). Pritom vôbec nemusíš používať „nožíkovú metódu“ – teda že pichneš do Biblie a verš, na ktorý ti padne zrak, je ten, ktorý ti Boh chce povedať. Ba povedal by som, že takáto metóda je nebezpečná. Oveľa lepšie je pomaly si čítať text (možno postupne celú knihu – jednu zo 73) a často sa zastavovať s otázkou: „Bože, čo mi týmto textom hovoríš?“

A neraz k tebe prehovorí cez človeka. Homília v kostole, kamarát v práci, náhodný spolucestujúci vo vlaku... Boh je nesmierne tvorivý v tom, ako sa ti prihovoriť.

Ešte ostáva príroda, vesmír, udalosti...

Povieš mi, že to všetko si už vyskúšal, a nič. Ešte si nepočul Boží hlas. No hovorím ti, že ak máš v sebe dlhodobo túžbu počuť Boha, tak on určite k tebe už neraz prehovoril, akurát si jeho hlas nemusel pokladať za Boží. Len za hlas človeka, za hlas svojho vnútra...

Ako budeš vedieť, či to, čo si počul, je Boží hlas? Musí to byť v súlade s vierou Cirkvi. So Svätým písmom a učením Cirkvi. Musí to byť dobré. A musí to prinášať pokoj, ktorý presahuje ľudský pokoj.

A tu prichádza druhý rozmer počúvania – poslušnosť. Uskutočniť to, čo si počul. Hovorí sa tomu kráčanie vo viere. Prečítaj si k tomu Skutky apoštolov 16, 6 – 10. Aj veľký Pavol musel počúvať a poslúchať. A nebolo to vždy jednoduché a úplne jasné. Tak sa neboj, ak niekedy zdanlivo vykročíš zlým smerom. Ak je to v duchu poslušnosti Bohu, tak Boh ťa povedie tak, aby si naplnil jeho plán.

Posledná rada – ak nemáš istotu, či to, čo si počul, je Boží hlas (najmä ak ide o to, že máš niečo urobiť), opýtaj sa nejakého svätého človeka. Najlepšie je opýtať sa svojho spovedníka alebo správcu farnosti. Lebo aj keď oni nerozhodnú správne, tvoja poslušnosť ti zabezpečí, že pôjdeš dobrou, Božou cestou.

Tak čo, chceš počuť Boží hlas? Neboj sa, Boh vždy hovorí láskavé a dobré slová. Dokonca aj vtedy, keď vyčíta hriech a napomína.

Nebeský Otče, ty si nám prikázal počúvať tvojho milovaného Syna; živ našu vieru svojím slovom a očisťuj náš duchovný zrak, aby sme sa mohli vo večnosti tešiť z pohľadu na tvoju velebu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


III. pôstna nedeľa: Počúvaj

Pri evanjeliách, ktoré sa čítajú túto a nasledujúce dve nedele, by sme mali všetci plakať. Od šťastia. Sú to evanjeliá radostnej zvesti: Boh ťa nenechal samého v tvojej bolesti, hriechu, slabosti, páde, v drogách, alkohole, pornografii, bulímii či anorexii, v závislosti na hrách či nakupovaní... Boh ťa miluje a chce ísť s tebou tvojím životom tak, aby si bol šťastný a žil naveky.

Dnes by sme mali plakať pri evanjeliu o stretnutí Ježiša so Samaritánkou pri Jakubovej studni. Je to veľmi živý obraz toho, ako nesmierne Boh túži po láske človeka. Každého človeka! Nielen svätého, dobrého, milosrdného človeka, ale aj hriešnika. Dokonca aj toho najhoršieho zločinca. Boh túži po tvojej láske a vychádza ti v ústrety.

Ježiš pri studni čakal na tú ženu. Odhalil jej celý jej hriech. Ale nie preto, aby ju odsúdil či odohnal, alebo aby jej nariadil tvrdé pokánie, ale aby jej dal živú vodu. Seba samého. Ako láskavo s ňou hovoril! Ako trpezlivo jej ukazoval cestu pravdu! A dokonca jej povedal, kto je! Ježiš je Mesiáš, Pánov pomazaný, Záchranca. A ona mu uverila, lebo potrebovala záchranu.

Ak si sa už stretol s Ježišom a zveril si mu svoj život, dnes je pre teba deň plesania a ďakovania. Tancuj, výskaj, spievaj, hovor každému, s kým sa stretneš, o tom, čo Ježiš pre teba urobil. Prosím ťa, nemlč! Nehovor si, že ešte nie si dosť dobrý na to, aby si svedčil o Ježišovi. Zober si príklad zo Samaritánky. Áno, z hriešnice. (To sa nám asi nezdá – brať si príklad zo zlého človeka, však?) Keď bežala do dediny každému hovoriť o Ježišovi, stále to bola hriešnica, nikto na nej nevidel, že je obrátená, nemala kedy svojím životom potvrdiť, že už patrí Ježišovi. Ale bola jeho svedkom! Lebo stretnutie s Ježišom mení človeka.

Ak si Ježišovi ešte nezveril svoj život a žiješ svoje kresťanstvo ako ťarchu, ako kopu povinností, ako príkazy a zákazy, tak to dnes nechaj všetko tak a pozri sa Ježišovi do očí. Vidíš v nich čo len jeden príkaz či zákaz? Vidíš v nich odsúdenie pre tvoje zlyhania? Vidíš v nich zavrhnutie a povýšenosť? Ak áno, zle vidíš. Lebo v Ježišových očiach je len a jedine láska!

Tak sa ešte raz pozri do Ježišových očí. Že ako? Veď stojí priamo pred tebou. Nevidíš ho očami tela, ale očami srdca. Boží Duch ti dáva túto schopnosť (lebo každé obrátenie je dielom Ducha Svätého, ktorý pôsobí v tebe). Ak ho napriek tomu nevidíš, pomôž si. Nájdi nejaký obraz Božieho milosrdenstva alebo obraz Ježišovej tváre z Turínskeho plátna. A dívaj sa. Dlho a vytrvalo. Uvidíš v nich len lásku a prosbu o lásku. O tvoju lásku. A ak ešte stále nevidíš, tak sa postav či kľakni pred kríž a pozeraj sa. Uvidíš Lásku v čine.

A neostaň pri tomto pohľade ľahostajný. Prijmi dar Ježišovej lásky – odpustenie, objatie, posilnenie... – a odpovedz na ňu svojou láskou.

Že ti to nejde? Popros Ducha Svätého, aby ti to išlo.

Je však možné, že ty, ktorý čítaš tieto riadky, Ježiša ani nepoznáš. Obdivujem ťa, že si došiel v čítaní až tu. Aj pre teba mám slovo. Povedz Ježišovi: „Bože, ak si, daj, sa mi spoznať.“ Ostatné je na ňom. Prípadne oslov toho, kto ti tento text dal (kňaza v kostole, kde si si ho zobral), alebo ak ho čítaš na webe, napíš správcovi stránky. Radi odpovieme na tvoje otázky. Alebo ak budeš chcieť, len tak budeme s tebou...

***

Izraeliti pri svojom putovaní do zasľúbenej zemi reptali, keď nemali na púšti vodu. Vtedy Mojžiš udrel na skalu a hľa – voda tiekla. Aj ty môžeš v každej chvíli života modlitbou obrazne „udrieť na skalu“, ktorou je Ježiš, a uhášať svoj smäd vodou života. Sprevádza nás „prameň nekonečného milosrdenstva a nesmiernej dobroty“. Máme ho stále naporúdzi. Tak prečo ostať hladný a smädný, keď hostina je pripravená a ty si na ňu pozvaný ako vzácny hosť!?

Bože, prameň nekonečného milosrdenstva a nesmiernej dobroty, ty nás učíš, že pôst, modlitba a skutky kresťanskej lásky sú liekom proti hriechu; láskavo prijmi vyznanie našej slabosti a keď klesáme pod ťarchou previnení, pozdvihni nás svojou milosrdnou rukou. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


IV. pôstna nedeľa: Aj slepým vracia zrak!

Už je to takmer 40 rokov, čo som svojim rodičom napísal list. Mali práve také obdobie, keď bolo medzi nimi viac nepokoja, aj hádky sa objavovali častejšie. Študoval som vtedy druhý ročník na vysokej škole a býval na internáte. Písal som tvrdo a nekompromisne, pričom to môžem zhrnúť do jednej vety: „Kým sa neprestanete hádať, tak domov neprídem.“ Ten list som mesiac nosil vo vrecku a vždy, keď som išiel okolo poštovej schránky, váhal som s jeho vhodením. Napokon som ho nikdy neposlal.

Asi týždeň potom, čo som ho napísal, mi prišlo na um, že sa mám za to všetko začať modliť. A stala sa zmena – so mnou. Akoby sa mi otvorili oči a videl som dôvody ich trápení a z nich vyplývajúceho nepokoja. Boh mi vtedy dal nový pohľad, ale aj nové srdce. Keď som po šiestich či siedmich týždňoch prišiel domov (vtedy študenti nechodili domov každý týždeň ako dnes), doma bola celkom iná atmosféra. Ani nie navonok (hoci hádok určite ubudlo), ale ja som vnímal všetko ináč. Ježiš bol u nás doma. A ja som ho predtým nevidel .

Vtedy som ešte nevedel plakať, ináč by som určite mal v očiach slzy radosti. Boh mi daroval zrak.

Keď o tejto nedeli hovoríme, že je nedeľou radosti, tak to určite nie je len preto, že sa blíži Veľká noc (poznám viacero kresťanov, ktorí sa na sviatky netešia – napríklad preto, že sú presvedčení, že musia ísť na spoveď, alebo preto, že sú podľa nich príšerne dlhé obrady). Skutočný, nie povrchný dôvod radosti nám ponúka evanjelium – dnes o uzdravení slepého od narodenia. Hovorí totiž aj o tom, že nech je tvoj zrak akokoľvek zahalený zlom, podozrievaním, nedôverou, ľahostajnosťou k Bohu, hoci aj nič nevidíš a pokladáš svoje kresťanstvo za príťaž a bremeno, Ježiš si s tým vie rady. Aj ty môžeš uvidieť a stretnúť Ježiša – ako toho, ktorý má moc dať všetko v tvojom živote do poriadku.

A to je dôvod, prečo je táto nedeľa nedeľou radosti. Alebo prečo by mala byť. Dnes by totiž už malo byť čo najviac pokrstených zmierených s Bohom, mali by prežívať, ako im pôst, modlitby a almužna pomáhajú byť bližšie pri Bohu, ako im radosť čistého srdca vyvoláva úsmev na tvári a umožňuje im všade konať dobro, byť láskaví, povzbudzujúco hovoriť... Je deň radosti, lebo na každom kroku zakusujeme Božiu starostlivosť („nič mi nechýba“). Radujeme sa, lebo Boh nám zmenil srdce.

Prečo to však často tak nie je? Prečo sme aj dnes možno počuli len to povrchné a nebojím sa povedať, že v našej situácii, keď v kostoloch máme množstvo pokrstených pohanov, takmer svetské zdôvodnenie názvu nedele ako nedele radosti – lebo sa blížia sviatky? Lebo je to pohodlné, sú to len slová, také zdôvodnenie si od nás nič, ale vôbec nič nevyžaduje. „Tvrdá je to reč“?

Takže každému nám treba natiahnuť na hlbinu a v prvom rade sa pozrieť na svoj život, či skutočne každý deň žijem 24 hodín s Bohom. On so mnou určite žije (najmä ak som pokrstený). Otázkou nie je, či nehreším, či nepadám, ale či som neostal v bahne ležať. Boh veľmi dobre vie, že budem padať každý deň. Ale mojou úlohou je neotáľať a zakaždým (aj zahanbene) prijať jeho ruku a vstať. A to znamená žiť s Bohom. A ten život posilňovať chvíľami výlučného spoločenstva s ním – osobná modlitba, adorácia a prijímanie Eucharistie, čítanie Písma... Také chvíle sa potom premieňajú na lásku k ľuďom.

Ježiš je aj dnes pripravený robiť blato a zalepiť ti telesné oči, aby sa po obmytí Duchom Svätým (vieš, že Siloe znamená Poslaný) otvorili oči tvojho srdca. Daj Ježišovi šancu. Povedz mu, že si slepý. A čakaj od neho veľké veci.

Ešte sa trochu vrátim k nedeli radosti. Dnešná modlitba dňa veľmi jasne a v syntéze vyjadruje pravdy, ktoré som vyššie spomenul, i dôvody na radosť. Boh je ten, ktorý ťa zmieruje so sebou. V ústrety veľkonočným sviatkom môžeš kráčať len vďaka tomu, že to on vložil do tvojho srdca nábožnosť a živú vieru. Prijmi túto modlitbu za svoju nielen mysľou, ale aj konaním, ak ešte nie si zmierený s Bohom.

A to platí pre všetkých – aj pre tých, čo z akýchkoľvek dôvodov nemôžu prijímať Eucharistiu. Každý sa v srdci môže postaviť pred Ježiša a povedať mu o svojom zlyhaní. A Ježiš má pre každého odpustenie, prijatie. Nech rastie tvoja túžba po Ježišovi. Ostatné už nechaj na neho.

Večný Otče, prostredníctvom svojho Syna obdivuhodne zmieruješ so sebou ľudské pokolenie; prosíme ťa, pomáhaj kresťanskému ľudu, aby kráčal v ústrety veľkonočným sviatkom s vrúcnou nábožnosťou a so živou vierou. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


V. pôstna nedeľa: Ide o život

Vieš, že pri každom stretnutí s Ježišom ti ide o život? Áno, o život. 
O život v hrobe. Svätý Otec tento týždeň hovoril o pasivite a formalizme mnohých kresťanov. Možno to nazvať životom v hrobe nezáujmu. V stredu pri katechéze o manželstve opäť spomenul ako spôsob rodinného života i riešenie mnohých problémov tri slovíčka – „prosím, ďakujem, odpusť". Koľkí to však odmietajú a radšej si žijú v hrobe „urobím si to po svojom". Ďalší sú pochovaní zaživa do svojich plánov a predstáv. Mnohí (aj kresťania) žijú v nenávisti voči Cirkvi. Iní žijú v hrobe návykového hriechu, závislostí, vzdoru, hnevu... Niektorí sú pochovaní vo svojom utrpení a bolesti, v chorobe... Ak sa ťa čokoľvek z toho týka, tak ďalej čítaj len v prípade, že ťa život v hrobe už nebaví, že chceš oň prísť. Ináč ten život riskuješ.

Túto nedeľu sa číta text z Knihy proroka Ezechiela. Z 37. kapitoly. Boh dáva každému človekovi prísľub, že ho vyvedie z hrobu. Z akéhokoľvek. Lazárovo vzkriesenie je dôkazom, že to nie sú slová do vetra. Ak Boh môže dať život telesne mŕtvemu, je preňho hračka to isté urobiť pre duchovne mŕtveho.

Vnímal som taký hrob v sebe. Niekoľko desaťročí. Roky som sa modlil veľmi jednoduchú modlitbu: „Bože, vyveď ma z môjho hrobu!" Ale nechcel som to tak naozaj. Až keď mi Boh začal brať všetko, čo sa mi v mojom hrobe páčilo (vnímaš absurdnosť tejto vety? – bol som v hrobe a mnohé sa mi tam páčilo!!!), keď mi raz v noci zobral moje očakávania v jednom vzťahu, keď sa z môjho vnútra vydral výkrik: „Aj toto mi berieš?", začul som odpoveď: „A čo ak práve toto je oslobodením z hrobu?" A bolo. Po niekoľkých mesiacoch som si uvedomil, že od tej noci sa tú modlitbu nemodlím. S úžasom som zistil, že ku mne hovorí Písmo – „vložím do vás svojho ducha a ožijete". Potom som dostal „vlastnú pôdu" – sviatostné manželstvo. Teraz čakám na splnenie posledného prísľubu– „spoznáte, že ja som Pán".

Čítal som i počul som mnoho svedectiev ľudí, ktorí prešli takýmto vzkriesením. Pri nejednom plačem od radosti nad tým, s akou láskou Boh koná. Jednou rukou berie to, čo človeka ničí, druhou ho zahŕňa svojím požehnaním, aj keď neraz v podobe kríža. Tí, čo to prežili, vedia, o čom hovorím. A sú šťastní, že dali Bohu na to súhlas. Že nečakali na stretnutie s Bohom až do chvíle telesnej smrti.

Ak si v niektorom z hrobov, ktoré som spomínal na začiatku, no aj tak si sa dočítal až tu, tak ohrozenie tvojho života v hrobe je v tejto chvíli akútne. Ešte stále máš možnosť zachrániť si ho – prestaň čítať. Ale ak neprestaneš, veľmi rád preberiem na seba následky toho, že pokračuješ J.

Ježiš sa totiž obracia aj k tebe, preniká stenami tvojho hrobu a volá na teba: „Poď von!" Vyjdeš? Poslúchni, vyjdi a zažiari ti Svetlo. Vitaj v živote!
*
Každý deň nám ide o život. Aj v prípade, že už sme dávno na Ježišovo slovo vyšli zo svojho hrobu. Vtedy sa totiž diabol ustavične pokúša do nejakého hrobu nás opäť dostať. Nenápadne, ľstivo. Ak je to aj tvoj prípad, skús dnes venovať čas rozlišovaniu – pros Božieho Ducha, aby ti dal jasný pohľad na tvoj život, nech uvidíš, čím ťa diabol pokúša, kde žiješ „telesne" (Rim 8, 8). A potom sa tomu vzopri – diabol od teba ujde (Jak 4, 7). Už nikdy nijaký hrob!

„‚Lazár, poď von!‘ A mŕtvy vyšiel" (Jn 12, 43b – 44).

Prosíme ťa, Pane a Bože náš, pomôž nám nadšene žiť v tej láske, ktorou tvoj Syn Ježiš Kristus ľudstvo miloval a na kríži sa zaň obetoval. On je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Kvetná nedeľa: Sprievod

Na stretnutí našej malej skupiny som sa účastníkov pýtal, kde je Pán Ježiš teraz. Odpovedali veľmi správne, že v Eucharistii (stretnutie sme mali v kostole), v nás samých, uprostred nás ako v spoločenstve a v Božom slove, ktoré sme čítali. Vtedy som im položil otázku, či v to skutočne veria. Odpovedali zborovo: „Áno.“ Ďalšou otázkou som ich zaskočil: „A prečo sedíte, keď je tu Ježiš? Sedeli by ste aj vtedy, keby tu prišla anglická kráľovná?“

Skutočne mi nejde o to, aby sme na stretnutí stále stáli, lebo je s nami sám Boh (Boh si s nami veľmi rád „posedí“ ). Ani nechcem meniť liturgické predpisy. Išlo mi len o jedno – dostať informáciu o Ježišovej prítomnosti z hlavy do srdca. Ak totiž len rozumom verím, že Boh je stále so mnou, ostávam chladným a nezúčastneným: „Je to tak. No a čo?“ Ak to však verím srdcom, tak to najmenšie, čo môžem urobiť, je široko sa usmiať (to môžem aj počas slávenia liturgie ). Na modlitbovom stretnutí môžem k úsmevu pridať zdvihnuté ruky, tlieskanie, spev z celého srdca... Keď som sám či v skutočne živom a zjednotenom spoločenstve, tak ma radosť z Božej prítomnosti môže viesť k tancu, výskaniu, skákaniu...

Dnes v celej Cirkvi máme sprievody s ratolesťami, aby sme oslávili Ježišov slávnostný vstup do Jeruzalema. Ak si na ňom bol, aký si mal z neho dojem? Myslíš si, že keby bol taký istý sprievod, aký ste mali dnes vo farnosti, vtedy v Jeruzaleme, že by sa „rozvírilo celé mesto“ (Mt 21, 10)? Zastavovali sa dnes okoloidúci a vypytovali sa: „Prosím vás, čo oslavujete? Z čoho sa tak radujete?“ Bol tento sprievod vo vašej farnosti plný radosti a plesania? Alebo len ktosi kdesi čosi spieval a ostatní sa tvárili nezúčastnene („čo to ten pán farár zasa vymyslel?“) alebo hovorili, ako počasie toho roku nedovolilo mať pekné ratolesti, lebo už dávno odkvitli? Viem, vonkajší dojem nie je najpodstatnejší, ale ak nebudeme radostnými svedkami, tak nie sme nijakými svedkami!

Pýtam sa aj preto, lebo o týždeň nás vo väčšine farností čaká ďalší sprievod – procesia vzkriesenia. Ak dnes môžeme svoju vážnu tvár „zbožne“ odôvodniť tým, že Ježiša čaká utrpenie a smrť, tak o týždeň už táto výhovorka nebude platiť. Tam sa skôr („bezbožne“ ) vyhovárame na to, že obrady boli dlhé a sme unavení .

Predstav si, že ti niekto v rodine zomrie. Pochováte ho, no na tretí deň sa po celej dedine či meste ako blesk šíri správa, že ho videli živého. Som si istý, že by si vtedy nehľadal nejaké výhovorky na to, aby si ostal doma sledovať nejaký televízny program. Som si istý, že by ti srdce skákalo od radosti a aj ty, keď by si sa s tým človekom, ktorého si mal tak rád, stretol z tváre do tváre.

Veríš, že Ježiš vstal z mŕtvych? Ak odpovedáš „áno“, no nevidno to na tvojom úsmeve, na tvojej radosti, tak ti neverím, že veríš. Preto ťa prosím, ak máš čisté srdce, ak si zmierený s Bohom a miluješ ho, staň sa v týchto dňoch človekom radosti. Aj keď ti duša môže plakať nad Ježišovým utrpením, tá istá duša sa môže zároveň radovať nad nesmiernym ovocím tohto utrpenia, ktorým je tvoja záchrana z moci hriechu, smrti a diabla.

Veľmi stručne sa dá povedať, že existuje ľudová zbožnosť a liturgická zbožnosť. Ľudová sa často zameriava na vonkajšiu stránku slávení, ktoré v Cirkvi prežívame, udalostí, ktoré si pripomíname. Liturgická je viac zameraná na podstatu, na význam a ovocie toho, čo slávime. Je veľmi dôležité, aby sme vedeli obe prežívať v správnom pomere, aby sme ani jednu nezavrhli ako nepodstatnú. Aby sme sa vedeli usmievať aj so slzami v očiach. Vo štvrtok v noci budeme bdieť pri trpiacom Ježišovi, v piatok a sobotu sa budeme postiť, lebo „zobrali nám Ženícha“. Ale počas veľkonočnej vigílie nech vytryskne celá naša radosť. Prečo? Odpoveď je jasná, ale daj si ju sám, preži ju vo svojom srdci, vo svojej duši i v tele! Veríš tomu?

Všemohúci a večný Bože, ty si dal ľudstvu vzor poníženosti v Ježišovi Kristovi, našom Spasiteľovi, keď sa z tvojej vôle stal človekom a zomrel na kríži; láskavo nám pomáhaj, aby sme nasledovali jeho príklad v utrpení, a tak mali účasť na jeho zmŕtvychvstaní. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Veľkonočná nedeľa: Ohlasovanie víťazstva

Liturgia Veľkonočnej vigílie je od samého začiatku zameraná na ohlasovanie Ježišovho zmŕtvychvstania. Ak je dobre a správne slávená, tak prvé ohlásenie – symbolické – je hneď na začiatku pri obrade svetla. Liturgické predpisy hovoria: „Vigíliu treba sláviť v noci tak, aby sa začala, keď už nastala noc,“ teda potme. V takom prípade je zapálenie ohňa a následné zapálenie veľkonočnej sviece prvým ohlásením radostnej zvesti Ježišovho víťazstva: svetlo premohlo tmu!

Po sprievode do chrámu, spojenom so zapaľovaním ďalších sviec (všimni si ten dôležitý symbol, že veriaci si oheň podávajú, nik si nesmie zapáliť svetlo svojimi zápalkami, svetlo sa šíri od Krista a v Cirkvi – v kostole), nasleduje veľkonočný chválospev, ktorý priamo hovorí: „Ježiš Kristus slávne vstal z mŕtvych...“ Celý chválospev je druhým zvestovaním vykúpenia, ktoré nám získal veľkonočný Baránok.

Tretie dá na seba trochu čakať. Je to Sláva Bohu na výsostiach po siedmich čítaniach zo Starého zákona a po speve siedmich žalmov. Ich zmyslom je osvetliť spásonosný dialóg medzi Bohom a človekom v dejinách, ktoré nie nadarmo voláme dejinami spásy. Keď sa zdá, že Boh sa nikdy od človeka nedočká dokonalej odpovede na svoju lásku, Cirkev akoby v predzvesti udalostí Nového zákona spieva radostné Glória, lebo vidí riešenie, vidí dokonalú odpoveď Bohočloveka Ježiša Krista.

Štvrté ohlásenie Otcovej odpovede na Ježišovo utrpenie a smrť je v slávnostnom Aleluja. „Pánova pravica mocne zasiahla... To sa stalo na pokyn Pána.“ Tak spievame v 118. žalme.

A napokon piate zvestovanie Ježišovho zmŕtvychvstania je v evanjeliu, keď o tom hovorí najprv anjel a potom sám Ježiš, ktorý sa zjavuje ženám, utekajúcim od hrobu.

Vnímaš múdrosť Cirkvi pri zostavovaní liturgických obradov? Vôbec nejde o to, aby obrady boli dlhé, ale o to, aby naša radosť rástla. Keď vyhrá nejakú súťaž tvoj obľúbený športovec alebo tím, tak hľadáš správy na internete a dokážeš ich čítať aj stokrát, hoci ich podstatu už vieš: tvoj favorit vyhral. A presne to robí Cirkev túto noc: mnohorakým spôsobom hovorí všetkým svojim deťom, že náš favorit zvíťazil!

A my mu potom sľubujeme vernosť, keď v liturgii krstu obnovujeme svoje krstné sľuby pred tvárou celého neba (litánie ku všetkým svätým nám to pripomínajú) a vyjadrujeme ochotu aj pripravenosť stáť vždy po jeho boku. On naše sľuby prijíma a dáva nám sám seba v Eucharistii, aby sme boli schopní svojim sľubom dostáť. Dialóg lásky sa neskončil pri prázdnom hrobe. Prebieha v Cirkvi aj v živote veriacich.

Nádhera! Neviem iným slovom vyjadriť to, čo vo mne liturgia Veľkonočnej vigílie každý rok vzbudzuje. Bez ohľadu na to, ako krásne a dôsledne, či povrchne a ľahostajne je (ne)pripravená.

V našich krajoch však máme ešte šieste zvestovanie Ježišovho víťazstva nad smrťou, hriechom a diablom – je to procesia vzkriesenia. Keď sme už naplno prežili radosť v kostole, vynášame ju von do sveta, aby ľudia, ktorí s Ježišom nežijú, videli na nás, že sa stalo niečo mimoriadne a úžasné. Spievame z celého hrdla, sprevádzame Ježiša v Eucharistii a budíme všetkých spáčov, lebo sa stalo niečo úžasné: Ježiš vstal z mŕtvych!!! Alebo – ak sa procesia koná v nedeľu popoludní – tak zaujmeme svojou radostnou hlučnosťou (treba zo sebou zobrať bubny, gitary, trúbky, píšťalky...) všetkých, čo trávia Veľkú noc pri televízoroch či na cestách. Naše radostné svedectvo je pre nich veľmi dôležité, lebo je to možno jedna z mála možností, keď sa v nich objaví otázka: „Z čoho sa tí ľudia radujú?“

Viem, že k takému sláveniu Veľkej noci nám treba dorásť, dospieť. Ak v tvojej farnosti túto noc nebolo počuť radostné výkriky, ak ľudia vychádzali po dlhých obradoch z chrámu len a len unavení, bez štipky nadšenia, nežiaľ veľmi. Urob však všetko pre to, aby tvoja radosť bola nákazlivá, žeby tak o rok bolo na základe tvojho svedectva vo vašom kostole viac radostných bláznov pre Krista.

Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal!

Všemohúci a večný Bože, ty si nám dnešného dňa Kristovým víťazstvom nad smrťou otvoril bránu do večného života; preto s radosťou slávime jeho zmŕtvychvstanie a prosíme ťa, obnov nás Duchom Svätým, aby sme povstali k novému životu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


II. veľkonočná nedeľa: Božie riešenia

Zdá sa to až neuveriteľné, ale na Slovensku existuje farnosť, kde je od Popolcovej stredy tohto roku vo dne, v noci otvorený kostol. A nielen otvorený, ale stále v ňom má niekto modlitbovú službu. Stala sa v tej farnosti taká vec: Istí manželia sa večer poriadne pohádali. Naštvaný manžel si zobral bundu, tresol dverami a odišiel. Manželka si len pomyslela: „Znova pôjde do krčmy a príde domov opitý...“ Asi po hodine si spomenula, že kostol je otvorený aj v noci, tak sa rozhodla, že pôjde celú túto situáciu odovzdať Bohu. Aké bolo jej prekvapenie, keď tam uvidela kľačať svojho muža...

Ak by tento otvorený kostol nepriniesol nijaké iné ovocie, tak tých 50 dní bdenia a modlitieb stálo za to, čo prežili spomenutí manželia. A ľudia, ktorí sa najprv podujali pre modlitbovú službu do Veľkej noci, sa rozhodli v nej pokračovať bez určenia termínu konca...

Prečo to píšem? Neraz hľadáme zložité riešenia pre svoje problémy. A hľa, Boh mal pre týchto manželov veľmi jednoduché riešenie – otvorený kostol. Len to riešenie im musel niekto ponúknuť, niekto sa musel nadchnúť pre myšlienku stálej modlitbovej služby. Myslím si, že práve v tom je úloha Cirkvi aj dnes – ponúkať širokú možnosť jednoduchých riešení, kde nie je potrebné mať neviem aké vedomosti či výbavu (občas mám pocit, že dnes sa ľudia už ani nevedia modliť, ak nemajú poriadne ozvučenie). Stačí možno otvorený kostol, možno rozšíriť ponuku časopisov, možno raz za týždeň by sa mohli vymeniť kňazi zo susedných farností pri slávení svätej omše... Aby bola širšia ponuka. Z úzkej sa niekedy ťažko vyberá...

Aj Boh nám ponúka takéto jednoduché riešenie: prítomnosť živého Ježiša! Toho Ježiša, ktorý bol mŕtvy, a ožil. Ktorému je daná všetky moc na nebi a na zemi. Veríš tomu?

Asi nemá zmysel písať k tomu niečo viac. Len ťa prosím, milovaný čitateľ, využi každú možnosť byť s Ježišom. Budú prázdnejšie krčmy, minie sa menej elektrickej energie pri sledovaní televíznych programov, nebudú sa toľko zodierať kľúče pri zamykaní Božích chrámov , kňazi budú menej organizovať svoju farnosť, ale o to viac pásť svoje stádo... Byť s Ježišom má ďalekosiahle následky. Možno aj ty raz nájdeš v kostole človeka, ktorého by si tam nikdy nečakal...

***

A predsa musím čosi dodať. Svätý Otec mi počas štvrtkovej homílie hovoril zo srdca (ako vždy ). Tu je niekoľko jeho myšlienok:

„Rozprávaš sa s Ježišom? Hovoríš Ježišovi: ‚Verím, že žiješ, že si vstal, že si blízko mňa, že ma neopustíš‘? Kresťanský život má byť toto: dialóg s Ježišom, pretože – a to je pravda – Ježiš je stále s nami, je stále s našimi problémami, našimi ťažkosťami a s našimi dobrými skutkami.“

„Prosme Pána, aby urobil s nami všetkými to, čo urobil s učeníkmi, ktorí sa báli radosti. Aby nám otvoril myseľ: «Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu.» Nech otvorí našu myseľ a dá nám pochopiť, že on je živou skutočnosťou, že on má telo, že je s nami, že nás sprevádza a že on zvíťazil. Prosme Pána o milosť, aby sme sa nebáli radosti.“ (podľa TK KBS)

Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal! Aleluja!

Nekonečne milosrdný Bože, každoročnou slávnosťou Veľkej noci oživuješ vieru svojho ľudu; prosíme ťa, zveľaďuj v nás svoju milosť, aby sme vždy hlbšie chápali nesmiernu hodnotu krstu, ktorým sme boli očistení, nevýslovnú lásku Ducha, ktorým sme boli znovuzrodení, a nekonečnú cenu krvi, ktorou sme boli vykúpení. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


III. veľkonočná nedeľa

Ježiš naozaj vstal z mŕtvych a splnil svoj prísľub, že bude neustále s nami. Nielen v Eucharistii, ale je s každým človekom každú chvíľku jeho života. Nie ako policajt, ktorý človeka tajne sleduje (Ježiš má na to všetky možnosti – veď ho nevidíme) a zapisuje si jeho každý nesprávny krok, ale ako blízky priateľ, ktorý chce, aby som ho čoraz lepšie poznával, rozprával sa s ním, prejavoval mu lásku... A on to všetko robí ako prvý! Je mi ľúto, že mnohí kresťania túto pravdu nielen nežijú, ale ani ju nepoznajú a neveria.

Vo štvrtok som cestoval vlakom. Ježiš sedel pri mne v prázdnom kupé, bol to skvelý čas na spoločný rozhovor. Najprv ma uistil (ako neraz), aby som sa nebál. A potom, skôr ako sa zotmelo, mi dával obrazy. Bolo ich sedem plus jeden. Prvý bol veľmi zvláštny – po jednej strane rýchlika utekala srna, na druhej strane druhá srna stála. Zrejme chceli prebehnúť cez koľaje, tá utekajúca to úspešne riskovala pred prichádzajúcim vlakom. „Vidíš, uteká pred vlakom, ktorý prichádza z hrmotom? Ja prichádzam ticho, láskavo, aj tak predo mnou utekajú. Alebo si ma nevšímajú.“

Druhá obraz bol medveď. Vynoril sa mi v mysli. „Neboj sa, tvoje slovo bude mať silu. Lebo bude moje.“

Potom hustý les. „Ja si vždy nájdem cestu do srdca človeka. Aj cez húštinu zla.“

Lesná lúčina. „Každého chcem priviesť na bohatú pastvu.“

Domy. Nové i staré, pekné i rozpadávajúce sa. „Vidíš? Ľudia si robia vlastné príbytky pre svoje duše, nie tie, ktoré im pripravujem ja. A potom to tak dopadne – rozpadáva sa im všetko. Doslova aj strecha nad hlavou“ – to som práve videl dom s polozborenou strechou.

Prázdna obora (teda správne po slovensky zvernica ) – inokedy v nej takmer vždy vidím stádo alebo aspoň pár kusov vysokej zveri. „Tam, kde má byť plno, kde očakávam mnoho sŕdc, je prázdno. Kde sú všetci?“

V najbližšom meste reklama na cirkus. „V cirkuse. Bláznia sa za hlúposťami, ale ja ich nezaujímam.“

Už som ďalšie obrazy nečakal, veď ich malo byť sedem, ako som poznal na začiatku rozhovoru. A okrem toho už bola takmer tma. Tak som sa začal modliť bolestný ruženec. Šlo mi to ťažko, uvedomoval som si, že aj ja neraz nie som tam, kde ma Ježiš čaká a potrebuje. Bolelo ma to. Pokúšal som sa – veľmi roztržito – niesť kríž s Ježišom.

Vtedy prišiel posledný obraz – kosáčik dorastajúceho mesiaca. „Neboj sa, je nádej. Všetko, všetko bude rásť.“

Tak som opäť rukolapne prežil, že Ježiš nevstal z mŕtvych preto, aby bol kdesi ďaleko v nebi. Ale aby mohol byť skrze svojho Ducha s každým človekom. Aj s tebou, ktorý čítaš tieto riadky. Že ho nepočuješ a nevidíš? Možno máš okolo seba priveľa hluku – vypni, čo sa dá. Možno máš veľa hluku v sebe – zastav sa a vedome dávaj Bohu každú myšlienku, čo ti príde na um. Nič pritom nerieš, len odovzdávaj. Alebo ti v počúvaní bráni hriech, ktorý si ani neuvedomuješ – pros Ježiša, aby ti postupne ukazoval oblasti, v ktorých ho nemiluješ, a aby ich uzdravoval... „Očisť ma od chýb, ktoré si neuvedomujem“ (Ž 19, 13).

A najmä sa neľutuj, že Ježiša nepočuješ ani nevidíš. Ani emauzskí učeníci ho nespoznali – a tí s ním predsa dennodenne žili, kým bol v tele. Len maj otvorené srdce. Nechaj sa postupne vtiahnuť do hlbšieho, osobnejšieho vzťahu s Ježišom. On vstal z mŕtvych kvôli tebe. Aby mohol s tebou žiť. Prijmi túto pravdu nielen do hlavy, ale aj do srdca a spôsobu života. Uchráni ťa od mnohých hriechov a otvorí ti srdce pre mnohé skutky lásky. Nezabudni, že to je cesta, nie jednorazová akcia. Raz budeš Ježiša vnímať, inokedy ho celé mesiace, možno roky nezačuješ, neuvidíš. Ale to nie je podstatné – dôležité je, aby si ho nikdy vo svojom srdci nenechal samého.

Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal! Aleluja!

Všemohúci a večný Bože, nech sa tvoj ľud, duchovne obnovený, stále raduje a nech s pevnou nádejou očakáva túžený deň svojho vzkriesenia, ako sa teraz teší z prijatia do Božej rodiny. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

IV. veľkonočná nedeľa: Dnes s Ježišom 

Počul som od očitých svedkov, že pred nejakými 30 rokmi na Katolíckej univerzite v Ľubline dával istý kňaz duchovné cvičenia pre celú univerzitu. Končili sa záverečnou svätou omšou, ktorej predsedal miestny biskup. A exercitátor pri nej kázal. Veľmi krátko. Povedal: „Pán Ježiš Kristus naozaj vstal z mŕtvych! Ale vy tomu aj tak neveríte. Amen.“ Bolo z toho veľké haló, pokusy ospravedlniť exercitátora únavou a vypätím tých dní. Ale tí, ktorí mi ten príbeh rozprávali, hovorili, že takmer všetci tam cítili, že má pravdu...

Ako veľmi si potrebujme vždy znovu, doslova každý deň obnovovať vieru v Ježišovo zmŕtvychvstanie! A tiež v to, že žije s nami! So mnou! Možno sa dnes vytešujeme, že máme Dobrého pastiera. Ale skutočne sa ním nechávame viesť? Nie tak všeobecne – „veď žijem ako kresťan“ –, ale úplne konkrétne v jednotlivých situáciách dňa? Je jasné, že postupom času máme v sebe veľa dobrých návykov práve z toho, že sme sa nechali viesť Kristom a jeho Duchom niekedy v minulosti. To je perfektné! Ale rozvíjam tieto návyky počúvaním Božieho hlasu aj dnes? Alebo už len žijem stereotyp a radšej už nič nepočúvam, aby som nemusel nič meniť? „Čo, Bože, ešte odo mňa chceš? Ráno začínam modlitbou, cestou do práce žmolím ruženec, v robote sa modlím Sláva Otcu za každého, koho stretnem, cestou domov robím nákup, takmer každý večer som na omši, s manželkou sa každý večer modlíme vešpery, televízor máme zapadnutý prachom, ani ho nezapíname... Tak čo ešte by som mal robiť navyše?“

Usmial si sa dnes na suseda? Pozdravil si šoféra v autobuse?...

Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych! A žije s tebou! Ak žiješ v manželstve, tak je prirodzené, že sa spolu rozprávate o tom, čo dnes budete robiť, plánujete si práce v záhrade či návštevy, dovolenku. Ak žiješ s Ježišom, tak by si mal každý deň robiť niečo podobné s ním. „Pane, mám dnes také a také povinnosti, ktoré si mi dal s mojím povolaním, zamestnaním. Viem, že pri nich si stále so mnou a že ich pokojne a radostne plním len vďaka tebe. Ale aj ostatný čas chcem prežívať s tebou. Pozrieme si dnes hokej? Pripomenieš mi nejaký recept na dobrý koláč? Čo myslíš, už je čas vysadiť priesady? Nebudú mrazy?...“

Ježiš chce stále viac. Nie v zmysle množstva, ale kvality. Veď príde chvíľa, možno vekom či chorobou, že nebudeš môcť pracovať, že ani ruženec sa už nedokážeš pomodliť. Skúsil si sa už niekedy modliť úsmevom? Pohľadom? Ježiš sa tak veľmi raduje, keď mu prejavíš lásku. Keď niekedy cez deň otočíš hlavu smerom k bohostánku a s láskou sa na Ježiša v Eucharistii pozrieš (aj keď je ten bohostánok kilometre ďaleko).

Čítal som nedávno modlitbu, ktorá ma veľmi oslovila: „Pane, dovoľ mi žiť, pokým nezomriem. Tým mám na mysli to, že chcem žiť, milovať a plne slúžiť, pokým nepríde smrť. Ak túto modlitbu vypočuješ, ak budem schopná žiť až do smrti, naozaj nezáleží, ako dlho to bude trvať“ (modlitba sestry They Bowmanovej). Niet k nej čo dodať. Dnes chcem žiť s Ježišom. Ako jednotlivec, ako člen rodiny, ako člen farnosti, ako člen národa, ako člen Cirkvi. S Ježišom. A je jedno, či mám 10 či 95 rokov. Chcem žiť naplno. Možno s veľkou aktivitou, ak na to mám ešte sily, a možno už len tichým opakovaním: „Aleluja! Pán vstal z mŕtvych!“

Už len posledná spomienka tohto textu. Počul som kedysi za totality o rehoľnej sestre, ktorá sa dožila sto rokov. Bola slepá, slabo počula, takmer nechodila. Navštívil ju istý kňaz a pýtal sa jej, čo celé dni robí. Odpovedala: „Učím sa spievať aleluja. Aby som bola pripravená, keď prídem do neba.“

Čo dnes budeš robiť ty?

Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal! Aleluja!


Všemohúci a večný Bože, veď nás stále po ceste spásy, aby sme aj my, tvoje pokorné ovečky, došli do nebeskej vlasti, kam nás predišiel náš vznešený Pastier Ježiš Kristus, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

V. veľkonočná nedeľa: Si nenahraditeľný

V jednej z modlitieb dňa v tomto týždni sa spomínala pravda viery, ktorú si možno málo pripomíname a uvedomujeme: „Bože a Otče náš, vykúpením dávaš človekovi vyššiu dôstojnosť, ako mal pri stvorení.“ Pri stvorení som bol len Božím stvorením. Teraz, vykúpený, som Božím dieťaťom. A ako Božie dieťa mám vo svete jedinečnú, nezastupiteľnú úlohu – žiť tak, aby som celým svojím bytím (zmýšľaním, hovorením i konaním) bol nielen dôkazom existencie Boha, ale aj jeho slávnym a príťažlivým obrazom.

Videl si už nejaký vychýrený obraz? Alebo si bol v nejakej slávnej galérii? Ak áno a ak máš aspoň trochu zmysel pre umenie, určite si aspoň pri niektorých obrazoch žasol nielen nad ich krásou, ale aj nad umením ich tvorcu. A presne to od nás očakáva Boh – že ľudia pri pohľade na náš život budú žasnúť nad tým, ktorý nám život dal. Veď to povedal aj Pán Ježiš: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16).

Prečo to píšem? Lebo v dnešnom čítaní zo Skutkov apoštolov sa spomína šomranie v radoch prvých kresťanov. Spomína sa problém. Pomyslíme si: „No tí teda dávali príklad...!“ Ale všimnime si, čo s tým ľudia, vedení Božím Duchom, urobili. Ako problém riešili. Nezľakli sa ho, netvárili sa, že sa to vyrieši „samo“, že sa to „nejako“ utrasie. Nie, boli aktívni a hľadali riešenie. A po jeho nájdení sa Božie kráľovstvo zaskvelo v ešte väčšej kráse – v Cirkvi pribudla nová služba a nastalo uspokojenie.

Aj ty máš v tomto svete jedinečnú a nezastupiteľnú úlohu. Bude dobre, ak si túto vetu vsunieš do svojej rannej modlitby a budeš prosiť Ducha Svätého, aby ťa podľa nej viedol – pri každodenných povinnostiach i v nepredvídaných situáciách. Pritom nemusí ísť (z ľudského pohľadu) o nič svetoborné. Neraz Boh od teba čaká len to, že napríklad do svojho rozprávania o nejakej situácii či udalosti vsunieš prejav dôvery v Boha: „Áno, veľa pršalo, ale dôverujem Bohu, že nám zachová potrebnú úrodu.“ Možno keď sa dostaneš do debaty o situácii na Ukrajine, dodaj k svojmu názoru: „Ale každý deň sa modlím, aby im Boží Duch vnukol myšlienky pokoja a odpustenia.“ (Samozrejme, len ak to skutočne robíš.) A keď budeš hovoriť o banskom nešťastí v Turecku, neostaň len pri zdesení z počtu obetí a rozhorčení na nedostatočné bezpečnostné opatrenia. Vyjadri svoju vieru, že Boh je všade s trpiacimi a zomierajúcimi...

Si nenahraditeľný. Nik nemôže v tomto svete splniť úlohu, ktorá je zverená tebe. Možno to v tebe vyvoláva obavy: „Zvládnem to?“ Alebo odmietnutie: „To nemôže byť pravda, veď ja nič neviem a som obyčajná nula...“ To však nie je pravda. Ježiš dal za teba všetku svoju krv, obetoval za teba svoj život. Nikdy by to neurobil, keby to nemalo význam, keby si pre neho nebol veľmi cenný. Nenahraditeľný!

Nech ťa vedomie tejto pravdy vedie k dôvere aj k pokore. Dôvere, lebo Boh ťa nenechá samého v takom dôležitom diele, ako je zjavovanie jeho kráľovstva. A k pokore, lebo aj keď splníš svoju úlohu čo najlepšie, vždy to bude predovšetkým dielo Boha, ktorý žije v tebe. Ak ty žiješ s ním...

Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal! Aleluja!

Láskavý Otče, ty si nás skrze svojho Syna vykúpil a prijal za svoje milované deti; s otcovskou láskou sprevádzaj všetkých, čo veria v Krista, aby dosiahli pravú slobodu a večný život. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


VI. veľkonočná nedeľa: Pobádanie

Niekedy si myslím, že by som tu nemal nič písať, len skopírovať niektorú homíliu Svätého Otca, aby sa k jeho slovám dostalo čo najviac ľudí. Napríklad tú zo štvrtka tohto týždňa. O pokoji, láske a radosti. Odporúčam každému nájsť si ju na internete a nechať sa povzbudiť samotným pápežom... Len dve vety odcitujem: „Radosť je pečaťou kresťana. Aj v bolestiach, trápeniach, rovnako v prenasledovaní.“

Aj ja chcem dnes písať o radosti. O radosti Boha. Predstavujem si, ako ti (aj mne) píše takýto list:

Môj vzácny a milovaný veriaci!

Keď v Jeruzaleme začali prenasledovať prvých veriacich, veľmi som sa tešil, ako zlo, spôsobené zlým, obrátim na dobro. Ohromnú radosť mi urobil zvlášť diakon Filip – aj preto som dal túto udalosť zaznačiť do Skutkov apoštolov, aby všetci poznali, že svet je v mojich rukách, nie v rukách zlého.

Predstav si, že Filip ako prenasledovaný prišiel medzi Samaritánov. A ten človiečik sa vôbec neprišiel skrývať. On tam všade hovoril o mojom milovanom Synovi Ježišovi, o tom, ako zomrel a vstal z mŕtvych. Radoval som sa z jeho viery, plnej odvahy, a jeho slová som potvrdzoval znameniami. Lebo veľmi som chcel, aby sa celé nebo radovalo z obrátenia mnohých hriešnikov. Veď tak to môj Syn povedal: „Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú“ (Lk 15, 7). A skutočne bola. Dnes mám v nebi mnohých Samaritánov, ktorí uverili Filipovi, zamilovali si Ježiša a stali sa jeho svedkami – najmä zmenou života. Spolu sa radujeme a čakáme na ďalších skvelých ľudí, ktorí milujú Ježiša. Aj na Teba!

Vieš, prečo to Filip dokázal? Určite vieš – prijal Ducha Svätého a bol mu poslušný. Spomeň si na príhodu s etiópskym eunuchom... Je pre mňa radosťou sprevádzať takýchto ľudí na ich životnej ceste. Všade, kam prídu, prinášajú radostnú zvesť, niektorí dokonca o nej aj hovoria! Nádhera!

A poviem Ti, čo ma ešte teší na tomto príbehu. Súdržnosť Cirkvi! Keď sa o obráteniach v Samárii dozvedeli apoštoli, išli tam a doplnili, čo bolo potrebné. Veď vieš, že dielo obrátenia nie je nikdy sólovou činnosťou jedného človeka. Aj keď je sám, vždy ho koná v spojení s mojou milovanou Cirkvou, Nevestou môjho Syna. Vždy sa radujem, keď moje deti spolupracujú – nielen pri budovaní krajšieho a lepšieho pozemského sveta, ale aj v úsilí, aby moje kráľovstvo čoraz viac žiarilo v ich živote.

Možno sa čuduješ, prečo Ti to píšem. Môj zámer je jasný – v prvom rade chcem, aby si sa v nijakej zložitej situácii nebál, že si na niečo sám. Vždy som s Tebou a vedz, že aj keď dovolím nejaké zlo, tak viem ho premeniť na veľkú radosť. Veď ináč by ste si mysleli, že som svet opustil a nechal ho v moci zlého...

A ešte Ti to píšem preto, lebo chcem sa radovať aj z toho, ako ku mne privádzaš ľudí, s ktorými žiješ. Všímaj si, ako žijú, a pobádaj ich k láske a k dobrým skutkom. Takú radu som dal v Liste Hebrejom.

Veľmi dobre poznám Tvoje skutky aj Tvoje zmýšľanie. Cítiš sa hriešny a slabý. Ale neboj sa – ja Ťa každodenne očisťujem a posilňujem – osobitne vo sviatostiach, kde sa mocou Ducha Svätého môj Syn Ježiš spája s Tebou. Nedaj sa oklamať zlým, že si nanič. Mám s Tebou obrovské plány. Len mi ver. Zažijeme spolu mnoho radostí, lebo ľudia okolo Teba ma budú milovať. Ty len miluj Ježiša – svojím zmýšľaním, hovorením i konaním. Ostatné doplním ja.

Ozaj, takmer som zabudol :-). Vieš, že si mojou radosťou? Áno, Ty si moja radosť. Lebo miluješ môjho Syna. Lebo nechceš zlo, ale dobro. Lebo túžiš byť so mnou v nebi. Teším sa na deň, keď sa stretneme u mňa doma. Si pozvaný, očakávaný a miesto máš pripravené.

Tvoj Otec

PS. Netrpezlivo budem čakať na Tvoju odpoveď. Napíš mi, ako ma miluješ, čo potrebuješ, z čoho sa raduješ a čo Ťa bolí. Budem pozorne čítať a určite Ti odpoviem.

Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal! Aleluja!

Všemohúci Bože, dopraj nám prežívať s úprimnou horlivosťou tieto radostné dni na oslavu vzkrieseného Spasiteľa, aby sa jeho zmŕtvychvstanie, ktoré opätovne slávime, ustavične prejavovalo v našich skutkoch. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


VII. veľkonočná nedeľa: Je preč?

Každý mesiac sa situácia pravidelne opakuje – na prvý piatok a ešte v nedeľu po ňom ide na sväté prijímanie relatívne mnoho ľudí, avšak ich počet celkom rýchlo klesá a v nedeľu pred ďalším prvým piatkom idú na prijímanie už len „skalní“. Je niekoľko príčin, prečo je to tak, a tiež niekoľko riešení, čo s tým. Uvediem na začiatok to najhoršie riešenie – nechať to tak. Žiaľ, mám pocit, že je to „riešenie“ najpoužívanejšie...

Takže k príčinám. Ak vynechám hlavnú príčinu, ktorou je ťažký hriech (s jednoduchým riešením – hneď ísť na spoveď), potom ako hlavnú príčinu vnímam nepoznanie Krista ako osobného spasiteľa, záchrancu. „Veď ja nijakú záchranu nepotrebujem.“ Súvisí to z vnímaním kresťanstva ako niečoho naučeného, ale neprijatého, neprežívaného vnútorne.

Inou príčinou je názor, že na prijímanie môžu ísť len dokonalí. Akoby to bola odmena. Ale nehovorí Pán Ježiš jasne, že prišiel zachrániť nie spravodlivých, ale hriešnikov? Eucharistia je liek, posila.

Spomeniem aj nepoužívanie ľútosti, resp. názor, že keď mám viac ľahkých hriechov, tak už na prijímanie nejdem. Pritom hriechy sa nám odpúšťajú ľútosťou, dobrými skutkami, pôstom... Samozrejme, pri ťažkých je nutnosť vyznať ich vo sviatosti zmierenia. Nedávno som to povedal našej babke, keď povedala, že musí ísť na spoveď, lebo už má veľa hriechov. Bolo to pár hodín potom, čo bola na svätom prijímaní. Bola zaskočená, keď som jej povedal, že účasťou na svätej omši (kde ich na začiatku ľutovala) a svätým prijímaním jej hriechy boli odpustené a nemá sa z čoho spovedať...

Ešte pripomeniem zvyk – „najviac dva týždne“, potom už musí byť ďalšia spoveď. Priznám sa, že tomuto „zvyku“ vôbec nerozumiem. Veď jedinou prekážkou, ktorá mi bráni prijať Ježiša v Eucharistii, je ťažký hriech, nie nejaký časový odstup od poslednej spovede.

Tiež obava – „čo na to povedia kamaráti“. Nedávno mi to povedal švagor – že som svätý, kým on je normálny. Na to som zareagoval, že normálna je svätosť, nenormálne je žiť v hriechu, bez Ježiša.

A riešenie? Vysvetľovanie a svedectvo. Predovšetkým kňazi majú povinnosť zrozumiteľným vysvetľovaním odstraňovať všetky uvedené (a určite aj iné) prekážky, ktoré zlý zasieva do sŕdc ľudí a tak ich oddeľuje od Krista. Ale aj každý, kto miluje Ježiša, má ľuďom okolo seba nielen dávať príklad (plnou účasťou na svätej omši – okrem iného to znamená vrátane svätého prijímania), ale aj svedčiť, prečo to robím, aký je môj vzťah s Ježišom.

Píšem tieto riadky na slávnosť Nanebovstúpenia Pána, ktorá v nás môže vyvolávať dojem, že „Ježiš je preč. Odišiel. Nechal nám svoje nariadenia, prikázania, pravidlá a teraz len zďaleka sleduje, čo s tým urobíme. A zapisuje plusové a mínusové body“. Musím povedať, že takto uvažovať znamená nepoznať Písmo ani učenie Cirkvi. Ježiš totiž ostal s nami. Predovšetkým vo sviatostiach. Potom je s nami vždy, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. Je s nami, keď sa „dvaja alebo traja zídu v jeho mene“. Je s nami v osobe kňaza, keď slávi sviatosti. A napokon je v srdci každého, kto ho prijíma. To nie sú metafory, to je realita istejšia ako to, že Zem obieha okolo Slnka. Je to pravda istejšia ako to, že máš nos medzi očami...

Ty, ktorý čítaš tieto riadky, takmer určite patríš do jednej z dvoch skupín – buď prijímaš Ježiša v Eucharistii vždy, keď si na svätej omši (lebo ho miluješ a nenecháš si ujsť ani jednu príležitosť byť s ním pevnejšie spojený), alebo ho prijímaš len kedy-tedy, pričom sa ani nezamýšľaš nad tým, prečo ho neprijímaš na každej svätej omši.

Ak si v prvej skupine, staň sa svedkom a pomôž ľuďom okolo seba, aby spoznali úžitok z častého svätého prijímania. Ak si v druhej skupine, odpovedz si úprimne na otázku: „Čo mi bráni prijať Ježiša v Eucharistii pri každej svätej omši?“ A porovnaj svoj dôvod s veľkosťou daru, o ktorý prichádzaš.

Musím tu však spomenúť aj tretiu skupinu, lebo možno patríš do nej– tí, ktorí nemôžu prijímať Eucharistiu pre nejakú prekážku. Živ v sebe túžbu po Ježišovi, hovor mu o situácii, ktorá vyzerá neriešiteľná. A modli sa aj za blížiacu sa biskupskú synodu o rodine, ktorá možno nejaké riešenie ponúkne – pre tých, ktorí skutočne túžia po sviatostnom Ježišovi.

Kristus vystúpil do neba! Aleluja!

Všemohúci Bože, pevne vyznávame, že Ježiš Kristus, Spasiteľ sveta, prebýva s tebou v sláve; vypočuj naše prosby a daj, aby sme pociťovali, že je s nami po všetky dni až do skončenia sveta, ako nám to prisľúbil. Lebo on je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Zoslanie Ducha Svätého: Nerobme z toho vedu

Vieš, čo robil kráľ Dávid, keď prežíval radosť v Pánovi? Šantil. Tancoval. Spieval.

Čo robíš ty, keď sa raduješ v Pánovi? Ja si veľmi rád vtedy spievam, poskakujem, niekedy aj tancujem, najradšej by som vyobjímal všetkých ľudí okolo seba. Nie však vždy. Keď ma naplní radosť v Pánovi napríklad pri prijatí Eucharistie, tak sa ovládam. Aby som svojou radosťou z Ježiša nepohoršil.

Vnímaš absurdnosť týchto mojich slov? Skrývam svoju radosť z Pána – nie pred neveriacimi, nie pred pohanmi, ale pred bratmi a sestrami v Kristovi, lebo sa bojím ich reakcií, odsúdenia, neprijatia. Hoci chvíľu predtým som si s nimi podával ruky na znak pokoja…

Tak rád by som si napríklad niekedy po svätom prijímaní z celého srdca zaspieval, vykričal Ježišovi, ako ho milujem. Liturgické predpisy to aj umožňujú – po odložení všetkého z oltára má byť ticho na osobné vďakyvzdanie Ježišovi alebo sa má spievať oslavná pieseň. Málokedy sa však taká pieseň rozoznie či také ticho rozhostí. Lebo… (dosaď si tu svoj dôvod, prečo by si takú pieseň nespieval, neprijal).

Nikoho týmto neodsudzujem. Viem, že veriaci a ani samotní kňazi nie sú takto sformovaní. Kedysi sa naučili nejakej zbožnosti (strohej, neradostnej, vážnej) a sú presvedčení, že je to tak správne. Ani neuvažujú nad tým, že napríklad slávenie Eucharistie môže byť radostné, plné nadšenia, povznášajúce.

Dnes je slávnosť Zoslania Ducha Svätého. Aj tú mnohí prežívajú bez radosti. Stačí sa pozrieť na to, ako sa „odbavujú“ deviatniky k Duchu Svätému. Prilepia sa ako prívesok ku svätej omši a z celého ich „odbavovania“ vidno, že nič nečakáme. Veď každý rok sme sa deviatnik modlili a nikdy sa nič nezmenilo. „Zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo“ (Sk 4, 31). Ej, to by bol zážitok, keby sa naše kostoly pri týchto deviatnikoch triasli! Ale my to nečakáme, veď Boží Duch pôsobí v tichosti a skrytosti a my nepotrebujeme prejavy jeho moci… Je mi smutno z takých postojov. Nevyslovených, nik mi to nikdy takto priamo nepovedal, ako som to napísal, ale tak to vnímam, keď vidím, ako sa málokto o Božieho Ducha zaujíma.

A pritom stačí tak málo – začni sa radovať (za predpokladu, že máš čisté srdce). Zaplesaj v duchu ako Ježiš a spievaj. Alebo tancuj. Alebo plač. Najprv možno osamote, potom s nejakou spriaznenou dušou, potom to prežívajte spolu v malom spoločenstve… Dúfam, že raz budem také niečo prežívať aj pri liturgii. Že už nebudem prežívať radosť sám či s manželkou, ktorá si vždy všimne, keď sa rozradujem v Duchu, ale radosť zachváti celé zhromaždené farské spoločenstvo a kostol sa bude ozývať jasotom a spevom. Možno sa bude aj triasť a my z neho vyjdeme plní Božieho Ducha a ľuďom, ktorí sa okolo nášho kostola zbehnú, budeme ohlasovať veľké Božie skutky a mnohí sa pridajú k Cirkvi, lebo zažijú, že je s nami Boh.

Nerobme z toho vedu. Duch pôsobí, ako chce a kde chce. Nijako sa nedá predvídať, čo urobí, keď mu človek otvorí srdce. Je však isté, že ho povedie k radosti a ku konaniu veľkých Božích diel. Napríklad k obsluhovaniu pri stoloch (Sk 6, 2 – 3). Tak ťa prosím, milovaný čitateľ, nepohorši sa dnes nad týmito mojimi riadkami, ale popros Božieho Ducha, aby ti rozveselil srdce. Potom začni spievať, dvihni ruky, poskakuj… a prejavuj lásku každému, s kým sa stretneš. Lebo Boh je v tvojom srdci.

Príď už, príď, Duchu Stvoriteľu!

Všemohúci Bože, tajomstvom dnešnej slávnosti posväcuješ svoju Cirkev vo všetkých krajinách a národoch; naplň celý svet darmi Ducha Svätého a v srdciach svojich veriacich obnovuj aj teraz veľké skutky svojej lásky, ktoré si konal pri prvom hlásaní evanjelia. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Nedeľa Najsvätejšej Trojice: Milovať

Svätý Ján vo svojom Prvom liste vyslovuje najlepšiu charakteristiku Trojice: „Boh je láska.“ Najsvätejšia Trojica je láska.

Skúsme si to rozmeniť na drobné. Čo patrí medzi základné prejavy lásky? Túžba dávať sa, túžba byť plodným, túžba obetovať sa pre druhého. Otec je láska. Keďže túži dávať sa a byť plodným, plodí Syna. Syn je láska a keďže túži dávať sa a byť plodným, odpovedá na Otcovu lásku láskou a z nej sa „rodí“ (z Otca i Syna) Duch Svätý. Aj Duch Svätý je láska a túži dávať sa a byť plodným. A tak je jednotou Otca a Syna. A máme uzavretý kruh, Boh je láska a stačí si sám sebe. Tri osoby sú tak jedno, až sú jedno :-) – teda jedným Bohom v troch osobách.

Ale teraz si predstav, že Boh by chcel, aby aj niekto iný mal podiel na tejto láske. Je to prirodzené, veď Boh – láska chce byť plodný a milovať a dávať sa. Vieš, čo urobil? Vymyslel manželstvo ako obraz svojej lásky. Stvoril muža a ženu, aby sa navzájom milovali, aby sa navzájom jeden druhému úprimne darovali, aby sa jeden pre druhého obetovali a aby boli plodní. Manželstvo je najdokonalejším obrazom Trojice. To som si nevymyslel, to vo svojich katechézach o teológii tela hovoril svätý Ján Pavol II.

Navzájom sa jeden druhému darovať znamená navždy, neodvolateľne. Preto Boh i Cirkev odmietajú rozvod. Byť plodný znamená vždy byť otvorený pre nový život – preto Boh i Cirkev odmieta antikoncepciu. Ak ste manželia, museli ste zažiť, že po manželskom spojení, nech je akokoľvek úprimné, krásne a vášnivé, ostáva nezodpovedaná otázka: „A to je všetko? Koniec?“ Keď je v človeku takýto pocit, je to akýsi dôkaz, že musí byť niečo viac, nejaké plnšie spojenie, zjednotenie, ktoré raz naplní túžbu človeka po úplnej, nikdy nekončiacej jednote. A to je práve to, čo nás čaká – zjednotíme sa s Bohom, s tromi Osobami v jednom Bohu tak, že naše šťastie bude úplné, nekonečné, pričom s Bohom nesplynieme, ale ostaneme sebou. A myslím si, že v Kristovi (veď sme jeho telo – Cirkev) nás čaká podobné zjednotenie aj s ostatnými ľuďmi, najmä s tými, ktorých sme na zemi najviac milovali. Neviem si to predstaviť, ale celým srdcom túžim byť jedno s Niekým, kto ma miluje bez hraníc... Ale aj s tými, ktorí ma dnes milujú svojím ľudským, obmedzeným spôsobom. Aj ja ich milujem presne tak – ľudsky, obmedzene...

Má to nejaký praktický dosah na náš život? Pre mňa má. Každý deň. Neukojiteľná túžba po jednote ma motivuje milovať ľudí okolo seba. Nie vždy sa mi to darí, túžba nie je vždy rovnako silná, ale túžim a milujem, ako vládzem, ako viem. Chcel by som napísať, že vždy a za každú cenu, ale to ešte nie je v mojom živote pravda.

V roku 1989 sme mali v našom malom spoločenstve duchovné cvičenia (samozrejme, tajné), na ktoré, žiaľ, neprišiel exercitátor. A tak jeden z priateľov vytiahol knihu nejakého jezuitu, ktorý ako príklad opisoval príklad vyše 60-ročného kňaza, ktorý si dal žiadosť o uvoľnenie z kňazskej služby a súhlas oženiť sa, lebo sa zamiloval. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že za 40 rokov kňazskej služby nikdy neprežil lásku a keď ju teraz prežíva (vo vzťahu k žene), chce konečne milovať. Autor knihy komentoval tento príbeh so smútkom: „Ako je možné, že tento človek ako kňaz nikdy nemiloval? Ako mohol sláviť liturgiu, ako spovedal...?“ Hovoril, že mu je toho kňaza ľúto – ani nie preto, že odchádza z kňazskej služby, ale že nikdy nemiloval. „Musel to byť hrozný život.“ A pritom je otázne, či vôbec bude schopný milovať, ak nemiloval počas kňazskej služby. Lebo ak nemiloval v úzkom spojení s Bohom (čo sa pri kňazstve predpokladá), ako bude milovať v úzkom spojení s človekom?

Keď dnes slávime sviatok Najsvätejšej Trojice, obnovme svoje rozhodnutie naplno milovať. Bez ohľadu na to, či sme slobodní, ženatí/vydaté, v kňazskej službe či v zasvätenom živote. Lebo je hrozné žiť a nemilovať. Otázka je, či je to potom vôbec život... A preskúmajme, či sme ochotní dávať sa celým srdcom druhým ľuďom, či sme ochotní byť plodní, či sme ochotní prinášať obety pre druhých. Ak nám niečo z toho chýba, robme pokánie a prosme Boha, aby oživil naše suché kosti.

Nech tajomstvo Najsvätejšej Trojice žije v našich vzťahoch. Veď Boh je láska!

Bože, láskavý Otče, ty si poslal na svet svojho Syna, večné Slovo pravdy, a Ducha Svätého, Posvätiteľa, a tak si zjavil ľuďom nevyspytateľné tajomstvo božského života; daj, aby sme v duchu pravej viery vyznávali slávu večnej Trojice a klaňali sa jedinému všemohúcemu Bohu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XII. cezročná nedeľa

Ako stredoškoláci sme sa celkom radi bavili tým, že sme recitovali nejakú krátku básničku s tým, že každý dostal za úlohu odrecitovať ju v nejakom povolaní. Napríklad ako operný spevák, ako politik, ako profesorka slovenčiny, ako škôlkar... Ak každý zobral svoje recitovanie vážne a usiloval sa napodobiť svoj „vzor“, nasmiali sme sa do popuku.
Tak je to aj s vierou. Ak ju berieme vážne, prýšti z nás radosť a aj ľudia okolo nás sa začínajú radovať. Ak je pre nás len príťažou, prípadne zamestnaním :-(, ľudia okolo nás si možno obrazne ťukajú na čelo a nechápu, čo to robíme.
Takéto myšlienky mi prichádzajú na um v súvislosti s procesiami na slávnosť Kristovho tela a krvi. Kde ľudia milujú Ježiša a svoju radosť zo života s ním dávajú patrične najavo, procesie sú plné života a priťahujú nielen vždy ďalších veriacich k väčšej láske k Bohu, ale aj v neveriacich či ľahostajných vzbudzujú záujem, čo sa to deje. Možno potom o Cirkvi povedia to, čo som čítal tento týždeň v jednej knihe, čo by si mali ľudia pomyslieť či povedať pri zmienke o Cirkvi: „Jo, to jsou ti blázni, co je zajíma život a vsadili na lásku. Zbožštili lásku, chtějí od života nemožné. Moc jim to nejde, ale jsou paličatí...“

Čo hovorili ľudia o procesii na Božie telo v tvojej farnosti? Ak nič, treba sa ich na to pýtať, lebo ako ináč získame spätnú väzbu? Ak samé pochvaly, tak treba tento týždeň čakať návaly na fare – konvertiti tam budú stáť v rade a netrpezlivo čakať na zápis do ďalšieho kurzu prípravy dospelých na prijatie sviatostí... Ak si procesiu neveriaci či nepraktizujúci ani nevšimli alebo ak sa z nej smiali a bola trápna aj nám samým, musíme si spytovať svedomie a prosiť Boha, aby nám odhalil i odpustil náš hriech – totiž že mu svojím ľahostajným a/alebo pohrebne vážnym vystupovaním robíme hanbu. A tiež musíme hľadať cesty, ako lepšie milovať Ježiša, ako nechať rozblčať vo svojom srdci oheň lásky k Ježišovi, ukrytému v Eucharistii. Veď Eucharistia nie sú len sviatostné spôsoby, ako radi teologicky hovoríme či počujeme, ale to je prítomný sám Ježiš. Určite uznáš, že „milovať sviatostné spôsoby“ znie veľmi divne. Ale milovať Ježiša, ktorý je v Eucharistii plne prítomný ako Boh i Človek, je nádhera!

Svätý Pavol píše v jednom zo svojich listov: „Nik nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán,“ iba ak v Duchu Svätom“ (1 Kor 12, 3b). Toto je cesta do radosti z kresťanstva – očistiť si srdce, prijať naplnenie Duchom Svätým (pod tým nemyslím nijakú charizmatiku, ale ani ju nevylučujem) a volať: „Ježiš je Pán!“ Skús si to dnes povedať aspoň tisíc krát. Skús si to povedať ako hriešnik so slzami v očiach. Skús si to povedať ako zblúdilý syn, ako prostitútka, ako alkoholik, ako zradca, ako daňový podvodník, ako politik bez chrbtovej kosti... A potom to hovor ako Mária Magdaléna, ako Peter po Ježišovom zmŕtvychvstaní, ako Zachej, ktorý vstal z mýtnice, skús si to povedať tak, ako to hovorí či hovoril tvoj otec či tvoja mama. A skús to potom niekomu povedať. Celým srdcom. To vôbec neznamená, že musíš pritom niečo citovo prežívať. Ale ak tomu budeš veriť, ak Ježiš bude skutočne Pánom tvojho života, tak tvoje slovo bude mať moc Ducha a prenikne srdce toho, čo ťa bude počúvať. A raz skutočne budú pred našimi farami stáť rady ľudí, ktorí sa budú chcieť zapísať na kurz prípravy dospelých na prijatie sviatostí. Lebo stretli človeka, ktorý stavil na lásku, Veľmi mu to nešlo, ale bol tvrdohlavý...

Dúfam, že kňazi, čo tieto riadky čítajú, sa tých radov nezľaknú, ale už dnes si vytiahnu materiály ku spomínaným kurzom a pripravia sa na príchod prvých záujemcov. A nezľakni sa týchto riadkov ani ty, milovaný čitateľ, milovaná čitateľka. Chci od života, od Života nemožné. Veď uctievať a milovať Boha, ako o to prosíme v dnešnej modlitbe dňa, znamená aj privádzať k nemu tých, ktorých milujeme.

PS. Prosím, aby si nebral oslovenie milovaný, milovaná o pár riadkov vyššie ako frázu. Nepoznám ťa, tak ako ty nepoznáš mňa. Ale v Ježišovi, v jeho Cirkvi sme spojení pevným putom, v Ježišovi sa milujeme. A teším sa, že raz budeš stáť pri nebeskej bráne, čakať, keď tam prídem zo zeme, a budeš vydávať svedectvo: „Pane, tohto zober do neba, lebo písal písmená, ktoré mi pomáhali viac ťa milovať.“ Prosím ťa, milovaný čitateľ, milovaná čitateľka, o túto službu pri nebeskej bráne. A ak tam prídem skôr ako ty, tiež budem prosiť Pána: „Môj Bože, zober ho do neba, veď svoj očistec si odtrpel už na zemi, keď čítal moje písmenká.“ :-)

Svätý Bože, daj, aby sme vždy uctievali a milovali tvoje sväté meno; veď ty nás stále miluješ a neprestajne nás vedieš na ceste života. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XII. cezročná nedeľa - alternatívny text

Milovaný, prežívam v srdci radosť z toho, ako si včera vytiahol svoju Cirkev do ulíc. Ukázal si mi, že sa za ňu nehanbíš, aj keď nevie dobre spievať, keď tie procesie sú niekedy pripravované na poslednú chvíľu, keď Ti namiesto krásnej slávnosti dávame len to najnutnejšie, čo je predpísané. A zároveň si mi ukazoval ľudí, ktorí prežívali aj pri tej vonkajšej biede autentickú radosť, že mohli sprevádzať Teba, svojho Ženícha, na prechádzke s Nevestou. Vyšiel si so svojou Cirkvou do ulíc našich miest...

Ďakujem Ti, že meníš môj pohľad. Ty vieš, že som bol formovaný tak, aby sa všetko pre Teba robilo čo najlepšie, najkrajšie, aby sme do diela Cirkvi vkladali nielen celé srdce, ale aj všetky schopnosti. Včera si mi však ukazoval, ako sa tešíš zo starých ľudí, ktorí keď si kľaknú niekde na ceste, už nevládzu vstať a potrebujú pomoc. Ako sa raduješ z rodičov sprevádzajúcich deti, ktoré Ti sypú lupienky kvetov. Ale aj to, ako sa raduješ zo spevu, ktorý na konci sprievodu už nie je počuť, lebo sme nepripravili ozvučenie. Ako sa usmievaš nad zmätkovaním miništrantov. Ako prijímaš aj to málo, čo dokážeme na poslednú chvíľu (ne)pripraviť. Chýbali mi – ale len trochu :-) – baldachýn, zástavy, hudba... Oveľa viac mi chýbali ľudia... Ale Ty si videl milujúce srdcia. A ukazoval si ich aj mne, aby som sa netrápil.

Hej, viem, že naše svedectvo mohlo byť účinnejšie, keby sme boli svätejší, horlivejší, nadšenejší. Je mi ľúto, že takí nie sme. Zvlášť mi je ľúto, že mnohí kňazi sa uspokoja s málom, hoci ich chápem – tak ťažko nachádzajú ochotných a horlivých spolupracovníkov. Zavalení povinnosťami dňa ani nepomyslia na to, že už pred mesiacom mohli zvolať pastoračnú radu a tam sa poradiť o tom, ako slávnosť Tvojho tela a krvi pripraviť, podeliť úlohy...

To všetko mi, môj Milovaný, prichádza na um, keď v nedeľnom evanjeliu hovoríš o vrabcoch a prorok Jeremiáš opisuje hrôzy, ktoré naňho číhajú. „Dva vrabce za halier“ a „Pán je so mnou sťa mocný bojovník.“ Akoby si mi hovoril: „Si cennejší ako mnoho vrabcov. Ale aj tak sú to vždy len haliere. To však vtedy, ak ostávaš sám. Ak sa spoliehaš na seba. Ak nevytváraš spoločenstvo s bratmi a sestrami, postavené na mne. Lebo ak sa spoliehaš na mňa, ak miluješ ľudí okolo seba, ak ich učíš milovať nášho Otca, vtedy sa všetko mení – som s tebou ako mocný bojovník a tvoja cena je vyššia ako cena najlepšie plateného futbalistu na svete. Tvojou cenou je môj život, ktorý som za teba obetoval a ktorý ti neprestajne dávam, keď sa so mnou stretávaš vo sviatostiach, najmä v Eucharistii. Tak sa netráp pre navonok možno trápne procesie, lebo také môžu byť v tvojich očiach, ktoré sú často veľmi prísne, či v očiach ľudí, ktorí o mňa nemajú záujem. Lebo ja vidím do srdca a v každom zástupe, ktorý bol včera či bude v nedeľu na uliciach miest a dedín, mám ľudí, ktorí ma celým srdcom milujú.“

Pane, skláňam sa pred Tebou s ľútosťou v mojom často tvrdom srdci. Že som včera spočiatku nevidel, ako sa tešíš... Ďakujem Ti za Tvoj pohľad a prosím, aby sa stal aj mojím. Vždy ma usvedčuj, keď sa na Tvoju Cirkev pozerám príliš ľudsky, aby mi tak diabol nemohol ukradnúť radosť z našej lásky. A tiež Ťa prosím, aby si menil naše srdcia – nech ochotnejšie spolupracujeme, aby slávnosti, ako tá včerajšia, mohli byť výraznejším svedectvom našej lásky k Tebe. Urob to, Milovaný. Veď si s nami ako mocný bojovník... Tak veľmi by som chcel, aby o rok na podobnej slávnosti bola celá farnosť, nielen „reprezentatívna vzorka“... Zobuď nás, Milovaný, vzbuď svätý nepokoj a nespokojnosť, ktorá povedie k zmene sŕdc.

Svätý Bože, daj, aby sme vždy uctievali a milovali tvoje sväté meno; veď ty nás stále miluješ a neprestajne nás vedieš na ceste života. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Slávnosť svätých Petra a Pavla, apoštolov: „Neber sa tak vážne“

Začnem turistickou zaujímavosťou, o ktorej však médiá ani žiadni sprievodcovia vôbec neinformujú. Na východnom Slovensku neďaleko Trebišova poznám obec, volá sa Zemplínsky Branč, kde každý rok na Petra a Pavla sneží. To nie je novinárska kačica, neraz som bol na vlastné oči svedkom tohto úkazu... Skutočne, sochy týchto svätých apoštolov, umiestnené vonku na priečelí kostola, som neraz videl cez Vianoce zasypané snehom. Čiže na Petra a Pavla tam naozaj sneží :-)

Asi by sme sa zbláznili, keby sme svoj život brali príliš vážne. Vedieť mať odstup od seba samých je veľmi dôležité. Dnešní svätci sú toho nádherným príkladom.

Peter – Ježiš mu povedal: „Choď odo mňa, satan!“ Ako by si zareagoval ty, keby ti to povedal napríklad tvoj biskup? Alebo manžel/manželka? A potom Peter Ježiša zradil. No mal v sebe niečo, čo nemal Judáš. Mal v sebe odstup od svojho hriechu. Judáš sa so svojou zradou stotožnil a spáchal samovraždu. Peter videl svoj hriech, ale vnímal aj Božie milosrdenstvo – s stal sa svätým. Vďaka Božej milosti...

Pavol – keď pominieme jeho život ako horlivého farizeja a pozrieme sa len na to, čo sa s ním dialo po obrátení, tak tam bolo miesta na zúfalstvo a beznádej až-až. Veď si len predstav – vlastní ho deportovali z Jeruzalema, aby mali pokoj (Sk 9, 30. 31). A na tú dobu to urobili dôsledne – poslali ho domov nejakých tisíc kilometrov od seba. A nechali ho tak. Keby nebolo Barnabáša, ktorý ho vyhľadal a potom aj formoval, tak dnes nemáme svätého Pavla. Ale nemali by sme ho ani v prípade, že by sa na smrť urazil a už nikdy by nechcel mať nič spoločné s kresťanmi, ktorí ho od seba vyhnali. A neskôr? Sám Pavol hovorí: „Od Židov som päť ráz dostal štyridsať bez jednej, tri razy ma bičovali, raz kameňovali, trikrát som stroskotal na lodi, noc a deň som bol na morských hlbinách... (2 Kor 11, 24 – 25). Zvládol to vďaka Božej milosti...

Teraz ja :-) Vychovaný v učiteľskej rodine som bol naučený brať život až priveľmi vážne. Iritoval ma každá nedôslednosť ľudí okolo mňa, zvlášť som bol háklivý na nepresnosť. Až kým mi priateľ raz nepovedal: „Neber sa tak vážne.“ Strašne som sa urazil. Našťastie len na chvíľu. Potom mi svitlo a asi aj to ma zachránilo, keď som o desať rokov neskôr odišiel od Boha aj Cirkvi... Vrátil som sa vďaka Božej milosti...

A teraz ty. Vieš sa smiať na sebe? Máš zmysel pre humor? Alebo tiež berieš všetko vážne ako kedysi ja? Neboj sa, Boh má aj pre teba cestu oslobodenia a radosti.

Čítal som príbeh o zomieraní francúzskeho rehoľníka Fortunata Puységura (1864 – 1932). Bol veľmi známy a zomieral v chýre svätosti. Keď už ležal na smrteľnej posteli a okolo neho bola zhromaždená celá komunita, dal najavo, že chce čosi povedať. Jeden z pátrov sa sklonil k jeho tvári, aby počul jeho možno posledné slová. Zomierajúci veľmi slabým hlasom povedal: „Tam za knihami“ a hlavou naznačil, v ktorej polici. Páter podišiel k polici a všetci s bázňou očakávali, čo za knihami nájde. Bola tam zaprášená fľaša Beaujolais... Všetci sa na ňu zarazene pozerali, no zomierajúci zašepkal: „No, čo? Zomiera sa len raz, treba to osláviť.“

Ešte nemám odloženú fľašu dobrého vína pre tých, ktorí budú pri mojej smrti. Ale tak rád by som zomieral v radosti, „vošiel do radosti svojho Pána“. Len sa nesmiem brať tak vážne, myslieť si, že musím riešiť problémy celého sveta... Musím nechať miesto Bohu, aby ma tvaroval, aby som s ním poznával, čo mám riešiť a čo mám nechať tak...

Ako malý chlapec som počul od svojej mamy, že keď Michelangelo dokončil sochu Mojžiša, ktorá je dnes v Bazilike svätého Petra v okovách, bol ňou taký nadšený, že kladivom buchol sochu po kolene (vraj je na ňom malá preliačina) a povedal: „Hovor!“ Bola a stále je ako živá. Dokonalé dielo. Každá oslava svätca je oslavou dokonalého Božieho diela. A v nich sa spĺňa Michelangelovo „hovor“. Lebo hoci mnohí svätí za svojho života boli neznámi, dnes ich svätosť hovorí a mnohých privádza k Bohu.

Čo povedia ľudia pri mojej smrti? Čo povedia pri tvojej smrti? Kiež by im môj i tvoj život hovoril o dokonalom Božom diele...

Všemohúci a večný Bože, dnešnou slávnosťou svätého Petra a Pavla pripravil si nám veľkú a svätú radosť; pomáhaj svojej Cirkvi, aby vo všetkom nasledovala učenie svätých apoštolov, od ktorých pri svojom zrode prijala dar viery. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XIV. cezročná nedeľa: Otázka na telo

Máš Kristovho Ducha? Odpovedz si úprimne. A potom si prečítaj túto vetu z dnešného druhého čítania: „Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho.“ Amen. Spečatené.

Aká bola tvoja odpoveď?

V podstate sú tri možnosti. Prvá je „mám“. Keď ju však niekde povieš, budú ťa takmer určite pokladať za pyšného človeka. V lepšom prípade za člena nejakého charizmatického spoločenstva. Avšak pri takej odpovedi je Boh na teba hrdý, lebo vieš, kto si, vieš, čo si dostal a si Božou slávou! Lebo „mám“ je správna odpoveď pre každého, kto miluje Boha a žije v pravde.

Druhá odpoveď je „nemám“. V takom prípade buď nevieš, čo znamená mať Kristovho Ducha, alebo si odišiel od Boha a nemiluješ ho. Ak nevieš, čo znamená mať Kristovho Ducha, tak sa obráť na niekoho, kto ho má, nech ti to vysvetlí. (Ako ho nájdeš? No jednoducho – na človeku vidno, keď má Kristovho Ducha.) Potom aj tvoja odpoveď bude „mám“ a zmení sa tvoj život. Ak však Kristovho Ducha skutočne nemáš, rýchlo to naprav vyznaním svojich zlyhaní (hriechov), ak treba, spoveďou, a prijatím Božieho Ducha. Aj v tomto prípade sa zmení tvoj život. Na nepoznanie...

Tretia odpoveď – myslím si, že najčastejšia – je „neviem“. Je to smutná odpoveď, lebo hovorí o nevedomosti. A to mi je veľmi ľúto, lebo je to akýsi obraz dnešnej Cirkvi – určite aspoň u nás. Mnohí kresťania nikdy nepočuli o tom, že majú byť hrdí a sebavedomí, lebo majú Kristovho Ducha. Aj túto nedeľu určite mnohí počuli kázne o tichosti a pokore Ježišovho srdca. A dostalo sa im pritom možno falošného obrazu Ježiša. Lebo kresťan je vraj ten, ktorý nikdy nekričí, neprotestuje, neodporuje, nekritizuje... Ale skutočne znamená „byť tichý a pokorný srdcom“, teda nasledovať Ježiša, toto? Povedal by takýto tichý a pokorný Ježiš Petrovi, že je satan? Povedal by farizejom, že sú „hadie plemeno“? Vyháňal Ježiš kupcov z chrámu s láskavým úsmevom a so slovami: „Prosím vás, moji milí, buďte takí dobrí a neobchodujte tu“? Nie, Ježiš bol tichý a pokorný srdcom iným spôsobom. Bol láskavý a nežný ku kajúcemu hriešnikovi, ale pravdivý a nekompromisný voči hriechu. Ježiš mal a má moc. Použil aj bič...

Mať Kristovho Ducha znamená žiť v pravde. To jest pravdu sa učím stále poznávať a podľa nej meniť svoj život. Napríklad to znamená ísť na spoveď hneď, ako si uvedomím a priznám ťažké previnenie. Či odprosiť, keď niečo zbabrem. Napomenúť, keď niekto pri mne robí niečo zle. Teda nie vtedy, keď nerobí podľa mojich predstáv...

Mať Kristovho Ducha znamená nikdy nebyť spokojný (v pozitívnom význame slova). Napríklad nemôžem byť spokojný, keď som svätý, no okolo seba vidím ľudí, ktorí žijú, akoby Krista ani nepoznali. Svätý kňaz nemôže byť spokojný, kým všetci ľudia v jeho farnosti nemilujú Ježiša. Apropo, povedať „som svätý“ je tiež odvážne vyhlásenie, však? Ale kto má Kristovho Ducha, je svätý. Hoci hriešnik...

Mať Kristovho Ducha znamená kričať, keď sa deje neprávosť. Znamená to chrániť životné prostredie. Znamená to formovať seba aj iných. Znamená to byť tichý a pokorný srdcom ako Ježiš – milovať hriešnika a nenávidieť hriech. Znamená to používať prostriedky primerané svojej povahe a povolaniu. Znamená to vstať, keď padnem.

Máš teda Kristovho Ducha? Odpoveď je veľmi dôležité – lebo ak ho nemáš, nepatríš Kristovi. Komu potom patríš? Odpoveď na túto otázku je len jedna. Ani ju nechcem vysloviť.

Pri krste si dostal Kristovho Ducha! Ak si ho nevyhnal ľahostajnosťou či životom, ktorý vedome a dobrovoľne odporuje Božiemu zákonu, tak ho máš! Preto „zajasaj, dcéra sionská, plesaj, dcéra jeruzalemská!“ Nech tvoja radosť dá všetkým najavo, že si šťastný človek – lebo žiješ s Ježišom.

Všemohúci Bože, ty si pozdvihol padnuté ľudstvo uponížením sa tvojho Syna; daruj svätú radosť svojim verným, ktorých si vymanil z otroctva hriechu, a priveď ich do večnej blaženosti. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XV. cezročná nedeľa: Božie slovo

Neraz sa mi na stretnutí v malom spoločenstve stalo, že ľudia boli zaskočení, keď som od nich chcel, aby sa učili citáty zo Svätého písma naspamäť. Vysvetľoval som im, že je to potrebné – ak sa ocitnú v nejakej situácii, kde budú potrebovať riešenie, Boh im veľmi ľahko môže pripomenúť slovo, ktoré už majú v pamäti, a vložiť im ho do srdca tak, aby ho uskutočnili. Zasiate slovo – aj keď do kamenistej pôdy nepoddajnej pamäte – raz môže priniesť úrodu. Lebo učením naspamäť (ale aj mnohými inými spôsobmi) sa skalnatá, tŕnistá, tvrdá zem kultivuje.

Niekto však môže povedať – na základe prvé čítania tejto nedele –, že Božie slovo neomylne prinesie úrodu a že tá vôbec nezávisí od jeho úsilia. To však je nesprávny výklad Izaiášovho textu. Božiemu slovu potrebujem otvárať myseľ aj srdce, aby mohlo priniesť úrodu. Potrebujem mu venovať čas. Počúvať ho, čítať ho, modliť sa Božím slovom, študovať ho, učiť sa ho naspamäť. Len tak sa Božie slovo usídli v mojej mysli a vďaka pôsobeniu Božieho Ducha aj v mojom srdci.

Poznáš vo svojom okolí nejakého človeka, ktorý sa vyjadruje vulgárne? Pozri sa, ako sa vyjadrujú jeho deti. Pozeráš nekonečné televízne seriály, plné vzťahov, ktoré odporujú Božiemu pohľadu na lásku medzi mužom a ženou? Pozri sa do svojej mysle, či s tým seriálovým „myslením“ už nesúhlasíš a Boží pohľad odmietaš, napríklad slovami: „Čo má čo Cirkev do toho hovoriť?“ alebo tým, že tým postavám ich nemravný život (ktorý sa predkladá ako „romantický“) v kútiku srdca závidíš... Naše okolie nás ovplyvňuje viac, ako si myslíme.

Ak tvoje dieťa trávi denne 4-5 hodín pred televízorom, no ty sa s ním rozprávaš tak najviac hodinu, aj to s krikom a napomínaním, čí jazyk si dieťa osvojí? Čie postoje mu budú bližšie? Buď si istý, že tie televízne (od teba si zoberie len krik). Ak ty tráviš denne 4-5 hodín pred televízorom a len 10 minút pri modlitbe, čí jazyk si osvojí tvoja myseľ a najmä tvoje srdce?

Chápeš, o čo mi ide? Je veľmi dôležité, čím si napĺňame myseľ a zmysly, najmä zrak. Ak mám byť Božou pôdou, ktorá prináša mnohonásobnú úrodu, tak ju potrebujem kultivovať – moje úsilie je nevyhnutné pre to, aby Božie slovo „vykonalo všetko, čo Boh chce“ (porov. Iz 55, 11).

Vedz však – a nech ťa to poteší –, že pred tvojím úsilím je úsilie Boha. Veľmi pekne to vyjadril biskup Makárius: „Keď sa roľník chystá obrábať zem, musí si vziať náradie a oblek vhodný na prácu. Tak si aj Kristus, ten nebeský kráľ a pravý roľník, vzal telo, keď prišiel k ľudstvu spustošenému hriechom, niesol kríž ako nástroj, obrobil spustnutú dušu, vytrhal z nej tŕnie a bodľačie zlých duchov, vyplel mätonoh hriechu a všetku trávu jej hriechov spálil na ohni. A keď ju tak drevom kríža obrobil, vysadil v nej najkrajšiu záhradu Ducha, ktorá prináša ovocie každého druhu, najpríjemnejšie a najmilšie Bohu ako Pánovi“ (Liturgia hodín, streda 34. týždňa).

Čiže základné dielo je vykonané. Zem obrobená, pripravená prinášať úrodu. Ale teraz nastupuje tvoja úloha. Každý deň venovať čas Božiemu slovu. Aspoň jednu vetu si prečítať, premodliť, vložiť do mysle a prosiť Božieho Ducha, aby ti ju vložil do srdca a pomohol aj uskutočniť v živote.

Takáto kultivácia pôdy tvojho srdca vôbec nie je náročná. Boh vykoná veľké množstvo práce v tvojom vnútri za teba. Ak mu otvoríš, ak mu to dovolíš. Teda ak sa rozhodneš dať prednosť Božiemu slovu pred slovom sveta.

Ako to urobiť? Hneď teraz vytiahni Bibliu, ktorú doma máš (nie detskú ani obrázkovú), polož ju vo svojej obývačke na čestné miesto, k nej postav sviecu, zapáľ ju a pomodli sa k Duchu Svätému, aby ti dal schopnosť milovať a chápať Božie slovo. Potom si nájdi text z Knihy proroka Izaiáša, 55. kapitolu, 10. – 11. verš (vždy ma zaskočí, keď vidím dospelého človeka, kresťana, ktorý sa nevie orientovať vo Svätom písme), prečítaj si ho a popros Boha, aby sa toto slovo uskutočnilo v tvojom živote. Chvíľu ostaň ticho, možno sa ti Boh prihovorí. A napokon mu poďakuj, že ti dal možnosť byť s ním tak blízko. Toto opakuj každý deň. Ako text si môžeš vybrať napríklad čítanie, ktoré sa číta ten deň pri svätej omši.

Ak niečomu nerozumieš, netráp sa nad tým, ale pýtaj sa ľudí okolo seba. Platí, že kto sa pýta, hlúpo vyzerá, avšak kto sa nepýta, hlúpy ostane :-)

Milosrdný Bože, ty ukazuješ blúdiacim svetlo svojej pravdy, aby sa vrátili na správnu cestu; pomáhaj všetkým kresťanom odmietať, čo sa protiví ich viere, a usilovať sa o to, čo zodpovedá ich kresťanskému povolaniu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XVI. cezročná nedeľa: Protestujem!

Mám takú chuť napísať protest! K správe Európskeho centra pre duchovné povolania, ktorá bola tento týždeň uverejnená. Podľa nej na našom kontinente ubudlo minulý rok asi 1000 kňazov a približne 9000 rehoľných sestier. Čo je smutné, ale nie tomu sa chcem venovať. Protestujem proti zdôvodneniu tohto stavu: „Táto situácia vyplýva hlavne z demografických a kultúrnych činiteľov.“

Nie, táto situácia nevyplýva hlavne z demografických a kultúrnych činiteľov. Táto situácia je jasným dôsledkom hriechu – nesvätosti biskupov a kňazov, nesvätosti rehoľníkov, nesvätosti nás laikov, či už žijeme v rodinách alebo sami. „Demografické a kultúrne činitele“ sú výhovorkou, nehodnou Rady európskych biskupských konferencií, pod ktorú spomínané centrum patrí.

Kardinál Martini vo svojom pastierskom liste už v roku 1982 uviedol: „Zavše sa uspokojíme s analýzou situácie, uskutočnenou niektorými neúplnými a pochybnými nástrojmi, akými je spoločensko-politický výskum. Pri tomto type skúmania sú kritériom činnosti kresťanského spoločenstva jej potreby podľa ich spoločensko-politickej interpretácie... Nepripúšťa sa, že kresťanská viera je odpoveďou na potreby človeka po ich kritickom zhodnotení a porovnaní s tým, čo je naozajstným dobrom človeka, nezávislým od jeho rozhodnutia, ale tvoriacim dar Božej lásky.“ Presne vystihol, prečo nie sme schopní poznať a prijať pravdu – používame prostriedky sveta na to, aby sme hodnotili Božie veci. A to potom musí viesť k nesprávnym záverom.

Keď sa na údaje o úbytku povolaní ku kňazstvu a zasvätenému životu pozrieme nie očami psychológie, demografie a kultúry, zistíme, že hlavným problémom je chýbajúca viera mnohých kresťanov (aké to protirečenie – neveriaci kresťan!). „Budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať“ (2 Tim 3, 5). „Chcú byť učiteľmi zákona, a nerozumejú ani tomu, čo hovoria, ani tomu, čo tvrdia“ (1 Tim 1, 7). Tieto výroky svätého Pavla odhaľujú skutočné dôvody klesajúceho počtu povolaní. „Lebo hoci by ste po toľkom čase sami mali byť učiteľmi, znova potrebujete, aby vás niekto učil začiatočným prvkom Božích slov“ (Hebr 5, 12).

Problém nie je v kultúre ani demografii (aj keď určite nejaký vplyv majú), ale v nás, v našom postoji k Božím veciam. Klasickým príkladom sú homílie (či kázne). Jeden kňaz svätého života mi povedal, že po prvých vetách kázne takmer presne vie, či to bude Božie slovo, alebo psychológia či filozofia. Ak v prvých vetách kňaz cituje z práve prečítaných biblických textov, tak takmer určite bude hlásať Božie slovo a povzbudzovať. Ak začne nejakým príkladom, tak takmer určite sa dostane k psychológii či premúdrelému filozofovaniu, ktoré sa skončí „musíš...“ v rôznych podobách.

A o nás laikoch ani nehovorím. Televízor, počítač, robota... a Boh až tam niekde na konci, keď zaspávajúc odriekam Otčenáš.

Ako hovoril Julo Satinský, šľak ma ide trafiť! Máme takú nádhernú radostnú zvesť, máme so sebou živého Boha, máme sviatosti ako znaky jeho prítomnosti a moci... a my sa uchyľujeme k psychológii, filozofii, teológii ako vede o Bohu, ale Boha odsúvame... Chcete ďalší príklad? Adorácie. Máme pred sebou Ježiša v Oltárnej sviatosti, a my čítame úvahy o ňom! Koľká to drzosť a neúcta! Hovoriť o niekom prítomnom v tretej osobe znamená ignorovať ho! Sledovali ste niekedy adorácie vo Vatikáne? Prečítalo sa Božie slovo a nasledovalo buď ticho na osobný rozhovor s Bohom, alebo modlitba! Nikdy nie úvaha!

Preto musíme volať: „Bože, buď milostivý nám, svojim služobníkom!“ Potrebujeme dnes začať myslieť a konať ako Ježiš, nie ako tento svet. Každý na svojom mieste. Biskup má rozhodovať ako biskup po porade s ľuďmi a najmä s Bohom, a nie ako manažér nejakej firmy. Kňaz má konať ako kňaz, a nie ako zamestnanec, ktorý hľadí len na to, „jak vydělat a nedělat“. Aj laik má mať Ježiša doma. Vo svojom srdci i v domácnosti.

Ak nežiješ tak, ako to naša viera vyžaduje, hneď teraz rob pokánie a hľadaj cesty, čo môžeš zmeniť dnes, čo môžeš zmeniť zajtra. Odstráň modly zo svojho domu (i srdca) a postav na prvé miesto kríž Ježiša Krista. Potom nám Boh dá aj nových (a svätých) kňazov, nové povolania k zasvätenému životu, nové skvelé rodiny. Lebo ak po nich netúžime, ak je nám bližšie zmýšľanie sveta než zmýšľanie Ježiša Krista, načo by nám ich dával???

Bože, buď milostivý nám, svojim služobníkom, a obohacuj nás darmi svojej dobroty, aby sme so živou vierou, nádejou a láskou dôsledne zachovávali tvoje prikázania. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


II. Zamyslenie - Opovážlivosť

V čítaní z Knihy múdrosti jej autor hovorí, že Boh pranieruje opovážlivosť tých, čo poznajú Božiu moc (12, 17). Nie opovážlivosť neveriacich, ale tých, čo poznajú Božiu moc prejavenú v stvorení, vo vtelení, v umučení i zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Moc prejavenú a prejavovanú vo sviatostiach, moc prejavovanú v živote ľudí, ktorí zanechali hriech a zmenil sa ich život... Je to akési protirečenie – poznať Božiu moc a zároveň byť opovážlivý.

Ako sa taká opovážlivosť prejavuje? Napríklad tým, že deň nezačnem modlitbou, rozhovorom s Pánom. Akoby som tým Bohu povedal: „Tento deň zvládnem bez teba.“ Že nezoberiem do rúk Sväté písmo – Bohu hovorím, že som múdry aj bez neho. Že pri svätej omši nejdem aj na sväté prijímanie – akoby som Bohu povedal, že nie je pre mňa dôležitý, že teraz je dôležitejší môj hriech. Je mi ľúto, že práve túto opovážlivosť som si vo svojom živote pestoval celé štyri roky... Že sa pre maličkosti (a čo na svete nie je maličkosť v porovnaní s večným životom?) hádam s manželkou/manželom – tým jej/mu hovorím, že ju/ho opúšťam, staviam sa na stranu diabla a Bohu dávam najavo, že večný život je pre mňa nič.

Opovážlivosť sa prejavuje aj u kňazov – napríklad tým, že namiesto toho, aby trávili čas nad Božím slovom a počúvali, čo Boh chce skrze nich povedať im zverenému ľud, si stiahnu nejakú kázeň z internetu a len ju prečítajú. Nemôžem uveriť, že Boží Duch chce v desiatich či dvadsiatich farnostiach povedať ľuďom to isté, že Boží Duch neprihliada na ich špecifické problémy a potreby. (Iné to je, keď diecézny biskup napíše pastiersky list – diecéza je akoby jeho farnosť. Podobne to je, keď hovorí pápež – celá Cirkev je akoby jeho farnosť.) Za opovážlivosť voči Božej moci pokladám aj vedenie farnosti bez aktívnej pastoračnej rady. Podľa príkladu kráľa z rozprávky: „Ja sám!“ Bez komentára...

Nie sme imúnni voči opovážlivosti a potrebujeme ľudí – prorokov, ktorí vidia našu drzosť voči Bohu (i voči Cirkvi ako Kristovmu tajomnému telu) a otvoria nám oči. Len či sme ochotní počúvať takýchto ľudí? A ešte viac – sme ochotní takýmito ľuďmi byť? Nemajú mnohé dlhotrvajúce problémy v Cirkvi (vrátane sexuálnych škandálov) korene v našom mlčaní, zanedbávaní dobrého, v neschopnosti biblicky napomínať, hoci aj predstavených?

Viem, byť Božím prorokom znamená niesť na trh vlastnú kožu. Bolí to. Ale sme zrejme v dobe, keď sa bez takých ľudí nezaobídeme. Ako ináč nás Boh vytrhne z našej letargie? A pod nás myslím všetkých – biskupov, kňazov, zasvätených i laikov.

Keď sa dnes modlíme modlitbu dňa, prosme Boha, aby pretavil našu prosbu do konkrétnych činov viery, nádeje a lásky, aby Boh nemusel pranierovať našu opovážlivosť, ani prejavovať svoju silu...

Bože, buď milostivý nám, svojim služobníkom, a obohacuj nás darmi svojej dobroty, aby sme so živou vierou, nádejou a láskou dôsledne zachovávali tvoje prikázania. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XVII.  cezročná nedeľa: Zlatá rybka

Kedysi som počul iný výklad dnešného evanjelia, ako sa bežne používa. Hovorí o tom, že pole je svet v moci zlého. Ale Boh v ňom objavil poklad – svojho strateného človeka. Išiel a dal za to pole, za poklad v ňom ukrytý, všetko – svoj život. Diabol si určite myslel, že urobil dobrý obchod – veď keď zoberie kupcovi život, tak mu pole bude zasa patriť. Nerátal však so zmŕtvychvstaním...

Ty si tá vzácna perla, ktorú našiel špecialista na perly – Boží Syn. Ty si Bohu stál za to, aby sa stal človekom a dal za teba svoj život.

Ako často si musím tieto pravdy opakovať, najmä v dňoch a chvíľach, keď sa cítim ubitý, sklamaný, ohrozený. Boh ma miluje! Boh mi dáva všetko, čo potrebujem pre život – nielen pre telo, ale aj pre dušu.

Ako dobre v tejto súvislosti znie ponuka kráľovi Šalamúnovi: „Žiadaj si, čo chceš, a dám ti“ (1 Kr 3, 5). Akoby mu ponúkal rozprávkovú zlatú rybku. My si pri počúvaní tohto textu možno povzdychneme: „Keby sa tak Boh zjavil aj mne a dal mi takú istú šancu.“ Vieš čo? Boh to urobil a denne robí. Áno, tebe aj mne dáva tú istú ponuku, ktorú dal Šalamúnovi. Prečítaj si text z Jánovho evanjelia 15, 7b: „...proste, o čo chcete, a splní sa vám to.“ Toto je ponuka živého Boha, toho Boha, ktorý ťa našiel ako poklad, ako vzácnu perlu a kúpil ťa. Prečo by práve pre teba táto ponuka neplatila?

Možno si hovoríš, že teba by Boh nevypočul, lebo si hriešnik. Vieš však, že Šalamúnovi sa Boh zjavil, keď prinášal obety mimo Jeruzalema, keď vlastne konal proti zákonu? Boh sa mu zjavil, aby mu svojou ponukou ukázal správnu cestu. A Šalamún potom na ňu aj nastúpil – išiel do Jeruzalema a tam priniesol obetu. Napokon však skončil zle – prestúpil nariadenia, ktoré Boh dal Mojžišovi pre budúceho kráľa. Hromadil ženy, kone, bohatstvo... (pozri Dt 17, 16 – 17).

Aj teba Boh vypočuje, keď ho budeš o čokoľvek prosiť. Hoci si hriešnik. Podmienka je však jasná – ostať v Bohu a v jeho slove (Jn 15, 7a)... Čiže milovať ho aj poslúchať. Pričom si uvedom, že ak v tom zlyháš, tak vždy sa môžeš vrátiť – vyznanie, ľútosť, pokánie ti vždy umožnia vrátiť sa k Bohu a znova mať „zlatú rybku“ k dispozícii. Postupne sa ti na takej ceste prečistia túžby a želania – naučíš sa vnímať, čo je v súlade s tým, čo chce Boh, a čo sa mu protiví. Tak sa naučíš prosiť o to, čo je dobré, a odmietať to, čo je v Božích očiach zlé. Preto nebuď ako Kali zo Sienkiewiczovho románu V púšti a v pralese, kde ho Stašek učí rozoznávať dobro a zlo. Na záver lekcie si overuje, či ho dobre pochopil. Pýta sa ho, čo je zlý skutok. Kali odpovedá: „Keď sused ukradnúť Kalimu kozu.“ Stašek ho pochváli a pýta sa na dobrý skutok. Kali sebavedome hovorí: „Keď Kali ukradnúť kozu susedovi.“ :-)

Si vzácna perla. Keď sa učíš rozoznávať dobro a zlo a rozhodovať sa pre dobro, Boh ťa týmto procesom ešte viac zušľachťuje. Stávaš sa drahocennejším a raz sa budeš skvieť v jeho kráľovstve. Len prijmi, že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). Pri takom zmýšľaní ťa nezvedú na zlú cestu ani „ženy, kone, bohatstvo...“

Bože, ochranca všetkých, čo v teba dúfajú, bez teba nič nie je hodnotné, nič nie je sväté; zahrňuj nás svojím milosrdenstvom a pomáhaj nám tak užívať pominuteľné veci, aby nás privádzali k hodnotám trvácim. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XVIII. cezročná nedeľa: Iné spytovanie svedomia!

„Prečo platíte striebrom za to, čo nie je chlieb, a driete za to, čo nesýti?“ (Iz 55, 2). Toto je asi najkratšie spovedné zrkadlo, aké poznám. Za čo platím? Za čo driem? Sýti to moje telo a najmä dušu?

Skús si prejsť svoje dnešné výdavky. Aha, je nedeľa, dal si len do zvončeka. Ale možno pozeráš televízor – aj za televízne programy platíš. Sýtia ťa pre večný život? Alebo máš zapnutý internet – aj za ten platíš. Sýti ťa to, čo tam vidíš, čítaš?

Možno varíš nedeľný obed. Robíš to s pokojom a radosťou, v očakávaní, že sa okolo stola zíde rodina a budete obrazom domácej cirkvi? Alebo varíš nervózne, s hnevom, že ti zas nikto nepomáha? Varenie obeda môže byť drina, ale má zmysel len vtedy, keď nám spoločné stolovanie nasýti nielen bruchá, ale aj a najmä srdcia radosťou zo spoločenstva a blízkosti milovaných...

A predsa sa ešte vrátim k tomu zvončeku. Dal si štedro, alebo skúpo? Pričom štedro vôbec nemusí znamenať veľa. Štedro znamená s ochotou prispieť na chod farnosti, pomôcť Božím dielam, ktoré farnosť realizuje. Skúpo zas vôbec neznamená dať málo. Možno si dal veľa, ale ak s myšlienkou, že čo ten farár s toľkými peniazmi robí, alebo ak len z donútenia, lebo všetci dávajú, tak si drel za to, čo nesýti...

Svätý Pavol sa dnes pýtal, čo nás môže odlúčiť od Kristovej lásky. Spomenul aj hlad a nahotu. Hoci asi nik z nás dnes týmto netrpí, tak práve túžba „byť zabezpečený“ či, ako sa dnes hovorí, „byť za vodou“ nás neraz od Krista odlučuje. Lebo zháňame sa za vecami, ktoré nie sú chlebom, drieme za to, čo nesýti.

Perfektný záver dnešných textov nám dáva Pán Ježiš. Mal plné právo nechať všetko tak a utiahnuť sa niekde so samoty, veď mu zabili drahého priateľa. Ale neurobil tak. Keď videl túžbu ľudí po Božom slove, sýtil ich. A nasýtil aj ich telá. Nedal sa odlúčiť od Boha vlastným zármutkom. Svojím konaním zároveň sýtil svoju ubolenú dušu...

Ešte jeden paradox nášho správania sa. Keď svet dáva zadarmo hlúposti, tak sa tam hrnieme a berieme s veľkým úsmevom. Pritom svet to robí zištne – robí si reklamu a všetko, čo nám dá akože zadarmo, niekoľkonásobne preplatíme pri kupovaní vecí, ktoré neraz ani nepotrebujeme. Keď však Boh ponúka – a skutočne zadarmo – najväčší poklad, večný život, tak sa okúňame a chceme si na spásu „zarobiť“, napríklad dobrými skutkami.

Osvoj si kratučkú rannú modlitbu: „Pane, čo mi dnes chceš dať? Túžim to vďačne prijať.“ A večerné spytovanie svedomia: „Za čo som dnes platil? Posilnilo to môj život s Bohom? Za čo som drel? Pomohlo mi to prísť bližšie k nebu? Zažiarilo mojou prácou Božie kráľovstvo?“

Buď si istý, že ak sa budeš takto modliť a takto si spytovať svedomie, tvoj život bude svätejší. Nie bez hriechu, ale bližšie Bohu...

Veľký Bože, nadšene vyznávame, že si náš Stvoriteľ a Pán; prosíme ťa, sprevádzaj nás s otcovskou priazňou a ako si nás láskavo stvoril, tak v nás obnovuj a zachovávaj svoju milosť. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XIX. cezročná nedeľa: Postav sa pred Pána!

„Vyjdi von a postav sa... pred Pána!“ (1 Kr 19, 9). „Poď!“ (Mt 14, 29). Aj Eliáš, aj Peter poslúchli Boží príkaz, Božie volanie. A zažili radikálnu zmenu. Stretli sa so živým Bohom. Hoci ho museli hľadať. Museli sa prebojovať cez hukot víchra a vĺn, zemetrasenia, ohňa k tichu, v ktorom počuli hlas Boha.

Vnímam dnešné čítania ako výzvu pre mňa osobne znovu vyjsť a postaviť sa pred Pána. Postaviť sa na vodu vo viere, že Pán ma udrží. A že budem počuť jeho hlas, že sa s ním stretnem.

Na to však potrebujem nielen vyjsť, ale aj pevne stáť, keď sa o moje zmysly, o moju myseľ, o moje srdce uchádza iný „boh“ – hluk, práca, ľudia, lákavé ponuky hriechu a sveta. Neujsť, keď sa mi myseľ túla kade-tade, kým nerozpoznám, že aj moje možno oprávnené rozhorčenie, hnev či smútok sú dielom zlého, ktorý ma chce presvedčiť, že on má svet vo svojich rukách a že môj boj je prehratý. Ako často sa mi už Ježiš v takej chvíli prihovoril: „Neboj sa, ja som premohol svet.“

Skús aj ty zobrať dnešné čítania ako výzvu Boha stretnúť sa s ním a počúvať, čo ti povie. Aj ty budeš musieť prekonať hluk sveta, aby sa tvoje srdce utíšilo a spočinulo v Božom náručí. Môže to byť a takmer určite aj bude náročné. Asi sa ti to nepodarí na prvý raz. Ale skús to – postav sa pred Pána, možno práve tam, kde teraz si, upriam svoje srdce i myseľ na neho a skús počúvať, či sa v tebe rozhostí ticho. Možno aj uprostred hluku mesta.

To „postaviť sa“ je veľmi dôležité – ide o rozhodnutie venovať čas Bohu. Skús tak stáť pred Bohom aspoň pätnásť minút. V mysli sa ti bude objavovať množstvo myšlienok, spomienok, práce, problémov... Ani jeden z nich nerieš, ale zakaždým hovor: „Pane, zmiluj sa! Dávam ti túto vec, tento problém, tohto človeka.“ Možno budeš potrebovať takých státí pred Bohom viac, kým sa ti očistí myseľ i srdce od nánosov bolestí, spomienok, sveta. Ale nevzdaj to. Ako Eliáš vyjdi z jaskyne svojho sveta a stoj pred Bohom. On sa ti prihovorí...

Svätá Terézia z Avily hovorí, že keď sa začíname modliť, často je to namáhavá práca, ako keď nosíme vo vedrách vodu a polievame záhradu. Keď však Boh vidí naše úsilie a námahu, príde a privedie do našej záhrady kanál, takže nám už len stačí čerpať z neho a polievať najbližšiu pôdu. A keď Boh uvidí, že neustávame vo zveľaďovaní svojej záhrady, pošle zúrodňujúci dážď a naša duša môže odpočívať, lepšie povedané spočívať v Bohu. Utíši sa „ako nasýtené dieťa v matkinom náručí“ (Ž 131, 2).

Nech nie je nosenie vody vo vedrách tvojím cieľom. Túž po niečom viac, po Božom daždi pre záhradu tvojho srdca. Pritom neustávaj s nosením. A Boh ťa povedie, odmení, pozdvihne. Len maj odvahu každý deň neostať v jaskyni (prípadne v istote loďky, aj keď na rozbúrenom mori) a stáť pred Pánom. Dozvieš sa „veľké, nevystihnuteľné veci, o ktorých nevieš“ (Jer 33, 3).

Všemohúci a večný Bože, osmeľujeme sa volať ťa Otcom, lebo si nás prijal za svojich; pomáhaj nám stále rásť v synovskej láske, aby sme raz dosiahli prisľúbené dedičstvo. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XX. cezročná nedeľa: Boží obdiv

Tvoj život je pre Boha potešením (pozri Iz 56, 7). Tvoje konanie vyvoláva jeho obdiv (pozri Mt 15, 28). Vieš o tom? Asi mi odpovieš, že to nemôže byť pravda, lebo každý deň padáš, zlyhávaš... že Boh sa na teba asi skôr hnevá, že cítiš na sebe jeho vyčítavý pohľad... že najradšej by si sa pred ním niekde skryl a mal pokoj od všetkého, čo ti Boha pripomína.

To, ako vnímame, že Boh vníma nás, je poznačené neraz našou skúsenosťou rodiny, v ktorej sme vyrastali, či spôsobom, ako nám bolo ohlasované evanjelium – nie ako radostná zvesť, ale ako súhrn zákazov a príkazov. Ale to neznamená, že takéto naše vnímanie Boha je správne. Lebo správne je to, čo hovorí učenie Cirkvi a Sväté písmo. A tam nájdeme, že Boh sa z nás teší. Boh sa teší zo mňa. Boh ma miluje. Boh ma obdivuje. Nie pre moje dobré skutky, ale preto, že som jeho. Pamätáš, čo je napísané v Genezis? „A Boh videl, že je to veľmi dobré“ (porov. Gn 1, 31). Ty si veľmi dobrý.

Kde sa teda v nás berie neustály pocit viny? Je to takmer vždy – s výnimkou oprávnených a primeraných výčitiek svedomia – dielo zlého (hoci často uskutočnené a uskutočňované ľuďmi). Diabol nechce, aby sme prežívali láskyplný vzťah s Otcom. Chce, aby sme sa Otca báli, aby sme mu neverili, aby sme od neho utekali. Aby sme k nemu prichádzali možno len raz či dva razy do roka na „povinnú“ spoveď a potom šup znovu do svojho úkrytu, ďaleko od Boha.

Ale to nie je cesta, ktorú má pre nás pripravenú Boh. Nemysli si, že od teba čaká, že nikdy nepadneš. Veď od dobre vie, z čoho sme stvorení, že sme iba prach (Ž 103, 14).Nie, čaká od teba, že po každom páde na neho zavoláš, aby ťa dvihol. Keby si išiel po ulici a videl by si dieťa, ako svojimi nemotornými nôžkami čľupne do každej mláky a jeho otec by ho zakaždým zmlátil, čo by si si pomyslel o takom otcovi? A prečo si potom myslíš, že tvoj nebeský Otec je taký tvrdý, ba až krutý? Nie je!!!

Ak padneš, vždy je pripravený zdvihnúť ťa. Ak žiariš radosťou, vždy je ochotný radovať sa s tebou. Ak ti srdce spieva, Boh spieva s tebou. Ak plačeš, on plače tiež. Náš Boh nie je bezcitný. On sa nezaoberá zaznamenávaním našich pádov, ale raduje sa, keď môže na ne zabudnúť. Tak veru, Boh dokáže zabúdať – nepamätá si ani jeden hriech, ktorý si oľutoval...

Tak ťa prosím, neži už viac ubitý svojou slabosťou, pocitom viny či zlyhania. Neži utopený v nenaplnených snoch či túžbach. Je nový deň. Božia láska k tebe je každé ráno nová (to nie je napísané v nejakom oslavnom žalme, ale v Knihe nárekov – pozri si verše 3, 22 – 24). A taká veľká, ako si ani nevieš predstaviť. Pripravil ti nádherný deň!

„Ak je to všetko pravda, potom prečo trpím, kde je ten nádherný deň?“ Oprávnená otázka. Nepoznám odpoveď. Ale viem, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré (Rim 8, 28). Neviem, prečo trpíš, ale viem, načo. Aby si viac miloval. Boha, seba, ľudí. Nech ťa tvoje trápenie neuzavrie do seba, nedaj sa ním pohltiť. Volaj k Bohu ako kanaánska žena – a jej utrpenie bolo hrozné – a zožneš jeho obdiv. Aj napriek tomu, že spočiatku sa ti môže zdať, že si ťa nevšíma...

Ešte ti poviem niečo o sebe. Vieš, nie vždy milujem Boha. Ale viem, že on vždy miluje mňa. To mi dáva odvahu zakaždým sa k nemu vrátiť a znovu ho milovať.

Bože a Otče náš, pripravil si nevídané duchovné bohatstvo všetkým, čo ťa milujú; naplň naše srdcia vrúcnou láskou, aby sme ťa vždy a nadovšetko milovali a dosiahli od teba prisľúbené dedičstvo, ktoré prevyšuje všetky naše túžby. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXI. cezročná nedeľa: Pán, nie barlička

Poľského jezuitu Jozefa Augustyna sa kedysi bohoslovci v bratislavskom seminári pýtali, prečo v Írsku nastal taký rapídny úbytok povolaní ku kňazstvu a prečo sa z tradične katolíckej krajiny, kde chodilo na bohoslužby vyše 90% katolíkov, stala krajina takmer pohanská. Odpoveď bola prekvapujúca: spôsob ohlasovania evanjelia. Páter Augustyn povedal, že Írsko bolo vždy chudobné. Preto Cirkev predstavovala Boha ako pomocníka, ako barlu, o ktorú sa dá oprieť: „Pán Boh ti pomôže.“ Potom prišla Európska únia a s ňou peniaze. Ľudia zistili, že barlu už nepotrebujú, lebo „pomôžu peniaze“. A tak Boha opustili, lebo im nebol predstavený ako Pán, ale len ako pomocník.

Už je to vyše 30 rokov, čo som bol na evanjelizačnom stretnutí Novoapoštolskej cirkvi v Košiciach. Dodnes si pamätám, ako ma zaskočila celá atmosféra stretnutia – bolo o Ježišovi ako Pánovi, ktorý má nárok na môj život. Nie hodinu týždenne, ale 24 hodín denne má môj život patriť Bohu. Presne to sme potom ako katolíci praktizovali v podzemnej cirkvi – ohlasovanie Boha ako Pána, ako Vládcu. Ako Mesiáša, ktorý má nárok na moju vďačnosť za záchranu, vyjadrenú láskou a oddanosťou na život a na smrť.

Myslím si, že jedným z najpodstatnejších problémov Cirkvi u nás je práve spôsob ohlasovania. Keď sa v dnešnom evanjeliu Ježiš pýta apoštolov, za koho ho pokladajú ľudia, dostáva rôzne odpovede. Keď však Peter vyzná, že Ježiš je Mesiáš, muselo to ostatných zelektrizovať – lebo každý z nich vedel, čo znamená Mesiáš. Je to záchranca – pre niektorých spod rímskej nadvlády, ale pre mnohých určite zo smrti, ktorú spôsobuje hriech. A práve o toto ide – vnímať Ježiša ako záchrancu, hodného lásky. Záchrancu od čoho? „Mzdou hriechu je smrť“ (Rim 6, 23)?

Spáchal si niekedy nejaký hriech? Určite áno. V tom momente si sa sám odsúdil na smrť, lebo si odmietol milovať Boha. Hriechom si mu povedal (stačí jeden!), že s ním nechceš žiť, že na neho kašleš, nech vypadne z tvojho života. Ale Boh ťa tak miluje, že ti nedovolil v tej chvíli vykonať tento tvoj rozsudok nad sebou samým. Dal ti cestu, ako sa z takej smrti dostať – ľútosť a prosbu o odpustenie pre krv Ježiša Krista – záchrancu. A s odpustením ti vždy dal aj schopnosť zmeniť život k lepšiemu.

Keď ti dnes Ježiš kladie otázku, za koho ho pokladáš, pozri sa na svoj život a buď pravdivý. Ak po hriechu ostávaš ľahostajný, ak si hovoríš, že bol len ľahký, tak sotva môžeš úprimne tvrdiť, že Ježiš je tvoj záchranca. A ak síce uznávaš, že bol ťažký, ale že na spoveď pôjdeš až na sviatky (vianočné či veľkonočné), tak asi nevieš, že hriechom sa staviaš na stranu diabla. Ak však hneď ľutuješ, lebo miluješ Boha, ak utekáš na spoveď pri prvej možnej príležitosti, dávaš najavo, že Boh je skutočne tvoj Pán, uznávaš, že ťa vykúpil a má nárok na tvoj život 24/7, ako sa to dnes populárne označuje (24 hodín denne, 7 dní v týždni).

Žijem v dedine, kde je 99% obyvateľov katolíkov. A v tejto dedine sa kradne, sú tu alkoholici, mnohí mladí žijú spolu bez sviatostného manželstva, je tu kopa rozvedených ľudí... Väčšina ľudí chodí na spoveď dvakrát do roka, na svätú omšu v nedeľu prichádza asi 25% katolíkov, z nich asi 15% ide na sväté prijímanie. Je to asi priemerný obraz života katolíkov v našej krajine. Najviac ma asi na tom štve, že sme s tým spokojní... Je to zároveň antisvedectvo – svojím životom popierame, že Ježiš je Mesiáš. Prečo sa potom čudujeme zlu, ktoré sa okolo nás deje, keď Bohu nedávame prvé miesto?

Nechcem však skončiť len konštatovaním situácie. V dnešnom žalme je veta – prosba, ktorá dáva nádej: „Pane, tvoje milosrdenstvo je večné; neopusť dielo svojich rúk.“ Budem ju tento týždeň často používať ako strelnú modlitbu. A vinúť sa k Ježišovi ako svojmu Záchrancovi i Pánovi. 24/7! Skús to aj ty. Je nádherné byť blízko pri Bohu. A zvlášť, ak je to na Ježišovom kríži!

Nebeský Otče, ty zjednocuješ mysle veriacich v spoločnom úsilí o dobro; pomôž nám milovať, čo prikazuješ, a túžiť po tom, čo sľubuješ, aby uprostred pominuteľných vecí tohto sveta naše srdcia boli upriamené na nebo, kde nájdeme opravdivú radosť. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXII. cezročná nedeľa: Jasná cesta

Dnes si dovolím načrtnúť plán či cestu. Aby nás nezlomil Jeremiášov nárek, keď videl, ako sa jeho národ rúti do záhuby. Lebo aj náš národ je na podobnej ceste.

V roku 1972 vyšiel zrejme posledný dokument, ktorý priamo súvisel s koncilom: Ordo initiationis christianae adultorum (OICA, Obrad uvádzania dospelých do kresťanského života). V ňom je jasne napísaný postup, ako niekoho priviesť k Ježišovi a po prijatí vykúpenia ho viesť ku kresťanskej zrelosti. Celá cesta sa dá zhrnúť do troch slov: evanjelizácia, katechizácia a mystagógia.

Evanjelizácia znamená predstaviť človekovi Krista a vyzvať ho k osobnému prijatiu Ježiša ako Pána a Vykupiteľa. Katechizácia znamená predstaviť človeku, ktorý uveril Ježišovi, základné pravdy viery, ale nielen ako informácie, ale ako spôsob života. A mystagógiu by sme možno nazvali formáciou, pri ktorej človek čoraz hlbšie vstupuje do tajomstiev kresťanstva, predovšetkým sviatostí, a každodenne ich prežíva vo svojom bežnom živote.

Myslím si, že s čistým svedomím môžem povedať, že tento postup takmer bez výnimky nedodržiavame. Stretol som x kňazov (a to nehovorím o laikoch), ktorí mi rovno povedali, že nevedia, ako evanjelizovať. Učia náboženstvo, ale len ako predmet, teda nekatechizujú. O mystagógii počuli len pri štúdiu teológie a nikdy ňou neprešli. A pretože platí, že nemôže dať, kto sám nemá, tak mystagógiu vo svojej praxi jednoducho vynechávajú.

Práve preto potrebujeme prejsť touto cestou. Všetci. Počnúc biskupmi, cez kňazov po všetkých, ktorí sa relatívne aktívne zúčastňujú života Cirkvi. Prečo? Aby sme neboli bezradní, keď máme na tejto ceste ku Kristovi sprevádzať iných, ktorí síce sú pokrstení, ale žijú ďaleko od Boha i Cirkvi. A aby sme oslovili aj tých, čo sú neveriaci – lebo ich milujeme a túžime byť s nimi v nebi... Zatiaľ je to totiž tak (asi takmer všade), že nikto nikoho nevedie. Sme ako rozptýlené ovce bez pastiera. Kŕčovito sa držíme prvých piatkov, lebo to je asi jediné, čo ešte ako-tak funguje.

Nebudem písať dôkazy svojich tvrdení. Stačí sa pozrieť na prípravy na birmovku a na jej výsledky; na prípravu na prijatie sviatosti manželstva a na jej výsledky; na deti po prvom svätom prijímaní a na ich prítomnosť v kostole... Tiež na čoraz menej povolaní ku kňazstvu i k zasvätenému životu...

Prosím, berte tieto moje slová ako Jeremiášov výkrik. Tieto myšlienky si nosím v srdci už veľmi dlho, no už nevládzem mlčať... Jednoducho niet času stále hľadať (ako to neraz vidíme, keď kňazi skúšajú rôzne modely prípravy na birmovku, ale nie sú ochotní začať evanjelizáciou). Cirkev nám predstavila jasnú a overenú cestu. Ak skutočne veríme Bohu a Cirkvi, tak sme povinní kráčať po nej. Ináč len psychologizujeme a ľudí unavujeme ustavične novými požiadavkami, ktoré nie sú ničím iným ako ťažkým a neznesiteľným bremenom.

Takže aká je cesta? Prejdi evanjelizáciou a sám potom začni evanjelizovať. Tu je návod:

Svätý Otec František v jednom tvíte veľmi jasne a stručne povedal, čo znamená evanjelizovať – radostne a s nadšením svedčiť o tom, kto som a čomu verím. Aby si však mohol evanjelizovať, musíš patriť Ježišovi. Celým srdcom a celým životom. Je to veľmi jednoduché. Pomodli sa nasledujúcu modlitbu, ktorá pápež František dal do 3. odseku svojej exhortácie Evangelii gaudium: „Pane, dal som sa oklamať; tisícmi spôsobmi som utekal pred tvojou láskou, ale znovu som tu, aby som obnovil spojenie s tebou. Potrebujem ťa. Znovu ma vysloboď, Pane, prijmi ma ešte raz do svojho zachraňujúceho náručia.“ Ver, že Boh tvoju prosbu vypočul a splnil!!! Teraz nastanú v tvojom živote významné zmeny – Ježiš bude vo všetkom na prvom mieste. Nepôjde to bez boja – zlý bude zúriť, že ťa stratil. Ale ty sa neboj, Ježiš je s tebou. Bude ťa chrániť i viesť. Len sa ho pýtaj: „Pane, môžem to či ono urobiť? Budeš mať z toho radosť?“ Nikdy nerob to, čo by sa Ježišovi nepáčilo – hoci ťa to môže stáť veľa. A ak by si zlyhal (čo sa takmer určite stane), neboj sa vrátiť, prosiť o odpustenie a znova otvoriť srdce Ježišovi – robí sa to modlitbou, teda rozprávaním sa s Ježišom. Ideálne by bolo, keby si mal človeka, ktorý by ťa to učil.

Nasleduje katechizácia. Nepokrsteného má priviesť k prijatiu iniciačných sviatostí (krst, birmovanie, Eucharistia), už pokrsteného k tomu, aby sviatosti, ktoré kedysi prijal, ale nežil, v ňom ožili. Musí prebiehať nielen ako informovanie o pravdách viery, ale – a to predovšetkým – ako prezentácia spôsobu života, spojená so sprevádzaním tých, ktorí sú katechizovaní, na ich ceste viery.

A napokon mystagógia – vovádzanie do kresťanských tajomstiev. Znamená to predstavenie sviatostí už po ich prijatí a predstavenie významu spoločenstva Cirkvi. Jej cieľom je dospelý kresťan. Čo ho charakterizuje? Päť vlastností: Prežíva modlitbu ako každodenný rozhovor s Bohom. Vie sa samostatne sýtiť Božím slovom. Žije sviatostným životom. Svoje kresťanstvo prežíva v (malom) spoločenstve živých kresťanov. Aktívne a zodpovedne slúži (konkrétnou službou) v Cirkvi i v spoločnosti.

Prešiel som touto cestou (tu som ju opísal len veľmi stručne a schematicky) v podmienkach totalitnej spoločnosti, viedol som po nej iných a viem, že je účinná. Nepoznám inú. A ani Cirkev, lebo v OICA nám predložila práve túto.

Tak dokedy budeme hľadať iné cesty, dokedy budeme ako Peter, ktorý radí Ježišovi, aby sa vyhol krížu?

Všemohúci Bože, prameň všetkého dobra, zaštep nám do srdca lásku k tebe a posilňuj našu synovskú oddanosť, aby sa v nás dobro vzmáhalo a pod tvojou otcovskou opaterou bezpečne sa uchovalo. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXIII. cezročná nedeľa: Jasná cesta

Ej, dnešné liturgické texty Božieho slova kladú také jednoznačné požiadavky, až sa mi žiada vykrútiť sa z písania o nich. Veď ich nedokážem naplniť. Tak čo môžem písať iným?

A predsa ma k tomu Pán vedie. Tak ber, prosím, nasledujúce písmenká ako slová, ktoré píše hriešnik hriešnikovi...

Skutočné napomínanie je dnes v Cirkvi vzácny jav. Prečo si to myslím? Pre zlo, ktoré okolo seba vidím a ktoré nik (ani ja :-( ) nerieši. A pre naše zatvorené oči aj ústa. Hej, neraz počujem veľa kriku, aj keď niekedy jemnými slovami (rodičia na deti, mladí medzi sebou, kňazi z kazateľníc...), ale takmer vždy to je krik, keď kričiaci niečo v sebe nezvládne a potom rieši situáciu hnevom a výčitkami. Písmo však jasne hovorí, kedy máme napomínať: „Ak sa brat prehreší...“ (Mt 18, 15). Teda nie vtedy, keď sa mi nepáči jeho konanie, ale keď koná proti Božiemu zákonu, keď koná proti prikázaniu lásky. Vidíš, priestor na napomínanie (a aj prípadný krik) sa nám poriadne zužuje. Musí ísť o situáciu hriechu. Skutočného hriechu, nie nejakého môjho zdania. Vidíš, že kamarát podvádza manželku? Napomeň ho! Vidíš, že mladí žijú bez sviatostného manželstva? Napomeň ich! Vidíš, že kňaz žije v prepychu? Napomeň ho! Vidíš, že matka nahovára dcéru na potrat? Napomeň ju! Vidíš, že chlap kradne z roboty materiál? Napomeň ho! Vidíš, že syn či manžel pozerá pornografiu? Napomeň ho! Nech však tvoje napomínanie vždy predchádza modlitba!

Ale nehádaj sa ani nekrič, keď niekto robí veci ináč ako ty. Ak si presvedčený, že tvoj spôsob je lepší, poraď, ale nenapomínaj ani nekrič. Koľko rodičov práve toto nezvláda, neraz už pri dospelých deťoch...

K tomu, aby sme mohli napomínať, jednoznačne potrebujeme dar rozlišovania a poznanie Božích zákonov, učenia Cirkvi. O to prvé sa máme každodenne modliť a to druhé máme získavať štúdiom, učením sa.

Vedel by si jasne a stručne podľa učenia Cirkvi vysvetliť, čo je zlé napríklad na antikoncepcii či umelom oplodnení? Prečo tieto spôsoby ako tí, čo milujú Ježiša, odmietame? Nestačí o niečom povedať, že „to nesmieš, lebo je to hriech“. Tak sa totiž vytvára obraz Boha (a aj Cirkvi), ktorý len tak z nejakého rozmaru čosi zakazuje, oberá človeka o radosť či rozkoš. No my vieme, že Boh práve naopak – túži, aby bol človek šťastný a prežíval radosť už tu na zemi. Ak niečo označuje ako zlé, nedovolené, nestačí len slepá viera, ale treba aj vedieť, prečo je to „niečo“ zlé.

Ako môžeš také poznanie získať? Ideálne je spojiť viac ciest – štúdium, stretávanie sa s ľuďmi, ktorí ti to vysvetlia, rozhovory, účasť na katechézach... Viem, stojí to čas a ty ho nemáš nazvyš. Nevenuješ však čas hriešnym veciam, napríklad keď sleduješ niektoré televízne programy (nekonečné seriály či hlúpe „farmy“), ak čítaš bulvárnu tlač (že ktorú? napríklad Nový čas, všetky Plus...)? Že čo je na tom hriešne? To, čo to s tebou robí – mení sa tvoje zmýšľanie na zmýšľanie sveta, nie Ježiša Krista! Prestaň to robiť a začni sa venovať Božím veciam.

Pomaly nastáva čas jesenných prác a zbožný aj bezbožný budú voziť hnoj a orať svoje polia. Obaja robia to isté. Aký je medzi nimi rozdiel? Zbožný buduje Božie kráľovstvo a v rámci toho sa stará o svoje brucho (veď je prikázanie „nezabiješ“). Bezbožný sa len stará o svoje brucho („jedz, pi, veselo hoduj“ – Lk 12, 19). Buď zbožný pri všetkom, čo robíš, a nebude ťa treba napomínať. Dostaneš dar rozoznávania a budeš bezbožnému (aj napomínaním) pomáhať, aby sa aj jeho práca s hnojom stala budovaním Božieho kráľovstva.

Láskavý Otče, ty si nás skrze svojho Syna vykúpil a prijal za svoje milované deti; s otcovskou láskou sprevádzaj všetkých, čo veria v Krista, aby dosiahli pravú slobodu a večný život. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Povýšenie Svätého kríža: Ježišov kríž

„Pľuhavá mušisko, aká je dotieravá!“ Takéto slová nedávno vyleteli z úst mojej svokry. Pousmial som sa a pokúšal som sa jej vysvetliť, načo Pán Boh stvoril muchy: „Ale, babka, taká krásna muška! Robí si len svoju povinnosť – učí nás trpezlivosti. A okrem toho, čo by jedli vtáčiky, keby nebolo múch?“

Muchy sú taký malilinký krížik v našom živote. No dôležitý – cez maličké kríže nás dobrý Boh učí zvládať väčšie až po tie najväčšie. Až po Ježišov kríž.

„Čože, my, slabí ľudia, máme niesť Ježišov kríž?“ V podstate áno. Každé ráno sa pozerám na obraz Ježiša, ležiaceho pod krížom. Skláňa sa k nemu nejaký človek. Spočiatku som ho vnímal ako Šimona z Cyrény. Až raz mi prišlo na um: „Ten človek som ja.“ A začal sa s dialóg s Pánom. „Vidíš, ako trpím, bezvládne ležím? Čo keby si mi pomohol s krížom?“ – „Ja, Pane?“ „Ty.“ Zaskočilo ma to. Prišli mi na um všetky zdôvodnenia, prečo práve ja nie – som hriešny, slabý, každú chvíľu zlyhávam, moja láska je slabučká... „Ty. Od teba chcem, aby si mi nechal stále otvorené srdce, v ktorom si môžem odpočinúť pri nesení kríža. A kým budem odpočívať, nes ho trochu ty. Neboj sa, nie celý. Len kúsoček. Mám po celom svete mnoho ľudí, ktorí takto každý deň nesú kúsok môjho kríža. Nie sú to ľudia bez chyby. Ale milujú...“

Môže sa nám zdať divné, že Ježiš aj dnes trpí, nesie kríž. Ak však veríme, že Cirkev je jeho tajomné, mystické telo, tak vieme, že naozaj trpí. Vonkajším prenasledovaním, vnútornými zlyhaniami... Kým to prvé ma dlho viedlo „len“ k modlitbe za prenasledovaných, to druhé ma často viedlo k posudzovaniu a hnevu. Avšak po zážitku s obrazom Ježiša ležiaceho pod krížom sa tieto moje postoje pomaly menia. Oveľa viac vnímam, že to Ježiš trpí, keď je jeho Cirkev ohrozovaná zvnútra či zvonku. A učím sa pri správach o takých udalostiach prejavovať Ježišovi lásku. „Milovaný, tu som pri tebe. Trpíš so svojimi prenasledovaným deťmi, trápiš sa pre ich zlyhania. Spočiň v mojom srdci. Oddýchni si v mojej láske, slabučkej ako vánok...“ (Pôvodne som mal napísané „biednej láske“. Ale hneď sa mi ozvalo vnútro: „Ako môžeš lásku Ducha Svätého nazývať biednou? Veď to nie je tvoja ľudská láska, ale moja božská, ktorú mi prejavuješ.“)

A tak prechádzam životom pod krížom. Kríž je povýšený, vyvýšený v mojom srdci. Preto sa radujem z dnešnej slávnosti, lebo je vonkajším znakom toho, čo by asi mal prežívať každý, kto miluje Ježiša – ochotne a s radosťou prijímať kríž, lebo tým Ježišovi prejavujem lásku a mám účasť na vykúpení sveta.

Som hriešnik. Vykúpený hriešnik. Svojimi hriechmi som pribil Ježiša na kríž. On mi ich odpustil a každý deň odpúšťa a robí so mnou to isté, čo som ja urobil s ním – pribíja ma na svoj kríž. Aká to láska Boha, ktorý chce, aby vykúpený človek išiel jeho cestou! Aká to láska ku mne, ktorý sa často z toho kríža chcem odtrhnúť, ktorý často odmietam trpieť a dokonca zabúdam na Ježiša a chcem ísť vlastnou cestou!

Ale niet inej cesty. Len Ježišov kríž.

Láskavý Otče, ty si poslal na svet svojho milovaného Syna, aby smrťou na kríži spasil všetkých ľudí; daj, prosíme, aby sme na zemi stále lepšie poznávali tajomstvo jeho vykupiteľskej smrti a dosiahli účasť na jeho sláve v nebi. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXV. cezročná nedeľa: Život vo vinici

Pre nás na horniakoch je práca vo vinici dosť nepredstaviteľná. Možno by nám bol bližší obraz práce na roli okolo zemiakov :-)

V každom prípade je jasné, že prácu vo vinici nemôže zvládnuť jeden človek. Jej majiteľ potrebuje dať dokopy partiu ľudí, ktorí tú prácu oddrú spolu. Ani prácu v Cirkvi, ktorá je Pánovou vinicou, nemôže zvládnuť jednotlivec. Preto si Boh povoláva mnohých ľudí a každému dáva jedinečnú úlohu. Nám, čo už vo vinici pracujeme, pritom hovorí, aby sme sa radovali z každej novej sily, ktorá prichádza na pomoc. Pričom naša radosť nemusí byť ani tak z toho, že budeme mať menej roboty (lebo mám taký pocit, že v Pánovej vinici neplatí: čím viac ľudí, tým menej práce pripadá na jedného), ale najmä z toho, že ktosi počul Pánovo volanie a uveril mu...

Pánova vinica je spoločenstvo, kde každý vkladá svoje talenty a schopnosti, aby bola čoraz krajšia a najmä úrodnejšia. Kde sa navzájom radujeme z úspechov iných a dávame to aj najavo. Teda žiadne zazeranie a šomranie...

Veľmi by som chcel, aby sme sa to naučili, aby sme mali takého ducha radosti zo šťastia iného. Viem, že nasledujúci príklad (nie celkom vymyslený) je pritiahnutý za uši, ale môže byť veľmi dobrou ilustráciou toho, na čo myslím. Predstav si, že ideš na spoveď. Vyznáš všetky svoje hriechy, oľutuješ ich, dostaneš rozhrešenie a vychádzaš vonku. A tam ťa víta zástup ľudí, ktorí nadšene kričia, volajú Bohu na slávu, blahoželajú ti... Udivene sa pozeráš, čo sa to deje. Vtedy prichádza najváženejší muž miestneho spoločenstva a hovorí ti: „Priateľu, my všetci sme sa zišli osláviť tvoje zmierenie sa s Bohom. Lebo tým si prispel ku kráse a dokonalosti nášho spoločenstva, ktorého si členom. Všetkým sa nám uľavilo a zažili sme uzdravenie vzťahov, keď si vyznal svoje hriechy a Boh ti odpustil. Blahoželáme ti a pozývame ťa radovať sa s nami. A pozri, už je v spovednici ďalší hriešnik. Modlime sa zaň, aby sa dobre vyspovedal, a nadšene ho privítajme, keď odtiaľ vyjde, lebo zažijeme ďalšie očistenie a uzdravenie.“

Pochopil si, o čo mi ide? O uvedomenie si, že ako Pánova vinica sme navzájom pospájaní. Sme naštepení na vinič, sme súčasťou Božej stavby, sme údmi Kristovho tela, sme členmi Božej rodiny. Moje dobré skutky, ale aj moje hriechy ovplyvňujú celú Cirkev. Aj tvoje. Nik z nás nie je izolovaný. Práve naopak, každý každého v Cirkvi ovplyvňuje svojím životom. Nijaké moje rozhodnutie nie je len moja vec. Čokoľvek robím, buď tým Cirkev, teda Krista a jeho deti, budujem, alebo ju zraňujem.

V súvislosti s tým som si nedávno uvedomil jeden z hlbších dôvodov, prečo neraz šomreme na našich kňazov či biskupov. Nuž nevnímame ich ako otcov v rodine. A ani oni sa tak neraz k nám nesprávajú. Jednoducho nemáme vzájomný vzťah, taký obyčajný, ľudský. Ako príklad mi prišlo na um, koľkí kňazi neoznámia vo svojej farnosti, že idú na dovolenku alebo na dva-tri dni mimo farnosť. Jednoducho zmiznú a zrazu je namiesto nich pri oltári ktosi iný. Bez slovka vysvetlenia. Keby to urobil otec v rodine, určite by bol z toho poplach, plač, strach, výčitky... A či farnosť nie je rodina, ktorá si zaslúži, aby jej otec povedal svojim deťom čo robí, kde ide, kedy sa vráti...?

Keď pán vinice dnes rozdáva mzdu, žiada od všetkých celkom obyčajnú vec – ľudskosť. Byť k druhému pozorný, láskavý, uznanlivý, dobroprajný, štedrý... Aby sme žili v rodine. V Božej rodine. Veľa šomrania a kritiky by sa stratilo, keby sme si to pri svojom konaní uvedomovali a odmietli všetky zaužívané stereotypy („čo teba do toho“, „to je moja vec“, „ja to zvládnem sám“...), ktoré nás od ľudí a následne aj od Boha izolujú. Sme povolaní byť a žiť spolu. Tak si robme navzájom radosť. Radosť v Pánovi!

Nakoniec už len jedna úžasná správa: Boha možno nájsť (pozri Iz 55, 6 – 9)!!!

Všemohúci Bože, všetky ustanovenia posvätného zákona zhrnul si do prikázania lásky k tebe a k blížnemu; daj nám silu plniť tvoju vôľu, aby sme tak mohli dosiahnuť večný život. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

XXVI. cezročná nedeľa: Skutočné pokánie

Aleluja! Je východisko! Nič nie je stratené! Existuje odpustenie! Existuje milosrdenstvo! Bože, aký si dobrý!!!

Takéto výkriky by sa túto nedeľu mali vznášať v našich kostoloch pri počúvaní čítaní zo Starého i Nového zákona. Všetci by sme mali dnes vychádzať z kostola naradovaní, že nám Boh odpustil, že nám dal cestu pokánia, východisko zo začarovaného kruhu hriechu. A tiež by sme mali vychádzať zmenení – lebo skutočná ľútosť mení život, mení konanie ľutujúceho. Okrem toho by dnes kňazi mali mať mimoriadne spovedné služby – možno až do hlbokej noci, lebo ľudia, ktorí dosiaľ prežívali spoveď len ako formalitu, si pri dnešnom Božom slove uvedomia divadlo, ktoré hrali pred Bohom i pred sebou, ochotne vystoja pred spovednicou dlhé hodiny, len aby sa zbavili svojich tiarch a zakúsili odpustenie. A skutočne budú konať pokánie..., ako som to nedávno čítal o jednom chlapovi, ktorý strávil spolu 22 rokov vo väzení za rôzne násilné činy. V deň, keď sa obrátil, chodil po dedine z domu do domu a odprosoval...

Viem, mám ideálne predstavy. Nikoho týmito riadkami nepresvedčím, aby sa zmenil. Ani jedného kňaza nenahovorím, aby sedel dnes v spovednici a čakal na zástupy kajúcnikov. Ale niečo urobiť môžem – ja mám konať pokánie. Lebo ja som ten syn, ktorý bol lenivý. A možno som ešte niečo horšie – ten syn, ktorý povedal „idem“, ale nešiel. Všeličo sa v mojom živote zomlelo, no Bohu vďaka za to, že ma priviedol k pokániu. Zachránila ma jedna rehoľná sestra, ktorá mi v lete roku 1999 povedala dve veci: „Kto si ty, žeby si práve ty nemal zlyhať?“ a „Choď na spoveď!“ Bol som na spoveď v Jubilejnom roku 2000 (po štyroch rokoch) a znamenalo to radikálnu zmenu môjho života.

A druhá vec, ktorú môžem robiť aj robím, je modlitba – aby sa stal zázrak uskutočnenia myšlienok, ktoré som vyššie napísal. Modlím sa s istotou, že Boh ma nejakým spôsobom vypočuje, lebo „nechce smrť hriešnika“. Modlím sa za kňazov, ktorí dnes kážu na tieto texty Svätého písma, aby Boh dal moc ich slovu a zároveň aby otvoril srdcia poslucháčov a viedol ich k ľútosti i k zmene života. Modlím sa za kňazov, aby očakávali, že ľudia na Božie slovo zareagujú a boli ochotní spovedať i za cenu zmeškaného obeda. Modlím sa za nás všetkých, čo budeme tieto posvätné texty počúvať, aby sme spoznali zlo svojho konania i zmýšľania a rozhodli sa pre zmenu života, ktorá sa začne hneď dnes úprimnou spoveďou (ak je to potrebné), odprosením ľudí, ktorým som ublížil, náhradou škody... Dnes, nie zajtra. Lebo „dnes je milostivý čas, dnes je deň spásy“. Ak dnes pokánie odložím na zajtra, tak ho budem odkladať každý deň... Dokedy? Keby sa v nebi dalo niečo ľutovať, tak by to určite bola ľútosť nad každým dňom, keď som bol ďaleko od Pána.

Takže ak nežiješ príkladným kresťanským životom, ako sa to spomína v modlitbe dňa, je čas zmeniť to. Pričom si nevytváraj vlastnú definíciu príkladného života, ale prijmi tú, ktorú uvádza Katechizmus Katolíckej cirkvi (1303) vymenovaním účinkov sviatosti birmovania:

„Prehlbuje naše zakorenenie v Božom synovstve, v ktorom voláme: ‚Abba, Otče!‘ (Rim 8, 15); pevnejšie nás zjednocuje s Kristom; zveľaďuje v nás dary Ducha Svätého; zdokonaľuje naše spojenie s Cirkvou; dáva nám osobitnú silu Ducha Svätého, aby sme ako praví Kristovi svedkovia slovom i skutkom šírili a bránili vieru, aby sme odvážne vyznávali Kristovo meno a nikdy sa nehanbili za kríž.“

Keď si tento text Katechizmu čítam, fakt je čas robiť pokánie a meniť život...

Dobrotivý Bože, ty najviac prejavuješ svoju všemohúcnosť, keď sa zmilúvaš a odpúšťaš; neprestajne nám dávaj svoju milosť, aby sme príkladným kresťanským životom na zemi dosiahli prisľúbenú blaženosť v nebi. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXVII. cezročná nedeľa: Štedrosť

Vieš si predstaviť, čo znamená, že Boh je štedrý? Mne pomáha predstava, že Boh by stvoril len jednu, jedinú lúku, na ktorej by síce boli všetky kvety sveta, ale len po jednom. A Boh by nám povedal: „Toto všetko viem stvoriť, ale nech vám stačí ukážka. Posielajte tu deti na exkurzie...“ Smutnosmiešna predstava, najmä keď si uvedomíme, že na celom svete sú miliardy lúk a na nich biliardy kvetov. Veľkú väčšinu z nich nikdy nikto neuzrie, no Boh im aj tak dáva vyrásť. Len tak, pre potešenie anjelov. A to sú len kvety. A čo kamene, stromy, oblaky, rieky, jazerá, ryby...? Boh je nesmierne štedrý!

Dôkazom je aj ľudstvo. Je nás teraz na zemi vyše sedem miliárd. A pre Boha nik nie je anonymný, každého pozná po mene a vie aj to, koľko má vlasov na hlave. Dokonca myslí na mňa zakaždým, keď mi nejaký vlas z hlavy spadne. Istý plešatý muž povedal, že jeho plešatosť mu pripomína, koľko ráz musel na neho Boh s láskou myslieť, kým mu vypadali všetky vlasy :-) A on teraz s láskou myslí na Boha...

Keď je Boh taký štedrý, prečo mu neveríme? Klasickým príkladom takej nevery sú potraty – „nemôžeme mať ďalšie dieťa, lebo na to nemáme“... Aby som prešiel k bežnejšiemu príkladu – nedeľná práca. „Musím pracovať aj v nedeľu, moja firma musí fungovať aj v nedeľu, lebo...“ A možno ešte častejší príklad: „Nemám času modliť sa, lebo mám veľa práce.“

Skúsim na tieto príklady nevery v Božiu štedrosť odpovedať príkladom zo židovského prostredia. V židovstve existuje prastará tradícia, že Mesiáš príde v sobotu. Preto tí židia, ktorí sa tejto tradície pridŕžajú, v sobotu nevaria, nechodia na prechádzky, skutočne nič nerobia. „Lebo ak dnes príde Mesiáš, bolo by trápne, keby ma našiel robiť veci, ktoré sú len pozemské. Nech ma nájde radovať sa a čakať!“ Chápeš? Čakajú Mesiáša! A tak spievajú, tancujú, čítajú Bibliu... a čakajú. Keď potom vyjde na oblohe prvá hviezda a sobota sa skončí, sklamane hovoria: „Tak Mesiáš dnes neprišiel, možno na budúcu sobotu.“ A začínajú pracovať. Dnes však k tomu často hovoria aj toto: „Kresťania nemôžu mať pravdu. Tvrdia, že Mesiáš už prišiel a že sa s ním stretávajú v kostole. Prečo to na nich nevidno, keď z kostola vyjdú?“

Au! Až to zabolí čítať taký príklad. Prečo na mne nevidno pri vychádzaní z kostola po svätej omši, že som sa stretol s Mesiášom?

Na Kysuciach sa možno pred každým kostolom v nedeľu predávajú korbáčiky, med, orechy, mak... A ľudia vychádzajú z kostola a kupujú. Nečakajú Mesiáša, ale návštevu. Alebo využijú príležitosť na dobrú kúpu. Lebo si myslia, že im doma niečo chýba. Jednoducho neveria, že ak dajú nedeľu Bohu, tak Boh sa im o všetko postará. Štedro.

Ešte raz o Židoch. Poznáš dôvody, prečo Boh dopustil babylonské zajatie? Aj preto, že nezachovávali príkaz o siedmom a o jubilejnom roku. Každý siedmy rok nemali orať ani siať, mali jesť len to, čo sa urodí samé. Aby si zem oddýchla. A po 7 x 7 rokoch nasledoval jubilejný rok (teda každých 50 rokov), keď tiež nemali orať ani siať (teda dva roky za sebou nemali obrábať pôdu), mali odpustiť všetky dlhy, vrátiť pozemky ich pôvodným majiteľom a prepustiť otrokov. Mali sa spoľahnúť na Božiu starostlivosť a štedrosť. No Židia sa na to vykašlali a ich „vinica spustla...“

Máme úžasného Boha. Okrem toho, že je štedrý, je aj nesmierne trpezlivý. Aj s tebou. Čaká, že uveríš v jeho štedrosť a starostlivosť.

Už len posledný príklad. Vieš, prečo je prikázaný tzv. eucharistický pôst, teda hodinu pred svätým prijímaním nejesť? Nie preto, žeby Pánu Ježišovi prekážalo, že máš niečo v žalúdku. Ale preto, aby si jemu aj ľuďom okolo seba dal najavo, že nič iné ťa nemôže nasýtiť. Niektorí úzkostlivo dodržiavajú tú hodinu a ešte sa v kostole pozerajú na hodinky, či sa už môžu postaviť do radu... Iní sa postia možno celé popoludnie, pričom na to ani nemyslia, len túžia byť s Ježišom...

Takže dnes sa stretávajú Božia štedrosť a naša malosť. Božia starostlivosť o vinicu a naša ustarostenosť o úrodu. Skús sa tento týždeň každý deň aspoň raz v nejakej veci spoľahnúť na Boha. Pričom nezabudni na starú pravdu: „Všetko rob tak, akoby to záviselo len od teba, a pritom dôveruj tak, akoby to záviselo len od Boha.“ Bude sa ti ľahšie a radostnejšie žiť. Dokonca si možno budeš aj spievať...

Všemohúci a večný Bože, vo svojej štedrosti dávaš prosiacim viac, než si zasluhujú a žiadajú; prosíme ťa, odpusť nám viny, čo znepokojujú naše svedomie, a udeľ nám aj tie milosti, o ktoré sa ani neodvažujeme prosiť. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXVII. cezročná nedeľa: Zvykli sme si

Oznam v miestnom rozhlase: „Túto nedeľu príde do našej obce vzácny hosť. Volá sa Ježiš Kristus. Možnosť osobnej audiencie bude celý deň v miestnom kostole, ktorý bude otvorený od polnoci do polnoci. Okrem toho budú tri slávnostné hostiny, na ktoré je každý pozvaný. Vyžaduje sa slávnostné oblečenie srdca.“

Čo si myslíš, koľko ľudí by si našiel o polnoci v kostole, aby boli medzi prvými, ktorí sa s Ježišom stretnú? Aký by bol záujem o také stretnutie v priebehu dňa? Sú okolo teba ľudia, čo by išli v taký deň na stavbu alebo na pole pracovať?

Radšej nechcem poznať tvoje odpovede. Lebo sú takmer určite také ako moje. Zvykli sme si, že Ježiš je stále v nami a už nás nevzrušuje nejaký oznam o možnosti byť s ním... Navyše pravdu o jeho prítomnosti medzi nami neberieme celkom vážne...

Skús sa teraz pozrieť na seba. Utekal by si o polnoci do kostola, aby si si zabezpečil dobré miesto, čo najbližšie pri Ježišovi? Ozaj, a keď si na svätej omši, tak radšej niekde v kútiku, alebo čo najbližšie pri oltári?

Srdce mi plače pre ľahostajnosť katolíkov k najvýznamnejšej osobe celých ľudských dejín. Možno by som sa tomu nečudoval, keby bol Ježiš mŕtvy a my by sme si naňho len s úctou spomínali. Ale Ježiš je živý, tu s nami – a mnohými z nás to vôbec nepohne. „Čo preboha odo mňa chceš? Chodím každú nedeľu do kostola, každý prvý piatok na spoveď, modlím sa každý deň ruženec, modlím sa ráno aj večer, pred jedlom i po jedle, tak čo odo mňa chceš?“

Vieš, čo chcem? Aby na tebe bolo vidieť radosť, že si s Ježišom, radosť, lebo si vykúpený, radosť, lebo si zasypaný Božími darmi, radosť, lebo trpíš s Ježišom na kríži. Chápeš? Ak si len plníš nejaké povinnosti, no neraduješ sa zo svojho vykúpenia, tak načo ti je také kresťanstvo? Je to vôbec kresťanstvo? Nie je to len súhrn príkazov a zákazov, pravidiel a zvykov? Kde je potom radosť z vykúpenia, radosť so života s Bohom? Radosť aj v utrpení!!!

Môj Boh mi pripravil hostinu a ja sa na nej každú nedeľu radujem! Nie preto, žeby som mal vynikajúcu náladu a že omša je perfektne slávená, ale preto, že som s ním! Vierou vidím Ježiša v kňazovi, počúvam Ježišov hlas v slove, prežívam jeho prítomnosť v spoločenstve a prijímam ho ako pokrm v Eucharistii. Toto je pravda, ktorú mi nemôže zobrať nijaká nálada či vonkajšie okolnosti. Nežijem podľa toho, čo vidím, ale podľa toho, čo verím!

Viem, mnoho krát nás chce diabol obrať o radosť. Dá nám pred oči všetky nedostatky, ktoré vidíme na kňazovi, na ľuďoch, na speve, na kázni, na dĺžke liturgie... Ale prečo sa dáš oklamať? Veď podstatou svätej omše je stretnutie sa so živým Ježišom. On je Pán!!!

Vieš, čo od teba chcem? Aby si každú nedeľu nadšený chodil na hostinu s Ježišom. Aby si sa každý prvý piatok stretol s milosrdným Ježišom a oslavoval jeho milosrdenstvo vo sviatosti zmierenia. Aby si každý deň spolu s Pannou Máriou pozoroval Ježišov život a premieňal sa na jeho obraz. Aby si každé ráno i večer pozdravil Milovaného a prejavoval mu svoju lásku i dôveru. Aby si pri každom jedle stoloval s Ježišom a radoval sa z jeho darov, ktoré ti dal na výživu tela. Všimol si si, že je to ten istý zoznam, ktorý som uviedol vyššie? Len má iný motív...

Nemusíš sa stále usmievať od ucha k uchu. Aj slzy sa môžu a neraz aj majú objaviť v tvojich očiach. Ale nedaj si zobrať radosť v srdci – radosť z toho, že si s Ježišom v šťastí i nešťastí, v zdraví i v chorobe. Skôr či neskôr sa prejaví aj na tvojej tvári. A staneš sa svedkom prítomnosti živého Ježiša.

Prosme Boha, aby sme raz nepočuli oznam: „Pretože o stretnutie s Ježišom najbližšiu nedeľu nik neprejavil záujem, v tunajšom kostole bude diskotéka a otvorený bar. Všetkých pozýva diabol.“

Prosíme ťa, všemohúci Bože, nech nás tvoja milosť ustavične predchádza i sprevádza, aby sme vždy horlivo konali dobré skutky. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXIX. cezročná nedeľa: Zmysel

Dnešné texty sú dôkazom, že Boh skutočne má úlohu a poslanie pre každého človeka. Ani jeden nie je na svete náhodou. Ani pohan Kýros. Dostal veľkú úlohu – umožniť naplnenie proroctiev o návrate Izraelitov z babylonského zajatia. Zrejme ani nevedel, na akom úžasnom diele má podiel. Podobne rímsky cisár. Nemal ani potuchy, že sám Boží Syn bude dbať o poriadok v jeho ríši. A farizeji? Aj ich Boh povolal, aby hľadali pravdu. Urobili však chybu – na rozdiel od Kýra boli takí zameraní na pravdu, že nespoznali Pravdu...

A čo ty? Vieš, že máš účasť na nesmierne veľkom vesmírnom príbehu boja medzi dobrom a zlom? Že každý dobrý skutok, každé potešujúce a povzbudzujúce slovo, všetko, čo robíš s dobrým úmyslom (aj keď to niekedy nedopadne podľa tvojich predstáv), napomáha konečnému víťazstvu dobra? Ale aj všetko zlé, čoho sa dopustíš, to víťazstvo akoby odďaľuje? Nie, tvoje zlé skutky či myšlienky alebo slová nepomôžu k víťazstvu zla, lebo ono je už porazené smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista, ale môžu spôsobiť, že ty sám sa raz definitívne zaradíš na stranu zla, na stranu porazených. Nie je však lepšie byť na strane víťaza?

Možno pochybuješ o tom, že si dôležitý, jedinečný a nenahraditeľný človek. Ako mi to kedysi napísal spolužiak z gymnázia: „Koho by už zaujímal môj život, všedný a jednotvárny?“ Nuž chcem ti povedať, že mňa. A určite Boha. Na mňa kontakt nemáš, ale máš priame spojenie s Bohom – modlitbu. Skús mu porozprávať o tom, čo si robil včera či dnes. Boha zaujímajú jednoduché, každodenné veci – veď bez nich by sa nediali ani tie veľké, mimoriadne a výnimočné. Hoci môže byť veľký rozdiel medzi tým, čo pokladáme za veľké a výnimočné my, a čo za také pokladá Boh

Už som tu kedysi spomínal modlitbu jednej rehoľnej sestry: „Bože, daj, aby som žila až do smrti.“ My tu nie sme nato, aby sme čakali na smrť (aj keď sa denne na ňu pripravujeme), ale aby sme do posledného dychu aktívne konali Božie dielo. Pričom slovo aktívne neznamená len nejakú prácu či činnosť, ale aj pokojné prijímanie utrpenia, znášanie neúspechov, možno zmierenie sa s nevládnymi nohami či celým telom... Čiže ide o to, aby sme skutočne žili až do smrti – vedome a ochotne prijímali Božiu cestu. Pred očami mám pritom svoju mamu, ktorá roky nebola v nedeľu na svätej omši – nemohla chodiť. Keď tento svoj kríž prijala, keď uverila, že Boh ju nechce mať v kostole, ale doma pri rádiu, prestala nad sebou nariekať a nadobudla pokoj...

Tento týždeň ma okrem mojej práce v zamestnaní čaká rýľovanie záhrady vrátane vozenia hnoja, vymetanie sporáka v kuchyni, varenie zemiakov pre sliepky, posledné pokosenie trávnika, kúrenie v kotle na pevné palivo (aj vyberanie popola)... Chcem to robiť pre Boha. Pre víťazstvo jeho kráľovstva. Už ráno si vzbudzujem tento úmysel a ak sa podarí, tak si ho cez deň obnovím. Nerobím nič zvláštne. Môj život je navonok všedný a jednotvárny. Ale mám podiel na Ježišovom víťazstve na zlom!

Prosím ťa, maj tento podiel aj ty!

Ozaj, ešte mi prišlo na um – pomodli sa za Kýra, za rímskych cisárov aj za farizejov, ich učeníkov a herodiánov z dnešného evanjelia Odpočinutie večné... Aj tým prispeješ k definitívnemu príchodu Božieho kráľovstva.

Všemohúci a večný Bože, pomáhaj nám, aby sme vždy ochotne plnili tvoju vôľu a slúžili ti s úprimným srdcom. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXX. cezročná nedeľa: Čnosti

Vieš, aký je rozdiel medzi hodnotami a čnosťami? Hodnoty sú relatívne, zvlášť v našej dobe. V podstate platí asi niečo takéto: „Ty máš svoje hodnoty, ja mám svoje. Ja sa do tvojich nestarám, ty sa nestaraj do mojich.“ Potom to v praxi vyzerá tak, že keď veriaci katolík protestuje proti eutanázii alebo rodovej ideológii, je označovaný za nepriateľa slobody, lebo neuznáva hodnoty toho druhého. „Idem na potrat. Ty sa do toho nestaraj, je to moje právo a moja hodnota. Ak máš inú, ži si ju, ale mne daj pokoj a neobmedzuj moju slobodu.“

Práve pre túto relativitu sa potrebujeme vrátiť k čnostiam. Tak, ako v dnešnej modlitbe dňa prosíme Boha, aby ich v nás rozmnožil.

Čo znamená nielen mať, ale aj žiť čnosť viery? Napríklad aj uprostred utrpenia vyznávať, že Boh sa o mňa stará. Alebo pri gratulácii nedať na prvé miesto „želám ti hlavne zdravíčko“, ale „želám ti najmä pevnú vieru, priateľstvo s Bohom, jeho požehnanie“. Tiež v takej celkom bežnej veci, ako je počasie, nerozčuľovať sa nad tým, že prší alebo je zima, ale byť presvedčený, že Boh nám dáva presne to, čo potrebujeme pre večný život... Že je prehnané takto hovoriť? Nuž ak sme Boha vytisli zo svojho každodenného života, tak je. Ak je Boh Bohom len v nedeľu jednu hodinu, tak nemám čnosť viery, ale len dar, ktorý nepoužívam, nerozvíjam. No definícia čnosti hovorí, že je to neprestajná, trvalá dispozícia konať dobro, v tomto prípade konať podľa viery.

Niekedy napríklad ľudia hovoria, že chodia do kostola, lebo sa tam dobre cítia. Zvyknem na to reagovať, že iní ľudia sa dobre cítia v krčme. Chodím do kostola, lebo verím, že tam sa osobitným spôsobom stretávam s Bohom. A pritom sa tam môžem, ale nemusím aj dobre cítiť.

Konkrétnym prejavom čnosti viery je prijatie dieťaťa. Ak verím Bohu, že je starostlivý Otec, nikdy s potratom nebudem súhlasiť. Ak na vieru kašlem, tak schválim potrat aj eutanáziu, lebo ľudsky sa to zdá ako dobré riešenie...

A čo láska? Myslíš, že by sme mali toľko rozvodov a nešťastných manželstiev, keby manželia rozvíjali čnosť lásky? Nie lásku ako cit, ale ako stálu dispozíciu konať dobro druhému pre jeho večný život. A to sa týka aj súdov, sporov, nepriateľstiev... Čnosť ma učí konať dobre, aj keď to tak necítim. Ale viem, že je to správne, preto tak konám. Preto odpúšťam, preto prosím o odpustenie.

A nádej? Nuž toto je možno najťažšia čnosť. Čítal som kdesi, že anjeli sa pýtali Boha, čo na ľuďoch najviac obdivuje. A Boh odpovedal: „To, že majú nádej. Prežijú ťažký deň, nič sa im nedarí, ale ďalšie ráno vstávajú a hovoria si: ‚Dnes hádam bude lepšie.‘“ Áno, nádej znamená dôverovať, že Boh má pre mňa každý deň pripravené to najlepšie. Aj keď to ľudsky môžem vidieť a vnímať ináč. No na konci dňa mu zakaždým poďakujem, lebo určite mi dal to, čo najviac potrebujem pre svoj večný život. Hoci to je v dôsledku pôsobenia zla spojené s utrpením a s krížom. No „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). Takú nádej môžeme veľmi živo prežívať pri pohrebe blízkej osoby – keď pri hrobe nenariekame, ale naše slzy zármutku sú sprevádzané tichým úsmevom plným nádeje na stretnutie v nebi. Nikdy nezabudnem, ako sme pri pohrebe mladej dievčiny, kamarátky, ktorá zahynula pred tridsiatimi rokmi v Tatrách, spievali pieseň Idem tam do Božej zeme, kde vládne jas. A nádej nám hovorila, že je to pravda, že išla do Božej zeme. A že sa s ňou raz stretneme.

Svätý Bazil Veľký definoval čnosť ako „používanie schopností, ktoré nám dal Boh na konanie dobra, pod vedením správneho svedomia podľa Pánovho prikázania“. Božské čnosti sme dostali, treba nám ich len rozvíjať. Dnes to znamená aj to, že sa nedáme ohlúpiť zmýšľaním sveta a budeme sa usilovať vidieť Boha za všetkým, čo sa okolo nás a vo svete deje. Tiež za zlom – nie ako pôvodcu zla, ale ako toho, ktorý aj zo zla, spôsobeného zlým duchom, dokáže vyťažiť dobro. Diablovi naprotiveň...

Skús sa vrátiť k čítaniam zo Svätého písma z tejto nedele a vnímaj, ako sa v nich čnosti rozmieňajú na drobné (Ex 22, 20 – 26). Ako vedú k oslave Boha (18. žalm). Ako vyzdvihujú konanie podľa viery (1 Sol 1, 5c – 10). A napokon ako sám Ježiš hovorí, že najdôležitejšia je láska (Mt 22, 34 – 40). Neskúšaj cestu hodnôt, vráť sa k čnostiam. Čnostný život ti ukáže aj správne hodnoty.

Všemohúci a večný Bože, rozmnož v nás vieru, nádej a lásku a pomáhaj nám milovať, čo prikazuješ, aby sme dosiahli, čo sľubuješ. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

XXXI. cezročná nedeľa: „Dušičky“

Je pre mňa záhadou, prečo sme sa ako Cirkev nechali zahnať s pohrebmi (aj s témou smrti) na cintoríny do Domov smútku (či nádeje, ako ich niekde volajú). Viem, že sú na to praktické dôvody, ale je vždy to, čo je praktické, zároveň aj najlepšie? Nemal by zomrelý člen Cirkvi odchádzať na odpočinok z kostola? Odprevádzaný farským spoločenstvom, nielen najbližšou rodinou a pár ženami, ktoré berú svoju účasť na pohreboch ako službu (za čo im patrí chvála a uznanie)?

Viem, že to, čo teraz napíšem, môže niekoho pohoršiť, ale risknem to. Mám predstavu o svojom pohrebe.

V prvom rade by som bol veľmi rád, keby ma po smrti nedali niekde do chladničky, ale aby ma nechali doma a tam sa pri mne modlili. Keď vieme dávať na cintoríny drahé pomníky – vraj ako prejav úcty k zosnulému –, je taký problém mať ako prejav úcty modlitbovú službu pri mŕtvom doma? Nikdy nezabudnem, ako som strávil noc pri svojom mŕtvom otcovi. A o desať rokov neskôr pri mame. Bol to čas ďakovania i odprosovania aj odpúšťania...

Potom by som chcel, aby pohrebná svätá omša bola v kostole. Za účasti farského spoločenstva. Úvodná pieseň by bola Raduj sa, Cirkev Kristova... Veľkonočná! Veď smrť bez Veľkej noci je tragédia. Ale so zmŕtvychvstalým Ježišom je návratom domov...

Prvé čítanie by som chcel mať z Druhej knihy Samuelovej o prenášaní archy zmluvy do chrámu. Mali sme ho na našej svadbe a pri mojom pohrebe by hovorilo o tom, že aj mňa teraz Pán prenáša do nebeského chrámu, lebo som bol počas života jeho nositeľom a príbytkom ako pokrstený. Neraz nie vzorným nositeľom, ale dúfajúcim v jeho milosrdenstvo.

Žalm je pre mňa na pohreb jednoznačný: „Zaradoval som sa, keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho“ (Ž 122). Žalm radosti z návratu domov!

Evanjelium by som chcel o poklade na poli, o vzácnej perle. Uchvátilo ma totiž vysvetlenie, že tým pokladom, tou perlou môžem byť ja a Ježiš je ten, ktorý dal všetko za to, aby si ma získal. Veľmi by som chcel, aby kazateľ túto pravdu potom oznámil v homílii.

Bol by som veľmi rád, keby spoločné modlitby veriacich neboli nejaké paušálne z knihy, ale bratia a sestry, s ktorými som sa modlieval modlitby chvál, by rozozneli kostol chválami Božej dobroty. Spevmi v jazykoch. Jednoducho radosťou z Božieho víťazstva...

Rímsky kánon a slávnostné trojité Amen na jeho záver je samozrejmosťou... Počas svätého prijímania (prosím, pod oboma spôsobmi!) by mohlo znieť slávnostné Aleluja z Händlovho Mesiáša. Na oslavu Boha, ktorý nás sýti svojím telom a krvou. A tiež preto, lebo idem do Božej zeme, kde vládne jas. Je to nesmierny dôvod na radosť!

A po požehnaní by som chcel pieseň k Matke ustavičnej pomoci. „Syn tvoj drahý, prv než skonal, keď ho súžil smrtný znoj, k tebe, Matka, z kríža zvolal: Žena, pozri, hľa, syn tvoj!“

Nasledovala by púť viery na cintorín. Potešilo by ma, keby prišli všetci gitaristi, s ktorými som kedy spieval (najmä na stretnutiach v podzemnej Cirkvi) a celou cestou na cintorín by znelo Z mŕtvych vstal Pán, úžasná pieseň neokatechumenátu. Aké by to bolo svedectvo viery! Nie mojej, veď mňa by už len niesli, ale všetkých tých usmiatych ľudí, ktorí veria vo vzkriesenie tela a vo večný život!

Na záver obradu pri hrobe by všetci spievali Toto je deň, ktorý dal nám Pán...

A mám aj jednu márnivú predstavu – v miestnom rozhlase by po pohrebe znelo Čajkovského Capriccio.

Rozumieš? Dnes Cirkev nenarieka nad tými, čo zosnuli, ale pomáha im prejsť do neba. Pohreb nie je časom smútku, ale len zármutku. No predovšetkým nádeje. Radostnej nádeje. Lebo život sa smrťou nekončí, iba mení... Ideš aj ty do Božej zeme?

Bože, kráľ neba a zeme, veď a posväcuj dnes naše srdce i telo, spravuj a ovládaj naše myšlienky, reči a skutky podľa tvojho zákona a podľa tvojich prikázaní, aby sme s tvojou pomocou dosiahli spásu a slobodu tu i vo večnosti. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Výročie posviacky Lateránskej baziliky

Čo ťa spája s ľuďmi v tvojej farnosti? Dobré vzťahy? Spolu sa modlíte? Robíte zaujímavé akcie? To všetko je fajn. No najdôležitejšie, čo nás spája, je krst a Eucharistia. Krstom sme sa stali údmi Kristovho tela, Cirkvi, Eucharistiou sa toto „členstvo“ upevňuje a prehlbuje. A sviatosťou zmierenia sa uzdravuje. Všetko ostatné – malé spoločenstvá, akcie, stretnutia... – má svoj koreň, svoje opodstatnenie v týchto sviatostiach, v tej pravde, že sme Božím chrámom tak jednotlivci, ako aj miestna cirkev, ktorá je súčasťou celej Cirkvi. Takáto vízia nás chráni pred závisťou, hnevom, ohováraním..., lebo vnímame ľudí okolo seba ako súčasť vlastného tela: „Som Kristov a ľudia okolo mňa sú tiež jeho.“

Ak spomenuté hriechy v tvojom živote či v živote tvojej farnosti sú, podstata problému je kdesi v chápaní Cirkvi ako živého tela, ako Božej stavby, ako Božieho ľudu... Dnešná slávnosť a každá slávnosť posviacky chrámu by mala napomôcť prehĺbeniu chápania prežívania Cirkvi ako spoločenstva vykúpených.

Každý kostol má dve základné úlohy. Jedna je daná tým, že v ňom prebýva Boh a koná sa v ňom bohoslužba. Druhá spočíva v tom, že je znakom prítomnosti živej Cirkvi v danom mieste. Kým prvá je fakt, na ktorý v podstate nemáme nijaký priamy vplyv, druhá veľmi závisí od toho, ako žijeme svoju spásu, ako tvoríme viditeľné spoločenstvo. Vo svete je mnoho kostolov, ktoré majú už len historickú a umeleckú hodnotu, nie sú symbolom nijakého spoločenstva, dokonca v nich už ani nie je Eucharistia... Ako sa to stalo? Ľudia sa zamerali na seba a zabudli na Boha. Hovorím to veľmi všeobecne, konkrétne historické okolnosti mohli byť rôzne, ale kdesi v pozadí je asi toto – veriacich ubúdalo a pribúdalo neveriacich.

Čo charakterizuje živú Cirkev? Päť vecí – modlitba (predovšetkým svätá omša, ale aj modlitbové spoločenstvá), Sväté písmo a učenie Cirkvi (nielen homílie, ale aj biblické štúdium a biblické skupiny), slávenie sviatostí (zdôrazňujem slovo slávenie; pričom viem si predstaviť aj fungovanie skupín laikov, ktoré pripravujú liturgické slávnosti po obsahovej stránke) a napokon služba prejavovaná v dvoch rovinách – služba v Cirkvi (miništrovanie dospelých, lektori, upratovanie kostola, pastoračné centrum, vedenie modlitbových skupín, skupín biblického štúdia, katechizácia... – aj tie posledné ako služby laikov, nie kňaza) a služba v spoločnosti, prejavovaná najmä charitou a záujmom o veci verejné (poviem takú myšlienku – do miestnych zastupiteľstiev by mali hrnúť predovšetkým praktizujúci kresťania; je pre mňa záhadou, prečo túto oblasť nechávame na tých, čo Boha nemilujú alebo im je ľahostajný...).

Čiže nie množstvo akcií, ich pestrosť a zaujímavosť, ale tých päť vecí rozhoduje o tom, či je daná miestna cirkev živá, či kostol v nej je len na jeho prvú úlohu (Boží príbytok a bohoslužba), alebo či plní aj tú druhú – je znakom prítomnosti živej Cirkvi.

Čo môžeme osobne v tejto veci urobiť? Prvá vec je udržiavať zdravie v tele Cirkvi – predovšetkým sviatosťou zmierenia. Potom upevňovať zväzky, ktoré medzi nami vznikli krstom – najmä prijímaním Eucharistie. A od toho sa odvíjajú ďalšie veci, načrtnuté v charakteristike živej Cirkvi. Založ skupinku biblického štúdia. Pozvi pár ľudí k sebe a začnite sa spolu modliť. Choď za kňazom a povedz mu, že chceš čítať čítanie pri svätej omši alebo byť mimoriadnym rozdávateľom Eucharistie (vieš, ako by sa potešili mnohí nevládni, keby si im každú nedeľu doniesol Pána Ježiša?). Zorganizuj miestnu charitu. Kandiduj vo voľbách... Oh, úloh je toľko...

Slávnosť výročia posviacky ktoréhokoľvek kostola je pripomenutím si a ďakovaním, že v tej farnosti kedysi bola taká živá Cirkev, že chcela mať vonkajší znak svojho života s Bohom. Je časom spytovania svedomia, či sme verní odkazu týchto našich otcov, ktorí chrám stavali. Je časom nového rozhodnutia sa pre život s Bohom...

Vznešený Bože, pripravuješ si z nás ako zo živých a vybraných kameňov duchovný chrám; prosíme ťa, zošli svojej Cirkvi Ducha Svätého, aby neprestajne pôsobil v tvojich veriacich a budoval z nich nebeský Jeruzalem. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXXIII. cezročná nedeľa: Štastie

Keď si čítam modlitbu dňa tejto nedele, tak uvažujem nad tým, či by po nej nemal byť priestor na ešte jeden úkon kajúcnosti. Lebo je zjavný rozpor medzi tým, čo v modlitbe hovoríme, a tým, ako v skutočnosti žijeme. Tvrdíme, že skutočné šťastie je v službe Bohu. Ale neraz ho hľadáme kdesi inde. Svojím konaním, zmýšľaním a najmä hovorením slová tejto modlitby veľmi často popierame.

Predstav si, že ideš niekomu blahoželať k narodeninám a povieš mu: „Želám ti do ďalších rokov, aby si každý deň prežíval skutočné šťastie v službe Bohu.“ Asi by na teba vypleštil oči a pokladal ťa za náboženského fanatika – v tom lepšom prípade...

Neznamená to však, že všetci sme takí. Poznám v našej farnosti jednu staršiu pani, žije sama. A takmer každý deň navštevuje chorých a starých ľudí. Zo svojho dôchodku nakúpi ovocie a ide od jedného k druhému. Nemáme vo farnosti organizovanú charitu, ale tú pani pokladám za charitu. Nachádza svoje šťastie v službe Bohu.

Istí manželia s piatimi deťmi zobrali nedávno k sebe krstnú dcéru, ktorú aj s rodičmi vyhodil majiteľ bytu, lebo neplatili nájomné. Dali jej strechu nad hlavou, zabezpečili, že mohla nastúpiť do školy, hoci už je november (nechodila do školy, lebo nemali peniaze na autobus), stravujú ju, šatia... Nachádzajú svoje šťastie v službe Bohu.

Viem o kňazovi, ktorý počas „dušičkovej“ oktávy nosil sväté prijímanie ľuďom, ktorí sa v tie dni nemohli zúčastniť na svätej omši (robili v popoludňajšej smene, no svätá omša bola len večer), túžili však získať plnomocné odpustky. Nemusel, ale nachádza svoje šťastie v službe Bohu.

Určite aj ty takých ľudí poznáš. Ako by si im mohol pomôcť? Ako by si mohol nasledovať ich príklad?

Keď si dnes počúval prvé čítanie o statočnej žene, možno si porovnával text so svojou manželkou alebo si sa s tou ženou porovnávala ty sama. Myslím, že biblický ideál vyšiel z toho porovnávania víťazne . Ale nemaj preto mindráky. Dôležitá je usilovnosť, ochota konať a žiť podľa Božích zámerov. Tu si možno povieš, že tebe to nejde, že si starý, chorý, nevrlý, unavený... Ale to nie je prekážka pri službe Bohu! Možno poznáš meno Marta Robinová (1902 – 1981). 8. novembra bola zverejnená správa o potvrdení jej hrdinských čností. Táto žena veľkú časť svojho života strávila ochrnutá na lôžku. Vyše 50 rokov nejedla, nepila, nespala, žila z Eucharistie. A hoci nemohla nič fyzicky robiť, dúfam, že raz bude vyhlásená za svätú. Lebo mnohým ľuďom pomohla nájsť cestu k Bohu a s Bohom. Svoje skutočné šťastie našla v službe Bohu. Ochrnutá slúžila...

Tak dosiahni aj ty dnes svoje skutočné, dokonalé, trvalé šťastie. Poslúž Bohu vo svojom blížnom. Neznamená to, že sa budeš cítiť šťastný. Ale budeš šťastný. Aj s krížom na ramenách...

Pane a Bože náš, pomáhaj nám, aby sme ťa radostne a oddane uctievali, lebo trvalé a dokonalé šťastie dosiahneme iba vtedy, keď budeme vždy slúžiť tebe, pôvodcovi všetkého dobra. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXXIV. cezročná nedeľa: Kráľ kráľov

Môže sa zdať infantilné alebo fanatické v dnešnom svete vyhlasovať, že Ježiš je Kráľom kráľov a Pánom pánov. Veď to vyzerá tak, že kresťanstvo bude čoskoro prevalcované gender ideológiou, islamským kalifátom a formalizmom samotných kresťanov. Keď sa však pozrieme do nie dávnych dejín, tak vidíme v minulom storočí triedny boj, dve svetové vojny, fašizmus i socializmus... Všetko je preč, za nami, ale Cirkev je tu stále, ako maják stojí na skale a vždy ohlasuje rovnaké pravdy o hriechu i vykúpení. Len s tým formalizmom si akosi nevieme rady...

Aké posolstvo teda obsahuje sviatok Krista Kráľa, ak to nie je nostalgické vyjadrenie nenaplnenej túžby, aby si ten „náš kráľ“ podmanil všetkých iných vládcov a aby nám bolo dobre, kým tým ostatným zle?

Čítal som nedávno v jednej knihe o tom, ako autorka bojovala so svojím strachom. Hľadala vo Svätom písme myšlienky, ktoré jej hovorili, že sa nemá báť, že je milovaná, chránená, dôležitá... A keď ju strach niekedy prepadol, tak sa k tým myšlienkam vracala, vo viere ich vyslovovala a pred mocou Božieho slova strach musel ustúpiť... V jednej piesni je to vyjadrené slovami: „Vyvyšujem ťa nad týmto dňom...“

Tak aj naša viera, že Ježiš je Kráľ, skutočný a jediný vládca celého sveta, má byť prejavom duchovného boja. Svet nám ponúka iný pohľad, noviny zostavujú rebríčky najmocnejších, no my pri pohľade na ne vyznávame a vyhlasujeme: „Nad týmto všetkým je Ježiš Kristus.“ Vyvyšujeme Ježiša, vyvyšujeme svojho Boha nad každú inú moc a silu. Nie tak, žeby sme my sami niečo pridávali jeho veľkosti a nasilu ho pretláčali na prvé miesto. Len jednoducho konštatujeme fakt, ktorý je pravdou viery: „Preto ho [Ježiša] Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno na nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: ‚Ježiš Kristus je Pán!‘ na slávu Boha Otca“ (Flp 2, 9 – 11). Dnešný sviatok je vyznaním našej viery. A nádeje, ktorá nesklame – Boh raz príde v sláve a bude súdiť živých i mŕtvych. Žijeme v nádeji, že si nás postaví po svojej pravici...

Z mnohých rozhovorov viem, že optimistické očakávanie posledného súdu (ktoré môžete vnímať v predchádzajúcej vete) je pre mnohých kresťanov prejavom trúfalosti a nedostatku pokory. Z celého srdca s nimi nesúhlasím :-) Pre mňa je to vyjadrenie dôvery v Božiu lásku a milosrdenstvo. Veď ak som stretol Ježiša, ak som mu zveril svoj život, ak denne zakúšam jeho milosrdenstvo, ak sa s ním veľmi často stretávam vo sviatostiach, vo Svätom písme, v spoločenstve Cirkvi, tak čoho sa bojím? Vari sestra Faustína vo svojom Denníčku nespomína Ježišove slová, že každému, aj najhoršiemu hriešnikovi dáva vo chvíli smrti spoznať svoju nesmiernu lásku a znovu sa pre neho rozhodnúť? Vari sa nemodlíme (najmä v byzantskej liturgii) za dobrú odpoveď na poslednom Kristovom súde? Tak prečo sa bojím? Prečo proti svojmu strachu nebojujem Ježišovými prisľúbeniami? „Vyvyšujem ťa, Pane, nad svojím strachom...“

Všetci chceme byť šťastní. Dnešný sviatok nám ponúka recept, veľmi presný návod, so stopercentnou zárukou, ako dokonalé šťastie dosiahneme. Nie peniaze, nie majetky, nie úspechy, ale služba Ježišovi a s Ježišom.

Tak mi, prosím, odpovedzte, prečo toľko kresťanov stále hľadá a skúša iné recepty?

Všemohúci a večný Bože, ty si rozhodol všetko obnoviť a zjednotiť vo svojom milovanom Synovi, Kráľovi neba i zeme; prosíme ťa, daj, aby sa všetko tvorstvo, vyslobodené z otroctva hriechu, podrobilo tvojej božskej moci a bez prestania ťa oslavovalo. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.