Martýria‎ > ‎

Farnosť tvoria ľudia, ktorí svedčia...


Zamyslenia v Roku milosrdenstva

uverejnené 27. 11. 2014, 12:55 používateľom Jozef Možiešik   [ aktualizované 1. 7. 2016, 9:30 používateľom Andrej Týleš ]

Zamyslenia v Roku milosrdenstva

„Milosrdní ako Otec“ 

V Roku milosrdenstva vám ponúkame nový cyklus zamyslení. Nájdete ich každú nedeľu na tejto stránke a v katedrálnom chráme.


Tretia adventná nedeľa: Naliehavá výzva

    Vieš, ako sa vyhlasoval jubilejný rok v starozákonnom Izraeli? Trúbením. Celá krajina sa rozozvučala trúbením „na zvučných rohoch“, aby všetci vedeli, že sa začal jubilejný rok. Na jednej strane to znamenalo prejaviť obrovskú dôveru Bohu najmä v tom, že v tom roku sa nič nesialo a žilo sa z toho, čo sa urodilo samé. Ale aj z toho, že Boh prisľúbil, že predtým dá úrodu na tri roky (pozri k tomu 25. kapitolu Knihy Leivitikus)! Na druhej strane to znamenalo konať – odpustiť všetky dlhy, prepustiť všetkých otrokov – Izraelitov a vrátiť domy v dedinách a pôdu, ktoré mal niekto v prenájme. Nastal čas milosrdenstva.V utorok pápež František otvoril mimoriadny jubilejný rok – Svätý rok milosrdenstva. Aj mi je ľúto, že po celom svete v ten deň nezneli trúby, aby tak všetci – veriaci i neveriaci – vedeli, že nastal mimoriadny čas, čas milosrdenstva.

Čo však tento rok pre nás znamená? Prečo ho Svätý Otec vyhlásil? Prečo tak naliehavo žiada, aby sme sa celým srdcom usilovali naplno ho prežiť?

Túto stredu pri audiencii to Svätý Otec veľmi jasne vysvetlil. „Cirkev potrebuje tento výnimočný okamih. Nehovorím: Pre Cirkev je dobrý tento výnimočný okamih... Nie, nie! Hovorím: Cirkev potrebuje tento výnimočný okamih. V našej dobe veľkých zmien je Cirkev pozvaná, aby zo svojej strany ponúkla osobitný prínos a dala tak svetu najavo znaky Božej prítomnosti a blízkosti. A Jubileum je príhodným časom pre všetkých nás, aby sme kontemplovali Božie milosrdenstvo, ktoré prevyšuje každú ľudskú obmedzenosť a ožaruje temnotu hriechu, a aby sme sa tak mohli stať jeho presvedčivejšími a účinnejšími svedkami.“

Takže máme kontemplovať Božie milosrdenstvo, aby sme lepšie videli vlastnú potrebu prijímať ho. Svätý Otec uvádza, že čím viac vidíme Ježiša ako obraz Božieho milosrdenstva, tým viac si môžeme uvedomovať, že sme hriešnici, ktorí to milosrdenstvo potrebujú. A tak nás pozýva putovať k Svätým bránam v našich katedrálach a ďalších kostoloch, aby sme mohli byť uzdravení z následkov hriechu.

No to je len jedna stránka. Pápež totiž ďalej hovorí, že prijatím milosrdenstva sa máme stať „jeho presvedčivejšími a účinnejšími svedkami“. Rozumieš, o čo ide? Ty s uzdraveným srdcom dokážeš vidieť ľudskú biedu okolo seba a prejavovať milosrdenstvo tým, že pomôžeš núdznym.

Myslím si, že tu narážame na problém – väčšinou núdznych okolo seba nevidíme či nechceme vidieť, lebo „to je jeho vec“. Alebo sme natoľko pohodlní, že si „nechceme zašpiniť ruky“. Ale vieš, čo je Cirkev, ktorej si členom? Je to zhromaždenie ľudí, ktorí sa navzájom milujú tak, že „medzi nimi nebolo núdzneho“ (Sk 4, 34). Pozri sa na svoju farnosť a pritom si pomaly čítaj zoznam skutkov telesného a duchovného milosrdenstva. Som si istý, že takmer ku každému skutku sa ti v tvojej farnosti, dokonca v tvojej rodine vynorí tvár človeka, ktorý do tej kategórie spadá. Ak prijímaš Božie milosrdenstvo, ak chodíš na spoveď, tak ani jeden z tých ľudí ti nesmie byť a ostať ľahostajný. Za jedného sa môžeš modliť, osamotenému môžeš odniesť obed, chorého môžeš navštíviť, pochybujúceho môžeš posilniť, nevedomého poučiť, blúdiaceho napraviť na správnu cestu, hriešnika priviesť k pokániu, utrápeného potešiť...

Už rozumieš, o čo ide Svätému Otcovi? Prijímať milosrdenstvo a dávať milosrdenstvo. Je to naliehavé volanie, je to výzva do boja, je to trúbenie, ktoré nás má zobudiť z letargie či ľahostajnosti.

Možno si povieš, že čo už môže nejaké milosrdenstvo v dnešnom svete pomôcť? Pápež na túto námietku povedal: „Túžim po tom, aby sa v tomto Svätom roku každému z nás dostalo skúsenosti Božieho milosrdenstva, aby sme sa stali svedkami toho, ‚čo sa mu najviac páči‘. Je naivné veriť, že by vari toto mohlo zmeniť svet? Áno, ľudsky povedané je to bláznovstvo, ale to, ‚čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia‘ (1 Kor 1, 25).“

Staň sa v tomto Svätom roku Božou hlásnou trúbou. Začni tým, že sám budeš vedome vyhľadávať Božie milosrdenstvo pre seba ľútosťou, spoveďou, putovaním k Svätej bráne. A pokračuj tým, že budeš konať skutky milosrdenstva. Tvoje konanie má byť tým „trúbením“. Ak bude potrebné, pridaj slovo svedectva...


Štvrtá adventná nedeľa: Otvorené srdce

        Na 26. cezročnú nedeľu som napísal, že si chcem na Rok milosrdenstva vytvoriť zoznam 50 ľudí, ktorým by som rád nejakým spôsobom sprostredkoval Božie milosrdenstvo. Napriek viacerým (chabým) pokusom nájsť si čas a počúvať, koho mi Boh ukáže, sa mi to nepodarilo, ale skôr som začal vnímať, že ich mená budem spoznávať postupne, akoby priebežne. A tak to aj je. Prvá bola Alena. Druhý Pišta. Nasledovať bude Miro a po ňom Jožo. Pri týchto dvoch menách som však dosť zaskočený. Miro pracuje na týždňovkách a naposledy sme sa videli niekedy v lete. A Jožo je v dedine známy alkoholik, s ktorým som sa „rozprával“ len raz, keď sme ho v zime s manželkou zachraňovali pred zamrznutím. Inak o ňom len počujem a nie je to nič lichotivé. Pane, chystáš mi s Mirom aj Jožom nejaké stretnutia? Prosím pre nich aj pre seba o otvorené srdce, plné pochopenia a tvojej lásky...

Svätý Otec tento týždeň pri generálnej audiencii v stredu zdôrazňoval, že najprv je potrebné otvoriť bránu svojho srdca Ježišovi, až potom má význam prejsť Svätou bránou niektorého chrámu a splniť podmienky na získanie plnomocných odpustkov. Presne o tom je Rok milosrdenstva – uznať, že ja sám som hriešny, že potrebujem milosrdenstvo, prijať ho vo sviatosti zmierenia a putovaním k Svätej bráne, no potom vyjsť z chrámu a prejavovať milosrdenstvo predovšetkým najbližším, ale aj všetkým, ktorých mi Boh ukáže.

V nedeľu som bol v našej katedrále na otvorenie Svätej brány. Keďže som prišiel dosť zavčasu, asi pol hodiny som stál pred katedrálou v modlitbe, pozerajúc sa na vyzdobenú bránu. Vtom ma oslovil bezdomovec, či nemám nejaké drobné na kurča. V priehľadnej igelitke mal niekoľko rožkov, kus chleba a pivo. Bolo mi jasné, na čo chce peniaze. No pustil som sa s ním do rozhovoru vnímajúc, že Boh mi ho posiela tesne pred otvorením Svätej brány, aby som mu prejavil blízkosť. Tak som mu nejaké drobné dal a chvíľu sme sa rozprávali. Volá sa Vlado. Prosím ťa, pomodli sa za neho. Hneď teraz: Pod tvoju ochranu...

Možno si povieš, že ty také príležitosti nemáš. Ale to nie je pravda. Už len pozeranie televízneho spravodajstva je príležitosťou modliť sa za živých i mŕtvych (vieš, že to je skutok duchovného milosrdenstva?). A ak vyjdeš z domu s otvoreným srdcom, tak určite po ceste stretneš pár ľudí, ktorých môžeš aspoň s úsmevom pozdraviť. Ani nevieš, čo všetko tým môžeš spôsobiť, akú lavínu dobra spustiť. Len nepozeraj na nikoho zvysoka, ale v každom viď brata či sestru v Kristovi, cez ktorého ťa sám Boh chce obdarovať svojou láskou. Lebo hoci sa to neráta medzi „oficiálne“ skutky milosrdenstva, určite takým je aj umožniť inému prejaviť mi lásku a dobrotu, prejaviť mi milosrdenstvo.

Zober si ako príklad Máriu z dnešného evanjelia. Mohla ostať po anjelovom zvestovaní doma a možno sa umárať v myšlienkach, čo a ako bude. No ona sa ponáhľa, lebo vníma, že jej príbuzná potrebuje pomoc. Aký musel byť jej úžas (a radosť), keď jej Alžbeta povedala slová pochopenia a dobroty. Výsledkom bol Magnifikat...

Svätý Otec hovorí, že naše milosrdenstvo zmení svet. Len musíme byť ochotní konať. Začni modlitbou, pokračuj pozdravom a úsmevom. Boh ti ďalej ukáže, ako sa dostať až k jeho zvelebovaniu za veľké veci, ktoré chce cez teba urobiť a aj ich urobí.


Nedeľa Svätej rodiny: Jubileum rodiny

    Viete, kde sa učíme základom milosrdenstva? Iste áno. V rodine. Poprosiť, poďakovať, odprosiť, odpustiť. Svätý Otec niekedy hovorí o čarovných slovách a veľmi ich odporúča ako základ pre zdravý rodinný život. Sú to práve tieto: Prosím, ďakujem, prepáč.

Je veľmi potrebné stále si pripomínať, že konať milosrdne nie je nič, čo by presahovalo naše sily. Veď aj vysloviť tieto tri slová zo srdca zvládne každý, kto len trochu chce. Pravda, za jednej podmienky, ktorú pápež František rád zdôrazňuje: Najprv musím otvoriť dvere svojho srdca milosrdnému Ježišovi, aby som potom sám mohol prejsť Svätou bránou Roku milosrdenstva a konať milosrdne. Len s Ježišom v srdci dokážem vidieť potreby či biedu svojho brata, sestry, len s Ježišom v srdci dokážem na ich núdzu správne zareagovať.

Možno si povieš, že poznáš mnoho neveriacich ľudí, ktorých život je naplnený dobrom. Iste, no každé ich dobro je vždy výsledkom spolupráce s Božou milosťou, aj keď si to neuvedomujú. Toto poznanie by nás však nemalo zvádzať k tomu, aby sme sa pokúšali robiť dobro, a pritom nebyť v priateľstve s Bohom. Nepriateľstvo s Bohom, vyjadrené neľutovaným hriechom, oslabuje našu schopnosť konať dobro, niekedy nám ju priam zoberie, umŕtvi... Možno ste to zažili, keď vás zožieral prudký hnev, závisť či nenávisť...

Aj preto je podmienkou získania plnomocných odpustkov svätá spoveď ako cesta očistenia vzťahu s Bohom. Čiže nie ako nejaký magický úkon, ale ako úprimné postavenie sa pred Boha v pravde svojho svedomia a dôveryplné vyznanie svojich zlyhaní, lebo „jeho milosrdenstvo je večné“ (Ž 136).

Dnes, keď je Rok milosrdenstva ešte stále len v začiatkoch, slávime Jubileum rodín. Akoby nám Svätý Otec chcel zdôrazniť, že milosrdenstvo sa začína od vlastnej rodiny, od postavenia sa v pravde pred ostatných s použitím troch čarovných slov... Možno by stálo zato ešte dnes si zorganizovať spoločnú rodinnú púť do najbližšieho kostola, v ktorom je Svätá brána, a tam spolu ako rodina splniť podmienky na získanie odpustkov Svätého roku, tam ako rodina zažiť uzdravenie svojich vzťahov. Alebo skúste sa dohodnúť na niektorú z najbližších nedieľ s členmi širšej rodiny (napríklad súrodenci rodičov a ich rodiny) na púti širšej rodiny, možno celodennej, kde by ste časť cesty k Svätej bráne absolvovali peši. Nik z nás si nevie predstaviť, ako veľmi nás chce Boh obohatiť, ak urobíme k nemu aspoň malý krôčik.

Ak sa zdá byť púť pre vašu rodinu dnes náročná, stojí za to urobiť možno ľahší krok – napríklad zobrať si text dnešného druhého čítania (Kol 3, 12 – 21), spolu si ho prečítať a potom sa porozprávať o tom, čo by chcel každý člen rodiny zlepšiť vo svojich vzťahoch s ostatnými. A ak by bola odvaha a vzťahy sú otvorené, možno si povedať aj to, čo očakávame od ostatných členov rodiny. Nezabudnite takéto stretnutie ukončiť modlitbou (napríklad Korunky k Božiemu milosrdenstvu – je krátka, to zvládnu aj chlapi) a nejakou vianočnou dobrotou.

Slávime sviatky Narodenia Pána – pripomíname si udalosti, keď sa Božie milosrdenstvo k nám prejavilo v podobe jeho Syna. Keď budeme potom počas roka počúvať v evanjeliu jednotlivé udalosti z Ježišovho života, žasnime nad milosrdenstvom Boha, ktorý sa skláňa k slepému, hluchému, chromému, ba dokonca aj k mŕtvemu, len aby nám dal najavo, ako veľmi mu záleží na šťastí každého z nás. Aj na tvojom, brat či sestra, ktorý práve čítaš tieto riadky. Bohu záleží na tvojom osobnom šťastí viac ako tebe samému. Uver tomu a opakuj so žalmistom slová chvály: „... lebo je milosrdenstvo je večné.“

 

Druhá nedeľa po Narodení Pána: Niet inej cesty

    Je zaujímavé, že Cirkev nám v priebehu desiatich dní až tri razy ponúka rovnaké evanjelium – prológ Jánovho evanjelia. „Na počiatku bolo Slovo...“ Akoby nám tým hovorila: „Toto je mimoriadne dôležité, toto by ste mali vedieť naspamäť! Toto slovo by nikdy nemalo vymiznúť z vašej pamäte, z vašich sŕdc...“

Čo nám teda Cirkev zdôrazňuje? Že Boh je pôvodca celého stvorenia. Že nám dal život a svetlo na cestu životom. Zvlášť toto je skvelá správa – lebo neexistuje tma, ktorá by premohla svetlo. Tma nemá šancu, ak sa rozsvieti svetlo.

Svetlo je dané každému človeku. Pripomína mi to výrok svätého Alfonza: „Kto sa modlí, bude spasený; kto sa nemodlí, bude zatratený. Lebo každému je daná milosť prvej modlitby. Ak ju využije, vymodlí si ďalšie milosti.“ Každý má svetlo – v rôznych podobách, ale v podstate vždy je to Svetlo, Ježiš Kristus – na cestu. A tí, čo toto Svetlo pre svoj život prijali, sa stali Božími deťmi. Už nie sme len stvorenia, ale deti.

A Svetlo je s nami, prebýva v nás. Nikdy nie sme sami, ponechaní na seba.

Napokon sme dostali milosť za milosťou. Všetko potrebné pre dobrý život máme k dispozícii.

A vrchol? Spoznali sme tvár Boha – v Ježišovi Kristovi, ktorý nám zjavil Otca. Naplnila sa odveká túžba človeka – vidieť Boha.

Keď si porovnáš túto radostnú zvesť napríklad s prehľadmi udalostí za minulý rok, ktorých sú média teraz plné, môžeš si všimnúť jednu vec. Kým evanjelium a jeho pravdy sú rok čo rok rovnaké, pevné, nemenné, sú skalou, na ktorej môžeme pevne stáť, svet nám ponúka len neustálu zmenu, pričom len ťažko možno povedať, že je to zmena k lepšiemu. Takže kým svet a mocní tohto sveta ponúkajú viac vojakov a policajtov, stále nové zákony (ktoré sa niekedy menia ešte skôr, ako vstúpia do platnosti), Boh ponúka pokoj srdca a milosrdenstvo.

V tomto kontexte vnímam vyhlásenie mimoriadneho jubilejného roku – Svätého roku milosrdenstva – ako geniálny ťah Svätého Otca, vlastne skvelú réžiu Svätého Ducha. Svet sa musí spoliehať na pár vodcov a na ich schopnosť dohodnúť mierové zmluvy a nejako ich dodržiavať. My ako kresťania sa môžeme spoliehať na to, že každý jeden z nás mení svet svojimi skutkami milosrdenstva.

Myslím si, že o rok môžu aj mediálne prehľady udalostí za rok 2016 mať iný tón – ak my, kresťania, poslúchneme Svätého Otca a zmeníme svet milosrdenstvom. Ono má dve roviny – jedna sú konanie skutkov milosrdenstva tým, ktorí sú v nejakej telesnej či duchovnej núdzi, druhá je odpustenie a odprosenie. S tým, samozrejme, súvisí aj odprosenie a prijatie odpustenia od Boha, ideálne vo sviatosti zmierenia.

Zober si dnes prológ Jánovho evanjelia a niekoľkokrát si ho prečítaj. Vnímaj pritom, ako ťa tieto slová stavajú na skalu, ako dávajú pevnosť tvojim nohám a dôležitosť tvojim skutkom milosrdenstva. Svetlo, ktoré prišlo na svet a ktoré sa prejavuje v tvojom konaní, nikdy nemôže pohltiť nijaká tma.

Tak sa nebojme začínajúceho roku, lebo nám nemôže priniesť nič iné ako nové prekvitanie Božieho kráľovstva. Ak prijmeme milosrdenstvo a ak budeme prejavovať milosrdenstvo.

Ako povedal starý Dag v trilógii Večne spievajú lesy: „Niet inej cesty... okrem Krista.“

Požehnaný nový rok!


Krst Krista Pána: Sluha

       Skús sa dnes porozprávať s Pánom Ježišom o jeho krste. Možno takto: Pane Ježišu, prečo si sa dal pokrstiť Jánovi?

Môj krst bol prejavom kontinuity, pokračovaním toho, čo som začal pri vtelení. Pamätáš si Pavlov text z Listu Filipanom? Napísal o mne, že som sa zriekol seba samého a stal som sa podobný ľuďom. Tak práve o to išlo – byť do posledného detailu, s výnimkou hriechu, podobný ľuďom. Vtedy všetci v Izraeli, ktorí túžili po obrátení, po zmene života, a zároveň žili v očakávaní Mesiáša, prichádzali k Jánovi a na znak tejto túžby sa nechávali pokrstiť. Chcel som byť v tom ľuďom podobný.

Ale ty si nemal hriech, čo teda tvoj krst mal vyjadriť?

Áno, bol som bez hriechu. Ale tým, že som sa postavil do zástupu a trpezlivo v modlitbe čakal, kým na mňa príde rad, som dával najavo, že sa zaraďujem medzi hriešnikov nie hriechom, ale prevzatím ich hriechov na seba. Už tam som konal vykupiteľské dielo. A nielen to. Posväcoval som vodu svojou prítomnosťou v nej. Pripravoval som iný krst, nie symbolický, ako bol Jánov, ale sviatostný, ten, ktorý čerpá moc z môjho ukrižovania, smrti a zmŕtvychvstania.

Dnes čítame text z proroka Izaiáša o Pánovom služobníkovi. Ako to súvisí s tvojím krstom?

Veľmi. Pamätáš si, ako som o sebe hovoril, že som neprišiel na svet, aby som sa dal obsluhovať, ale slúžil? Presne to som robil v každej chvíľke svojho života. Viem, neraz si predstavuješ službu ako nejakú prácu na nejaký úväzok a potom „padla“, ale služba v biblickom vnímaní je niečo iné. Je to spôsob života, v ktorom každý okamih slúži niekomu – aj tebe samému – na nejaké dobro a Bohu na slávu. Vieš, že svätý Alfonz zložil sľub, že nepremárni ani chvíľu svojho života? Toto som robil aj ja. Moje zostúpenie do vôd Jordánu bolo službou pre vykúpenie človeka. Ale aj službou pre Jána Krstiteľa, ktorý ma síce ohlasoval, ale dovtedy ešte nepoznal. Nevedel, že ja, jeho príbuzný, som Mesiáš. Ale tam v Jordáne uvidel holubicu, počul hlas môjho Otca a uveril. A bola to aj služba budúcim učeníkom, ktorí by sa určite zľakli (alebo by boli namyslení), keby som im s mocou zjavil, že som Boží Syn a pozval ich k ohlasovaniu evanjelia. Takto však mohli rozvíjať svoj vzťah so mnou pokojne, bez strachu, ktorý by ich paralyzoval. Postupne rástli a spoznávali, kto som. Vidíš, opäť tá kontinuita... Až prišiel Duch Svätý... ale to je už iná kapitola.

Čím má byť tento sviatok pre mňa?

Povolaním k vernejšiemu nasledovaniu. Poviem to presnejšie. Povolaním k službe – teda k takému životu, keď každý okamih tvojho života bude na večné dobro nejakého človeka, spoločenstva, Cirkvi a na slávu Boha. Zvlášť ťa chcem upozorniť na odpočinok. Aj keď ideš na prechádzku do lesa, môžeš byť užitočným sluhom už len tým, že regeneruješ a naberáš nové sily pre pokračovanie v mojom diele. Alebo sledovanie televízie – prišlo ti už niekedy na um pri sledovaní titulkov pomodliť sa za režiséra, hercov...? Ale aj za všetkých, ktorí sledujú daný film s tebou kdekoľvek vo svete?

Milovaný Ježiš, chcem sa učiť slúžiť. Keď sa pozriem na svoj život, tak som sa občas o čosi pokúšal, ale mám pocit, že to bolo neraz len o mne – aby som mal z toho dobrý pocit, aby to dobre dopadlo... Ale zabúdal som byť s tebou. Prosím o milosrdenstvo aj o novú schopnosť slúžiť už ináč – tak, ako ty. A ďakujem za to, že si bol ochotný odpovedať na moje otázky. Verím, že ak budeme všetci vnímať svoju službu aj ako skutok milosrdenstva, zmeníme svet tak, aby viac zviditeľňoval tvoje kráľovstvo.


Druhá cezročná nedeľa: Máš kamaráta?

    Keď som sa včera s manželkou rozprával o tom, čo chcem napísať, hovoril som jej, že tentoraz mi je ľúto, že to nie je audio nahrávka. Chcel by som totiž vyrozprávať radosť a úžas, ktorý sa vo mne objavuje pri čítaní dnešného evanjelia. Čítal som k nemu mnoho komentárov, počul desiatky homílií, ale vždy ma dostane samotný príbeh. Máriina pozornosť a starostlivosť, Ježišova ochota, množstvo nového vína, ktoré chutilo ako staré, odležané, úžas hostí, vďačnosť mladomanželov... A tiež humorný prvok, keď sluhovia niesli v pohári vodu starejšiemu a možno si mysleli, ako dobre si Ježiš z neho vystrelil, pričom im nič nehrozilo, vnímali to ako dobrý vtip na cudzí účet...

Tiež si predstavujem, ako sa potom šírila zvesť o tomto zázraku. Niektorí pritom možno ostali len na povrchu a ľutovali, že tam neboli, lebo určite by sa aj im ušlo z toľkého vína. Iní možno išli hlbšie a videli zázrak ako prejav Božej starostlivosti. Určite sa našli aj takí, ktorí videli v premene vody na víno znamenie – Boh im chcel niečo o divotvorcovi povedať... A napokon boli aj tí, čo uverili v Ježiša ako Mesiáša. Mám pocit, že najradšej by som sa zaradil medzi všetkých – aj by som si dal pohár dobrého vína, aj by som chcel prejavovať vďačnosť Bohu, ktorý nenechal svadobčanov „nasucho“, tiež by som rád lepšie spoznal Ježiša nielen ako divotvorcu, ale ako toho, ktorý má ešte väčšiu moc – priviesť človeka na večnú hostinu...

Svätý Ignác z Loyoly veľmi odporúčal čítať evanjeliá tak, že si predstavíme seba v danom príbehu. Skús sa v duchu zaradiť medzi hostí na svadbe, počúvaj hudbu, pripoj sa k rozhovorom pri stoloch, všimni si, ako sa míňa víno. Pozoruj Máriu, ako ide za Ježišom. Postav sa medzi sluhov, ktorí napĺňajú šesť kamenných nádob. Potom sa postav do úlohy starejšieho, ktorý ochutnáva nové víno. Pozoruj úžas ženícha, ktorému sa dostáva pochvaly... A napokon si predstav, ako ideš zo svadby a stretneš kamaráta. Keďže si bol svedkom zázraku, horíš nedočkavosťou niekomu povedať, čo sa stalo.

- Počul si? – Čo? – Zázrak! – Kde? – V Káne. – Aký? – Z vody sa stalo víno! – Neverím. – Sám som z neho pil. – Ozaj? Aké bolo? – Skvelé! A to množstvo! – Koľko? – Vyše 700 litrov. – Čo? 700 litrov? – Ako hovorím. – A kto to urobil? – Nejaký Ježiš. Z Nazareta. – Nikdy som o ňom nepočul. – Ani ja. Ale je to skvelý chlap. – A kde je teraz? – Neviem. Hovoria o ňom, že chodí po dedinách a učí, ako žiť podľa Božích prikázaní... – Hm, takých tu už bolo... – Hej, ale nik z nich nerobil zázraky. A okrem toho keď hovorí, vraj ide z neho moc. – Tak toho by som chcel vidieť a počuť. Vieš, mne ten môj život akosi ide pomedzi prsty...

Nechaj sa nadchnúť týmto Ježišovým znamením. Porozprávaj o ňom niekomu. Zdôrazni Božiu starostlivosť, veľkodušnosť, štedrosť. A dodaj, že Boh nebol taký len vtedy v Káne, ale aj dnes je ochotný bohato obdarovať každého, kto sa k nemu obráti s prosbou o pomoc. Pozvi kamaráta na stretnutie s Ježišom. Že kde? No hneď tam na mieste, veď Ježiš žije a je stále s nami. Obráť sa v modlitbe na Ježiša a kamaráta mu zver. Vyzvi kamaráta, aby sám oslovil Ježiša a zveril mu svoj život... Možno pôjdete spolu ďalej a už nebudete hovoriť len o znamení v Káne, ale aj o tom, ako tvoj kamarát stretol Ježiša a čo sa s ním stalo. Tento proces sa odborne nazýva evanjelizácia :-)

Horí ti srdce po prečítaní dnešného evanjelia? Tak si to nenechaj pre seba. Maj v srdci milosrdenstvo voči tým, ktorým horí srdce pre hriech, a svojím svedectvom im pomôž stretnúť Ježiša, ktorý im zapáli srdce tak ako tebe. Pre Boha.



Tretia cezročná nedeľa: Ponuka

 Chcem ti dnes predložiť dva texty. Jeden z nich ti môže zmeniť život.

Pánov zákon je plný protirečení,                                                 Zákon Pánov je dokonalý,

spôsobuje mi zmätok v duši.                                                        osviežuje dušu.

Pánovo svedectvo je veľmi pochybné,                                         Svedectvo Pánovo je hodnoverné,

nedá sa mu veriť a cítim sa ako hlupák.                                      dáva múdrosť maličkým.

Rozhodnutia Pánove sú veľmi bolestné,                                       Rozhodnutia Pánove sú správne,

zakaždým mi rania srdce.                                                           potešujú srdce.

Prikázania Pánove sú zložité,                                                      Prikázania Pánove sú jasné,

temné ako bludisko.                                                                   osvecujú oči. (Žalm 19, 8 – 9)


Ktorý je podľa teba pravdivý, ktorý je „radostná zvesť“?

A ktorý ti je bližší, viac zodpovedá tomu, ako žiješ?

Keď Ezdráš predkladal Božiemu ľudu Pánov zákon, všetci plakali. Niektorí hovoria, že preto, lebo si uvedomovali svoju hriešnosť a prestúpenia Pánovho zákona. Mne je však bližší názor, ktorý tvrdí, že to bolo preto, lebo si uvedomili, aký je k nim Boh dobrotivý a milosrdný, „ukazuje cestu hriešnikom“ (Ž 25, 8b).

Aj nám sa nedeľu čo nedeľu predkladá Božie slovo, Cirkev číta z Pánovho zákona. A cestu už nielen ukazuje, ale hovorí aj o jej uskutočnení v Ježišovi Kristovi: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“ (Lk 4, 21). Aký dobrý je Boh k nám! Nenecháva nás ísť životom bez smeroviek, nehovorí nám: „Nejako sa prebojujte k nebeskej bráne, hádam trafíte.“ Nie, vo svojom slove a v učení Cirkvi nám dáva veľmi jasné usmernenia ako prejav svojej starostlivosti a dobroty. A nielen to – veľmi milosrdne nám odpúšťa a napráva na správnu cestu, keď z nej hriechom odbočíme. Napriek tomu ho počúvame na pol ucha, veď „to už poznáme“.

Ale pri Pánovom zákone nejde o jeho poznanie!!! Ide o jeho prežívanie! O jeho uskutočňovanie!

Kde hľadáš osvieženie pre svoju dušu?

Či ti pomáha robiť múdre rozhodnutia?

Čo ti potešuje srdce?

Čo ti osvecuje oči?

Ak ti Pánov zákon nevháňa slzy do očí alebo neprivoláva úsmev na pery, ak sa tvoje srdce pri jeho počúvaní ani nezachveje, čosi nie je v poriadku. Poradím ti, čo treba robiť. Nájdi si človeka, o ktorom je známe, že „v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou“ (Ž 1, 2), a popros ho, aby ťa naučil vnímať Písmo ako on. A potom oslov pár ľudí okolo seba a urob tú istú službu im.

Že takého človeka nepoznáš? To je možné. Ale pýtaj sa, lebo takí ľudia okolo nás sú. A nájdeš. Kým sa tak stane, tak začni čítať a počúvať Sväté písmo s očakávaním: „Bože, čo mi chceš povedať?“ A zakaždým niekomu povedz, čo si objavil a čo to urobilo s tvojím životom.

Nezabudni: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo“ (2 Tim 3, 16 – 17).


Štvrtá cezročná nedeľa: Konflikt z lásky

    Myslím si, že situácia v Nazarete musela byť veľmi vážna, keď Ježiš neváhal spôsobiť konflikt. Možno (ako človek) nevedel, ako to dopadne, no určite vnímal, že Nazaretčanom ide o život – o večný život, ktorý prišiel ponúknuť a dať. Nechceli totiž vidieť viac ako Jozefovho syna, nechceli vidieť Mesiáša, svojho záchrancu. Chceli zázraky, aby sa nimi mohli chváliť podobne ako tí z Korozainu, Betsaidy a Kafarnauma (pozri Lk 10, 13 – 15). Ježiš však vedel, že keby aj nejaké zázraky urobil, nemalo by to pre ich spásu nijaký význam. Boli slepí, žili vo vlastných predstavách a očakávaniach. A keď dostali skvelú ponuku v podobe Ježišovho ohlasovania, nepočuli...

Aj my sme dostali ponuku – v podobe Roka milosrdenstva. No niekedy sa mi zdá, že nepočujeme, čo je jeho cieľom – nie iba získanie plnomocných odpustkov, nie viac modlitieb Korunky k Božiemu milosrdenstvu, nie putovanie obrazu Božieho milosrdenstva. Lebo hoci to všetko je potrebné a dôležité a chvályhodné, sú to len a len prostriedky k tomu, aby sme išli a konali milosrdenstvo. Cieľom jubilejného roku je zmeniť svet. Ak každý z nás svojimi postojmi, svedectvom, konaním zmení ten svoj malý svet, potom sa zmení aj celý svet. Ale ak sa na to vykašleme a egoisticky sa zameriame len na odpustky bez úsilia pomôcť ľuďom okolo seba, tak sa ani svet nezmení. Dokonca ani my – ostaneme ako Nazaretčania uväznení v sebe a vo svojich predstavách („staraj sa len o seba“). Svätý Otec takto vyvoláva konflikt v nás samých. Ostaneme hluchí, slepí, zameraní sa seba a na ľudí, s ktorými nám je dobre, alebo pôjdeme aj mimo kostola s radostnou zvesťou o Božom milosrdenstve? Najprv skutkami, potom aj slovom...?

Tento týždeň prešovský pomocný biskup Michal Ľach SJ urobil odvážny skutok milosrdenstva – postavil sa na stranu chorých, zanedbávaných, zastrašovaných... Priamo oslovil tých, ktorí sú pravými pôvodcami súčasných problémov a vyzval ich konať milosrdne, napraviť a odčiniť zlo, aby aj oni mohli dúfať v Božie milosrdenstvo. Je jasné, že otec biskup tým vstúpil do konfliktu – z lásky ku všetkým, ktorých sa zastal, ale aj k tým, ktorým svoje vyhlásenie adresoval.

Aj naše skutky milosrdenstva môžu vyvolať konflikt. Že ktoré? Napríklad napomínať hriešnikov alebo poúčať nevedomých. Viem, väčšinou to ani neskúšame, aby sme boli v očiach iných dobrí. Jedni aj druhí sa totiž môžu ohradiť – hriešnici tým, že čo nás do toho, ako žijú, nevedomí tým, že či ich pokladáme za hlupákov. Ale riziko konfliktu nás nesmie odradiť od konania dobra.

K tomu všetkému však potrebujeme ako motiváciu lásku. Takú, akú opisuje svätý Pavol. Lásku, ktorej cieľom je večný život milovaného človeka. Takou láskou máme milovať každého. Taká láska má právo riskovať aj konflikt. Skúsiš takto milovať tento týždeň – cez skutky milosrdenstva?


Piata cezročná nedeľa: Veľkosť malosti

    Paradox bezvýznamnosti a zároveň dôležitosti sprevádza celý život veriaceho človeka. Napríklad naše dobré skutky – aj tie najlepšie – nemajú bez Ježiša cenu. No s ním sa z nich stáva drahocenný poklad pre večný život. Alebo toto moje písanie – niekedy mám pocit, že sú to len slohové cvičenia, hoci sa usilujem počúvať Boží hlas. No na druhej strane dúfam, že vo večnosti mi láskavý Boh ukáže, na čo všetko bolo moje úsilie dobré.

Čo teda dáva nekonečnú hodnotu umývaniu riadov, posielaniu e-mailov, klikaniu na „páči sa mi“ na „fejsbúku“, rúbaniu dreva, sedeniu pri pokladni v obchode, vysvetľovaniu nového učiva deťom v škole, trpezlivému sedeniu v spovednici, desiatim centom do zvončeka, ošetrovaniu chorých, kľačaniu pred Eucharistiou...? Božie povolanie. Plnenie Božej vôle. Budovanie Božieho kráľovstva.

A čo z tých istých skutkov robí cestu do pekla? Svojvôľa, egoizmus, pýcha...

Paradox malosti a veľkosti človeka umožňuje správne prežívať viera. Vo svojich očiach som vždy malý („Pane, odíď odo mňa...“), ale v Božích môžem byť zároveň veľký, jedinečný, nenahraditeľný („Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí...“). K tomu je potrebná skutočná pokora, ktorá nemá nič spoločné s pyšnou pokorou (napríklad keď tvrdím, že sa na nič nehodím, a preto ani nič nerobím). K tomu je potrebná viera, že som Bohom nesmierne milovaný práve taký, aký som, a že práve takého ma potrebuje. Že keď som slabý, vtedy som najpripravenejší konať Božie dielo... „Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou“ (1 Kor 15, 10).

Avšak uvedomenie si tejto pravdy prirodzene (v dôsledku hriechu) vyvoláva v človeku túžbu, že čosi musí dokázať aj sám. Ako Peter v dnešnom evanjeliu – iste veľmi chcel byť s Ježišom, ale až potom, keď nebude „hriešny človek“. Až keď zvládne svoj hriech, potom pôjde za ním: „Pane, už chcem a môžem byť s tebou, lebo som sa zbavil hriechu.“ Všakže táto veta akosi nepasuje k evanjeliu? Lebo našou úlohou nie je zbaviť sa hriechu, ale priľnúť k Ježišovi, vytrvalo sa odovzdávať do Božích rúk, od neho očakávať záchranu. A dôsledkom takého prebývania s Ježišom bude to, že to on nás postupne (a niekedy aj naraz) zbaví hriechu. V spolupráci s našou dobrou vôľou...

Aj Rok milosrdenstva je o tomto paradoxe. V podstate malými skutkami môžeme získať plnomocné odpustky. Potom prejavíme milosrdenstvo drobným skutkom milosrdenstva a Boh nás odmení večnými dobrami. Tiež zmenou sveta, po akej túži pápež František, zmenou, ktorá je cieľom jubilejného roka.

Nedaj sa znechutiť diablovým nahováraním, že tvoje drobné skutky lásky si nik nevšimne. Konaj a ovocie bude veľké, hoci ho možno uvidíš až po rokoch alebo dokonca až v nebi.

Nedávno sa u nás zastavil istý kňaz. Pred vyše dvadsiatimi rokmi som sa s ním ešte ako s bohoslovcom niekoľkokrát stretol. Bol som sprvoti prekvapený, že ma po takom čase vyhľadal. Dôvod jeho návštevy som pochopil, keď povedal, že mi chce za tie stretnutia poďakovať, že veľmi ovplyvnili jeho kňazskú cestu. Vôbec si nepamätám, o čom sme sa kedysi rozprávali. Ale Boh chcel, aby som bol vtedy jeho nástrojom.

Pri svojom úsilí byť veľký v malosti, prosím, nezabudni na jedno – všetko súvisí s tým, „čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim“ (1 Kor 15, 3 – 5). A v sile tejto živej pravdy môžu aj tvoje úprimné slová: „Tu som, mňa pošli“ (Iz 6, 8) zmeniť svet.


Prvá pôstna nedeľa: Jednoduchosť

    Minulý týždeň sme s manželkou boli v Ríme. Ako správni pútnici sme prešli bránami všetkých štyroch veľkých bazilík s túžbou i úmyslom získať plnomocné odpustky Jubilejného roku. Už pri prechádzaní prvou Svätou bránou v Lateránskej bazilike som si uvedomil, ako jednoducho to Pán Boh (s Cirkvou) vymyslel. Vzbudíme si úmysel, nejaký úsek putujeme so srdcom zameraným na to, čo ideme robiť, prejdeme bránou, pomodlíme sa predpísané modlitby a ponoríme sa mysľou i srdcom do tajomstva Božieho milosrdenstva. A za takúto jednoduchú „prácu“ (ku ktorej patrí aj svätá spoveď a prijatie Eucharistie) Boh ponúka aj dáva zmazanie všetkých časných trestov. Aký to nepomer – ja venujem Bohu chvíľku svojho času, on mi dáva večnosť... Možno mi ešte pripomeniete: „A čo odpútanosť od každého, aj ľahkého hriechu?“ Veľmi často vnímam vo svojom srdci, že aj o to sa Pán Boh zakaždým postará...

Aj dnešné čítania mi veľa hovoria o jednoduchosti. Izraeliti dostali do vlastníctva celú krajinu – a Boh od nich za to chcel len kôš prvotín z úrody a vyznanie viery. Pavol zas hovorí o inom vyznaní viery: „Ježiš je Pán!“ Treba to veriť a vyznávať – aj ústami. Jednoduché, však? Večný život spojený s tromi slovami! A už len pokúšanie Ježiša – nebránil sa debatami s diablom, teologickými či psychologickými vedomosťami, ale dôsledne sa držal Božieho slova. Zakaždým odrazil pokušenie jednou vetou.

Pridám k týmto jednoduchým postojom a vyznaniam ešte vetu pápeža Františka zo stredajšej generálnej audiencie: „Ak jubileum nedôjde až ku vreckám, nie je pravým jubileom.“ Tak toto je trefa do čierneho!

A slová svätého Efréma Sýrskeho: „Duša moja, keď sa postíš od jedál bez toho, aby si sa očisťovala od vášní, nadarmo sa raduješ zo zdržanlivosti, lebo ak sa tá nestane pre teba príležitosťou k polepšeniu, si v nenávisti u Boha ako klamárka a stávaš sa podobnou vierolomným démonom, ktorí nikdy nejedia. Nerob zbytočným pôst tým, že hrešíš, ale zostaň neústupná voči nezriadeným hnutiam, uvedomujúc si, že stojíš pri ukrižovanom Spasiteľovi, či presnejšie, že si ukrižovaná spolu s Tým, ktorý bol za teba ukrižovaný, pričom k nemu volaj: Spomeň si na mňa, Pane, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (tropár tretieho týždňa predpôstneho obdobia v byzantskej tradícii, http://www.grkat.nfo.sk/Texty/nin-svata-styridsiatnica.html)

Hádam to všetko stačí k inšpirácii – čo urobím po tieto dni, aby som ešte lepšie prežíval Rok milosrdenstva? Netreba mi nič vymýšľať – len mať otvorené oči i srdce pre ľudí, s ktorými žijem, ktorých mi Boh posiela cesty, ktorým posiela do cesty mňa...


Druhá pôstna nedeľa: Otcova vôľa

    Peter v dnešnom evanjeliu zjavne nechcel riskovať, že sa stane to, o čom Ježiš hovoril s Mojžišom a Eliášom. Preto navrhuje alternatívu: „Ostaňme tu, nijaký Jeruzalem nebude, budeme ťa tu, Ježiš, zbožne adorovať.“ Ale Ježiš – a vlastne jeho Otec – takúto možnosť odmieta. Písmo hovorí o jasnej hierarchii: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!“ A tak Ježiš ide do Jeruzalema, kde obetuje svoj život a vstáva z mŕtvych... Keby sa vtedy diala Petrova vôľa, tak dnes nijakú Cirkev nemáme.

Potom však Peter dostal do rúk moc a dnes platí jeho vôľa, vyjadrená ústami jeho nástupcu, pápeža. (Mimochodom, v pondelok slávime sviatok Katedry svätého Petra.) A aká je vôľa súčasného pápeža? Máme sláviť a svojím konaním naplno prežívať Rok milosrdenstva. To znamená posilnení sviatosťami (najmä sviatosťou zmierenia a Eucharistiou) vyjsť z kostolov a konať tak, aby sa zmenil tento svet. Aby sme prijatím Božieho milosrdenstva sami konali milosrdne voči ľuďom okolo seba, a tým im dávali nádej.

Svätý Otec nám dáva príklad. Tento týždeň bol v Mexiku a stálo za to sledovať nielen jeho príhovory, ale najmä to, ako sa stretával s ľuďmi. Jeho objatia neboli divadlom pre televízne kamery, ale gestá plné útechy a dôvery. Vychádzali z viery, že prejavená nežnosť, dobrota, milosrdenstvo môžu pomôcť človeku prísť bližšie k Bohu, hmatateľne zakúsiť, ako ho Boh miluje a ako mu na konkrétnom človeku záleží. Nemôžeme nasledovať pápeža na jeho cestách, ale v prejavoch dobroty s ním môžeme smelo súťažiť.

Iste, je tu riziko, že naša dobrota nebude správne pochopená. Ale to nie je náš problém. Naša úloha je konať láskavo a milosrdne. Úlohou Boha je meniť srdce toho, komu lásku prejavujeme, aby bol schopný pochopiť ju a prijať. „Čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5, 37).

Výraz Svätý rok milosrdenstva môže pôsobiť vznešene a duchovne. Sväté brány, odpustky, putovanie... No my sme povolaní tento Svätý rok dostať do nášho každodenného života. Rozmeniť na drobné pápežovu požiadavku konať milosrdne a prepísať ju do svojho denného rozvrhu nám zrozumiteľnými slovami: „Ozvem sa dnes kamarátke, ktorá sa trápi... Pomôžem kolegovi s prácou, ktorú zjavne nestíha... Keď sa ma babka desiaty raz opýta, aký je deň, desiaty raz jej s úsmevom poviem, že zajtra je pondelok – precvičí si pamäť a aj sa zasmejeme...“

Ďalej si to rozmeň sám, zober si na to veľký papier :-)


Tretia pôstna nedeľa: Láska do zbláznenia

    V týchto dňoch postupne čítam príručky, ktoré vydala Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie s cieľom uľahčiť katechézu vo farnostiach a veriacim umožniť hlbšie prežívanie Jubilejného roku. Objavil som v jednej z nich text, o ktorý by som sa rád s vami podelil. Jeho autorkou je svätá Terézia z Lisieux.

„Povedzme, že syn schopného lekára sa na ceste potkne o kameň a spadne tak, že si pri páde zlomí nohu. Otec ihneď príde k nemu, s láskou ho zdvihne, ošetrí mu rany, využije pritom všetky svoje lekárske schopnosti, takže syn sa čoskoro celkom uzdraví a prejaví mu svoju vďačnosť. Toto dieťa má bezpochyby dobrý dôvod, aby milovalo svojho otca! Ale môžeme vyjsť aj z iného predpokladu. Pretože otec vedel, že na ceste, kadiaľ pôjde jeho syn, je kameň, predbehol ho a kameň odstránil tak, aby ho nikto nevidel. Syn, predmet jeho prezieravej lásky, nevie, pred akým nešťastím ho otec zachránil, a preto mu istotne neprejaví svoju vďaku a bude ho milovať menej, ako keby ho bol uzdravil... Ale ak sa neskôr dozvie, akému nebezpečenstvu unikol, nebude ho milovať väčšmi?“

V príručke Svätci v milosrdenstve je k tomu napísané: „Možnosti nie sú len dve, ale tri: sú tu tí, ktorí milujú málo, lebo sú presvedčení, že im bolo málo odpustené; potom sú tu tí, ktorí veľmi milujú, lebo vedia, že im bolo veľa odpustené; a potom sú tu tí, ktorí milujú až do zbláznenia, pretože vedia, že im bolo všetko odpustené už vopred – vedia, že nezhrešili len vďaka milosti! Títo poslední rozumejú Božiemu milosrdenstvu nekonečne viac než tí, ktorí ho zakúsili po tom, čo padli.“

Taký je náš Otec. Kniha Exodus ho dnes predstavuje ako nesmierne starostlivého: „Videl som, počul som, poznám jeho bolesť, zostúpil som, aby som vyslobodil, vyviedol...“ Otec, ktorý odstraňuje kamene na našej ceste, len aby sme si neublížili. A ak napriek tomu zakopneme, hneď je pripravený liečiť, uzdraviť, odpustiť...

Určite patríme medzi tých, ktorým Boh odstraňuje mnohé kamene spod nôh. Nie, neodlišujeme sa tým od iných – lebo Boh miluje každého človeka a prejavuje mu svoje milosrdenstvo „vopred“. Ale zároveň patríme medzi tých, ktorým Boh už veľmi veľa odpustil a stále odpúšťa a bude odpúšťať, pokiaľ len o to budeme stáť.

Nech nás tento týždeň napĺňa vďačnosť za takú nesmiernu Božiu starostlivosť a lásku. Prejavme ju aj tým, že o Božom milosrdenstve porozprávame niekomu, na kom nám veľmi záleží, s kým by sme chceli byť raz v nebi. Môžeme na to využiť aj podobenstvo o vinohradníkovi z dnešného evanjelia, ktoré je obrazom Božej trpezlivosti s hriechom človeka, s tým, že neprináša úrodu. „Okopem ho a pohnojím.“ Možno je to naša úloha vo vzťahu k danému človeku...

Využime na to aj podujatie 24 hodín pre Pána, ktoré sa bude v celej Cirkvi konať 4. a 5. marca. Venujme v tom čase nejaký čas výhradne Bohu. A po stretnutí s ním aj konkrétnemu človeku.


Štvrtá pôstna nedeľa: Obrátenie – odpoveď na lásku

    „Obrátenie [metanoia, zmena zmýšľania] nie je výsledkom dobrých predsavzatí, ono je prvým krokom lásky: ‚Hlas môjho milého! Hľa, on prichádza!‘ (Pies 2, 8).“ Takúto vetu som našiel v treťom liste zasväteným Kontemplujte, ktorý bol uverejnený tesne pred koncom Roka zasväteného života. A prišla mi na um pri čítaní dnešných liturgických textov.

„Dnes som z vás odstránil egyptskú potupu“ (Joz 5, 9a). Boh urobil prvý krok.

„Kto je v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou“ (2 Kor 5, 17 – 18). Boh urobil prvý krok.

Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho“ (Lk 15, 20). Aj tu otec ako obraz Boha urobil prvý, najdôležitejší krok k obráteniu syna. Lebo ten sa vracal kvôli tomu, že hladoval, nie preto, že túžil po zmierení s otcom. Nevieme, ako reagoval na preukázané milosrdenstvo a lásku, ale hádam nemal také tvrdé srdce, žeby odmietol vrátenú dôstojnosť...

„On [starší syn] sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť“ (Lk 15, 28). Aj tu otec urobil prvý krok, aby sa aj jeho starší syn mohol vrátiť domov. Ani pri ňom nevieme, ako to skončilo, či prijal ponuku otcovej lásky...

Všetky uvedené citáty sú však výzvou a otázkou: Ako ja vnímam Otcovu ústretovosť a prejavy lásky, ktoré ma majú priviesť domov, k obráteniu, k zmene zmýšľania? Určite sa totiž aj ty neraz stretáš s názorom, že najprv sa človek musí zmeniť, až potom má ísť na spoveď. A keďže sa to ľuďom takto nedarí, idú na spoveď len vtedy, keď „musia“: na Veľkú noc, na Vianoce, prípadne keď niekto v rodine zomrie... Ak by však prijali pravdu dnešných čítaní, že obrátenie je odpoveďou na Božiu lásku, ich život by sa mohol odvíjať celkom ináč. Ísť na spoveď je pre pokrsteného prvým krokom po zážitku Božej lásky. Úsilie o zmenu nasleduje potom. A takmer vždy je úspešné, lebo je to zmena z lásky, nie z prikázaní či zo strachu...

Vidím okolo seba mnohých kresťanov, ktorí nechcú ísť na spoveď príliš skoro pred sviatkami. „Čo ak zhreším a budem musieť ísť znovu?“ To je zmýšľanie staršieho syna, ktorý síce nikdy neprestúpil otcovo prikázanie, ale ani ho nemiloval. Milujúci človek ide na spoveď vždy, keď si uvedomí ťažký hriech. A neraz aj vtedy, keď má len ľahké hriechy, lebo túži po sviatostnom objatí milosrdného Otca.

Ako ty odpovieš na to, že Otec ti vychádza v ústrety? Ako zareaguješ na pravdu, že už si novým stvorením a už len potrebuješ udržiavať poriadok vo svojej duši? Bol si už na spoveď pred Veľkou nocou? Z lásky či kvôli prikázaniu?

„Hlas môjho milého! Hľa, on prichádza!“ (Pies 2, 8). Boh je vždy prvý v láske. V milosrdenstve. Skús s ním v tom súťažiť. Hoci nikdy nebudeš v láske a milosrdenstve lepší ako on, ale taká súťaž úplne zmení tvoj život...


Piata pôstna nedeľa: Sieť

    Ako sa človek dostane k tomu, že spácha cudzoložstvo? Tak, že sa zamotá do siete pokušení. Pričom spočiatku pokušenia vôbec nemusia vyzerať ako pokušenia. Túžba pomôcť niekomu, kto sa cíti sám, túžba nebyť sám, prejav súcitu, pochopenia... No ak tieto túžby a prejavy nie sú usmerňované modlitbou a sviatostným životom, ak nie sú konané v živom spoločenstve Cirkvi, ale akosi „na vlastnú päsť“, veľmi ľahko prekročia určité hranice; hriech je už zrodený a je len otázkou času, kedy sa stane skutkom.

Dobre, telesné cudzoložstvo asi nie je pre väčšinu z nás každodenným hriechom. Bohu vďaka za to! Je však aj duchovné cudzoložstvo, ktoré pranierovali najmä proroci, keď Izrael išiel za cudzími bohmi. Je to cudzoložstvo, ktoré je veľmi blízke každému z nás. Máme boha úspechu, boha peňazí, boha kariéry, boja pôžitkov, boha pohodlnosti, boha egoizmu, boh ľahostajnosti či rezignácie...

Vieš, prečo sa Rok milosrdenstva tak ťažko dostáva do našich skutkov? Lebo je útokom na týchto bohov, na naše duchovné cudzoložstvá. Odhaľuje ich podvratné, často nenápadné pôsobenie, podporované zmýšľaním sveta okolo nás, a ukazuje nám, ako sme sa na nich stali závislými. No nielen to – Rok milosrdenstva je výzvou zriecť sa týchto bohov. Nielen počas Veľkonočnej vigílie pri obnove krstných sľubov, ale už dnes zmenou svojho správania sa, zmenou konania.

Zober si takého boha peňazí. Aj ty zarábaš málo? A keby si zarobil viac, čo by si s tými peniazmi robil? Využil by si ich na konanie skutkov milosrdenstva?

A čo taký boh pohodlnosti? Vysedávanie pred televízorom je neraz službou práve jemu. Neskúsiš ho poraziť návštevou chorého či osamelého starého človeka? A neraz sa stretávam s bohom pohodlnosti u niektorých nezamestnaných – vysedáva doma či v krčme, no jeho záhrada či pole ostávajú neobrobené. Vraj nemá prácu, cíti sa odsunutý. No on v skutočnosti nemá zamestnanie, nie prácu. Len tá, ktorú má, mu nevonia...

Boh egoizmu (je to boh, veľké B má len preto, že je na začiatku vety ). Aký mi je blízky, najmä vtedy, keď sa veci nedejú podľa mojich predstáv. Ale či som ja Boh, aby sa svet točil okolo mňa?

Všetci spomínaní bohovia (a je ich ešte oveľa viac) spolu súkajú sieť a len čo sa horko-ťažko vyvlečiem z jedného oka, už na mňa hádže svoje siete iný bôžik. Oberá o radosť, obviňuje, vyvoláva sebaľútosť, vábi k úteku...

Nie tak Boh. Pravý Boh. „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a viac nehreš!“ „Hľa, tvorím čosi nové.“ Skús dnes porovnať svoj život s tým, čo píše apoštol Pavol v Liste Filipanom (3, 8 – 14) a opäť maj len jedného Boha. Ostatných vytrvalo odmietaj. Slovami, ale najmä svojím konaním. Rok milosrdenstva má zmeniť aj tvoj život...


Kvetná nedeľa: Ježiš Kristus je Pán!

    Veľmi rád si spievam latinské časti hymnu Roku milosrdenstva Misericordes sicut Pater (Milosrdní ako Otec) s neustále sa opakujúcim refrénom In aeternum misericordia eius (jeho milosrdenstvo je večné). Refrén mi pripomína neustálu lásku Otca ku mne, prejavovanú nesmiernym milosrdenstvom – veď som si už toľkokrát zaslúžil smrť, zatratenie („mzdou hriechu je smrť“ – Rim 6, 23a). A samotný názov hymnu, ktorý sa opakuje medzi jednotlivými slohami, mi pripomína, že mám byť milosrdný ako Otec. Priznávam, že si ju spievam najmä preto, aby som dokázal byť pokojný a milosrdný k ťažších situáciách. Sú také každodenné, bežné, no bez pokoja v srdci by som asi neraz vybuchol, povedal niečo, čo by potom bolelo... Možno tresol dverami... Nebudem opisovať konkrétne situácie, ale každý vie z vlastného života, ktoré chvíle sú pre neho ťažké, náročné, keď je ťažko ostať milosrdný a zhovievavý napríklad k slabostiam iných. Ešte ťažšie je neštvať sa sám na seba pre vlastné chyby a zlyhania... A možno najťažšie je ostať nekompromisný voči hriechu, no milovať hriešnika – vrátane seba samého...

Začíname sláviť Veľký týždeň, v ktorom si pripomíname si a hlbšie prežívame Kristovo paschálne tajomstvo (škoda, že sa u nás používa dosť nelogické a často nič nehovoriace spojenie veľkonočné tajomstvo). Ježišovo utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie – prechod (pascha) zo smrti do života – sú udalosti, ktoré nám zaslúžili Božie milosrdenstvo. Ale zároveň toto paschálne tajomstvo je udalosť, ktorá nám samým umožňuje prijímať milosrdenstvo (najmä vo sviatosti zmierenia) a konať milosrdne (posilnení Eucharistiou, ktorá nás zaväzuje voči chudobným – Katechizmus Katolíckej cirkvi 1397). Vďaka Kristovej pasche prežívame aj vlastnú paschu – najprv to bolo krstom a teraz vždy, keď odmietame hriech a žijeme s Ježišom novým životom.

Teda paschálne tajomstvo Krista nie je nejaký teologický pojem, ktorý máme poznať, ale veľmi praktický návod, ako máme dennodenne žiť. Presne to budeme aj slovne (a verím, že tiež celým srdcom) robiť počas najdôležitejšej liturgie cirkevného roku pri obnove krstných sľubov: „Zriekam sa. Verím.“ V čom sme sa zmýšľaním i skutkami trénovali celé Pôstne obdobie, to počas Veľkonočnej vigílie vyznávame aj ústami. V podstate pritom hovoríme: „Ježiš Kristus je Pán!“ (Flp 2, 11).

Kristus je Pán aj ako kráľ vchádzajúci slávnostne do Jeruzalema, aj ako Boží Syn, ktorý „sa zriekol seba samého“, aj ako ten, ktorého potupovali a opľúvali, aj ako ukrižovaný na kríži. A potom aj ako zmŕtvychvstalý. Nemáme iného Mesiáša, nemáme iného Pánovho Pomazaného, nemáme iného Krista!

Preto budem naveky ospevovať milosrdenstvo Pánovo, lebo skrze Krista ma vyslobodil z moci hriechu a diabla. In aeternum misericordia eius!


Veľkonočná nedeľa: Nedeľa otázok

    Čím by si dnes bol, keby Ježiš nevstal z mŕtvych? Je dobré položiť si túto otázku, lebo veľmi vnímam, ako mnohé skutočnosti vo svojom živote berieme samozrejme. No keď si predstavíme, čo všetko by sme bez Ježiša nemali, aké zlo by nás mohlo ovládať, možno si lepšie uvedomíme, aké nesmierne cenné je jeho utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie pre každého z nás.

Čím by som bol? Možno vrahom bez výčitiek svedomia. Možno sexuálnym maniakom. Možno narkomanom a dealerom drog. Možno krutým vojakom v armáde nejakého tyrana. A možno samotným bezcitným tyranom. Zdá sa ti to prehnané? Vôbec nie! Ak by som totiž nemal Božiu milosť a nespolupracoval s ňou, tak by som bol určite schopný každého zla – a to bez akýchkoľvek zábran! Lebo veď aká morálka by ma mohla obmedziť v konaní zla? Prečo by som mal brať ohľad na iných, ak Ježiš nevstal z mŕtvych, ak jeho slovo nebolo pravdivé?

Veľa zla napáchali ľudia, ktorí nežili s Ježišom. Aj keď sa možno niektorí z nich tvárili ako Ježišovi priatelia. Aj dnes sa nás zlo usiluje prevalcovať. Niekedy mám dojem, že sa mi diabol vyškiera do tváre, akoby hovoril: „Vidíš? Aj tak slúžia mne!“

No neprestanem bojovať. Lebo očami viery vidím niečo iné ako očami tela: Ježiš vstal z mŕtvych. A že sa aj dnes mnohí usilujeme konať milosrdne, je len preto, že Kristovo víťazstvo nás inšpiruje a dáva nám silu odmietať zlo a konať dobro. Keď zabehnem k susedovi, ktorý žije sám, a prehodím s ním pár slov... Keď sa usmejem na svokru, ktorej vynecháva rozum a niekedy je ako malé dieťa... Keď počúvam švagra, ktorý príde naštvaný na celý svet... Keď...

Rozumieš? Ak je nejaké dobro vo svete, tak je to vďaka Ježišovi a vďaka ľuďom, ktorí s ním žijú v úzkom vzťahu. Lebo Ježiš žije!!!

Je mi veľmi ľúto, že mnoho kresťanov sa dnes, na Veľkú noc roku 2016, neraduje z Ježišovho zmŕtvychvstania. Stratili sa. Hoci prijali ten istý krst ako my, možno chodili kedysi aj na spoveď a prijímali Eucharistiu, dnes sú ďaleko a nechcú žiť s Ježišom. Je to výzva a neľahká úloha pre nás, čo s Ježišom žijeme – ukázať im krásu Božej lásky aj cestu k životu s Ježišom. Je to nesplniteľná úloha. Ale u Boha je všetko možné. Vzdialeného si pritiahne k sebe, ak prejavíme aspoň trochu ochoty, ak budeme milovať našich stratených bratov a sestry, ak im prejavíme lásku – možno tým, že dnes niekoho takého navštívime a povieme mu o Ježišom víťazstve. A Ježiš v jeho srdci vstane z mŕtvych... Nestojí nám táto námaha za to vidieť na vlastné oči Ježišovo zmŕtvychvstanie v živote toho človeka?

Táto Veľká noc je pre mňa časom mnohých otázok. A jednej veľkej odpovede: Ježiš vstal z mŕtvych a žije. Preto vďaka Božej milosti idem za ním a s ním. Nemám inú cestu... Bohu vďaka a aleluja!


Druhá veľkonočná nedeľa: Mnohorakosť milosrdenstva

        Dnešné texty možno vnímať aj z pohľadu na mnohoraké spôsoby, akými Boh prejavuje svoje milosrdenstvo.

To základné sa dostalo apoštolom, keď k nim prišiel Ježiš s pozdravom: „Pokoj vám.“ A osobitne sa dostalo Tomášovi, ktorý videl a uveril.

Osobitné milosrdenstvo sa dostalo aj Jánovi. Bol vo vyhnanstve, no Boh mu tam dal veľkolepé zjavenie, ktoré dnes poznáme ako biblickú knihu. Nedal mu šancu nariekať nad „zlým svetom“, ktorý ho prenasleduje, ale zjavil mu seba samého... A napokon môžeme vidieť milosrdenstvo prejavené mnohým ľuďom, ktorí túžili, aby na nich padla aspoň Petrova tôňa.

Všetky tieto prejavy Božieho milosrdenstva sú dôvodom spolu so žalmistom volať: „Oslavujme Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky“ (Ž 118, 1).

Avšak na to, aby sme ho vždy a všade vnímali, potrebujeme širší pohľad na to, čo všetko Božie milosrdenstvo znamená. Ono totiž neznamená len to, že nám boli odpustené hriechy. Ani len to, že sme boli prijatí za adoptívne Božie deti. Ale ako to bolo tento týždeň v posvätnom čítaní Liturgie hodín, Božie milosrdenstvo znamená aj to, že máme účasť na Kristom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní a tým sa podieľame na vykúpení sveta.

Možno poviete, že tie prvé dve veci – odpustenie a prijatie – by nám celkom stačili. Že utrpenie by už nemuselo byť. Ale Boh nás miluje tak nesmierne (!), že chce, aby sme mali podiel na celom jeho diele. Aj na utrpení a smrti, ktoré podstúpil náš milovaný Ježiš. Tým vlastne dáva nášmu životu nový rozmer a novú dôstojnosť – skutočne máme účasť na všetkom, čo Boh koná. Nie pasívnu ako diváci, ale aktívnu svojím zmýšľaním, hovorením, konaním.

Aj naše utrpenia tak dostávajú nový rozmer, čo pochopili už mnohí veriaci, ktorí prijali svoje bolesti ako spoluúčasť na Ježišovom utrpení. Svätý Otec František, keď vyhlasoval mimoriadny jubilejný rok, Rok milosrdenstva, k tomu napísal: „Okrem toho myslím aj na tých, čo z rozličných dôvodov nemôžu prísť k svätej bráne – predovšetkým na chorých, starých a opustených, ktorí často nie sú schopní vyjsť z domova. Pre nich bude veľkou pomocou, ak budú prežívať chorobu a utrpenie ako zakúšanie blízkosti Pána, ktorý v tajomstve svojho utrpenia, svojej smrti a zmŕtvychvstania ukázal kráľovskú cestu, ako dať bolesti a osamelosti zmysel. Ich cestou, ako získať odpustky svätého roku, bude prežívanie tohto okamihu skúšky s vierou a s radostnou nádejou, prijímajúc Eucharistiu alebo zúčastňujúc sa na svätej omši a spoločnej modlitbe – aj prostredníctvom rôznych komunikačných prostriedkov“ (List, ktorým sa udeľujú odpustky pri príležitosti mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva). Nie je to prejav nesmierneho Božieho milosrdenstva, keď odpustky Jubilejného roku môžu získať aj tí, čo nemôžu prísť do kostola? Ak máte doma chorých, často im túto možnosť pripomínajte – spolu s podmienkou, ktorú Svätý Otec určil: „... prežívanie tohto okamihu skúšky s vierou a s radostnou nádejou“.

Nech je dnešná nedeľa Božieho milosrdenstva pre teba príležitosťou vidieť svet okolo seba novým pohľadom – vidieť, akými mnohorakými spôsobmi ti je Boh milosrdný. Aj keď si osamelý či chorý... Ale aj vtedy, keď sa tešíš zo zdravia a šťastnej rodiny. „Lebo jeho milosrdenstvo je večné...“


Tretia veľkonočná nedeľa: Hlavná téma

    Odvaha apoštolov nemala hraníc. Stáť pred veľradou a do očí im povedať, že zavraždili Ježiša, bolo šialeným gestom. Vari by niekto provokoval vraha, ktorý pred ním stojí s odistenou pištoľou? A predsa to apoštoli urobili. Prečo?

Lebo Ježiš vstal z mŕtvych, žil s nimi a oni sa mnohorako presvedčili, že ich život je v Božích rukách, nie v rukách toho, kto má moc. A keďže ich Ježiš poslal ohlasovať zmŕtvychvstanie, tak to bez rozpakov a obáv urobili aj pred veľradou.

Občas tu píšem o svojich snoch. Aj teraz jeden spomeniem: Stretne sa širšia rodina na nejakej oslave. Po gratuláciách oslávencovi a dobrom obede sa rozprúdi vášnivá debata. O Ježišovi – čo urobil od posledného spoločného stretnutia v živote jednotlivých členov rodiny. A od tejto témy sa prejde k „ohováraniu“ – kto v rodine ešte nežije naplno s Ježišom? Hneď sa aj za neho modlia, dohodnú sa, kto s tým človekom nadviaže čo najbližší priateľský kontakt a vo vhodnej chvíli mu zvestuje Ježišovo zmŕtvychvstanie spolu s ponukou odpustenia hriechov a večného života. Alebo ak je tam, priamo mu ponúknu stretnutie s Ježišom...

Asi si poviete: „Ten chlap sa zbláznil! O Ježišovi na rodinnej oslave? Veď máme toľko starostí a problémov! Ježiša nechajme na kostol.“ A práve to je postoj, ktorý nás odlišuje od apoštolov a mnohých ľudí prvotnej Cirkvi. Ježiš nie je prvou témou nášho života. Sú ňou starosti, ktoré nám v podstate nanucuje svet svojím zmýšľaním. Nízke platy, učitelia, zdravotné sestry, Sagan...

Sú dva týždne po Veľkej noci a len pár ľudí mi za ten čas s radosťou zvestovalo: „Ježiš Kristus vstal z mŕtvych!“ Ostatní pri stretnutiach hovorili o počasí, o politike, o sadení a siatí... A ja s nimi. Ak som sa totiž pokúsil povedať čo len tú jednoduchú vetu: „Kristus vstal z mŕtvych,“ reakciou bolo „viem“ alebo „no a?“, prípadne pohľad hovoriaci o tom, aby som nepreháňal. Nijaká radosť, nijaké nadšenie.

Kde je chyba? Možno práve v tom, že ani nepokladáme za chybu to, že Ježiš nie je pre nás prvoradý. Respektíve to možno ústne deklarujeme, ale skutkami a postojmi popierame. Treba to zmeniť – zmenou zmýšľania. A na to treba vynaložiť úsilie. Ani môj spomínaný sen sa nezrodil v noci alebo zo dňa na deň. Je výsledkom mnohoročného úsilia, ktoré však má základ v tom, že som sa stretol s Ježišom a podriadil som mu svoj život. Že každodenne bojujem s hriechom – čo neznamená, že nepadám, ale usilujem sa v hriechu neostať. Že aj písanie týchto textov je pre mňa neraz neľahkým spytovaním svedomia – či sám žijem to, čo píšem... Že Ježiš žije v mojom srdci.

Napíš si dnes na kus papiera text: „Kristus vstal z mŕtvych!“ a daj si ho v byte na také miesto, kde ho môžeš mnohokrát denne vidieť a čítať. Napíš si ho na papierik a vlož si ho do peňaženky (prečítaj ho potom pokladníčke v obchode). Vlož si ho do šetriča obrazovky na počítači alebo ako pozadie obrazovky. Nech sa ti tieto slová dostanú do mysle a potom aj do srdca. Uvidíš, že Ježiš sa postupne skutočne stane hlavnou témou tvojho života. A možno sa v tvojom živote raz naplní môj sen...


Štvrtá veľkonočná nedeľa: Zátvorky


    Pri čítaní textov Svätého písma z dnešnej nedele som si uvedomil, ako dávajú dokopy minulosť s budúcnosťou (ako dve zátvorky) spolu s návodom, ako žiť prítomnosť.

Minulosť je vyjadrená Skutkami apoštolov, ktoré opisujú začiatky Cirkvi. Budúcnosť zas vyjadruje Kniha zjavenia s pohľadom na nespočetný zástup ľudí, oslavujúcich Boha. A prítomnosť? No to je Dobrý pastier z Jánovho evanjelia, ktorý je vždy s nami ako skutočne dobrý pastier. Návodom na život je responzóriový žalm, ktorý nás vyzýva jasať, lebo patríme Pánovi.

Aké jednoduché, však? Pavol s Barnabášom sú mi príkladom, jasajúci zástup v nebi je mojím cieľom a Ježiš, Dobrý pastier, je mojou silou, chválou, nádejou, oporou, istotou... Na diele apoštolov a Ducha Svätého (na Cirkvi) stojím a z neho vychádzam, vízia neba mi je motiváciou a Ježišova prítomnosť potechou i dôvodom neustáleho obrátenia, zmeny zmýšľania, metanoie...

To však neznamená, že všetko v mojom živote ide ako po masle. Asi by som sa toho bál... Akú účasť na Kristovom kríži by som mal v takom prípade? Nebolo by to jasným znamením, že čosi nie je v poriadku? Ako to povedala žena s Alzheimerovou chorobou vo filme Boh nie je mŕtvy svojmu neveriacemu, pritom veľmi úspešnému synovi: „Občas diabol dovolí ľuďom žiť život bez všetkých starostí, pretože nechce, aby sa obrátili na Boha. Tvoj hriech je ako väzenie až na to, že je pekný a pohodlný, a tak nevidíš dôvod z neho odísť. No dvere sú doširoka otvorené. Až príde deň, kedy vyprší čas a dvere väznice sa zrazu zabuchnú... a zrazu je neskoro.“

Aj preto sa dnešný žalm, ktorý spievame po prvom čítaní (v poradí stý), modlím takmer každé ráno možno už tridsať rokov. Je akýmsi mojím osobným vyznaním viery. Modlím sa ho, keď mi srdce plesá a vnímam blízkosť Boha. Modlím sa ho, keď mám pocit, že všetko je na mojich ramenách a nevládzem. Modlím sa ho, keď sa mi zdá, že celá viera je nezmysel. Modlím sa ho, keď sa mi nechce modliť. Je pre mňa univerzálnou modlitbou na každý deň, do každej situácie. Lebo Boh žije!

Prežil som posledný týždeň v dosť veľkých vnútorných bojoch. Som Bohu veľmi vďačný, že mi dal ľudí ochotných počúvať, čo sa vo mne deje. A tiež východisko, ktoré sa dá zhrnúť do jediného slova: Víťazstvo! Ježišovo víťazstvo! A s týmto slovom má každá moja činnosť význam, hodnotu pre večnosť. Aj umývanie riadov a dozeranie na malé kurčatá...

Celý náš život má obrovskú hodnotu a význam, ak ho žijeme v zátvorkách, ktoré predstavujú dnešné čítania. A so sprievodcom, ktorým je Dobrý pastier. Lebo „Pán je dobrý, jeho milosrdenstvo trvá naveky a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie“ (Ž 100).


Piata veľkonočná nedeľa: Zbierky

        Dnes je v celej Európe zbierka pre Ukrajinu. Vyhlásil ju Svätý Otec František. Niet o čom debatovať. Naopak, je to príležitosť prejaviť štedrosť. Ešte som nikdy nezažil (a to mám už takmer 60 rokov), žeby pápež pýtal na niečo peniaze. Ak to teraz urobil, musí to byť mimoriadne dôležité a našou úlohou nie je skúmať pozadie, ale svoje peňaženky a účty. Aby sme dokázali dať nielen z prebytku, ale „celé svoje živobytie“...

Teraz si asi zvedavý, ako to spojím s čítaniami dnešnej nedele. Veľmi jednoducho: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 13, 34). Ak uvažuješ nad tým, ako toto prikázanie naplniť, tak dnes máš na to konkrétnu radu – prosbu samotného Svätého Otca prejaviť lásku núdznym na Ukrajine.

Trochu pri téme peniaze ostanem. Mnohí si myslíme, že to, čo zarobíme, je naše. Je to veľký omyl – ak sme totiž odovzdali a podriadili svoj život Ježišovi, tak všetko je jeho. Aj celý náš zárobok. Židia v Starom zákone odvádzali zo svojho zárobku desiatok pre chrám. Aj dnes sú mnohé kresťanské spoločenstvá, ktoré každý mesiac dávajú desatinu svojho zárobku pre potreby Cirkvi. No možno si pritom niektorí myslia: „Bože, dávam ti desatinu toho, čo som získal prácou.“ No Pán Boh mu na to odpovedá: „Nie, to je naopak: dávam ti 90% z toho, čo je moje, aby si to použil na moje dielo v tvojej rodine, sebe – pre moje dielo inde v Cirkvi – si nechávam len 10%.“

Je jednou z tragédií našich farností, že dávame Bohu len drobné. Cítil som sa zahanbene a trápne, keď v jednej farnosti kňaz nedávno konštatoval, že nemá peniaze na bežný chod farnosti (veď aj tá platí účty za vodu, elektrinu, plyn...). Iste, môžeme polemizovať o dôvodoch, prečo sa farnosť do takého stavu dostala, a o spôsoboch riešenia, ale kdesi v pozadí je to, že síce hovoríme, že poslúchame Boha, ale peniaze máme pre seba, nie pre jeho dielo... Keď sa vrátim ku zbierke pre Ukrajinu, ako radi tvrdíme, že poslúchame a milujeme pápeža, ale keď nám priamo povie: „Moji milí, na toto dielo lásky potrebujem vaše peniaze,“ tak vytiahneme drobné...

Svätý Ján v Zjavení uvádza slová samotného Boha: „Hľa, všetko robím nové“ (21, 5a). Boh neustále koná, obnovuje, stará sa... Takže sa nemusíme báť, že ak Bohu dáme, že nám nič neostane. V každom prípade nám ostane Boh, ktorý je majiteľom všetkých peňazí na svete. Nezažili to mnohokrát svätci, ktorí konali Božie diela bez haliera vo vrecku?

A napokon Pavol a Barnabáš: „... zhromaždili cirkev, rozpovedali, aké veľké veci s nimi urobil Boh a že pohanom otvoril dvere viery“ (Sk 14, 27). Vždy, keď sa koná Božie dielo, otvárajú sa dvere Cirkvi pre ľudí, ktorí sú mimo. Lebo „podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35). A láska priťahuje. Je isté, že aj táto zbierka pre Ukrajinu mnohým pomôže stretnúť láskavého, starostlivého a milosrdného Boha, ktorý koná v milujúcich ľuďoch. Určite sa o tom presvedčíme vo večnosti. Teraz je našou úlohou veriť a podľa svojej viery aj konať.

Koľko si dnes obetoval na zbierku pre Ukrajinu? Zodpovedá to veľkosti tvojej viery? Zodpovedá to veľkosti tvojej lásky? Určite áno...


Šiesta veľkonočná nedeľa: Prečo?

     Kdesi vo vnútri cítim, že apoštolovi Jánovi závidím. Žil s Ježišom, potom s Máriou a napokon ešte dostal aj videnie. Jemu bolo ľahko žiť ako kresťan. Mal všetko, ba možno aj navyše na to, aby bol svätý.

No moment, a čo vlastne chýba mne? Mám Ježiša, najmä vo sviatostiach, ale je pri mne (a aj vo mne) stále. Žijem s Pannou Máriou, veď ruženec mi je každodennou modlitbou. A videnie? Keď hľadím na Ježiša v Eucharistii, tak viera mi hovorí, že to je väčšie videnie ako Jánova Apokalypsa. Lebo vidím samotného Boha, hoci ukrytého.

Prečo teda som nespokojný?

Lebo dostávam množstvo potravy pre dušu, no vnímam ju neraz väčšmi ako predmet intelektuálneho skúmania než niečo, čím sa môžem sýtiť. Ako keby sa koza pozerala na kapustu a pokúšala by sa určiť, aká je to odroda, akú stavbu majú listy, ako hlboko siahajú jej korene, ako prebieha v nej fotosyntéza, no nezahryzla by do nej. Vedela by o kapuste všetko, no zdochla by od hladu. Tak je aj s mojím životom. Viem o Bohu veľa, možno sa stále vzdelávam, ale dovoľujem Bohu, aby ma sýtil?

Ježiš dnes v evanjeliu hovorí, že k tomu, kto ho bude milovať, príde aj so svojím Otcom a urobia si uňho príbytok. Má Boh príbytok vo mne? Verím, že áno. Necítim to, no verím Ježišovi. Keď to povedal, tak je to pravda. Spĺňam podmienku, ktorú dal – milovať ho? „Pane, ty vieš, že ťa mám rád...“ Tak veľmi chcem, aby som dnes miloval Ježiša celým srdcom. A keď sa večer budem ukladať na odpočinok, tak ho poprosím, aby v noci rozšíril aspoň o kúsoček moje srdce, aby som ho zajtra mohol milovať viac – opäť celým srdcom...

Potrebujem byť s Bohom, milovať ho, lebo som hriešnik. Bolo mi veľa odpustené. A nemám ani potuchy, pred čím všetkým ma Boh vo svojom milosrdenstve uchránil. Preto nedeľu čo nedeľu (a niekedy aj cez týždeň) prichádzam na svätú omšu – stretnúť sa s Ježišom a nasýtiť sa, aby som vládal bojovať.

Je pre mňa záhadou, ako svoj život zvládajú ľudia, ktorí síce do kostola prídu, ale Eucharistiu prijímajú len raz za čas, „na sviatky“. Veria vôbec, že existuje diabol, zlá moc, ktorá je oveľa silnejšia a rozumnejšia ako najmúdrejší človek? Túžia, aby Boh prebýval v ich živote?

A obdivujem Božie milosrdenstvo. Voči mne. Tak veľmi ma obdaroval a každý deň obdarúva. Iný človek by bol s toľkými darmi už dávno svätý. No ja sa niekedy ledva preplazím dňom len nato, aby som večer vyratúval svoje zlyhania a nelásku. Niekedy ani to nezvládnem. A napriek tomu kdesi v hĺbke srdca stále viem, že Boh ma miluje a ja milujem jeho. Lebo mi dal dar lásky, ktorá neostáva utopená v zlyhaní, ale od zlyhania očisťuje. Z mojej strany ľútosťou, z Božej strany odpustením...

Prečo to toľkí pokrstení nechápu a žijú, akoby bol Boh kdesi ďaleko???


Siedma veľkonočná nedeľa: Svedčiť...

    Aká by bola tvoja reakcia, keby k tebe zašiel niektorý z tvojich susedov či známych a povedal by ti: „Môžeme sa spolu pomodliť?“ Alebo: „Mám zo sebou Písmo, prečítajme si pár veršov a porozprávajme sa o tom.“ Alebo: „Dávam dokopy partiu susedov na modlitbu ruženca. Príď, pozývam ťa.“ Prosím ťa, odpovedz si na túto otázku veľmi úprimne. Pred sebou i pred Bohom.

Nedávno mi jedna pani hovorila, ako ľudia pred ňou po jednom takom pokuse zatvárajú dvere. Samozrejme, všetci sú katolíci...

Ovocím slávenia Veľkej noci a následne Veľkonočného obdobia má byť prehĺbená viera a život podľa nej. K tomu patrí aj zdieľanie svojej viery v malej skupine, aby sme tak neboli anonymní kresťania, ktorí sú veriacimi len v kostole. Vyššie uvedené ponuky sú len malou ukážkou toho, čo by sa v našich farnostiach malo bežne diať.

Teraz si to obráťme. Predstav si seba, že ideš k svojim susedom či známym s ponukou: Môžeme sa spolu pomodliť?“ Alebo: „Mám zo sebou Písmo, prečítajme si pár veršov a porozprávajme sa o tom.“ Alebo: „Dávam dokopy partiu susedov na modlitbu ruženca. Príď, pozývam ťa.“ Čo pri takejto predstave cítiš? Buď k sebe úprimný. Asi je to pre teba nepredstaviteľné a už vopred máš mnoho výhovoriek, prečo to nemôžeš urobiť.

Ruku na srdce, s podobnou ponukou máme problém vyrukovať aj pred najbližšími príbuznými. Uspokojili sme sa s nejakou úrovňou prežívania svojej viery, zväčša veľmi osobnou a individuálnou, a všetko ostatné pokladáme v lepšom prípade za prehnané, v horšom za fanatizmus. A potom sa čudujeme, že sa kostoly vyprázdňujú, že naše deti žijú bez Boha...

Možno si povieš, že čo to od teba chcem. Veď to nechcú ani kňazi. Nanajvýš povedia nejaké všeobecné vety o tom, že máme byť svedkami vo svojom prostredí. No vieš, čo znamená byť svedkom? V prvom rade to znamená dôsledný život podľa evanjelia. K tomu patrí úprimný záujem o ľudí, susedská pomoc, nevyvolávanie sporov... Nehovorím, že je to život bez hriechu a bez previnení. Ale ako veriaci vieš, čo s tým – ľútosť, pokánie, zmierenie, odprosenie, náhrada škody, ak treba, sviatosť zmierenia. No ak celé mesiace prichádzaš na svätú omšu, ale neprijímaš Eucharistiu, aké je to svedectvo života? Aha, že poznáš takých, čo sú denne v kostole, no sú horší ako tí, čo tam nechodia? Určite sú takí ľudia. Ale ich prenechaj Bohu. Ty sa pozri na seba a na svoje svedectvo.

A keď už budeš svedčiť životom, potom je potrebné prejsť aj ku svedectvu slovom. Koľkí ľudia by dnes žili ináč, keby sme im dokázali zvestovať najradostnejšiu zvesť celých ľudských dejín – Ježiš Kristus, Boží Syn, sa stal človekom, zobral na seba naše hriechy, zomrel za nás, no tretieho dňa vstal z mŕtvych. A žije s nami! Mnohí katolíci to síce vedia, ale tieto pravdy nemajú nijaký vplyv na ich život, lebo okolo seba vidia mnoho iných katolíkov, ktorí žijú akoby Ježiš ostal v hrobe. A myslia si, že tak je to správne, že to je kresťanstvo. Musíme to zmeniť!!!

Prejavuje sa Ježišovo zmŕtvychvstanie a jeho prítomnosť v tvojom zmýšľaní, hovorení i konaní? Začínajúci týždeň využi na spytovanie svedomia v tomto smere a na modlitbu k Duchu Svätému, aby zmenil v tebe to, čo v tvojom živote nie je Božie. A pros ho aj o vedenie, aby ťa priviedol k ľuďom, ktorým budeš môcť zvestovať Zmŕtvychvstalého.

Že čo má tento text spoločné s Rokom milosrdenstva? Všetko! Veď najväčšie milosrdenstvo, ktoré môžeš niekomu prejaviť, je priviesť ho na stretnutie so živým Ježišom. Ponúkneš mu tým odpustenie hriechov a nový život...


Zoslanie Ducha Svätého: Čo Duch hovorí cirkvám...

    Vieš, čo urobil kráľ Jozafat, keď Izrael prepadli? Na čelo vojska postavil chrámových spevákov (pozri 2 Krn 20). A čo urobil Jozue, keď mal dobyť Jericho? Dal pred vojskom nosiť archu a trúbiť (pozri Joz 6). A čo urobil Dávid, keď za ním prišiel prorok a odhalil jeho tajný hriech? Nedal ho zabiť, ale konal pokánie (pozri 2 Sam 12). A čo urobili apoštoli, keď ich anjel vyslobodil z väzenia? Neušli, ale ráno v chráme znova zvestovali Krista (pozri Sk 5). A Pavol so Sílasom dokonca vo väzení spievali (pozri Sk 16)!

Vnímaš v sebe túžbu konať podobne – to znamená stavať svoj život na Bohu, na moci jeho Ducha? Dúfam, že áno. No asi tak ako mnohí iní sa trápiš svojimi hriechmi, slabosťami, nedostatkami. A nechávaš sa klamať diablom... Moja staručká svokra dnes v pocite sebaľútosti začala hovoriť o tom, aká je zbytočná, už na nič súca. Povedal som jej, aby sa nedala klamať diablovi, ktorý jej takýto postoj našepkáva. Nech sa radšej pozrie na to, čo si o nej myslí Boh. Hovoril som jej o tom, že je pre Boha nesmierne potrebná aj vo vysokom veku – veď načo ináč by ju tu držal pri živote? Po chvíli sa upokojila.

A práve to je asi najčastejšia príčina toho, že sa v našej dobe a v našich krajoch tak málo prejavuje moc Ducha Svätého, prečo nepočuť o uzdravovaniach, o proroctvách, o hlásaní evanjelia s mocou... Lebo sa nechávame oklamať diablovi. „To ja nemôžem, to je pre iných. Mne stačí to, čo mám. Som príliš hriešny na to, by Boh konal skrze mňa. Aj tak ma nepočúvajú.“ To všetko sú klamstvá zlého. My sme však uverili Ježišovi Kristovi a ten nám hovorí: „Daná mi je všetka moc... Choďte teda a učte...“

Komu budeš veriť? Tiež si myslíš, že nemáš na tomto svete nejakú dôležitú úlohu a že len máš nejako dožiť konca? Never takému klamstvu!!! Never tomu!!!

Boží Duch má aj pre teba úlohy. Tí muži, ktorých spomínam na začiatku, boli ľudia ako ty. A predsa konali veľké veci, lebo verili Bohu. Dôverovali mu a boli ochotní robiť aj nečakané veci, len aby ho poslúchli. Neviem, čo Boh dnes bude chcieť od teba. Viem, čo čaká odo mňa. O svojej úlohe sa s ním musíš porozprávať ty. Nájdi si ešte dnes čas, sadni si s Bohom a opýtaj sa ho, ktoré diablove klamstvá ti bránia žiť a konať v moci Ducha. Potom tie klamstvá odmietni, oľutuj, že si ich počúval, a vyznaj Božiu moc nad tvojím životom. Pros Ducha, aby ťa znovu naplnil a zjavil ti Božiu pravdu o tebe. A potom vystrojený jeho mocou choď a konaj. Možno ťa Boh pošle pomodliť sa za uzdravenie nejakého chorého. Možno ťa pošle potešiť osamelého starca. Možno ti strčí do ruky gitaru a dáš dokopy pár ľudí, ktorí budú s tebou niekde na námestí spievať piesne chvál. Možno ti vnukne pozvať na obed susedu, ktorá žije sama. Možno ťa pošle za kňazom, aby si mu poďakoval za službu, ktorú vo farnosti koná...

Možností je veľa. Počúvaj, čo ti Duch hovorí, a potom podľa toho konaj. Neboj sa, aj keby chcel veľké veci. On bude s tebou!


Slávnosť Najsvätejšej Trojice: Stretnutie

     V sobotu o týždeň budem na pomaturitnom stretnutí. Po štyridsiatich rokoch. Už niekoľko mesiacov sa za svojich bývalých spolužiakov z gymnázia modlím, občas im napíšem e-mail a teším sa, že ich zas po dlhšom čase uvidím. A pritom sú to „iba“ ľudia, s ktorými som strávil štyri roky v jednej triede.

Keď som nad tým dnes uvažoval, uvedomil som si, že mám ešte jednu pozvánku – na stretnutie s Bohom, ktoré sa nikdy neskončí. Neviem, kedy sa to stane, ale tiež sa za to modlím a čoraz viac sa naň teším. Stretnem sa s Najsvätejšou Trojicou – s Otcom, Synom i Duchom Svätým. Často si uvedomujem jej prítomnosť, občas veľmi konkrétne vnímam pôsobenie jednotlivých osôb a najviac asi prežívam, že Boh sa o mňa dennodenne stará. Nebol som s ním len niekde štyri roky, ale celý môj život ma sprevádza. Niekedy je jeho sprevádzanie neviditeľné, ani neviem, že je to on, kto ma vedie, inokedy prehovorí do môjho srdca a života veľmi jasne a výrazne. Napríklad ako dnes. Cestoval som vlakom a popri obdivovaní jarnej prírody som sa s ním v srdci rozprával, čo chce povedať tým, ktorí tieto písmenká čítajú. Odpoveď bola dosť jasná: „Povzbuď. A teš sa na mňa.“

Teším sa, že uvidím z tváre do tváre Otca. Toho starostlivého Otca, ktorý si ma už pred stvorením sveta vyvolil (Ef 1, 4). Myslel na mňa, keď vymýšľal svet, a urobil všetko preto, aby mi tu bolo dobre. Keď som jeho plán odmietol a vybral sa vlastnou cestou, neváhal a poslal svojho Syna, aby ma zachránil. Som šťastný, že sa Ježišova misia podarila a dostal som novú šancu, nový život, ktorý sa už neskončí. Teším sa na stretnutie s ním, kde mu budem môcť poďakovať za záchranu... A ak sa vo mne ozve nejaký hlas, ktorý ma láka na inú cestu, Duch Svätý mi nenápadne, ale vytrvalo šepká: „Toto nie je cesta, poď za mnou.“ Teším na stretnutie s takým múdrym, prezieravým a láskavým sprievodcom.

Teším sa na stretnutie s Bohom v troch osobách?

Apropo, prečo v troch osobách? Jasne, nepoznáme tajomstvo Najsvätejšej Trojice, ale predstavujem si to asi tak, že keď som tu na zemi zvyknutý byť obklopený ľuďmi, ktorých milujem, Boh ma nechce šokovať a vo večnosti čaká na mňa ako spoločenstvo božských osôb. Osôb, ktoré ma milujú. Neraz mi to dokázali a verím, že ma v nebi čakajú. A aj preto v troch osobách, aby ma to už tu na zemi „nútilo“ vytvárať vzťahy, milovať a tak sa pripravovať na večnosť, kde nikdy, ale skutočne nikdy nebudem sám, opustený. Teda ak prídem do neba. Ak však mám záruku lásky Najsvätejšej Trojice, iste sa o večnosť nemusím báť. Len sa mi treba držať Boha a on už všetko ostatné dotiahne.

P.S. Keď som si tento text prečítal, vynoril sa mi v mysli ešte obraz Cirkvi. Svoju nádej na stretnutie s Trojicou neprežívam osamotene, ale v spoločenstve ľudí, s ktorými ma spája nielen jedna viera, ale najmä jeden krst a všetky ostatné sviatosti. Som súčasťou tela, ktoré je Kristovou Nevestou. A v tomto tele, v Cirkvi, najintenzívnejšie vnímam i prežívam tajomstvo Trojice. Veď kde inde väčšmi platí staroveké: „Pozrite, ako sa milujú“?


9. cezročná nedeľa: Iné evanjelium?

      Keď prišli židovskí starší za Ježišom s prosbou, aby mu uzdravil sluhu (Lk 7, 2), Ježiš odpovedal: „Ja mám ísť k Rimanovi? Povedzte mu, že ako pravoverný veriaci nikdy nevstúpim do domu pohana.“ Všetci okolo Ježiša prikyvovali a chválili ho za jeho nekompromisný postoj, ktorým sa zastal svojho národa...

Čo myslíš, keby Ježiš takto zareagoval, mali by sme dnes nejaké evanjelium? Asi každý z nás cíti, že takéto slová z Ježišových úst by neboli evanjeliom, ale odmietnutím milovať.

Ak to tak vnímaš aj ty, zrejme vieš odlíšiť „iné evanjelium“, o ktorom hovorí svätý Pavol (Gal 1, 6 – 7). V tej dobe bolo podstatou iného evanjelia nútenie veriacich z pohanstva, aby sa dali obrezať a zachovávali židovský zákon. Poznáš nejaké „iné evanjeliá“, ktoré zaznievajú dnes?

Jedno z nich znie: „Urobím si to po svojom.“ Žije podľa neho množstvo ľudí okolo nás. Stačí sa pozrieť na množstvo párov pokrstených ľudí, ktoré spolu žijú bez sobáša, či na množstvo rozvodov.

Iné: „Len aby som bol zdravý.“ Tvrdí, že zdravie človeku zabezpečí šťastie.

Ďalšie: „Keby som mal ........... (peniaze, úspech, muža/ženu...), bolo by mi lepšie.“

A aj také je časté: „Mne Cirkev (pápež, farári) do života hovoriť nebude.“

Sú ešte evanjeliá politikov (zabezpečiť ekonomickú prosperitu), celebrít (byť čo najčastejšie v médiách, hoci aj so škandálmi), športových fanúšikov (počíta sa len výhra)...

Pravé evanjelium poznáme podľa toho, že nám ukazuje pravé šťastie vrátane cesty k nemu. A tým šťastím a zároveň cestou je Ježiš. Som s ním – mám všetko. Nie som s ním – nemám nič.

Prečo práve Ježiš? Lebo nik iný nepremohol smrť a nedokázal, že má moc odpúšťať hriechy. A keďže žije, stojí za to stáť pri víťazovi nad smrťou. Prečo by som sa mal spolčovať s niekým, kto mi sľubuje blaho len nejakých sedemdesiat či osemdesiat rokov života na zemi? A čo potom? Akú odpoveď na túto otázku mi dávajú politici či celebrity? Akú odpoveď na túto otázku mi dáva Ježiš?

Ak chceš vedieť, či vo svojom živote nevyznávaš iné evanjelium ako to Ježišovo, stačí sa, keď sa pozrieš na dôsledky svojho konania. Vedú k pokoju alebo ti znepokojujú svedomie? Vnímaš niekde vo svojom vnútri, že to či ono by si nemal robiť či hovoriť? Ak áno, pros o milosrdenstvo a moc Ducha Svätého, ktorý ti pomôže napraviť sa a nielen veriť, ale aj žiť pravé evanjelium. To o živote s Ježišom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby si ty mohol žiť hojný život, ktorý sa nikdy neskončí.

Je tvojím evanjeliom Ježiš? Ježiš v Cirkvi?


10. cezročná nedeľa: Plačeš a zasahuješ?

    „Ježiš pre svoju milosrdnú a súcitnú lásku uzdravuje chorých a súcití tiež s vdovou z Naimu, keď kriesi jej syna (pozri Lk 7, 11 – 17). Keď otcovia komentovali tieto zázraky, nemohli hovoriť len o Ježišovom milosrdenstve, ktoré odpúšťa, uzdravuje a vracia život, pretože ich pohľad bol zároveň hlboko ekleziálny. V tejto žene videli obraz spoločenstva, ktoré žije v Kristovej láske a ktoré sa ňou šíri. Videli v nej Kristovu Nevestu, ktorej sa dotýkajú rany ľudí a ktorá sa sama – za pomoci sviatostnej milosti, odpustenia a skutkov duchovného a telesného milosrdenstva – venuje službe a pomoci ľuďom. Cirkev je Matka, ktorá žiali nad stratou svojho dieťaťa a plače nad hriechmi svojich detí, ktoré porodila v lone krstného prameňa. Zasahuje v prospech každého z nás tak, akoby sme boli jej jedináčikovia, a plače, píše svätý Ambróz, kým každé jej dieťa nevstane počas pohrebného sprievodu, na konci ktorého by ho čakal hrob s večnou smrťou“ (Cirkevní otcovia o milosrdenstve, str. 19).

Toto je Cirkev – dotýkajú sa jej rany ľudí, slúži, pomáha, žiali, plače, zasahuje. Fascinuje ma, že je to už tisícročia stále tá istá Cirkev. Že nemusíme prácne skúmať jej pravosť, lebo dennodenne je dokazovaná spôsobom života, ktorý sa vo svojej podstate – modlitba, liturgia, učenie, ohlasovanie a konanie skutkov milosrdenstva – vôbec nemení. Ak by teraz prišiel k nám svätý Ambróz či ktorýkoľvek z cirkevných otcov a pozorovali by náš život, iste by videli naše neduhy (vonkajšími prejavmi často iné ako mala aj ich doba), ale celkom určite by videli, že všetko ostatné je ako za ich čias. Iste, ako jednotlivci zlyhávame, ale pokáním a zmenou života dokazujeme, že patríme Kristovi, že žijeme v tej istej Cirkvi ako on.

Prečo je to dôležité?

Lebo obraz Cirkvi v našej spoločnosti je veľmi skreslený. Žiaľ, aj v srdciach mnohých pokrstených...

Čo potrebujeme urobiť, aby sa to dalo do poriadku? Podľa citovaného textu ma (ťa) musí bolieť, keď ľudia okolo mňa (teba) nežijú s Ježišom, keď ho nemilujú. Mňa (teba) musí trápiť, keď čo len jeden človek v našej (tvojej) farnosti trie núdzu. Ja mám (ty máš) plakať, keď niekto uráža Boha a ubližuje blížnym. A ja som (ty si) povolaný zasahovať skutkami telesného a duchovného milosrdenstva. Lebo som (si) súčasťou Cirkvi, ktorá má takýto postoj. Ak však len budem (budeš) hovoriť o plači, o hriechu, o biede, ale nič nebudem (nebudeš) robiť, prezentujem (prezentuješ) Cirkev ako nedôveryhodnú inštitúciu. A ona niekedy tak vyzerá, ale nie preto, že taká aj v skutočnosti je, ale preto, že mnohí pokrstení nežijú ako kresťania.

Prorok Eliáš v prvom čítaní je tiež obrazom Cirkvi. Zasahuje síce sám, ale zasahuje v Božom mene. Aj ty sa môžeš cítiť osamotený vo svojom úsilí pomôcť, ale ak to robíš v Božom mene, stojí za tebou celá Cirkev. Nikdy pri svojich skutkoch milosrdenstva nekonáš sám za seba. Zjavuješ obraz Cirkvi, ktorá plače, žiali a zasahuje. Aj tvojimi očami, tvojím srdcom a tvojimi rukami.

Skús sa zamyslieť, aké možnosti máš na to, aby sa obraz Cirkvi v našej spoločnosti viac skvel... A potom ich realizuj.


11. cezročná nedeľa: Obdiv a údiv

    Ak čítaš tieto texty pravidelne, tak mám otázku: Ako sa v tvojom živote tento týždeň objavil obraz Cirkvi. Plakal si, žialil a zasahoval?

    Dnešné liturgické texty môžeme vnímať ako ponuku opäť byť obrazom Cirkvi, ale z iného uhla pohľadu – Cirkvi, ktorá kontempluje. „V každodennej reči sa pojem kontemplácie používa, aby označil dlhšie pozeranie sa na niečo, pozorné pozorovanie niečoho, čo spôsobuje údiv alebo obdiv: pohľad na peknú prírodu, hviezdnaté nebo, obraz, pomník, panorámu. Tento pohľad, ktorý dokáže zachytiť krásu a nechať sa ňou preniknúť, môže ísť ďalej ako je to, čo práve kontemplujeme, môže nás pobádať hľadať autora krásy (pozri Múd 13, 1 – 9; Rim 1, 20). Je to pohľad, ktorý v sebe obsahuje niečo, čo vidí ďalej ako dokážu oči... Je to pohľad, ktorý intenzívne komunikuje, vyjadruje vzťah, hovorí o tom, čo jeden pre druhého znamená“ (Kontemplujte 4).

A tak môžeme s otvorenými ústami vnímať kráľa Dávida, ktorý na vrchole svojej moci počúva proroka Nátana, ako ho usvedčuje zo zločinu. Nedal ho zabiť, ale vyriekol nečakanú vetu: „Zhrešil som proti Pánovi“ (2 Sam 12, 13). A touto jedinou vetou, týmto priznaním dosiahol odpustenie svojho hriechu. Dnes tomu hovoríme, že vyznal, ľutoval a konal pokánie.

A poďme sa teraz s obdivom i údivom pozrieť na evanjelium. Môj obdiv patrí Ježišovi a hriešnici. Obaja prežívajú vzťah lásky, ktorý stojí na milosrdenstve a prijatí odpustenia. Keď sa na nich pozerám, mám pocit, akoby okolitý svet pre nich neexistoval. Ježiš sa pokojne pozerá na ženu, ktorej odpúšťa hriechy. A žena sa s bázňou dotýka jeho nôh, aby mu prejavila vďačnosť za očistenie srdca. Ježiš však rukou akoby naznačoval Šimonovi, nech mlčí a neruší. A tu môj obdiv prechádza do údivu – Šimon totiž mlčí len navonok, nie vo vnútri. Nevidí vzťah lásky, ale prežíva pohoršenie. Nevníma Ježišovu lásku, ale hriech ženy vidí veľmi jasne. Ako je to možné?

Keď sme nedávno mali pomaturitné stretnutie, prišli na pretras aj naši bývalí profesori. Väčšina z nich je už vo večnosti, no zopár ich ešte žije. A ktosi so spolužiakov spomenul nášho dejepisára, ktorý vystupoval aj žil ako oddaný komunista. Dnes je už starký a pokiaľ vládze, chodí do kostola, kde rád sedáva v predných laviciach. Niekoľkým sa to nepáčilo, že je pokrytec. Videli hriech, nie odpustenie. Videli hriešnika, no nevideli pri ňom Ježiša. Tak veľmi sa neraz podobáme Šimonovi... Mrzí ma, že som ostal ticho...

Obdiv a údiv si často necháme ujsť, lebo sa zameriame na nepodstatné, lebo že sa kdesi ponáhľame. Mne sa to stáva bežne. A myslím si, že by som napísal celkom iný text, keby sa niečo nestalo. Pred týždňom som sa Pána pýtal, čo odo mňa očakáva. Povedal mi: „Oddych.“ Ja som však neoddychoval. Tak som už v nedeľu napoludnie cítil, že ma chytá nejaká viróza a veru som musel aj ležať. Ani teraz nie som ešte zdravý. Zrazu som mal čas kontemplovať. Možno by niekto zvonku mohol povedať, že som „čumel do plafónu“, ale vnútro hľadalo krásu... A tak mi Pán Boh daroval výhľad z okna – zelený strom na pozadí sýtomodrej oblohy. Krása! Mohol som obdivovať... nielen krásu, ale aj jej Tvorcu. Dnes som po piatich dňoch ráno vyšiel do záhrady, ktorá sa tak rýchlo rozvíja do krásy. Budem ju kontemplovať a tešiť sa z pohľadu na Božiu krásu...

Medzi atribúty Cirkvi patrí aj schopnosť kontemplácie. Hľadieť s obdivom alebo údivom. Skús to, veď aj ty si súčasť Cirkvi, aj ty más v sebe schopnosť vidieť krásu, dobro a aj Tvorcu toho všetkého.


12. cezročná nedeľa: Sebavedomie

    Pri dnešnom evanjeliu sa zvykne klásť známa otázka: „Kým je Ježiš pre teba?“ No rád by som ju otočil a položil si otázku: „Kým som ja pre Ježiša?“ Keď si ju zodpoviem, budem môcť pravdivejšie odpovedať aj na tú prvú otázku.

Pavol, ktorý Galaťanom nekompromisne vyčíta, že sa odklonili od evanjelia, ktoré im hlásal, zároveň robí veľmi zaujímavú vec – pripomína im, kým sú. Božími synmi, oblečenými v Krista, dedičmi. Akoby chcel zdôrazniť, že urobili chybu, ale to nič nezmenilo na vzťahu Boha k nim. Dvíhal im sebavedomie, ktoré po predošlých výčitkách mohlo byť na bode mrazu. A všimni si, že to robil pripomínaním toho, kým sú oni pre Boha.

Keď sa Svätého Otca Františka novinár pýtal, kto je, dostal takúto odpoveď: „Som hriešnik, na ktorého zhliadol Pán... Som ten, na ktorého sa Pán díva. Vždy som vnímal svoje heslo: Miserando atque eligendo ako heslo, ktoré vypovedá pravdu o mne.“ A hovoriac o Matúšovom evanjeliu tak, ako ho namaľoval veľký maliar Caravaggio, dodáva: „Ten Ježišov prst... namierený na Matúša. Takýto som. Takto sa cítim. Ako Matúš... Matúšovo gesto na obraze na mňa veľmi silne pôsobí: drží svoje peniaze, akoby vravel: ‚Nie, nepovolávaj ma! Nie, tieto peniaze sú moje!‘ Takýto som aj ja: hriešnik, na ktorého Pán obrátil svoj pohľad.“

Všimni si dve veci v slovách Svätého Otca – je hriešnik, no zároveň veľmi dobre vie, že Pán na neho obrátil svoj zrak. Je hriešnik, ale Boh s ním počíta. A toto platí aj pre mňa, pre teba. Ja i ty sme hriešnici, no Boh s nami počíta. Sme Boží synovia, krstom sme oblečení v Krista, sme dedičmi celého Božieho kráľovstva.

A všimni si ešte tie latinské slová, ktoré sa dajú preložiť aj takto: „Omilosrdňujúc ho si ho vyvolil.“ Ježiš mu očistil a premenil srdce svojím milosrdenstvom a hneď nato ho povolal.

Vnímaš v týchto pár vetách, že aj ty si pre Ježiša vzácny, dôležitý, nenahraditeľný? Ak áno, tak zodvihni hlavu a prestaň sa zaoberať svojimi zlyhaniami. Tie sa dajú veľmi ľahko vymazať ľútosťou, pokáním, sviatosťou zmierenia. Rozplynú sa ako dym vo vetre. Ale Ježišova láska sa nedá zmazať, tú nijaký víchor neodveje.

Takže ako by si teraz odpovedal na otázku, kým si pre Ježiša? A kým je Ježiš pre teba?

Porozprávaj niekomu o tom. S hrdosťou Božieho dieťaťa!


13. cezročná nedeľa: Poď!

       Slovo „poď“ sa vo Svätom písme vyskytuje pri rôznych príležitostiach. No dve z nich sú dominujúce. Boh hovorí: „Poď!“ človekovi, ktorého povoláva do úzkeho vzťahu so sebou, a človek hovorí: „Poď!“ Bohu, ktorého túži mať blízko nielen ako ochrancu, ale aj a najmä ako predmet svojej lásky. Tento vzájomný vzťah je najkrajšie vyjadrený v Piesni piesní, kde ženích viackrát (2, 10. 13; 4, 8) pozýva snúbenicu, aby bola s ním. Ale aj snúbenica volá na ženícha: „Poď, milý môj...“ (7, 12). Keď takto vnímame slovíčko „poď“, objavuje sa nám širší pohľad na dnešné Ježišovo „poď“, ktoré adresoval niektorým ľuďom. Iste, povolával ich k nasledovaniu, sequela Christi, ale nielen v zmysle učeníctva, ako aj a najmä v zmysle obapolnej láske, bytia spolu. Pozýval ku vzťahu.

V čom spočíva podstata vzťahu s Ježišom? Je ňou zmluvná láska. Možno si povieš, že slovo zmluva v kontexte lásky znie divne a akosi k nej nepatrí. No nejde o zmluvu ako obchodný vzťah (ty mi dáš to a ja ti dám ono), ale o zmluvu v biblickom význame. Zmluvu, ktorá znamená: Ja som tvoj a ty si môj. Ktosi to vyjadril slovami: „Tak pre Boha ako aj pre ľudí zmluva rodí úplne nové vzťahy: nikto z dvojice už nebude ďalej existovať bez toho, aby nerátal z druhým.“

Boh aj dnes hovorí: „Poď!“ A hovorí to aj tebe. Chce ťa voviesť do vzťahu vzájomnej lásky. Prisľubuje ti blažený život už tu na zemi a po ňom večnosť s ním. A od teba chce len veľmi málo – zachovávanie prikázaní, ktoré ani nie sú prikázaniami, ako skôr opatreniami starostlivého otca, ktorý nechce, aby si jeho deti ublížili či pokazili život.

Zmluva s Bohom – zmluva lásky – je pre teba veľmi výhodná. Zaručuje ti dobrý, pokojný a radostný život. Aj keď jeho súčasťou je utrpenie, ktoré však pri správnom prežívaní nadobúda hodnoty diamantov na korune, ktorou ťa Boh ozdobí na konci tvojho pozemského života.

To všetko nie sú nadnesené slová, nie je to nedosiahnuteľný ideál. Už dnes môžeš tento vzťah prežívať, ak odpovieš Bohu: „Idem.“ A potom dávaj pozor na svoje srdce, aby už nešlo za inými bohmi... („Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela“ – Gal 5, 16). Vo všetkom, čo budeš robiť, myslieť, hovoriť, už budeš musieť, ale aj môcť počítať s Bohom. A nebudeš robiť nič, kde by si ho nemohol zobrať so sebou. Chceš príklad? Uvediem veľmi jednoduchý – pozeranie televízie. Keď zapínaš telku, polož si otázku: „Môžem k sledovaniu tohto programu pozvať Ježiša? Nebude plakať nad filmom aj nado mnou?“

Skúsiš žiť zmluvnú lásku? Stojí to za to!!!

PS. Všakže sú nádherným vyjadrením vzťahu zmluvnej lásky slová dnešného responzória: „Ty, Pane, si moje jediné dobro“?


14. cezročná nedeľa: Veríme!

    Obdivujem proroka Izaiáša. Žil v bezútešných časoch, jeho národu hrozil zánik, no on jasá, plesá, raduje sa. Lebo Boh mu zjavuje, čo urobí. A prorok nečaká s radosťou na deň, keď sa prisľúbenia splnia, ale teší sa hneď, ako ich počuje. Je to človek hlbokej a pevnej viery. Vie, že keď jeho Boh niečo povie, tak je to to isté, ako keby sa to už stalo. Niet moci, ktorá by Bohu mohla prekaziť jeho zámery.

V rovnakej viere žije apoštol Pavol. Chváli sa krížom Pána Ježiša Krista, vie, že je novým stvorením. Tak prečo by mal nariekať a žialiť, keď patrí Bohu, hoci aj v utrpení?

Izaiáš aj Pavol sú pre nás veľkými vzormi. Vonkajšie okolnosti, situácia vo svete nás neraz vedú ku sklamaniu, niekedy až beznádeji. No my veríme, že Boh má všetko pevne v rukách. Nemusíme to vidieť, môže sa nám zdať, že sa mu všetko rúca, no neprestávame veriť. A podľa svojej viery konať!

Všimni si Ježiša. Ani jeho situácia nebola nejako ružová. A predsa – posiela učeníkov po dvoch všade, kam sa sám chystal ísť. Vie, že všade sú ľudia, ktorí nutne potrebujú stretnúť sa s ním. Nechce však tieto stretnutia robiť „nasilu“, preto posiela pred sebou poslov. Tak ľudsky povieme, že mu mali pripraviť pôdu, aby pri svojom príchode mal uľahčenú prácu. Ježiš to nemusel robiť takto, ale veľmi chcel a stále chce, aby ľudia mali účasť, podiel na diele vykúpenia. A učeníci vo viere, že skutočne majú moc, ktorú im Ježiš dal, idú a dejú sa veľké veci. Ich mená sú zapísané v nebi.

Kde je zapísané tvoje meno? Poslal či posiela Ježiš niekde aj teba? Je Rok milosrdenstva a určite sú okolo teba ešte stále ľudia, ktorí ho neprežívajú, ba aj takí, čo o ňom ešte stále ani nevedia. Aj ty môžeš zažiť nadšenie z toho, ako sa budú diať veľké veci, ak si otvoríš srdce, prekonáš (s mocou Ducha Svätého) svoj strach a zábrany a ukážeš im cestu k Ježišovi, cestu k Tvári milosrdenstva...

Bezútešnosť situácie nám nikdy nesmie zabrániť ísť a ohlasovať Božie dielo: „Ježiš skutočne vstal z mŕtvych a žije! Môžeš si s ním vytvoriť vzťah a žiť s ním, podporovaný jeho mocou, ktorou premohol diabla.“

Priprav si radostnú zvesť, ktorú povieš tým, čo ešte neprijali Milosrdenstvo do svojho života. A potom im ukáž, ako to majú urobiť. 


Večery o viere

uverejnené 26. 2. 2014, 23:40 používateľom Jozef Možiešik   [ aktualizované 22. 11. 2014, 9:25 ]

Večery o viere

Pozývame vás na Večery o viere - otvorené stretnutia, pri ktorých budeme uvažovať o článkoch Nicejsko-carihradského vyznania viery. Stretneme sa každú nedeľu pôstneho obdobia 2014, vždy o 19:30 vo Farskom centre N3Termíny stretnutí: 09.03. ▪ 16.03. ▪ 23.03. ▪ 30.03. ▪ 06.04. ▪ 13.04.


Projekt ukončený 13.04.2014.

KTX_VoV-I. Verím v jedného Boha


KTX_VoV-II. Verím v jedného Pána Ježiša Krista


KTX_VoV-III. Mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny


KTX_VoV-IV. Za nás bol aj ukrižovaný


KTX_VoV-V. Vstal z mŕtvych


KTX_VoV-VI. Verím v Ducha Svätého

Čo po roku viery?

uverejnené 28. 11. 2013, 1:56 používateľom Jozef Možiešik   [ aktualizované 27. 11. 2014, 12:45 ]

Zamyslenia po po roku viery

„‚Dvere viery‘ (Sk 14, 27)... sú pre nás stále otvorené.“ (Porta fidei 1)

V Roku viery sme vám každý týždeň prinášali zamyslenia. Môžete si ich stiahnuť aj vo formáte PDF.


Obsah

  1. 1 I. adventná nedeľa
  2. 2 II. adventná nedeľa: Nedopusť a Amen
  3. 3 III. adventná nedeľa: Radosť a túžba
  4. 4 IV. adventná nedeľa: Stále dokola
  5. 5 Sviatok Svätej rodiny: Som tvoj!    
  6. 6 II. nedeľa po Narodení Pána: zjavil sa život!
  7. 7 Nedeľa Krstu Pána
  8. 8 II. nedeľa v cezročnom období: boj!
  9. 9 III. nedeľa v cezročnom období
  10. 10 Obetovanie Pána: očakávanie v službe
  11. 11 V. nedeľa v cezročnom období: prebudiť srdce
  12. 12 VI. nedeľa v cezročnom období: Máš na to!
  13. 13 VII. nedeľa v cezročnom období: Dokonalosť? Dá sa to!
  14. 14 VIII. nedeľa v cezročnom období
  15. 15 I. pôstna nedeľa: Ako končíš deň?
  16. 16 II. pôstna nedeľa: Počúvaj
  17. 17 III. pôstna nedeľa: Počúvaj
  18. 18 IV. pôstna nedeľa: Aj slepým vracia zrak!
  19. 19 V. pôstna nedeľa: Ide o život
  20. 20 Kvetná nedeľa: Sprievod
  21. 21 Veľkonočná nedeľa: Ohlasovanie víťazstva
  22. 22 II. veľkonočná nedeľa: Božie riešenia
  23. 23 III. veľkonočná nedeľa
  24. 24 IV. veľkonočná nedeľa: Dnes s Ježišom 
  25. 25 V. veľkonočná nedeľa: Si nenahraditeľný
  26. 26 VI. veľkonočná nedeľa: Pobádanie
  27. 27 VII. veľkonočná nedeľa: Je preč?
  28. 28 Zoslanie Ducha Svätého: Nerobme z toho vedu
  29. 29 Nedeľa Najsvätejšej Trojice: Milovať
  30. 30 XII. cezročná nedeľa
  31. 31 Slávnosť svätých Petra a Pavla, apoštolov: „Neber sa tak vážne“
  32. 32 XIV. cezročná nedeľa: Otázka na telo
  33. 33 XV. cezročná nedeľa: Božie slovo
  34. 34 XVI. cezročná nedeľa: Protestujem!
  35. 35 XVII.  cezročná nedeľa: Zlatá rybka
  36. 36 XVIII. cezročná nedeľa: Iné spytovanie svedomia!
  37. 37 XIX. cezročná nedeľa: Postav sa pred Pána!
  38. 38 XX. cezročná nedeľa: Boží obdiv
  39. 39 XXI. cezročná nedeľa: Pán, nie barlička
  40. 40 XXII. cezročná nedeľa: Jasná cesta
  41. 41 XXIII. cezročná nedeľa: Jasná cesta
  42. 42 Povýšenie Svätého kríža: Ježišov kríž
  43. 43 XXV. cezročná nedeľa: Život vo vinici
  44. 44 XXVI. cezročná nedeľa: Skutočné pokánie
  45. 45 XXVII. cezročná nedeľa: Štedrosť
  46. 46 XXVII. cezročná nedeľa: Zvykli sme si
  47. 47 XXIX. cezročná nedeľa: Zmysel
  48. 48 XXX. cezročná nedeľa: Čnosti
  49. 49 XXXI. cezročná nedeľa: „Dušičky“
  50. 50 Výročie posviacky Lateránskej baziliky
  51. 51 XXXIII. cezročná nedeľa: Štastie
  52. 52 XXXIV. cezročná nedeľa: Kráľ kráľov

I. adventná nedeľa

 Bolo by to hrozné, keby sa pre nás s ukončením Roka viery zatvorili aj dvere viery. Keby sme museli ostať žiť na zemi, ale už bez možnosti čokoľvek zmeniť, napraviť. Len pokračovať v úplne rovnakom štýle, aký sme žili doteraz. Len si to predstav: odteraz až do konca sveta každý deň do práce, každú nedeľu do kostola, každý ráno a večer modlitba, trikrát či päťkrát denne jesť, toaleta, televízor, návštevy... Presne tak ako doteraz. Ale s jednou jedinou zmenou – už sa nič nedá vylepšiť na tvojom živote. Bez akejkoľvek perspektívy pozitívnej alebo hoc’ aj negatívnej zmeny. Len rutinný stereotyp. „Ako za dní Noema...“ (Mt 24, 37). A predsa je zaujímavé, že Cirkev akoby práve to naznačovala – ži ďalej tak, ako si žil doteraz. Ale s jedným veľkým dôvetkom: S Ježišom!

Ten náznak vidím v tom, že v bohoslužbe slova Prvej adventnej nedele je presne ten istý žalm, aký sme spievali na sviatok Krista Kráľa: „Zaradoval som sa, keď mi povedali...“ (Ž 122, 1). Akoby nám Cirkev naznačovala, že po skončení trojročného cyklu nedeľných čítaní zo Svätého písma sa nič nemení, že len pokračujeme tam, kde sme pred týždňom skončili. Že tak, ako sme s radosťou išli do chrámu oslavovať Krista Kráľa, tak s rovnakou radosťou sa máme pripravovať na Ježišov druhý príchod, o ktorom hovorí prvá časť Adventného obdobia. (Kde sú ešte Vianoce... To len obchody šalejú. A my s nimi )

Takže nebojme sa a vykročme do ďalších dní nášho života s jednou veľkou nádejou – Boh nás nenechá bez šance na zmenu. Len chce našu spoluprácu a ochotu. Všimni si, že v modlitbe dňa tejto nedele prosíme práve o ochotu – o ochotu konať dobré skutky. Akoby sme Bohu hovorili o svojom určitom sebavedomí – zvládneme to, len potrebujeme ochotu. Ale hneď aj o vedomí slabosti – „pomáhaj nám kráčať“. Chodiť vieme od detstva a pokiaľ neochorieme, tak sa to v podstate nedá zabudnúť. No veľmi dobre vieme, že môžeme chodiť aj tam, kde Boh môže ísť s nami len veľmi ťažko, kde Boh s nami síce ide, ale len pribitý na kríž, možno znovu ukrižovaný – cestou zla, ubližovania, egoizmu, cestou hriechu. Preto prosíme: „Pomáhaj nám kráčať.“ A kde? V ústrety Kristovi. Teda nie hocikde, kde sa nám vidí lepšie či kde nás ťahajú naše zmysly či túžby. V ústrety Kristovi.

A prečo? „Aby nás... posadil po svojej pravici.“ To jest na čestné miesto. Že tam bude tlačenica? Ľudsky možno áno, ale viem, že Boh si s tým dá rady. Že má miesto po svojej pravici pre miliardy ľudí. Ktorí majú ochotu konať dobré skutky a kráčať mu v ústrety...

Všimli ste si, že v tejto modlitbe (ale aj v ostatných liturgických modlitbách tejto nedele) nachádzame akoby dva prvky? Daj nám ochotu – konať dobré skutky. Pomáhaj nám – kráčať. Boh chce, aby sme s ním spolupracovali. Aby sme urobili svoju časť práce – konali, kráčali. Aby sme mali pocit užitočnosti. To je jedna strana. A druhá je naša obmedzenosť; chceme, ale vieme, že bez neho to nejde. Nie že pôjde ťažko. Jednoducho nepôjde. Sme odsúdení k spolupráci. Daj nám, pomáhaj nám.

Toto je celý náš ľudský život. A je to krásny život! Ako to kdesi povedala svätá Terézia z Avily: „Neboj sa, lebo Boh a ty môžeš všetko a vieš všetko. Čo nevieš ty, vie Boh, a čo nemôžeš ty, to môže Boh.“

A Boh ťa pochváli, ak budeš takto volať a takto robiť: dôverovať Pánovi a vkladať do svojich skutkov celé svoje srdce a všetky sily. Samozrejme, inak vkladám srdce i sily do umývania riadov a inak do písania tohto textu. Ale túžim, aby som aj tú najjednoduchšiu prácu konal s ním. Na to neraz stačí vzbudiť si ráno všeobecný úmysel: „Všetky práce tohto dňa chcem konať s tebou,“ prípadne dodať: „...a obetujem ich za ...“ No ak stojíš pred niečím vážnejším (ako napríklad ja pred písaním týchto textov ), tak je potrebné obrátiť sa k Bohu oveľa konkrétnejšie: „Daj nám ochotu... a pomáhaj nám kráčať...“

Celkom ma poteší, ak sa modlitba tejto nedele vryje do tvojho srdca a stane sa súčasťou tvojho modlitbového života. Viem, že nič nemáš z toho, že ja sa poteším. Ale keď už mne to urobí dobre, o čo viac to urobí dobre a poteší Boha, ktorý čaká len na tvoje volanie, aby ti vyšiel v ústrety!

A tu je teda nedeľná modlitba celá. Všimni si, čo sa v nej sľubuje. Láka ťa taká odmena? Mňa veľmi. Aj keď bude po tej pravici veľká tlačenica. Čím väčšia, tým lepšie! Bude to znak, že je veľa vykúpených!


Prosíme ťa, všemohúci Bože, daj nám ochotu konať dobré skutky a pomáhaj nám kráčať v ústrety Kristovi tak, aby nás pri svojom druhom príchode postavil po svojej pravici a voviedol do nebeského kráľovstva. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


II. adventná nedeľa: Nedopusť a Amen

Vyslovene som sa tešil na písanie tohto textu. Už týždeň si nosím v srdci modlitby tejto nedele a vynárajú sa vo mne obrazy, ktoré sa pokúsim nejako tu sformulovať.

Prvý obraz sa spája so slovom „nedopusť“. V mojich spomienkach je tento výraz spojený najmä so situáciami, keď niekto apeluje na iného, aby prejavil svoju moc či autoritu a niečo v nijakom prípade, za žiadnu cenu nedovolil. Pritom ten, ktorý o to žiada, vie, že nie je v jeho silách s tým niečo urobiť, pričom si myslí, že ten druhý takú moc má. „To nesmieš dopustiť!“

A presne to vnímam v prosbe modlitby dňa Druhej adventnej nedele: „Bože, nedopusť!“ Akoby sme vyznávali, že síce veľmi chceme, ale nemáme síl, nie je to v našej moci. A čo to teda nezvládame? Nuž starosti o pozemské veci. V češtine je to možno trefnejšie vyjadrené slovami pozemské zájmy. My veľmi dobre vieme, že každý deň žijeme v tomto svete a že nás naše úlohy pohlcujú, vťahujú a tak zamestnávajú, že neraz si večer (ak vôbec) len vzdychneme a vyznáme: „Bože, opäť celý deň bez teba.“ A pred očami nám prebieha film celého dňa – vstávanie, hygiena, jedenie, cesta do práce či školy, práca či štúdium... Nekonečný kolotoč. A práve do tohto kolotoča túto nedeľu voláme Boha – nie aby nás z neho vyslobodil, ale aby v ňom bol s nami. Aby sme všetko, čo nás môže pohltiť, využívali na priblíženie sa k nemu. Aby sme všetko (a to myslím doslovne!), čo robíme, nejakým spôsobom vnímali ako budovanie nebeského kráľovstva – ako kráčanie v ústrety Ježišovi Kristovi.

K takej prosbe je veľmi trefné aj oslovenie Boha – všemohúci a milosrdný. Na jednej strane vyznávame, že Boh ako všemohúci to naozaj môže urobiť – „nedopusť“, na druhej strane sa dovolávame jeho milosrdenstva, lebo vieme, že nám to nejde.

Prečo to však potrebujeme? Aký je dôvod nášho volania? Túžba po niečom väčšom ako po pozemských veciach. Áno, ochotne pracujem, študujem, pomáham, ale za tým vidím čosi viac – spoločenstvo s Ježišom. Nielen na chvíľu, pri svätej omši či modlitbe, ale večné. Preto prosíme zároveň o dar nebeskej múdrosti – lebo len ľudská múdrosť nás povedie iba k pozemským túžbam a cieľom. „Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!“ (Lk 12, 19). A na takú múdrosť Boh človeku hovorí: „Blázon!“ (v. 20). Ale Božia múdrosť – to je iné kafé!

Druhý obraz sa mi spája s modlitbou po prijímaní. Hovorí sa v nej, že Boh nás nasýtil duchovným pokrmom. A naša odpoveď je Amen. Stop! Čo znamená slovo amen? „Tak je, tak nech sa stane.“ Počas nedeľnej svätej omše, ak som dobre počítal, vyslovujeme amen najmenej deväťkrát. A vyslovujeme ho neraz bezducho, bez vnímania obsahu. Napríklad po tejto modlitbe by mali ostať ticho, neodpovedať všetci tí, čo kvôli hriechu, ľahostajnosti či nevere neprijali Ježiša v Eucharistii. Potrebujeme sa naučiť byť pravdiví – ak nás Boh nenasýtil (našou vinou), nemôžem hovoriť pri takej modlitbe Amen.

Pokračovanie je láskavejšie . Táto modlitba totiž hovorí, ako sa môže stať skutočnosťou prosba z prvej modlitby – „aby nám starosti o pozemské veci neprekážali“. Lebo účasť na tejto sviatosti nás učí „správne chápať pozemské veci a milovať hodnoty nebeské“. Aj keď sme na jednej strane slabí a neraz voláme „nedopusť“, na druhej strane nám Boh dáva prostriedky, ako v spolupráci s ním predsa len možno mať pohľad upretý vyššie... Čiže aj keď som na dnešnej svätej omši nebol nasýtený, Boh mi ukazuje, čo môžem urobiť, aby už najbližšia omša bola pre mňa hostinou, kde budem aj jesť – môžem si urobiť poriadne spytovanie svedomia (posledne som si ho robil vo vlaku, kde mi Boh počas trojhodinovej cesty odhaľoval, čo všetko som nevidel ako svoje zlyhanie), poriadne všetko oľutovať, potom sa poriadne vyspovedať a dať sa nasýtiť

Všimnite si, že čo robí Ján v dnešnom evanjeliu – hovorí ľuďom, že ich nezachráni to, že sú potomkami Abraháma, ale príde ktosi väčší... Nie je podstatné to pozemské, ale nebeské. Preto potrebujeme Božiu múdrosť, preto potrebujeme milovať nebeské hodnoty. A prvé čítanie akoby idylicky skicovalo, ako môže vyzerať svet, keď človek pri svojej každodennej práci nezabúda žiť s Bohom.

Skúsim modlitbu tejto nedele trochu parafrázovať: „Bože, varenie, pranie, jedenie, upratovanie, písanie, čítanie, počítanie, rysovanie, kopanie, murovanie, utrpenie... ma neraz odvádza od teba. Ale vyznávam, že ty môžeš všetko. Preto to nedopusť. Buď v každej mojej práci so mnou. Prosím ťa aj o milosrdenstvo a zhovievavosť, lebo vlastné sily mi na život pre nebo nestačia. Zároveň verím, že tvoja múdrosť to môže zmeniť. Daj mi ju, prosím, aby som žil viac – tu i naveky – s tvojím Synom Ježišom. Prosím spojený s ním.“

Môžeš na to povedať amen, tak nech sa stane?

A tu je oficiálna modlitba dňa Druhej adventnej nedele:

Všemohúci a milosrdný Bože, nedopusť, aby nám starosti o pozemské veci prekážali ísť v ústrety tvojmu Synovi, ale nech nás dar nebeskej múdrosti privedie do spoločenstva s ním. Lebo on je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


III. adventná nedeľa: Radosť a túžba

Neviem odolať pokušeniu začať tento text tak trochu provokačne. Táto nedeľa sa totiž s obľubou označuje ako nedeľa radosti. Odvolávame sa pritom na úvodný spev z Pavlovho Listu Filipanom: „Radujte sa neprestajne v Pánovi! Opakujem: Radujte sa! Pán je blízko“ (4, 4 – 5), ale väčšinou len na dve slová z tohto citátu – „radujte sa“. A k nim nejeden kňaz zvykne dodať, že sa radujeme, lebo Vianoce sú už blízko...

Ach, ako rád by som počul celkom iné, nie také povrchné zdôvodnenie našej radosti! Napríklad: „Moji drahí, v dnešnú nedeľu, ktorú nazývame nedeľou radosti, by som chcel trochu zaspomínať. Pamätáte si, ako ste ešte pred niekoľkými rokmi stáli v dlhočizných radoch, čakajúc na spoveď pred Vianocami? Život mnohých z vás bol ako život žiab – pred sviatkami ste sa vytiahli z močiara hriechov, pár dní ste hrdinsky vydržali a len čo sviatky pominuli, šup znova do močiara, kde ste sa cítili dobre. Som šťastný, že v našej farnosti ani tento rok nemáme nijaké hromadné spovedanie. Prijali ste ponuku nášho Pána Ježiša a žijete s ním nielen pár dní v roku, ale každý deň. A ak predsa len vážnejšie zlyháte, neváhate prijať sviatosť zmierenia hneď, veď ktorý skutočne veriaci človek by chcel zarmucovať Ježiša? Aj preto vám chcem dnes pripomenúť oslovenie, ktorým sme sa obrátili na Boha v modlitbe dňa. ‚Láskavý.‘ Áno, oslovujeme tak Boha, lebo to, že sme prežili takú úžasnú zmenu, že farnosť ako celok žije v priateľstve s Bohom, že sa dnes radujeme a tešíme na jeho príchod, je darom jeho láskavosti.“

Viem, že v mnohých našich farnostiach to vyzerá úplne ináč a možno ma označíte za naivného idealistu. Pripomína mi to, že oslovenie Boha „láskavý“ má aj iný rozmer. Aký láskavý je k nám Boh, keď nás napriek tomu, že uprednostňujeme život v močiari pred životom s ním, prijíma a dokonca neustále ponúka spásu! Veď sviatky pred nami sú sviatkami našej spásy. Nie nakupovania, sedenia pred televízorom, spoločenských večierkov..., ale sviatkami našej spásy. Nie ich spásy, nie spásy Fera či Zuzy, ale mojej spásy. Tvojej spásy, ktorý teraz čítaš tieto riadky. A nie spásy, o ktorej sa rozhodne kedysi v budúcnosti, možno vo chvíli smrti, ale spásy, ktorú máš k dispozícii tu a teraz. V Ježišovi Kristovi.

Ak si sa našiel v tom obraze žiab v močiari, skús urobiť krok, ktorý ťa z neho vytiahne. Ponúkam ti slová pápeža Františka z exhortácie Evangelii gaudium (bod 3): „Pozývam každého kresťana bez ohľadu na situáciu a miesto, kde sa nachádza, aby dnes obnovil svoje osobné stretnutie s Ježišom Kristom alebo aspoň prejavil ochotu stretnúť sa s ním, neúnavne ho každý deň hľadať. Nie je pravda, čo si niektorí myslia, že toto pozvanie sa ho netýka, lebo ‚nik nie je vylúčený z radosti, ktorú nám dáva Pán‘ (Pavol VI.). Kto to riskne a urobí malý krok k Ježišovi, toho Pán nesklame; presvedčí sa, že na neho už čakal s otvoreným náručím. A to je vhodný okamih, aby si povedal Ježišovi Kristovi: ‚Pane, nechal som sa oklamať, našiel som tisíc spôsobov, aby som ušiel pred tvojou láskou. Ale znovu som tu, aby som obnovil svoju zmluvu s tebou. Potrebujem ťa. Znova ma zachráň, Pane, vezmi ma do svojho spásonosného náručia.‘ Aké dobré je vrátiť sa k nemu, keď sme sa stratili!

Poslúchneš pápeža?

A vedz, že dielo spásy ani potom nie je len tvojou záležitosťou. V modlitbe nad obetnými darmi sa hovorí, že túto obetu prinášame „s oddaným srdom“ – oddané srdce je naša časť práce –, aby ona, tá obeta, „v nás uskutočňovala dielo spásy“. Chápeš? To nie tvoje úsilie, tvoje dobré skutky, tvoje modlitby, ale obeta Ježiša Krista uskutočňuje dielo tvojej spásy. Tvoje úsilie, tvoje dobré skutky, tvoje modlitby sú len dôsledkom spásy, ktorú si dostal a prijal. Preto sa to nepokúšaj robiť naopak. To jednoducho nejde.

Už počujem, ako mi hovoríš, že už si takú modlitbu neraz prednášal, no nič sa nezmenilo. Celkom tomu neverím – možno máš len zastrený zrak a nevidíš, koľko zmien v tvojom živote Boh už urobil. A zvlášť ak si zameraný len na oblasť, v ktorej sa ti nedarí – vtedy skutočne ťažko vidíš, ako ťa Boh uzdravuje a dvíha, zdokonaľuje v iných veciach. Poznám to z vlastnej skúsenosti. Raz možno o tom niečo napíšem. Teraz len toľko, že počas 25-tich rokov bojov a nárekov ma Boh formoval a premieňal tak, že keď som oslobodený precitol, bol som nielen uzdravený v jednej oblasti, ale mal som nové srdce...

Nech sú ti povzbudením slová modlitby po svätom prijímaní: „Daj nám týmto nebeským pokrmom silu premáhať naše zlé sklony.“ Počuješ to? Boh vie, že máme zlé sklony. Že zlyhávame. Preto nám dáva seba. Dáva nám Ježiša. Tak sa neboj! Aj dnes „slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“ (Mt 11, 5). Tak sa neboj, Ježiš má moc aj nad tvojou slepotou, hluchotou, nad tvojím malomocenstvom aj smrťou. Aj tebe sa hlása radostná zvesť – Ježiš vstal z mŕtvych a žije! Pre teba.

Láskavý Bože, zhliadni na svoj ľud, ktorý tak túžobne očakáva slávnosť Narodenia Pána; priprav nám srdcia na sviatky našej spásy, aby nám boli dňami radosti a velebnej oslavy teba. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


IV. adventná nedeľa: Stále dokola

Zažil som v týchto dňoch v práci nečakanú situáciu. Urobili sme jedno rozhodnutie, ktoré sa priamo týkalo niekoľko tisíc ľudí. Asi sme ho nezdôvodnili dostatočne, lebo reakcie boli priam zaskakujúce. Nastalo vysvetľovanie, vysvetľovanie, vysvetľovanie. Bolo to únavné...

A pri svojej netrpezlivosti a možno aj podráždenosti z nechápavosti iných mi prišlo na um, aké to má s nami náročné Pán Boh. V Cirkvi nám v podstate prekladá dokola to isté – narodenie, ohlasovanie, utrpenie, ukrižovanie, zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie, zoslanie... A my sa pomaličky učíme. Každý rok si celú látku nanovo opakujeme, nie aby sme ju nezabudli, ale aby sme ju lepšie prežívali.

A práve asi v tom je podstata – prežívanie. Keď dieťa naučíme, že 2 + 2 = 4, vie to na celý život a použije to zakaždým, keď to potrebuje. Keď však nejakého človeka naučíme, že Ježiš zomrel pre jeho hriechy a vstal z mŕtvych, aby aj ten človek mal večný život, môžu nastať dve možnosti. Prvá, tá ideálna, je, že poslucháč uverí, vyzná Ježišovi (veď vstal z mŕtvych, teda žije!) lásku a odovzdá mu svoj život. A potom s ním žije v šťastí i nešťastí, v zdraví i chorobe, hoci to neraz môže byť náročné a bojovné spolužitie. Čiže naučenú informáciu používa v každodennom života.

Druhá možnosť, povedal by som, že akademická, ale veľmi častá, je, že poslucháč si informáciu zapamätá, ale v podstate nič zásadné s ňou neurobí. Neuverí, že živý Ježiš je pri ňom a že sa s ním môže rozprávať. Možno sa naučí nejaké modlitby, ale odrieka ich ako básničky nejakému vzdialenému Bohu, ktorý ho podľa kvality recitácie odmení alebo potrestá. Možno chodí na spoveď, ale preto, že sú Vianoce, nie preto, že túži žiť s milovaným Bohom... S Bohom „žije“, v lepšom prípade, hodinu týždenne. Taký človek nevie, čo s naučenou informáciou. Asi tak, ako väčšina ľudí nemá potuchy, načo sú diferenciálne rovnice.

Je vlastne ešte tretia možnosť, ktorú by som radšej nespomínal, lebo odporuje zdravému rozumu. Človek informáciu aj prijme, aj jej uverí, ale odmietne podľa nej žiť. To ako keby sa niekto naučil, že 2 + 2 = 4, ale pri výpočte by tvrdohlavo namiesto 4 písal 5. Nikdy by sa nedopracoval k správnemu výsledku. Ani v matematike, ani v živote.

Žasnem, akú trpezlivosť má s nami Boh. Lebo je asi málo ľudí, ktorí uveria na prvé počutie. Mnohí počúvame roky tú istú radostnú zvesť o svojej záchrane, ale naďalej žijeme ako otroci (seba samých, zla, hriechu, drog, sexu, alkoholu... dosaď si svoje otroctvo), lebo neveríme. Alebo veríme len ak na polovicu... A Boh nám trpezlivo, rok čo rok, opakovaním tej istej radostnej zvesti ponúka nie informáciu o sebe, ale možnosť viac mu uveriť.

Klasickým príkladom jeho ponuky je modlitba dňa tejto nedele. Vyjadruje to, že niečo „vieme“, že poznáme tajomstvá kresťanskej viery – vtelenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Ale Boh nás aj cez túto modlitbu, ktorú neraz opakujeme pri každodennom Anjel Pána, učí veriť, že tieto tajomstvá majú vplyv na náš život, a tiež túžiť, aby ten vplyv priniesol aj svoje ovocie: „...aby nás jeho umučenie a kríž priviedli k slávnemu vzkrieseniu.“

Tak, informáciu máme, „vieme“. Ostane v nás len ako vedomosť, alebo vliata milosť prinesie ovocie?

Bože, z anjelovho zvestovania vieme, že tvoj Syn Ježiš Kristus sa stal človekom; prosíme ťa, vlej nám do duše svoju milosť, aby nás jeho umučenie a kríž priviedli k slávnemu vzkrieseniu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

PS. Informácie o našej viere nám Boh neopakuje len nejakým cyklom v priebehu roka, ale aj našou každodennou modlitbou. Poznáme modlitbu Otče náš. Môže byť pre nás informáciou, že Boh má aj formálny titul Otec. Ale môže byť aj pohnútkou, aby sme Boha s láskou a nežne oslovili Otecko. A čo slová „ako i my odpúšťame...“?

Prejdi si dnes aj svoje ostatné modlitby, ktoré sa pravidelne modlíš, a preskúmaj, či podľa nich žiješ. Či sú vyznaním lásky, dôvery, nádeje, pokory...


Sviatok Svätej rodiny: Som tvoj!    

„Ako ste prežili Vianoce?“ – „Ale, v tej telke nebolo na čo pozerať.“

Tieto slová, ktoré mi povedala istá mladá žena cestou na svätú omšu, ma zaskočili. Skutočne sme už s naším kresťanstvom tak zle, že kvalitu prežívania sviatkov hodnotíme podľa kvality televízneho programu?

„Som tvoj.“ Tieto slová mi znejú počas týchto sviatkov v srdci, ale aj v mysli. Čo je však pre mňa prekvapujúce, znejú mi v inom význame, ako som zvyknutý bežne ich vnímať. Obvykle ich hovorím Bohu, aby som mu vyjadril svoju lásku, oddanosť... No v týchto dňoch, keď v Cirkvi oslavujeme oddanosť Boha nám, ich vnímam ako reč Boha. To on hovorí mne: „Som tvoj!“ Ako pri mnohých Božích slovách aj pri tomto bola moja prvá reakcia akoby odmietnutie. Ako môže Boh hovoriť nejakému človiečikovi, že je jeho, že mu patrí? Ale potom som si vo chvíli svätého prijímania uvedomil, že je to pravda, že Boh je úplne, celý môj. Keď kňaz hovorí: „Telo Kristovo“ a ja odpovedám: „Amen,“ tak túto udalosť darovania sa a prijímania daru môžem inými slovami vyjadriť asi takto: Boh mi hovorí: „Som tvoj“ a ja mu verím a hovorím: „Áno, prijímam ťa, si môj.“

Preniká má bázeň, keď domýšľam dôsledky takéhoto darovania sa Boha človeku. Boh je môj a v podstate s ním môžem robiť, čo chcem. A tak to aj ako ľudia robíme. Široká škála oslavy, zvelebovania, piesní chvál; nesmierny rozsah dobrých skutkov ako prejavov lásky k Bohu, ktorého tvár nachádzam v blížnom; až po nesmiernu plejádu hriechov, ktorými Boha v sebe zraňujem či priam zabíjam. Áno, Boh je môj a je len na mne, čo s ním urobím. Aká nesmierna sloboda a zároveň aká nesmierna zodpovednosť! Dostali sme dar, ale každý dar je súčasne aj úlohou – z daru sa nielen teším, ale je na mne, ako ho využijem. Keď napríklad dostanem hodinky, tak ich nedám z úcty k darcovi doma do vitríny, ale ich nosím na ruke a vždy, keď zisťujem, koľko je hodín, prežívam aj vďačnosť voči darcovi. Keď mi Boh dal dar zraku, tak si nezalepím oči, aby som tento dar šetril a opatroval, ale používam ich v súlade s jeho účelom a učím sa vidieť Boha v ľuďoch, veciach i udalostiach. A keď mi Boh dal seba samého, tak si v nedeľu po omši nesadnem pred telku a nehromžím na televízny program, ale hľadám spôsoby, ako s Bohom viesť dialóg... Ako mu povedať: „Si môj a ja som tvoj(a).“

V Starom zákone toto darovanie zo strany Boha bolo vyjadrené slovami zmluvy: „Budem vaším Bohom a vy budete mojím ľudom“ (Lv 26, 12). A potom ho neraz Boh opakoval ústami prorokov, najmä Jeremiáša (Jer 7, 23; 11, 4; 30, 22). Je to také príznačné – Boh sa svojmu ľudu ponúkal ako dar práve vtedy, keď ten bol od neho najďalej, keď bola ohrozená jeho existencia. Akoby hovoril Izraelu: „Ľudsky niet záchrany pred nepriateľom, ale ak ma prijmeš ako dar, budem s tebou všade a vo všetkom.“

A Boh to isté robí aj dnes – dáva sa nám ako dar, lebo niet inej cesty... Dáva sa nám ako Dieťa v jasliach, dáva sa nám ako člen Svätej rodiny, dáva sa nám ako Boží obraz vo svätých, dáva sa nám v Eucharistii a v každej sviatosti. Dáva sa nám vždy, keď po ňom túžime, no dáva sa nám aj vtedy, keď si len plníme nejakú „povinnosť“, lebo sú napríklad Vianoce. Ako veľmi potom Ježiš potrebuje byť milovaný v srdciach tých, čo ho síce telesne prijímajú, ale ho nemilujú...

Boh aj tebe dnes hovorí: „Som tvoj.“ Niet väčšieho daru, niet väčšieho šťastia. A je jedno, ako sa pri čítaní či počutí tejto pravdy cítiš. Lebo tento dar nijako nesúvisí s nejakou „atmosférou“, ale len a jedine s tvojou vierou. Tak sa neboj a vo viere aj teraz prijmi vyznanie lásky tvojho Boha: „Som tvoj!“

Nebeský Otče, ty si nám dal Svätú rodinu ako žiarivý vzor; láskavo dopraj, aby sme ju nasledovali vo vzájomnej láske a v rodinných čnostiach, a tak dosiahli večnú blaženosť v tvojom nebeskom domove. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


II. nedeľa po Narodení Pána: zjavil sa život!

Fascinujú ma slová svätého Jána, ktorý píše kresťanom svojej doby, ale aj nám: „Zjavil sa život“ (1 Jn 1, 2). A o živote hovorí aj vo svojom evanjeliu, keď cituje Ježiša: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10 – súradnice tohto verša sa veľmi dobre pamätajú ). Je to trochu mätúce, lebo to vyvoláva otázku: „Kým neprišiel Ježiš, tak tu nebol život? Aký život sa zjavil Jánovi? Aký život má na mysli Ježiš, keď hovorí, že prišiel, aby ľudia mali život?“ Veď tí ľudia okolo neho žili, teda už mali nejaký život!

Keď uvažujem nad tým, čo Ján slovom život myslel, vždy sa mi v srdci i mysli vynára obraz, podoba Ježiša. Ján totiž hovorí o novom živote, o inom druhu života. Nie o tom našom starom, ktorý by Ježiš mal trochu oprášiť, vyleštiť, zreparovať, ale o živote akoby v inej dimenzii, na inom základe.

Bežne pod životom rozumieme obyčajný biologický život, keď musíme jesť, piť, spať, rozmýšľať, hovoriť, plakať, smiať sa... Avšak Ježiš prináša a Ján svedčí o inom živote – o tom, ktorý „nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20 – aj tieto súradnice sa dobre pamätajú ). Je to život, ktorý je navonok vo všetkom rovnaký ako ten biologický, ale s jedným podstatným rozdielom – nežijem ho vlastnými telesnými a duševnými silami, ale žijem ho na základe toho, že vo mne žije Ježiš a ja sa len pripájam k jeho božskému životu vo mne.

Tento život som dostal pri krste. A je mi ľúto, že som roky premárnil tým, že som ho nežil. Kresťanstvo mi bolo predstavené (síce s dobrým úmyslom, ale nie celkom pravdivo) predovšetkým ako súhrn povinností. Koľko mi trvalo, kým Boh zničil moje úsilie byť dokonalý (v zmysle byť bez hriechu) a ukázal mi, že ma nepotrebuje mať bez hriechu, ale svätého – to jest ako kajúcnika prijímajúceho jeho odpustenie, očistenie a uzdravenie, ako človeka radosti, lebo so mnou je Boh, Emanuel, Ježiš. Nie taký namaľovaný, ale akoby tušenie, nejasné vnímanie niekoho, kto sa „ukrýva“ v mojom vnútri, kto je akoby za všetkým, čo robím, prežívam, píšem...

„Zjavil sa život“ – áno, zjavil sa mi život. Nie úplne, neprežil som nijaký zázrak ani zjavenie, ale stretol som Ježiša. Pred siedmimi rokmi znova radikálne zmenil môj život. Ako som nedávno čítal vo svedectve istého rehoľníka: „Ako rehoľník som uveril v päťdesiat dvojke, dovtedy to bola povinnosť, servis. Ja spovedám, ja slúžim, ja pomáham, ja vediem, ja organizujem. To by ma skoro prizabilo.“ Aj môj život sa zmenil, keď som sa prestal zaoberať sebou a začal som vnímať Ježiša vo svojom vnútri, robiac to isté, čo dovtedy, ale v novej moci, s Ježišom v srdci. Ba myslím si, že robím oveľa viac ako predtým, ale s akýmsi jednoznačnejším ťahom – všetko s Ježišom.

Viem, v tebe ako čitateľovi týchto riadkov sa môže objaviť otázka: „A čo ja s tým?“ Chcem ti povedať, že aj tvoj život je nový (ak si pokrstený) alebo sa môže stať novým (ak uveríš Ježišovi a dáš sa pokrstiť). Začni ho vedome žiť. Povedz napríklad: „Ježiš, doteraz som si žil po svojom a nepýtal som sa ťa, čo ty na to. Nemal si miesto vo mne. Teraz neviem, ako ďalej. Preto ťa prosím, zjav sa mi v mojom vnútri a začni ma meniť. Dávam ti voľnú ruku.“ A potom počúvaj. Znovu hovor a znovu počúvaj...

Táto modlitba môže mať veľa modifikácií – podľa tvojej osobnej situácie. Možno si ako mladík z evanjelia takmer dokonalý (Mk 10, 17 – 22) – povedz Ježišovi o svojej túžbe byť svätý, ísť vyššie. Možno si ako mýtnik v chráme, vedomý si svojej slabosti a hriechu (Lk 18, 13) – povedz Ježišovi o svojej túžbe byť svätý, vylieť z hriechov. A možno si nemastný-neslaný a nič sa ti nechce meniť – aj o tom povedz Ježišovi a on v tebe zobudí túžbu byť svätý...

Vieš, my sa v Cirkvi modlíme niekedy také vznešené modlitby, ako napríklad túto nedeľu – aby Boh naplnil celý svet svojou slávou, aby sa dal poznať všetkým národom. Ale zdanlivo nič sa nedeje, Boh akoby na takéto prosby mlčal. A my odchádzame z kostola a zabúdame, čo sme sa modlili. Ale keď do nej dosadíš svoje meno a pomodlíš sa ju za seba, uvidíš, že sa niečo začne diať. Boh sa ti dá poznať. Potom sa ju pomodli znova. Boh sa ti dá lepšie poznať. A znova sa ju pomodli. Zažiješ lásku k Bohu vo svojom srdci a budeš ešte lepšie poznať Boha. A potom sa ju pomodli za niekoho, nauč niekoho modliť sa túto modlitbu. A budete dvaja, ktorí budete poznať a milovať Boha. Potom štyria, ôsmi... Život sa rozmnožuje odovzdávaním. Tak to skús. Pritom je úplne jedno, či si bez hriechu alebo veľmi zlý človek. Jeden aj druhý je od Boha vzdialený na jedno slovo: „Otče!“

Všemohúci a večný Bože, ty svetlo veriaceho ľudu, milostivo naplň celý svet svojou slávou a vo svetle svojej pravdy daj sa poznať všetkým národom. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Nedeľa Krstu Pána

Hypotetická otázka: Ak by si nebol pokrstený, dal by si sa dnes pokrstiť? V našich zemepisných šírkach sme takmer všetci boli pokrstení ako deti, na základe priania a viery našich rodičov. Ale ak by dnes bolo rozhodnutie na tebe, dal by si sa pokrstiť? Ak áno, prečo? Ak nie, prečo?

Ja by som sa určite dal. Po tom všetkom, čo som prežil s Ježišom, by som neváhal ani sekundu (dúfam). Veď keď sa obzriem spätne na svoj život, tak nikto ma nikdy nemiloval tak verne ako on. Nikdy nezabudnem, ako som dostal pohľadnicu (bez podpisu odosielateľa) s textom: „Boh ťa miluje.“ Nebolo by to možno nič zvláštne, ale bol som vtedy ďaleko od Boha aj Cirkvi (Boh ani Cirkev ma však nikdy neopustili!). Roky som nepristupoval ku sviatostiam. A tá pohľadnica mi otvorila oči a pripomenula mi, že som milovaný aj vo vyhnanstve, ktoré som si sám zvolil.

Vďaka tomu, že ma Ježiš miluje, som neraz zakúsil dobrodenie spoločenstva Cirkvi – nielen pri liturgii, ale starostlivosť konkrétnych ľudí. A odpustenie hriechov – pre mňa to je obrovský dôvod pre to, aby som žil s Ježišom. Nepomohla mi nijaká psychológia, ale slová rozhrešenia, ktoré nado mnou vyslovil kňaz. Viem, nemal by som túto skúsenosť, ak by som nebol pokrstený, ale keby sa ma niekto pýtal, prečo by sa mal dať pokrstiť, určite by som mu to povedal ako jeden z hlavných dôvodov.

Keď som rozmýšľal nad nejakou súhrnnou odpoveďou na otázky, ktoré som položil v úvode, tak mi prišla na um veľmi jednoduchá odpoveď: „Určite áno. Lebo Ježiš.“ 

Moja otázka z úvodu má však okrem uvažovania každého osobne nad svojím krstom ešte jeden cieľ. Zámerne som napísal, že sme boli pokrstení ako deti. Ale v živote musí nastať taká chvíľa, keď svoj krst prijmem. Keď Bohu úprimne a s radosťou poďakujem za to, že som bol pokrstený ako dieťa, a poviem mu, že svoj krst prijímam. A toto má ďalekosiahle dôsledky. Vtedy sa vlastne stávam akoby dospelým veriacim. Už nie som kresťan preto, že to chceli rodičia, ale preto, že to chcem ja. Je to chvíľa (niekedy to môže byť veľmi dlhá chvíľa postupného uvedomovania si vlastnej zodpovednosti), keď začínam vedome a dobrovoľne žiť s Ježišom. V šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe.

Takže ešte jedna otázka: Prijal si svoj krst?

Odporúčam každému pozrieť si Katechizmus Katolíckej cirkvi – učenie o krste. Sú to články 1212 – 1284. Je dobré pripomenúť si, čo všetko sme krstom dostali. Aby sme na otázku, prečo sme pokrstení (resp. prečo by sme sa dali pokrstiť dnes), odpovedali veľmi konkrétnym výpočtom darov, ktoré nám Boh v krste dal. Ako inšpiráciu ponúkam slová svätého Gregora Nazianzského: „Krst je najkrajším a najvznešenejším Božím dobrodením… Voláme ho darom, milosťou, krstom, pomazaním, osvietením, rúchom neporušiteľnosti, kúpeľom znovuzrodenia, pečaťou a napokon každým najvznešenejším menom. Volá sa darom, lebo sa dáva tým, čo predtým nepriniesli nič; milosťou, lebo sa udeľuje aj vinníkom; krstom, lebo hriech sa pochováva vo vode; pomazaním, lebo je posvätný a kráľovský (takí totiž boli tí, ktorých pomazávali); osvietením, lebo je jasom a svetlom; rúchom, lebo zakrýva našu pohanu; kúpeľom, lebo obmýva; pečaťou, lebo je zachovaním a potvrdením [Božej] nadvlády“ (KKC 1216).

Modlitba dňa tejto nedele nám pripomína, že ak sme sa zrodili z vody a Ducha Svätého, môžeme stále žiť sväto, lebo je s nami všemohúci a večný Boh. Raduj sa, kresťan!

Všemohúci a večný Bože, keď bol Ježiš Kristus pokrstený v Jordáne a vznášal sa nad ním Duch Svätý, slávnostne si vyhlásil, že je tvojím milovaným Synom; pomáhaj nám, svojim deťom, zrodeným z vody a Ducha Svätého, stále žiť podľa tvojej svätej vôle. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


II. nedeľa v cezročnom období: boj!

V stredu som mal pekný zážitok. Zišli sme sa v kostole pred svätou omšou piati chlapi a pomodlili sme sa ruženec. Bola to naša reakcia na výzvu nášho kňaza, aby sa aspoň raz týždenne pred omšou modlili chlapi. Keď to oznamoval prvý raz, žiadal, aby prišli piati. Bol to pre mňa zvláštny pocit – jednak že sa presne piati chlapi našli, čo, iste uznáte, nie je až také samozrejmé, a tiež preto, že som si uvedomoval, že sme sa postavili akoby bojový šík v modlitbe na ochranu našej farnosti pred zlým. Malý, len 5-členný, ale predsa len akýsi šík. Dúfam, že ženy sa na mňa nebudú hnevať, ale aj keď sa ich modlí mnoho, nikdy som ich ako nejaký bojový útvar nevnímal. Asi by to aj bolo divné . Ale keď sa dali dokopy chlapi (a viem, že ani jedného z nich neposlala jeho žena ), malo to akúsi inú silu. A zatúžil som, aby sa ten bojový šík rozrastal. Aj počtom chlapov – bojovníkov, aj kvalitou modlitby. Zlý musel včera zúriť...

Aj preto chcem poprosiť, aby si sa za našu farnosť (nevieš, ktorú, ale to nie je prekážka) tento týždeň osobitne modlil. Okrem úmyslov, ktoré ti vnukne Boží Duch, aj za to, aby sa našli chlapi ochotní bojovať za svoje rodiny aj na kolenách, aj s ružencom v ruke. Ide totiž o to, aby muži využili im danú vlastnosť – túžbu bojovať a víťaziť. A boj s diablom, jeho premáhanie je podľa mňa pre každého muža poriadna výzva. Nie k svojvoľnému, namyslenému hrdinstvu, ale k spojenectvu s Ježišom. Bez neho je totiž takýto boj nemožný. Jeden jediný diabol je oveľa mocnejší ako spolu všetci chlapi (i všetci ľudia) na svete. Ale ak je nejaký človek (muž či žena) pevne spojený s Ježišom, tak ten jeden (s Ježišom) je mocnejší ako diabol. Zvláštna matematika – ale pravdivá.

A tak, ako sa pomodlíš za našu farnosť, pomodli sa aj za tú svoju. Všade potrebujeme víťazných bojovníkov – čo v kresťanstve znamená ľudí oddaných Bohu.

Možno si však v spojitosti s modlitbou dňa tejto nedele pomyslíš: „Keď je Boh všemohúci a riadi všetko na nebi i na zemi, načo sú mu naše modlitby?“ Ponúkam ti slová samého Ježiša, ktoré povedal stredovekej mystičke svätej Juliane z Norvichu: „Ja som základom tvojich modlitieb. Mojou vôľou je, aby si niečo dostala, a preto vzbudzujem v tebe túžbu po tom a pobádam ťa, aby si o to prosila. A ak sa modlíš, ako by sa mohlo stať, že nedostaneš to, o čo prosíš?“ Nádhera – Boh mi chce niečo dať. Aby to mohol urobiť pre mňa čo najlepšie, vzbudzuje vo mne túžbu po tom, čo mi chce dať. A ja svoju túžbu vyjadrujem modlitbou, ktorú mi vlastne tiež dáva on. Všetko je dar – aj modlitba, aj to, čo na jej základe, akoby „za ňu“ dostanem.

Zdá sa to také jednoduché. A nielen zdá. Ono to jednoduché aj je. S jedným ak – ak som s Ježišom úzko spojený. To znamená ak nezotrvávam v hriechu. Toto je dôležité – nie ak nehreším, ale ak nezotrvávam v hriechu!

Skús takýto život. Možno si bol na spovedi pred Vianocami, ale z nejakého dôvodu už Ježiša v Eucharistii neprijímaš. Daj to do poriadku – ľútosťou, v prípade ťažkého previnenia spoveďou. Potom budeš pevnejšie spojený s Ježišom a postupne sa naučíš počuť jeho hlas, spoznávať, čím ťa chce obdarovať, naučíš sa o to prosiť a aj to dostaneš. Ktovie, možno aj ty budeš o mesiac kľačať vo vašom kostole a so štyrmi ďalšími chlapmi sa modliť ruženec ako bojový pokrik v boji proti zlému.

Ak ty, čo čítaš tieto riadky, určené viac mužom, si žena, vzbuď v sebe túžbu, aby chlapi okolo teba sa stali Božími bojovníkmi. Je to túžba samotného Boha. A on ju chce naplniť aj tebe. Modli sa za to a uvidíš, že sa to splní.

Modli sa a Boh daruje svoj pokoj našim časom.

Všemohúci a večný Bože, ty riadiš všetko na nebi aj na zemi; dobrotivo splň prosby svojho ľudu a daruj našim časom svoj pokoj. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


III. nedeľa v cezročnom období

Pozýval som jedného chlapa modliť sa s inými mužmi v stredu ruženec. Jeho reakcia ma zaskočila: „Ó nie, ja som zlý človek.“ Prečo si ľudia, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na svätej omši, prijímajú sviatosti (možno menej pravidelne), myslia, že sú zlí? Kto im to vtĺkol do hlavy? Vari neopakuje často Svätý Otec, že my všetci sme hriešnici (pričom nezabudne dodať, že aj on je hriešnik), ktorí potrebujeme odpustenie, len nech nie sme skazení? Ako ľahšie by sa mnohým žilo, keby im odmalička „vtĺkali do hlavy“, že Boh ich miluje, a nie, že Boh ich potrestá.

Čítal som v jednom blogu vyznanie neveriacej ženy, ktorá písala, že sa jej veľmi páči kresťanstvo, len nechápe, prečo si kresťania neustále niečo vyčítajú. Nazvala to sebabičovanie. Je mi ľúto, že kresťanstvo zvonku takto vyzerá. Je mi ľúto, že ako kresťania sa navonok prezentujeme najmä katalógmi hriechov a príkazmi a zákazmi morálky.

Ale to nie je podstata kresťanstva! Podstata je záchrana, vykúpenie, víťazstvo, radosť. Ako som to napísal minule, „lebo Ježiš“!!! Videl som to na jednom zábere z ulíc Kyjeva tento týždeň – na jednej strane policajní ťažkoodenci, na druhej radikáli s dlažobnými kockami v rukách a medzi nimi stojí pravoslávny pop s krížom. Obom stranám ohlasoval vykúpenie. On, bezbranný, v slávnostnom rúchu, s vážnou tvárou držal vysoko zdvihnutý kríž. Akoby všetkým ukazoval: „Nie zbrane, nie násilie, nie Európska únia, nie Rusko, ale JEŽIŠ!“ Tisnú sa mi slzy do očí, keď si na ten záber spomínam – Ježiš uprostred násilia, Ježiš, ktorý všetkým ponúka cestu bez ohľadu na to, na ktorej strane človek je. A tou cestou je on sám, Ježiš.

Vedz teda, drahý čitateľ, že nie si zlý. Že sa nemusíš ustavične obviňovať z neviem akých zlých skutkov. To nie je podstata kresťanstva! Podstatou je prijať vykúpenie, odpustenie, ktoré pre teba získal Ježiš. On ti svojou smrťou na kríži ukázal, že sa nemusíš báť, nech si urobil akékoľvek zlé skutky. Že nečaká na teba, aby ti hovoril: „Vidíš, toto si mi spôsobil a teraz za to pôjdeš do pekla.“ Nie, Ježiš ti hovorí: „Na kríži som ťa videl aj s tvojou ľútosťou, a hoci v bolesti, ale rád som vylieval svoju krv, lebo som vedel, že raz prídeš a umyješ sa ňou.“ Chápeš? Nie výčitky, ale privítanie, nie odvrhnutie, ale objatie. To je Ježišova smrť na kríži. A to je aj Ježišovo zmŕtvychvstanie. Spomeň si, ako prišiel Ježiš do večeradla. Peter ho zaprel, učeníci sa rozutekali, ich kamarát ho vydal na smrť. Písmo to nespomína, ale ktovie, čím všetkým sa ešte voči Ježišovi v tú noc previnili. A čo Ježiš? „Pokoj vám.“ Vieš čo? To tebe Ježiš hovorí: „Pokoj tebe, priateľu.“

Čo hovoríš? Že si zlý? Presne na toto Ježiš čaká! Že mu povieš, že si zlý. Veď on prišiel kvôli tým, čo si to uvedomujú. Prišiel aj tebe povedať: „Poď ku mne a ja ťa očistím.“...

Už si očistený? Nuž zažiar radosťou, jasot nech naplní tvoje ústa a začni tancovať, spievať, plesať! Lebo si zachránený.

Že si znovu upadol? Nelež, vstaň, ľutuj, vyznávaj, plač a potom znovu plesaj. Neboj sa! Problémom nie je, ak spadneš, ak niečo pokazíš, ale ak v tom bahne ostaneš ležať a nechceš vstať. Ak však len trošku chceš („Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“), ak len zrak dvihneš k Otcovi, ak sa ti v oku objaví aspoň náznak slzy, Boh ťa zahrnie nielen odpustením, ale aj radosťou spásy. „Aby tvoja duša spievala a nestíchla už nikdy...“

Nie neustály nárek nad sebou, ale neustála radosť z Ježiša, aj keď premiešaná so slzami ľútosti a pokánia – to má byť vnútorný aj vonkajší prejav kresťana. Privinúť sa k Ježišovi a byť s ním.

Viem, zdá sa to byť príliš jednoduché, a preto radšej máme to, čo môžeme urobiť my – prvé piatky, ružence, pôsty... Len vedz, priateľu, že kým sa neprivinieš k Ježišovi, tak ti to bude nanič. Ale keď sa k nemu privinieš, budeš sa modliť oveľa viac, budeš oveľa častejšie na svätej omši, budeš oveľa viac čítať Sväté písmo, možno sa budeš spovedať každé dva-tri týždne... Ale už nie preto, aby si dosiahol vykúpenie, ale preto, že už si dosiahol vykúpenie. Chápeš?

Všemohúci a večný Bože, usmerňuj náš život podľa svojej vôle, aby sme v mene tvojho milovaného Syna horlivo konali dobré skutky. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Obetovanie Pána: očakávanie v službe

Sviatok Obetovania Pána má niekoľko rozmerov. Napríklad ten, že Mária a Jozef v poslušnosti Zákonu priniesli dieťa Ježiša do chrámu, aby tam vykonali obrad očisťovania Panny a vykúpenia Prvorodeného. Mňa však upútali dve zdanlivo okrajové osoby – Simenon a Anna. Fascinuje ma, že prišli v pravú chvíľu na správne miesto. Ináč by sme dnes o nich nič nevedeli. Ako to, že tam boli? Mali len „šťastie“, bola to „náhoda“?

Dve veci mi hovoria, že nie, že ich miesto v evanjeliu je plne zaslúžené. Simeon „očakával potechu Izraela“ a Anna „slúžila pôstom a modlitbami“ (Lk 2, 25. 37). Neboli to pasívni starí ľudia, ktorí čakali na smrť. Nie, každý deň žili v očakávaní Božích vecí a službe Bohu.

To je cesta! Očakávať. Že na čo? Príde Ježiš! Slúžiť. Že komu? Ježišovi v človeku, s ktorým práve som. A ak som práve sám, tak Ježišovi, ktorý je vo mne.

Poviem ti o službe, ktorú môžeš konať napríklad pri každej svätej omši, väčšinou počas svätého prijímania. Ľudia napríklad spievajú slová piesne svätého Tomáša Akvinského Klaniam sa ti vrúcne... Spieva sa v nej: „Srdce moje tebe sa len oddáva...“ A sedia, na prijímanie nejdú... Klamú, ani si to neuvedomujú. Dnes by sme „moderne“ povedali, že zavádzajú. Jedno hovoria, iné robia. Veď ak by to bola pravda, urobili by všetko preto, aby nezotrvávali v hriechu. Nečakali by do najbližších sviatkov, ba ani do najbližšieho prvého piatku, ale hneď by si vzbudzovali ľútosť nad spáchaným hriechom, konali by pokánie a potom radostne prijali Ježiša do srdca v Eucharistii. Ich slová a ich život by boli v súlade. A v čom môže byť tvoja služba? Že sa pokúsiš milovať Ježiša v srdciach tých ľudí, čo klamú...: „Ježiš, môj Ježiš, trpíš v srdci tohto človeka, ktorý nekoná podľa toho, čo spieva. Milujem ťa za neho a prijímam ťa v jeho srdci, aby si sa v ňom cítil milovaný. Kiež by ťa aj on raz radostne prijal vo svojom srdci.“

Túto službu však môžeš konať aj inokedy – napríklad pri sledovaní správ, keď v mnohých hrozných situáciách Ježiš nie je milovaný. Alebo keď sa modlíš za tých politikov, z konania ktorých je jasné, že Ježiša nemilujú – lebo napríklad zastávajú zákony, ktoré sú prejavom kultúry smrti...

A poviem ti niečo o svojom očakávaní, ktorému sa pomaly, veľmi pomaly učím. Keď idem na svätú omšu, očakávam, že mi tam Boh niečo povie, že sa s ním stretnem. Je to náročné učenie sa, lebo liturgiu veľmi dobre poznám a v podstate ma pri nej nemá čo prekvapiť. Práve preto sa usilujem vzbudiť v sebe postoj očakávania. Ak to skúsiš, výsledkom môže byť napríklad spomínaná služba.

Pápež František kedysi povedal, že byť kresťanom znamená byť človekom očakávania. Ak si dobre pamätám, hovoril to rehoľníkom, pričom sa ich opýtal, či sú ich kláštory domami očakávania. Alebo je všetko už len rutina. Keď si to rozmením na drobné a aktualizujem pre seba, tak si aj pre svoj život laika môžem položiť otázku, či je v mojom stereotypnom živote priestor na očakávanie. Či človek, ktorý za mnou príde s nejakou požiadavkou alebo prosbou (hoc aj prostredníctvom e-mailu), je pre mňa prichádzajúci Ježiš, alebo len niekto, kto ma otravuje a vyrušuje v najnevhodnejšiu chvíľu. Či mu ochotne poslúžim, vidiac v ňom Ježiša, alebo si pohundrem, čo nešiel za niekým iným. Poslal by si preč Ježiša od svojich dverí, keby prišiel o niečo poprosiť?

Že čo to má spoločné s očakávaním? Nuž je to tréning. Čakám na Ježiša a kým príde, nacvičujem si, čo budem robiť, keď príde. Chcem ho prijať s radosťou, s piesňou v srdci i na perách, v pokoji a s dôverou. A to nielen pri najbližšej svätej omši v Eucharistii, ale aj vo chvíli smrti alebo jeho druhého príchodu.

Keď dnes v modlitbe dňa prosíme o obnovu života a zmýšľania, o očistenie nášho vnútra, tak to súvisí aj s naším očakávaním a službou – vlastne chceme, aby Boh v nás videl a spoznal svojho Syna. Teraz i na konci.

Všemohúci a večný Bože, tvoj jednorodený Syn prijal našu ľudskú prirodzenosť a dnes ti bol obetovaný v chráme; pokorne ťa prosíme, obnov náš život a naše zmýšľanie, aby sme aj my mohli s čistým srdcom predstúpiť pred tvoju tvár. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


V. nedeľa v cezročnom období: prebudiť srdce

Soľ bez chuti. Čo je to za soľ? Svetlo, ktoré nežiari. Čo je to za svetlo? Spevák, čo nespieva, tanečný pár, ktorý netancuje, manžel, ktorý nemiluje... Nie sú to protirečenia, ktoré by nemali existovať? Jedno ešte pridám. Kresťan, ktorý sa neraduje.

A takých je veľa. Sám som kedysi medzi nich, smutných kresťanov, istý čas patril. Ale potom sa niečo stalo – Boh ma vyviedol z hrobu, v ktorom som sa trápil, vložil do mňa nového ducha a každý deň sa mi dáva spoznávať. To neznamená, že sa už netrápim – ale netrápim sa v bezvýchodiskovej tme. To neznamená, že nie som vážny a niekedy aj smutný, ale v srdci mám stále Ježišovo svetlo. To neznamená, že nepadám, ale že nezostávam v hriechu. To je moja radosť – Ježiš vo mne a ja v ňom!

Každý deň sa vo mne napĺňajú slová proroka Izaiáša: „... budeš volať a Pán ti odpovie, budeš kričať o pomoc a on ti povie: ‚Tu som‘“ (58, 8). Odskúšaj si to – krič o pomoc a Boh ti odpovie.

Aha, a tu je problém – podľa toho, čo okolo seba vidím, väčšina ľudí nemá odvahu ani záujem k Bohu kričať. Pokladajú to zrejme za čosi nepatričné. Tichučko odrecitujú Otčenáš, Zdravasʼ a Sláva Otcu a v smútku sa vlečú ďalej životom. Keby tak ten Otčenáš aspoň raz zakričali, keď o niečo prosia!

Ak sa bojíš urobiť to nahlas, krič v srdci! Raz, stokrát... Vlož do svojho kriku celé svoje srdce a Boh ti odpovie!!! Krič slová naučenej modlitby alebo vlastné slová, krič to, čo máš na srdci, plač, nariekaj, vrhni sa na zem a búchaj päsťami... Vlož do toho celé svoje srdce...

Zdanlivo odbočím. Rôzne spravodajstvá nám každý deň ponúkajú množstvo bolesti a utrpenia, smrti. A my už ľahostajne počúvame, že tu či tam niekoho zabili, že tam spadla lavína a pochovala 10 ľudí, že kdesi sa potopila loď s 500 ľuďmi... Spozornieme, keď ide o tisíce či státisíce obetí, lebo to je už veľké číslo. Ale spozornieme len kvôli počtu, nie kvôli tým obetiam. Smutné.

Vo štvrtok v noci zomrel Vasiľ Biľak. Staršej generácii veľmi známe meno. Komentáre na internete k tejto správe boli hrozné! O pekle, o nenávisti... Kto sa modlí za jeho spásu?

A ešte posledné odbočenie – čítame vo Svätom písme príbehy o uzdravení, o hriechu, o smrti... A keď sa pozriete na ľudí v kostole, ktorí ich počúvajú, tak na ich tvárach nič nevidno. Nijaké pohnutie, dojatie, radosť, slzy... Tento týždeň v čítaní Dávid nariekal nad svojím synom. Možno si to počul alebo ten príbeh poznáš. Mal si niekedy túžbu nariekať s Dávidom? Plakať s otcom, ktorý prišiel o svoje dieťa? Nepodarené, ale jeho dieťa! Jairovi zomrela dcéra. Prežíval si jeho úzkosť, keď on, vážený muž, utekal k Ježišovi a vrhol sa pred ním na zem?

Soľ bez chuti. Srdce, ktoré už nevie plakať či radovať sa, súcitiť či odpúšťať (sebe aj iným). Všetko je príliš známe na to, aby to nami pohlo. Tak to nesmie byť!

Oživ svoje srdce! Daj Bohu šancu oživiť tvoje srdce! Pros Božieho Ducha, aby ťa urobil citlivým na bolesť i na šťastie. Na smrť i na život. Nariekaj, keď sa deje zlo, či je to blízko, alebo niekde v Európskom parlamente. Raduj sa, keď čítaš o uzdravení malomocného či slepého od narodenia. Raduj sa, keď sa Ježiš dotýka srdca tvojho manžela či manželky, syna či dcéry. Tancuj a výskaj, keď niekto ide po rokoch na svätú spoveď. (Ozaj zažil si niekedy, ako okolo spovednice stojí zástup ľudí a modlia sa za toho, kto sa práve spovedá? A keď vyjde von, všetci spievajú oslavné piesne, blahoželajú mu a tancujú, lebo „bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 32)? Ja som to zažil a nikdy nezabudnem na radosť, ktorá nás napĺňala.) Tak sa v tvojom živote uskutočnia slová, ktorými nám Pán Ježiš prikazuje byť svetlom: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16).

Že ty na to nemáš? Nuž to je pravda, ale aj v tebe môže pôsobiť Boží Duch. A je našou úlohou byť svetlom pre ľudí, s ktorými žijeme. Slovami i skutkami. Konaj dobro s túžbou, aby to ľudia videli a aby to videli tak, žeby potom oslavovali Boha. Nebuď falošne pokorný, ale pokorne hrdý na Božie dielo, ktoré v tebe koná Boh a ktoré ty v jeho moci konáš pre neho (pozri Ef 3, 10).

Hoci na záver vždy dávam modlitbu dňa z nedele (nech sa ti srdce chveje radosťou pri tvojom spoliehaní sa na Boha), vo mne sa vynorila modlitba z večernej modlitby byzantského obradu. Aj k Panne Márii môžeme kričať:

Nemáme inej pomoci, nemáme inej nádeje, okrem teba, prečistá Panna, ty nám pomáhaj, v teba dúfame aj sa tebou chválime, lebo sme tvoji služobníci. Nedopusť, aby sme boli zahanbení.

Nebeský Otče, rodina tvojich veriacich sa spolieha iba na teba; prosíme ťa, ustavične nás ochraňuj s otcovskou láskou, aby sme pod tvojou opaterou žili vždy v pokoji. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


VI. nedeľa v cezročnom období: Máš na to!

Dva rôzne pohľady na nedeľné liturgické texty J:

1. „Bože, tak toto nemyslíš vážne. To skutočne chceš, aby som sa vždy správne rozhodol? Aby som nikdy nesiahol po zakázanom ovocí? Myslíš si, že sa to v dnešnom svete dá? A to, ako v evanjeliu rozširuješ zoznam hriechov, ma tiež nepotešilo. To nemám šance zvládnuť... Vieš, som veriaci a budem sa snažiť. No už vopred ti hovorím, že to nezvládnem. Uvidíš, že spovede budú pre mňa čoraz ťažšie...“

2. „Bože, tak toto je perfektné. Ty ma poznáš, vieš o každej mojej slabosti, a aj tak ma povzbudzuješ: Neboj sa, toto zvládneš. Hej, láka ma všeličo v dnešnom svete, ale cítim sa povzbudený, že mi dávaš záruku: Budem s tebou. A to rozšírenie pohľadu na hriech v evanjeliu je perfektné. Akoby sa mi otvorili oči. Tak jasne si mi ukázal, ako ťa môžem lepšie milovať, ako sa môžem stávať čistejším. Vieš, v myšlienkach neraz zlyhávam. No doteraz som to nebral tak vážne. Neuvedomil som si, že takým zmýšľaním si chystám pôdu pre zlé skutky. Čo najskôr sa musím zo svojho zlého zmýšľania vyspovedať a tak nadobudnúť tvoju pomoc pre ďalší boj. Verím, že víťazný.“

Pri každom rozhodovaní máme v ponuke viacero možností (ináč by to nebolo rozhodovanie). Možno sa nám niekedy zdá, že sú to samé zlé možnosti a že sme nútení voliť si menšie zlo. Niekedy to možno platí – napríklad pri voľbách L. Ale v bežnom živote to tak nie je. Hovorí o tom dávna rozprávka. V istej dedine žil sedliak, ktorý žil veľmi dobrým životom. Už bol starý a čert si priam zúfal, že ho nemohol nakriatnuť na hriech. Napokon sa vybral priamo za sedliakom a povedal mu: „Chlape, už si starý, čoskoro možno zomrieš, a ty si ešte nezhrešil. To tak nemôže ostať. Vyber si. Buď sa opiješ, alebo budeš preklínať, alebo niekoho zabiješ.“ Sedliak sa bránil, že on nechce urobiť nič zlé, ale diabol stále domŕzal, že kto to kedy slýchal, aby nejaký človek nezhrešil, že aj on teda musí spáchať nejaký hriech. Sedliak sa naveľa poddal a začal si vyberať: „Zabiť, to je strašná vec. Preklínať? Nikdy som Pána Boha ani slovíčkom neurazil. Tak sa opijem. Veď sa potom vyspím a všetko bude zas v poriadku.“ A tak sa vybral do krčmy. Lenže keď sa opil, aj jazyk sa mu rozviazal a veru celou cestou domov klial. Doma sa ho všetci naľakali a malé vnúča od strachu začalo kričať. Sedliak ho chcel utíšiť a udrel ho. Ťažkou rukou opitého ho zabil. A tak ten, čo nikdy nezhrešil, popáchal všetky hriechy, na ktoré ho diabol navádzal. Odvtedy nebolo horšieho chlapa v dedine...

Toľko rozprávka, ktorá má pre nás vážne poučenie – vždy existuje aj dobrá možnosť. Keď niečo ponúka diabol, tak sú to len zlé možnosti. A on ich ponúka tak, akoby nijaké iné už neexistovali. Ale nie je to tak! Boh vždy ponúka aj svoje možnosti: „Pred človekom stojí život a smrť...“ (Sir 15, 18a). A dodáva, veľmi dobre poznajúc človeka: „Je v tvojej moci zostať verným“ (15, 16b).

Ktorý z uvedených pohľadov v úvode sa ti vidí úprimnejší? Mne prvý. Ale pravdivejší je pre mňa ten druhý. Lebo prvý vychádza z ľudskej slabosti, ale pri nej aj ostáva. Druhý vychádza z toho istého, ale je opretý o Božiu moc.

Vyber si. „Ak chceš, môžeš plniť prikázania“ (15, 16a). Nie preto, že si silný, ale preto, že sa opieraš o Boha. Že si jeho príbytkom. Že máš vďaka sviatostiam čisté srdce...

Dobrotivý Bože, ty nás uisťuješ, že prebývaš v tých, čo sú spravodliví a majú čisté srdce; pomáhaj nám svojou milosťou tak žiť, aby sme boli tvojím dôstojným príbytkom. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


VII. nedeľa v cezročnom období: Dokonalosť? Dá sa to!

Neviem, čo znamená byť svätý a dokonalý tak, ako je svätý a dokonalý Boh. Mohol by som si nájsť nejaké teologické štúdie, ktoré sa to usilujú vysvetliť, ale priznám sa, že ma to neláka. Oveľa radšej by som chcel mať v ruke nejaký praktický návod, podľa ktorého by som mohol postupovať krok za krokom, až by som na jeho poslednej strane našiel vetu: „Ak si urobil všetko, čo je tu napísané, tak práve si sa stal dokonalým a svätým.“ Vstúpil by som do klubu ľudí, ktorí sa podobne ako ja takým manuálom prelúskali, a bol by som do smrti spokojný .

Ale ja predsa taký manuál mám! Akurát že nie je napísaný ako manuál, ale ako príbeh. Nie však ako príbeh, ktorý si mám čo najpozornejšie prečítať a potom sa snažiť nejako podobne žiť, ale ako príbeh, do ktorého mám vstúpiť a byť v ňom jedinečnou a nenahraditeľnou postavou. Je to príbeh Ježiša Krista. Nielen keď žil tu na zemi, ale jeho odveký príbeh. Lebo ak verím, že Ježiš vstal z mŕtvych, že je to Boží Syn, tak potom jeho príbeh je oveľa dlhší a väčší ako len dejiny ľudstva, aj keď práve tie zaberajú v jeho príbehu centrálne postavenie. Keď to rozmeníme na drobné, tak je to akoby miliardy príbehov Ježiša a každého človeka osobne. Teda aj príbeh Ježiša a mňa. Ježiša a teba.

A v tomto pohľade sa požiadavky dnešných liturgických textov ukazujú v celkom inom svetle – nemôžem, neviem byť dokonalý a svätý tak ako Boh. Ale s Ježišom môžem a viem byť dokonalý a svätý ako Boh. Bez Ježiša som nič. S Ježišom som „ja s Ježišom“. A práve to, že som s ním (pravdivejšie asi je, že Ježiš je so mnou), ma pretvára na svätého a dokonalého. Nie v tom, že nikdy nezlyhám, že vždy všetko urobím dokonale. Ale že mám s Ježišom „jedno srdce a jednu dušu“.

Viem, že moje slabosti a zlyhania ma denne mnohokrát diskvalifikujú zo svätosti a dokonalosti. Ale keď si dobre počúval žalm tejto nedele, tak si počul, aká múdra je Cirkev (a za ňou vlastne Boh), ktorá ako odpoveď na výzvu byť svätým, lebo Boh je svätý, volá: „Milostivý a milosrdný je Pán!“ A samotný 103. žalm, ktorý sme po prvom čítaní spievali, je plný obrazov láskavého Otca, ktorý vie o našej slabosti, ale pozerá sa akoby ponad ňu. Alebo ak aj nie ponad, tak vidí pri každom a v každom z nás Ježiša, svojho milovaného Syna. A preto sa zmilúva...

Svätý Pavol ešte umocňuje tento pohľad, keď hovorí: „... všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“ (1 Kor 3, 23). Krstom som sa stal jedno s Kristom (ako súčasť jeho tela), pričom on je hlavou tohto tela. Som Kristov! A keď som Kristov, s ním som svätý a dokonalý, aj keď ako človek sa môžem cítiť biedne, neužitočne, bezmocne... Vždy som taký v čase medzi dvoma hriechmi... Preto je dôležité neostávať v hriechu, nečakať na prvý piatok či Veľkú noc. Svätosť a dokonalosť má byť mojím normálnym stavom, hriech vo svojom živote mám zas pokladať za nenormálny stav, ktorý musím čo najskôr dať do poriadku.

Našou úlohou je byť s Ježišom – vždy, všade, za každú cenu. Božou úlohou je sprevádzať nás milosťou a milosrdenstvom. Tak môžem byť svätý a dokonalý – nie v zmysle dokonalého a svätého konania a myslenia, ale v zmysle prebývania s Bohom.

Už si si možno zvykol, že takmer v každom texte akoby odbočím – tentoraz opäť do Kyjeva, k mŕtvym, zraneným, demonštrujúcim, policajtom, strieľajúcim, kričiacim... Aj tam je s každým z nich Ježiš. A keďže aj ty si s Ježišom, trp v týchto dňoch s Ježišom, plač s Ježišom, zomieraj s Ježišom. Nedovoľ, aby v tvojom srdci, myslení, hovorení či konaní víťazilo zlo, odsudzovanie, hnev, špekulácie... Nech víťazí láska k Ježišovi. A opäť budeš aspoň na chvíľu svätý a dokonalý. Dá sa to. S Ježišom. Lebo „Pán je milostivý a milosrdný“.

Viem, že môj text je tak trochu neštandardný, lebo zrejme oveľa viac počúvaš o hriechu a potrebe pracovať na sebe. To je správne, len to nie je všetko. Aj preto potrebujeme učiť sa správne zmýšľať, poznávať, čo sa páči Bohu. Aby sme potom spojení s Ježišom ochotne plnili Božiu vôľu. A ver mi, že keď si svätý a dokonalý hriešnik, ide to oveľa ľahšie, ako keď si len hriešnik

Prosíme ťa, všemohúci Bože, nauč nás vždy správne zmýšľať, aby sa naše slová i skutky zhodovali s tvojou vôľou. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

VIII. nedeľa v cezročnom období


I. pôstna nedeľa: Ako končíš deň?

Svätý Otec František sa tento týždeň stretol s kňazmi Rímskej diecézy. Mal k nim veľmi osobný príhovor, ktorý stojí za prečítanie. A v jeho rámci položil kňazom otázku: „Ako končíš deň? Pred Pánom, alebo pred televízorom?“

Táto otázka však nie je len otázkou pre kňazov. Je pre nás všetkých. A môžeme ju aj modifikovať: „Ako začínaš deň? Pred Pánom, alebo pred televízorom?“ V koľkých – aj kresťanských – domácnostiach je zapnutie televízora jednou z prvých ranných činností...

Prečo je táto otázka (a všetky podobné) dôležitá? Lebo hovorí o smerovaní nášho srdca. Hovorí o našich prioritách. Hovorí o tom, kde je Ježiš v našom rebríčku hodnôt. Svätý Otec nehovorí, že nemáme sledovať televízne programy – ale že na prvom mieste má byť Boh.

Všimni si, ako to robil Pán Ježiš v evanjeliu Prvej pôstnej nedele. Prišiel pokušiteľ (hneď ráno: „Zapni telku, počítač“) a spochybňoval Ježiša: „Skutočne si si istý, že si Boží Syn? Dokáž! Choď svojou vlastnou cestou, veď na to máš!“ Ježiš však vždy staval na prvé miesto Otca. To neznamená, že nemusel bojovať, že mu aj ako človeku hneď bolo všetko jasné a ľahké. Getsemanská záhrada je toho dôkazom. Ale každodenným úsilím mať Boha na prvom mieste bol pripravený aj na ťažké chvíle pokušení a boja.

Ak ja ráno ako prvé zapnem telku a večer je môj posledný čin jej vypnutie (aj s pokušením: „Ešte nevypínaj, ešte môže byť niečo zaujímavé“), nemôžem vyhrať v boji so zlom. Ono ma prevalcuje a zničí. Ak však ráno moje prvé myšlienky, slová i skutky (napríklad prežehnanie) patria Bohu a podobne deň uzatváram, budem oveľa silnejší v boji o svoju večnosť. Lebo budem spojený s Bohom pevnejším putom, ktoré ma nepustí konať zlo...

Čo mám teda robiť? V prvom rade využiť tento čas na prijatie Božieho milosrdenstva. Boh je pripravený a ochotný všetko nám odpustiť a dať všetko do poriadku. Chce od nás, z hĺbky nášho srdca počuť len jedno slovo: „Ľutujem.“ V knihe Tvár sveta sa spomína sen jedného človeka. Videl v ňom diabla, ako sa rozpráva s Bohom a vyčíta mu, že ľuďom odpúšťa, hoci ho každý deň a vždy znova urážajú. Potom dodáva: „Ja som sa proti tebe postavil len raz, a mne si neodpustil.“ Boh mu odpovedá: „A prišiel si niekedy a povedal: ‚Ľutujem‘?“

Ak si už dosiahol Božie milosrdenstvo (vďaka „ľutujem“ a sviatosti zmierenia), tak je potrebné zmeniť životné návyky – ráno zapni seba, svoje srdce a počúvaj Boha. Cez deň konaj a hovor len to, čo je pred Bohom dobré. A večer nevypínaj – zaspávaj v Božom náručí, so srdcom napojeným na neho. Rozmeň si túto všeobecnú radu na drobné a usiluj sa byť počas dňa s Bohom čo najčastejšie (modlitba, adorácia, Sväté písmo, Eucharistia, spoločenstvo...). Vedome. Je pravda, že to Boh mení tvoje srdce, ale aj tvoje úsilie je nenahraditeľné.

Táto myšlienka ma privádza k tomu, že asi najväčším problémom mnohých kresťanov je ľahostajnosť a nezáujem o Boha. Sú spokojní s jednou omšou týždenne, s dvomi spoveďami (prípadne s dvanástimi) ročne, s rannou a večernou formálnou modlitbou... Chýba im oheň. Preto prosím teba, ktorý tieto riadky čítaš: Ak v sebe máš Boží oheň, tak pros Boha, aby ti ukázal, ako zapaľovať podobný oheň v ľahostajných srdciach... Ak ho nemáš, tak čo najskôr vyhľadaj človeka, ktorý ho má. A nechaj sa Božím Duchom skrze toho človeka zapáliť. Ako? To nechaj na Boha, to je jeho práca. Len vykroč. Prosím.

Všemohúci Bože, udeľ nám milosť, aby sme prežívaním štyridsaťdenného pôstneho obdobia hlbšie vnikali do Kristovho tajomstva a čnostným životom napredovali na ceste k spáse. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


II. pôstna nedeľa: Počúvaj

Počúvať. Toto slovo sa tiahne liturgiou tejto nedele veľmi neodbytne. V modlitbe dňa, v čítaní o Abrahámovi, s evanjeliu, kde nám počúvanie dáva za úlohu sám Otec. A predsa – ak sa teraz opýtate nejakého kresťana, čo mu dnes Boh pri svätej omši alebo pri modlitbe povedal, drvivá väčšina nebude vedieť odpovedať. Ba budú priam zaskočení – „prečo by mi mal Boh niečo hovoriť?“

No ak Boh hovorí, prikazuje, že máme Ježiša počúvať, musíme s tým naším „nepočutím“ niečo urobiť. Čo?

Stíšiť sa. Vypnúť telku, rádio, počítač, mp3, jednoducho vytvoriť si ticho. A potom sa usilovať počúvať. Boh totiž hovorí. On nanebovstúpením Ježiša Krista neonemel.

Keď to však skúsiš, veľmi skoro zistíš, že to tak ľahko nejde. Najprv sa ozve pokušiteľ: „A ty si fakt myslíš, že Boh bude k tebe hovoriť? Za koho sa pokladáš, ty malé, bezvýznamné nič?“ Ak obstojíš v tomto pokušení a vytrváš v očakávaní Božieho hlasu, ozvú sa tvoje hriechy. Budú ti nahovárať, že ty, hriešny a zlý človek, nikdy nemôžeš počuť Boží hlas. Zbav sa ich. Použi ľútosť, slzy pokánia, ak treba, prijmi sviatosť zmierenia a opäť sa zameraj na počúvanie. Určite sa ozve tvoja práca, povinnosti, nevyriešené veci... Na to mám jednu dobrú skúsenosť – čokoľvek ti príde na um, odovzdaj to Bohu bez toho, aby si to riešil: „Toto mám nedokončené – Pane, dávam ti to. Toto ma trápi – Pane, dávam ti to. S tamtým si neviem rady – Pane, dávam ti to...“ Môže to trvať dlho, možno aj niekoľko dní či týždňov, ale nevzdaj sa.

Keď už bude pokušiteľ mlčať, keď ťa hriech nebude ťažiť, keď budeš mať „svoju dušu upokojenú a utíšenú ako dieťa v matkinom náručí“ (porov. Ž 131, 2), vtedy nastal čas počuť.

Ako Boh hovorí? Niekedy celkom priamo. Vo svojom vnútri budeš počuť jeho slová, ktorá ťa v prvom okamihu zaskočia, možno ich budeš pokladať za výplod svojej mysle. „Si môj. Potrebujem ťa. Milovaný. Neboj sa. Môžem si u teba oddýchnuť? Teraz trp so mnou, vydrž pri mne...“ Nemusíš sa báť, že Boh ti bude niečo prikazovať či zakazovať. Najprv si bude získavať tvoju priazeň. Až keď budete „kamaráti“, bude ťa aj usmerňovať...

Inokedy k tebe prehovorí cez slová Písma (preto je dobré mať pri osobnej modlitbe pri sebe vždy Sväté písmo). Pritom vôbec nemusíš používať „nožíkovú metódu“ – teda že pichneš do Biblie a verš, na ktorý ti padne zrak, je ten, ktorý ti Boh chce povedať. Ba povedal by som, že takáto metóda je nebezpečná. Oveľa lepšie je pomaly si čítať text (možno postupne celú knihu – jednu zo 73) a často sa zastavovať s otázkou: „Bože, čo mi týmto textom hovoríš?“

A neraz k tebe prehovorí cez človeka. Homília v kostole, kamarát v práci, náhodný spolucestujúci vo vlaku... Boh je nesmierne tvorivý v tom, ako sa ti prihovoriť.

Ešte ostáva príroda, vesmír, udalosti...

Povieš mi, že to všetko si už vyskúšal, a nič. Ešte si nepočul Boží hlas. No hovorím ti, že ak máš v sebe dlhodobo túžbu počuť Boha, tak on určite k tebe už neraz prehovoril, akurát si jeho hlas nemusel pokladať za Boží. Len za hlas človeka, za hlas svojho vnútra...

Ako budeš vedieť, či to, čo si počul, je Boží hlas? Musí to byť v súlade s vierou Cirkvi. So Svätým písmom a učením Cirkvi. Musí to byť dobré. A musí to prinášať pokoj, ktorý presahuje ľudský pokoj.

A tu prichádza druhý rozmer počúvania – poslušnosť. Uskutočniť to, čo si počul. Hovorí sa tomu kráčanie vo viere. Prečítaj si k tomu Skutky apoštolov 16, 6 – 10. Aj veľký Pavol musel počúvať a poslúchať. A nebolo to vždy jednoduché a úplne jasné. Tak sa neboj, ak niekedy zdanlivo vykročíš zlým smerom. Ak je to v duchu poslušnosti Bohu, tak Boh ťa povedie tak, aby si naplnil jeho plán.

Posledná rada – ak nemáš istotu, či to, čo si počul, je Boží hlas (najmä ak ide o to, že máš niečo urobiť), opýtaj sa nejakého svätého človeka. Najlepšie je opýtať sa svojho spovedníka alebo správcu farnosti. Lebo aj keď oni nerozhodnú správne, tvoja poslušnosť ti zabezpečí, že pôjdeš dobrou, Božou cestou.

Tak čo, chceš počuť Boží hlas? Neboj sa, Boh vždy hovorí láskavé a dobré slová. Dokonca aj vtedy, keď vyčíta hriech a napomína.

Nebeský Otče, ty si nám prikázal počúvať tvojho milovaného Syna; živ našu vieru svojím slovom a očisťuj náš duchovný zrak, aby sme sa mohli vo večnosti tešiť z pohľadu na tvoju velebu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


III. pôstna nedeľa: Počúvaj

Pri evanjeliách, ktoré sa čítajú túto a nasledujúce dve nedele, by sme mali všetci plakať. Od šťastia. Sú to evanjeliá radostnej zvesti: Boh ťa nenechal samého v tvojej bolesti, hriechu, slabosti, páde, v drogách, alkohole, pornografii, bulímii či anorexii, v závislosti na hrách či nakupovaní... Boh ťa miluje a chce ísť s tebou tvojím životom tak, aby si bol šťastný a žil naveky.

Dnes by sme mali plakať pri evanjeliu o stretnutí Ježiša so Samaritánkou pri Jakubovej studni. Je to veľmi živý obraz toho, ako nesmierne Boh túži po láske človeka. Každého človeka! Nielen svätého, dobrého, milosrdného človeka, ale aj hriešnika. Dokonca aj toho najhoršieho zločinca. Boh túži po tvojej láske a vychádza ti v ústrety.

Ježiš pri studni čakal na tú ženu. Odhalil jej celý jej hriech. Ale nie preto, aby ju odsúdil či odohnal, alebo aby jej nariadil tvrdé pokánie, ale aby jej dal živú vodu. Seba samého. Ako láskavo s ňou hovoril! Ako trpezlivo jej ukazoval cestu pravdu! A dokonca jej povedal, kto je! Ježiš je Mesiáš, Pánov pomazaný, Záchranca. A ona mu uverila, lebo potrebovala záchranu.

Ak si sa už stretol s Ježišom a zveril si mu svoj život, dnes je pre teba deň plesania a ďakovania. Tancuj, výskaj, spievaj, hovor každému, s kým sa stretneš, o tom, čo Ježiš pre teba urobil. Prosím ťa, nemlč! Nehovor si, že ešte nie si dosť dobrý na to, aby si svedčil o Ježišovi. Zober si príklad zo Samaritánky. Áno, z hriešnice. (To sa nám asi nezdá – brať si príklad zo zlého človeka, však?) Keď bežala do dediny každému hovoriť o Ježišovi, stále to bola hriešnica, nikto na nej nevidel, že je obrátená, nemala kedy svojím životom potvrdiť, že už patrí Ježišovi. Ale bola jeho svedkom! Lebo stretnutie s Ježišom mení človeka.

Ak si Ježišovi ešte nezveril svoj život a žiješ svoje kresťanstvo ako ťarchu, ako kopu povinností, ako príkazy a zákazy, tak to dnes nechaj všetko tak a pozri sa Ježišovi do očí. Vidíš v nich čo len jeden príkaz či zákaz? Vidíš v nich odsúdenie pre tvoje zlyhania? Vidíš v nich zavrhnutie a povýšenosť? Ak áno, zle vidíš. Lebo v Ježišových očiach je len a jedine láska!

Tak sa ešte raz pozri do Ježišových očí. Že ako? Veď stojí priamo pred tebou. Nevidíš ho očami tela, ale očami srdca. Boží Duch ti dáva túto schopnosť (lebo každé obrátenie je dielom Ducha Svätého, ktorý pôsobí v tebe). Ak ho napriek tomu nevidíš, pomôž si. Nájdi nejaký obraz Božieho milosrdenstva alebo obraz Ježišovej tváre z Turínskeho plátna. A dívaj sa. Dlho a vytrvalo. Uvidíš v nich len lásku a prosbu o lásku. O tvoju lásku. A ak ešte stále nevidíš, tak sa postav či kľakni pred kríž a pozeraj sa. Uvidíš Lásku v čine.

A neostaň pri tomto pohľade ľahostajný. Prijmi dar Ježišovej lásky – odpustenie, objatie, posilnenie... – a odpovedz na ňu svojou láskou.

Že ti to nejde? Popros Ducha Svätého, aby ti to išlo.

Je však možné, že ty, ktorý čítaš tieto riadky, Ježiša ani nepoznáš. Obdivujem ťa, že si došiel v čítaní až tu. Aj pre teba mám slovo. Povedz Ježišovi: „Bože, ak si, daj, sa mi spoznať.“ Ostatné je na ňom. Prípadne oslov toho, kto ti tento text dal (kňaza v kostole, kde si si ho zobral), alebo ak ho čítaš na webe, napíš správcovi stránky. Radi odpovieme na tvoje otázky. Alebo ak budeš chcieť, len tak budeme s tebou...

***

Izraeliti pri svojom putovaní do zasľúbenej zemi reptali, keď nemali na púšti vodu. Vtedy Mojžiš udrel na skalu a hľa – voda tiekla. Aj ty môžeš v každej chvíli života modlitbou obrazne „udrieť na skalu“, ktorou je Ježiš, a uhášať svoj smäd vodou života. Sprevádza nás „prameň nekonečného milosrdenstva a nesmiernej dobroty“. Máme ho stále naporúdzi. Tak prečo ostať hladný a smädný, keď hostina je pripravená a ty si na ňu pozvaný ako vzácny hosť!?

Bože, prameň nekonečného milosrdenstva a nesmiernej dobroty, ty nás učíš, že pôst, modlitba a skutky kresťanskej lásky sú liekom proti hriechu; láskavo prijmi vyznanie našej slabosti a keď klesáme pod ťarchou previnení, pozdvihni nás svojou milosrdnou rukou. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


IV. pôstna nedeľa: Aj slepým vracia zrak!

Už je to takmer 40 rokov, čo som svojim rodičom napísal list. Mali práve také obdobie, keď bolo medzi nimi viac nepokoja, aj hádky sa objavovali častejšie. Študoval som vtedy druhý ročník na vysokej škole a býval na internáte. Písal som tvrdo a nekompromisne, pričom to môžem zhrnúť do jednej vety: „Kým sa neprestanete hádať, tak domov neprídem.“ Ten list som mesiac nosil vo vrecku a vždy, keď som išiel okolo poštovej schránky, váhal som s jeho vhodením. Napokon som ho nikdy neposlal.

Asi týždeň potom, čo som ho napísal, mi prišlo na um, že sa mám za to všetko začať modliť. A stala sa zmena – so mnou. Akoby sa mi otvorili oči a videl som dôvody ich trápení a z nich vyplývajúceho nepokoja. Boh mi vtedy dal nový pohľad, ale aj nové srdce. Keď som po šiestich či siedmich týždňoch prišiel domov (vtedy študenti nechodili domov každý týždeň ako dnes), doma bola celkom iná atmosféra. Ani nie navonok (hoci hádok určite ubudlo), ale ja som vnímal všetko ináč. Ježiš bol u nás doma. A ja som ho predtým nevidel .

Vtedy som ešte nevedel plakať, ináč by som určite mal v očiach slzy radosti. Boh mi daroval zrak.

Keď o tejto nedeli hovoríme, že je nedeľou radosti, tak to určite nie je len preto, že sa blíži Veľká noc (poznám viacero kresťanov, ktorí sa na sviatky netešia – napríklad preto, že sú presvedčení, že musia ísť na spoveď, alebo preto, že sú podľa nich príšerne dlhé obrady). Skutočný, nie povrchný dôvod radosti nám ponúka evanjelium – dnes o uzdravení slepého od narodenia. Hovorí totiž aj o tom, že nech je tvoj zrak akokoľvek zahalený zlom, podozrievaním, nedôverou, ľahostajnosťou k Bohu, hoci aj nič nevidíš a pokladáš svoje kresťanstvo za príťaž a bremeno, Ježiš si s tým vie rady. Aj ty môžeš uvidieť a stretnúť Ježiša – ako toho, ktorý má moc dať všetko v tvojom živote do poriadku.

A to je dôvod, prečo je táto nedeľa nedeľou radosti. Alebo prečo by mala byť. Dnes by totiž už malo byť čo najviac pokrstených zmierených s Bohom, mali by prežívať, ako im pôst, modlitby a almužna pomáhajú byť bližšie pri Bohu, ako im radosť čistého srdca vyvoláva úsmev na tvári a umožňuje im všade konať dobro, byť láskaví, povzbudzujúco hovoriť... Je deň radosti, lebo na každom kroku zakusujeme Božiu starostlivosť („nič mi nechýba“). Radujeme sa, lebo Boh nám zmenil srdce.

Prečo to však často tak nie je? Prečo sme aj dnes možno počuli len to povrchné a nebojím sa povedať, že v našej situácii, keď v kostoloch máme množstvo pokrstených pohanov, takmer svetské zdôvodnenie názvu nedele ako nedele radosti – lebo sa blížia sviatky? Lebo je to pohodlné, sú to len slová, také zdôvodnenie si od nás nič, ale vôbec nič nevyžaduje. „Tvrdá je to reč“?

Takže každému nám treba natiahnuť na hlbinu a v prvom rade sa pozrieť na svoj život, či skutočne každý deň žijem 24 hodín s Bohom. On so mnou určite žije (najmä ak som pokrstený). Otázkou nie je, či nehreším, či nepadám, ale či som neostal v bahne ležať. Boh veľmi dobre vie, že budem padať každý deň. Ale mojou úlohou je neotáľať a zakaždým (aj zahanbene) prijať jeho ruku a vstať. A to znamená žiť s Bohom. A ten život posilňovať chvíľami výlučného spoločenstva s ním – osobná modlitba, adorácia a prijímanie Eucharistie, čítanie Písma... Také chvíle sa potom premieňajú na lásku k ľuďom.

Ježiš je aj dnes pripravený robiť blato a zalepiť ti telesné oči, aby sa po obmytí Duchom Svätým (vieš, že Siloe znamená Poslaný) otvorili oči tvojho srdca. Daj Ježišovi šancu. Povedz mu, že si slepý. A čakaj od neho veľké veci.

Ešte sa trochu vrátim k nedeli radosti. Dnešná modlitba dňa veľmi jasne a v syntéze vyjadruje pravdy, ktoré som vyššie spomenul, i dôvody na radosť. Boh je ten, ktorý ťa zmieruje so sebou. V ústrety veľkonočným sviatkom môžeš kráčať len vďaka tomu, že to on vložil do tvojho srdca nábožnosť a živú vieru. Prijmi túto modlitbu za svoju nielen mysľou, ale aj konaním, ak ešte nie si zmierený s Bohom.

A to platí pre všetkých – aj pre tých, čo z akýchkoľvek dôvodov nemôžu prijímať Eucharistiu. Každý sa v srdci môže postaviť pred Ježiša a povedať mu o svojom zlyhaní. A Ježiš má pre každého odpustenie, prijatie. Nech rastie tvoja túžba po Ježišovi. Ostatné už nechaj na neho.

Večný Otče, prostredníctvom svojho Syna obdivuhodne zmieruješ so sebou ľudské pokolenie; prosíme ťa, pomáhaj kresťanskému ľudu, aby kráčal v ústrety veľkonočným sviatkom s vrúcnou nábožnosťou a so živou vierou. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


V. pôstna nedeľa: Ide o život

Vieš, že pri každom stretnutí s Ježišom ti ide o život? Áno, o život. 
O život v hrobe. Svätý Otec tento týždeň hovoril o pasivite a formalizme mnohých kresťanov. Možno to nazvať životom v hrobe nezáujmu. V stredu pri katechéze o manželstve opäť spomenul ako spôsob rodinného života i riešenie mnohých problémov tri slovíčka – „prosím, ďakujem, odpusť". Koľkí to však odmietajú a radšej si žijú v hrobe „urobím si to po svojom". Ďalší sú pochovaní zaživa do svojich plánov a predstáv. Mnohí (aj kresťania) žijú v nenávisti voči Cirkvi. Iní žijú v hrobe návykového hriechu, závislostí, vzdoru, hnevu... Niektorí sú pochovaní vo svojom utrpení a bolesti, v chorobe... Ak sa ťa čokoľvek z toho týka, tak ďalej čítaj len v prípade, že ťa život v hrobe už nebaví, že chceš oň prísť. Ináč ten život riskuješ.

Túto nedeľu sa číta text z Knihy proroka Ezechiela. Z 37. kapitoly. Boh dáva každému človekovi prísľub, že ho vyvedie z hrobu. Z akéhokoľvek. Lazárovo vzkriesenie je dôkazom, že to nie sú slová do vetra. Ak Boh môže dať život telesne mŕtvemu, je preňho hračka to isté urobiť pre duchovne mŕtveho.

Vnímal som taký hrob v sebe. Niekoľko desaťročí. Roky som sa modlil veľmi jednoduchú modlitbu: „Bože, vyveď ma z môjho hrobu!" Ale nechcel som to tak naozaj. Až keď mi Boh začal brať všetko, čo sa mi v mojom hrobe páčilo (vnímaš absurdnosť tejto vety? – bol som v hrobe a mnohé sa mi tam páčilo!!!), keď mi raz v noci zobral moje očakávania v jednom vzťahu, keď sa z môjho vnútra vydral výkrik: „Aj toto mi berieš?", začul som odpoveď: „A čo ak práve toto je oslobodením z hrobu?" A bolo. Po niekoľkých mesiacoch som si uvedomil, že od tej noci sa tú modlitbu nemodlím. S úžasom som zistil, že ku mne hovorí Písmo – „vložím do vás svojho ducha a ožijete". Potom som dostal „vlastnú pôdu" – sviatostné manželstvo. Teraz čakám na splnenie posledného prísľubu– „spoznáte, že ja som Pán".

Čítal som i počul som mnoho svedectiev ľudí, ktorí prešli takýmto vzkriesením. Pri nejednom plačem od radosti nad tým, s akou láskou Boh koná. Jednou rukou berie to, čo človeka ničí, druhou ho zahŕňa svojím požehnaním, aj keď neraz v podobe kríža. Tí, čo to prežili, vedia, o čom hovorím. A sú šťastní, že dali Bohu na to súhlas. Že nečakali na stretnutie s Bohom až do chvíle telesnej smrti.

Ak si v niektorom z hrobov, ktoré som spomínal na začiatku, no aj tak si sa dočítal až tu, tak ohrozenie tvojho života v hrobe je v tejto chvíli akútne. Ešte stále máš možnosť zachrániť si ho – prestaň čítať. Ale ak neprestaneš, veľmi rád preberiem na seba následky toho, že pokračuješ J.

Ježiš sa totiž obracia aj k tebe, preniká stenami tvojho hrobu a volá na teba: „Poď von!" Vyjdeš? Poslúchni, vyjdi a zažiari ti Svetlo. Vitaj v živote!
*
Každý deň nám ide o život. Aj v prípade, že už sme dávno na Ježišovo slovo vyšli zo svojho hrobu. Vtedy sa totiž diabol ustavične pokúša do nejakého hrobu nás opäť dostať. Nenápadne, ľstivo. Ak je to aj tvoj prípad, skús dnes venovať čas rozlišovaniu – pros Božieho Ducha, aby ti dal jasný pohľad na tvoj život, nech uvidíš, čím ťa diabol pokúša, kde žiješ „telesne" (Rim 8, 8). A potom sa tomu vzopri – diabol od teba ujde (Jak 4, 7). Už nikdy nijaký hrob!

„‚Lazár, poď von!‘ A mŕtvy vyšiel" (Jn 12, 43b – 44).

Prosíme ťa, Pane a Bože náš, pomôž nám nadšene žiť v tej láske, ktorou tvoj Syn Ježiš Kristus ľudstvo miloval a na kríži sa zaň obetoval. On je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Kvetná nedeľa: Sprievod

Na stretnutí našej malej skupiny som sa účastníkov pýtal, kde je Pán Ježiš teraz. Odpovedali veľmi správne, že v Eucharistii (stretnutie sme mali v kostole), v nás samých, uprostred nás ako v spoločenstve a v Božom slove, ktoré sme čítali. Vtedy som im položil otázku, či v to skutočne veria. Odpovedali zborovo: „Áno.“ Ďalšou otázkou som ich zaskočil: „A prečo sedíte, keď je tu Ježiš? Sedeli by ste aj vtedy, keby tu prišla anglická kráľovná?“

Skutočne mi nejde o to, aby sme na stretnutí stále stáli, lebo je s nami sám Boh (Boh si s nami veľmi rád „posedí“ ). Ani nechcem meniť liturgické predpisy. Išlo mi len o jedno – dostať informáciu o Ježišovej prítomnosti z hlavy do srdca. Ak totiž len rozumom verím, že Boh je stále so mnou, ostávam chladným a nezúčastneným: „Je to tak. No a čo?“ Ak to však verím srdcom, tak to najmenšie, čo môžem urobiť, je široko sa usmiať (to môžem aj počas slávenia liturgie ). Na modlitbovom stretnutí môžem k úsmevu pridať zdvihnuté ruky, tlieskanie, spev z celého srdca... Keď som sám či v skutočne živom a zjednotenom spoločenstve, tak ma radosť z Božej prítomnosti môže viesť k tancu, výskaniu, skákaniu...

Dnes v celej Cirkvi máme sprievody s ratolesťami, aby sme oslávili Ježišov slávnostný vstup do Jeruzalema. Ak si na ňom bol, aký si mal z neho dojem? Myslíš si, že keby bol taký istý sprievod, aký ste mali dnes vo farnosti, vtedy v Jeruzaleme, že by sa „rozvírilo celé mesto“ (Mt 21, 10)? Zastavovali sa dnes okoloidúci a vypytovali sa: „Prosím vás, čo oslavujete? Z čoho sa tak radujete?“ Bol tento sprievod vo vašej farnosti plný radosti a plesania? Alebo len ktosi kdesi čosi spieval a ostatní sa tvárili nezúčastnene („čo to ten pán farár zasa vymyslel?“) alebo hovorili, ako počasie toho roku nedovolilo mať pekné ratolesti, lebo už dávno odkvitli? Viem, vonkajší dojem nie je najpodstatnejší, ale ak nebudeme radostnými svedkami, tak nie sme nijakými svedkami!

Pýtam sa aj preto, lebo o týždeň nás vo väčšine farností čaká ďalší sprievod – procesia vzkriesenia. Ak dnes môžeme svoju vážnu tvár „zbožne“ odôvodniť tým, že Ježiša čaká utrpenie a smrť, tak o týždeň už táto výhovorka nebude platiť. Tam sa skôr („bezbožne“ ) vyhovárame na to, že obrady boli dlhé a sme unavení .

Predstav si, že ti niekto v rodine zomrie. Pochováte ho, no na tretí deň sa po celej dedine či meste ako blesk šíri správa, že ho videli živého. Som si istý, že by si vtedy nehľadal nejaké výhovorky na to, aby si ostal doma sledovať nejaký televízny program. Som si istý, že by ti srdce skákalo od radosti a aj ty, keď by si sa s tým človekom, ktorého si mal tak rád, stretol z tváre do tváre.

Veríš, že Ježiš vstal z mŕtvych? Ak odpovedáš „áno“, no nevidno to na tvojom úsmeve, na tvojej radosti, tak ti neverím, že veríš. Preto ťa prosím, ak máš čisté srdce, ak si zmierený s Bohom a miluješ ho, staň sa v týchto dňoch človekom radosti. Aj keď ti duša môže plakať nad Ježišovým utrpením, tá istá duša sa môže zároveň radovať nad nesmiernym ovocím tohto utrpenia, ktorým je tvoja záchrana z moci hriechu, smrti a diabla.

Veľmi stručne sa dá povedať, že existuje ľudová zbožnosť a liturgická zbožnosť. Ľudová sa často zameriava na vonkajšiu stránku slávení, ktoré v Cirkvi prežívame, udalostí, ktoré si pripomíname. Liturgická je viac zameraná na podstatu, na význam a ovocie toho, čo slávime. Je veľmi dôležité, aby sme vedeli obe prežívať v správnom pomere, aby sme ani jednu nezavrhli ako nepodstatnú. Aby sme sa vedeli usmievať aj so slzami v očiach. Vo štvrtok v noci budeme bdieť pri trpiacom Ježišovi, v piatok a sobotu sa budeme postiť, lebo „zobrali nám Ženícha“. Ale počas veľkonočnej vigílie nech vytryskne celá naša radosť. Prečo? Odpoveď je jasná, ale daj si ju sám, preži ju vo svojom srdci, vo svojej duši i v tele! Veríš tomu?

Všemohúci a večný Bože, ty si dal ľudstvu vzor poníženosti v Ježišovi Kristovi, našom Spasiteľovi, keď sa z tvojej vôle stal človekom a zomrel na kríži; láskavo nám pomáhaj, aby sme nasledovali jeho príklad v utrpení, a tak mali účasť na jeho zmŕtvychvstaní. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Veľkonočná nedeľa: Ohlasovanie víťazstva

Liturgia Veľkonočnej vigílie je od samého začiatku zameraná na ohlasovanie Ježišovho zmŕtvychvstania. Ak je dobre a správne slávená, tak prvé ohlásenie – symbolické – je hneď na začiatku pri obrade svetla. Liturgické predpisy hovoria: „Vigíliu treba sláviť v noci tak, aby sa začala, keď už nastala noc,“ teda potme. V takom prípade je zapálenie ohňa a následné zapálenie veľkonočnej sviece prvým ohlásením radostnej zvesti Ježišovho víťazstva: svetlo premohlo tmu!

Po sprievode do chrámu, spojenom so zapaľovaním ďalších sviec (všimni si ten dôležitý symbol, že veriaci si oheň podávajú, nik si nesmie zapáliť svetlo svojimi zápalkami, svetlo sa šíri od Krista a v Cirkvi – v kostole), nasleduje veľkonočný chválospev, ktorý priamo hovorí: „Ježiš Kristus slávne vstal z mŕtvych...“ Celý chválospev je druhým zvestovaním vykúpenia, ktoré nám získal veľkonočný Baránok.

Tretie dá na seba trochu čakať. Je to Sláva Bohu na výsostiach po siedmich čítaniach zo Starého zákona a po speve siedmich žalmov. Ich zmyslom je osvetliť spásonosný dialóg medzi Bohom a človekom v dejinách, ktoré nie nadarmo voláme dejinami spásy. Keď sa zdá, že Boh sa nikdy od človeka nedočká dokonalej odpovede na svoju lásku, Cirkev akoby v predzvesti udalostí Nového zákona spieva radostné Glória, lebo vidí riešenie, vidí dokonalú odpoveď Bohočloveka Ježiša Krista.

Štvrté ohlásenie Otcovej odpovede na Ježišovo utrpenie a smrť je v slávnostnom Aleluja. „Pánova pravica mocne zasiahla... To sa stalo na pokyn Pána.“ Tak spievame v 118. žalme.

A napokon piate zvestovanie Ježišovho zmŕtvychvstania je v evanjeliu, keď o tom hovorí najprv anjel a potom sám Ježiš, ktorý sa zjavuje ženám, utekajúcim od hrobu.

Vnímaš múdrosť Cirkvi pri zostavovaní liturgických obradov? Vôbec nejde o to, aby obrady boli dlhé, ale o to, aby naša radosť rástla. Keď vyhrá nejakú súťaž tvoj obľúbený športovec alebo tím, tak hľadáš správy na internete a dokážeš ich čítať aj stokrát, hoci ich podstatu už vieš: tvoj favorit vyhral. A presne to robí Cirkev túto noc: mnohorakým spôsobom hovorí všetkým svojim deťom, že náš favorit zvíťazil!

A my mu potom sľubujeme vernosť, keď v liturgii krstu obnovujeme svoje krstné sľuby pred tvárou celého neba (litánie ku všetkým svätým nám to pripomínajú) a vyjadrujeme ochotu aj pripravenosť stáť vždy po jeho boku. On naše sľuby prijíma a dáva nám sám seba v Eucharistii, aby sme boli schopní svojim sľubom dostáť. Dialóg lásky sa neskončil pri prázdnom hrobe. Prebieha v Cirkvi aj v živote veriacich.

Nádhera! Neviem iným slovom vyjadriť to, čo vo mne liturgia Veľkonočnej vigílie každý rok vzbudzuje. Bez ohľadu na to, ako krásne a dôsledne, či povrchne a ľahostajne je (ne)pripravená.

V našich krajoch však máme ešte šieste zvestovanie Ježišovho víťazstva nad smrťou, hriechom a diablom – je to procesia vzkriesenia. Keď sme už naplno prežili radosť v kostole, vynášame ju von do sveta, aby ľudia, ktorí s Ježišom nežijú, videli na nás, že sa stalo niečo mimoriadne a úžasné. Spievame z celého hrdla, sprevádzame Ježiša v Eucharistii a budíme všetkých spáčov, lebo sa stalo niečo úžasné: Ježiš vstal z mŕtvych!!! Alebo – ak sa procesia koná v nedeľu popoludní – tak zaujmeme svojou radostnou hlučnosťou (treba zo sebou zobrať bubny, gitary, trúbky, píšťalky...) všetkých, čo trávia Veľkú noc pri televízoroch či na cestách. Naše radostné svedectvo je pre nich veľmi dôležité, lebo je to možno jedna z mála možností, keď sa v nich objaví otázka: „Z čoho sa tí ľudia radujú?“

Viem, že k takému sláveniu Veľkej noci nám treba dorásť, dospieť. Ak v tvojej farnosti túto noc nebolo počuť radostné výkriky, ak ľudia vychádzali po dlhých obradoch z chrámu len a len unavení, bez štipky nadšenia, nežiaľ veľmi. Urob však všetko pre to, aby tvoja radosť bola nákazlivá, žeby tak o rok bolo na základe tvojho svedectva vo vašom kostole viac radostných bláznov pre Krista.

Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal!

Všemohúci a večný Bože, ty si nám dnešného dňa Kristovým víťazstvom nad smrťou otvoril bránu do večného života; preto s radosťou slávime jeho zmŕtvychvstanie a prosíme ťa, obnov nás Duchom Svätým, aby sme povstali k novému životu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


II. veľkonočná nedeľa: Božie riešenia

Zdá sa to až neuveriteľné, ale na Slovensku existuje farnosť, kde je od Popolcovej stredy tohto roku vo dne, v noci otvorený kostol. A nielen otvorený, ale stále v ňom má niekto modlitbovú službu. Stala sa v tej farnosti taká vec: Istí manželia sa večer poriadne pohádali. Naštvaný manžel si zobral bundu, tresol dverami a odišiel. Manželka si len pomyslela: „Znova pôjde do krčmy a príde domov opitý...“ Asi po hodine si spomenula, že kostol je otvorený aj v noci, tak sa rozhodla, že pôjde celú túto situáciu odovzdať Bohu. Aké bolo jej prekvapenie, keď tam uvidela kľačať svojho muža...

Ak by tento otvorený kostol nepriniesol nijaké iné ovocie, tak tých 50 dní bdenia a modlitieb stálo za to, čo prežili spomenutí manželia. A ľudia, ktorí sa najprv podujali pre modlitbovú službu do Veľkej noci, sa rozhodli v nej pokračovať bez určenia termínu konca...

Prečo to píšem? Neraz hľadáme zložité riešenia pre svoje problémy. A hľa, Boh mal pre týchto manželov veľmi jednoduché riešenie – otvorený kostol. Len to riešenie im musel niekto ponúknuť, niekto sa musel nadchnúť pre myšlienku stálej modlitbovej služby. Myslím si, že práve v tom je úloha Cirkvi aj dnes – ponúkať širokú možnosť jednoduchých riešení, kde nie je potrebné mať neviem aké vedomosti či výbavu (občas mám pocit, že dnes sa ľudia už ani nevedia modliť, ak nemajú poriadne ozvučenie). Stačí možno otvorený kostol, možno rozšíriť ponuku časopisov, možno raz za týždeň by sa mohli vymeniť kňazi zo susedných farností pri slávení svätej omše... Aby bola širšia ponuka. Z úzkej sa niekedy ťažko vyberá...

Aj Boh nám ponúka takéto jednoduché riešenie: prítomnosť živého Ježiša! Toho Ježiša, ktorý bol mŕtvy, a ožil. Ktorému je daná všetky moc na nebi a na zemi. Veríš tomu?

Asi nemá zmysel písať k tomu niečo viac. Len ťa prosím, milovaný čitateľ, využi každú možnosť byť s Ježišom. Budú prázdnejšie krčmy, minie sa menej elektrickej energie pri sledovaní televíznych programov, nebudú sa toľko zodierať kľúče pri zamykaní Božích chrámov , kňazi budú menej organizovať svoju farnosť, ale o to viac pásť svoje stádo... Byť s Ježišom má ďalekosiahle následky. Možno aj ty raz nájdeš v kostole človeka, ktorého by si tam nikdy nečakal...

***

A predsa musím čosi dodať. Svätý Otec mi počas štvrtkovej homílie hovoril zo srdca (ako vždy ). Tu je niekoľko jeho myšlienok:

„Rozprávaš sa s Ježišom? Hovoríš Ježišovi: ‚Verím, že žiješ, že si vstal, že si blízko mňa, že ma neopustíš‘? Kresťanský život má byť toto: dialóg s Ježišom, pretože – a to je pravda – Ježiš je stále s nami, je stále s našimi problémami, našimi ťažkosťami a s našimi dobrými skutkami.“

„Prosme Pána, aby urobil s nami všetkými to, čo urobil s učeníkmi, ktorí sa báli radosti. Aby nám otvoril myseľ: «Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu.» Nech otvorí našu myseľ a dá nám pochopiť, že on je živou skutočnosťou, že on má telo, že je s nami, že nás sprevádza a že on zvíťazil. Prosme Pána o milosť, aby sme sa nebáli radosti.“ (podľa TK KBS)

Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal! Aleluja!

Nekonečne milosrdný Bože, každoročnou slávnosťou Veľkej noci oživuješ vieru svojho ľudu; prosíme ťa, zveľaďuj v nás svoju milosť, aby sme vždy hlbšie chápali nesmiernu hodnotu krstu, ktorým sme boli očistení, nevýslovnú lásku Ducha, ktorým sme boli znovuzrodení, a nekonečnú cenu krvi, ktorou sme boli vykúpení. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


III. veľkonočná nedeľa

Ježiš naozaj vstal z mŕtvych a splnil svoj prísľub, že bude neustále s nami. Nielen v Eucharistii, ale je s každým človekom každú chvíľku jeho života. Nie ako policajt, ktorý človeka tajne sleduje (Ježiš má na to všetky možnosti – veď ho nevidíme) a zapisuje si jeho každý nesprávny krok, ale ako blízky priateľ, ktorý chce, aby som ho čoraz lepšie poznával, rozprával sa s ním, prejavoval mu lásku... A on to všetko robí ako prvý! Je mi ľúto, že mnohí kresťania túto pravdu nielen nežijú, ale ani ju nepoznajú a neveria.

Vo štvrtok som cestoval vlakom. Ježiš sedel pri mne v prázdnom kupé, bol to skvelý čas na spoločný rozhovor. Najprv ma uistil (ako neraz), aby som sa nebál. A potom, skôr ako sa zotmelo, mi dával obrazy. Bolo ich sedem plus jeden. Prvý bol veľmi zvláštny – po jednej strane rýchlika utekala srna, na druhej strane druhá srna stála. Zrejme chceli prebehnúť cez koľaje, tá utekajúca to úspešne riskovala pred prichádzajúcim vlakom. „Vidíš, uteká pred vlakom, ktorý prichádza z hrmotom? Ja prichádzam ticho, láskavo, aj tak predo mnou utekajú. Alebo si ma nevšímajú.“

Druhá obraz bol medveď. Vynoril sa mi v mysli. „Neboj sa, tvoje slovo bude mať silu. Lebo bude moje.“

Potom hustý les. „Ja si vždy nájdem cestu do srdca človeka. Aj cez húštinu zla.“

Lesná lúčina. „Každého chcem priviesť na bohatú pastvu.“

Domy. Nové i staré, pekné i rozpadávajúce sa. „Vidíš? Ľudia si robia vlastné príbytky pre svoje duše, nie tie, ktoré im pripravujem ja. A potom to tak dopadne – rozpadáva sa im všetko. Doslova aj strecha nad hlavou“ – to som práve videl dom s polozborenou strechou.

Prázdna obora (teda správne po slovensky zvernica ) – inokedy v nej takmer vždy vidím stádo alebo aspoň pár kusov vysokej zveri. „Tam, kde má byť plno, kde očakávam mnoho sŕdc, je prázdno. Kde sú všetci?“

V najbližšom meste reklama na cirkus. „V cirkuse. Bláznia sa za hlúposťami, ale ja ich nezaujímam.“

Už som ďalšie obrazy nečakal, veď ich malo byť sedem, ako som poznal na začiatku rozhovoru. A okrem toho už bola takmer tma. Tak som sa začal modliť bolestný ruženec. Šlo mi to ťažko, uvedomoval som si, že aj ja neraz nie som tam, kde ma Ježiš čaká a potrebuje. Bolelo ma to. Pokúšal som sa – veľmi roztržito – niesť kríž s Ježišom.

Vtedy prišiel posledný obraz – kosáčik dorastajúceho mesiaca. „Neboj sa, je nádej. Všetko, všetko bude rásť.“

Tak som opäť rukolapne prežil, že Ježiš nevstal z mŕtvych preto, aby bol kdesi ďaleko v nebi. Ale aby mohol byť skrze svojho Ducha s každým človekom. Aj s tebou, ktorý čítaš tieto riadky. Že ho nepočuješ a nevidíš? Možno máš okolo seba priveľa hluku – vypni, čo sa dá. Možno máš veľa hluku v sebe – zastav sa a vedome dávaj Bohu každú myšlienku, čo ti príde na um. Nič pritom nerieš, len odovzdávaj. Alebo ti v počúvaní bráni hriech, ktorý si ani neuvedomuješ – pros Ježiša, aby ti postupne ukazoval oblasti, v ktorých ho nemiluješ, a aby ich uzdravoval... „Očisť ma od chýb, ktoré si neuvedomujem“ (Ž 19, 13).

A najmä sa neľutuj, že Ježiša nepočuješ ani nevidíš. Ani emauzskí učeníci ho nespoznali – a tí s ním predsa dennodenne žili, kým bol v tele. Len maj otvorené srdce. Nechaj sa postupne vtiahnuť do hlbšieho, osobnejšieho vzťahu s Ježišom. On vstal z mŕtvych kvôli tebe. Aby mohol s tebou žiť. Prijmi túto pravdu nielen do hlavy, ale aj do srdca a spôsobu života. Uchráni ťa od mnohých hriechov a otvorí ti srdce pre mnohé skutky lásky. Nezabudni, že to je cesta, nie jednorazová akcia. Raz budeš Ježiša vnímať, inokedy ho celé mesiace, možno roky nezačuješ, neuvidíš. Ale to nie je podstatné – dôležité je, aby si ho nikdy vo svojom srdci nenechal samého.

Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal! Aleluja!

Všemohúci a večný Bože, nech sa tvoj ľud, duchovne obnovený, stále raduje a nech s pevnou nádejou očakáva túžený deň svojho vzkriesenia, ako sa teraz teší z prijatia do Božej rodiny. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

IV. veľkonočná nedeľa: Dnes s Ježišom 

Počul som od očitých svedkov, že pred nejakými 30 rokmi na Katolíckej univerzite v Ľubline dával istý kňaz duchovné cvičenia pre celú univerzitu. Končili sa záverečnou svätou omšou, ktorej predsedal miestny biskup. A exercitátor pri nej kázal. Veľmi krátko. Povedal: „Pán Ježiš Kristus naozaj vstal z mŕtvych! Ale vy tomu aj tak neveríte. Amen.“ Bolo z toho veľké haló, pokusy ospravedlniť exercitátora únavou a vypätím tých dní. Ale tí, ktorí mi ten príbeh rozprávali, hovorili, že takmer všetci tam cítili, že má pravdu...

Ako veľmi si potrebujme vždy znovu, doslova každý deň obnovovať vieru v Ježišovo zmŕtvychvstanie! A tiež v to, že žije s nami! So mnou! Možno sa dnes vytešujeme, že máme Dobrého pastiera. Ale skutočne sa ním nechávame viesť? Nie tak všeobecne – „veď žijem ako kresťan“ –, ale úplne konkrétne v jednotlivých situáciách dňa? Je jasné, že postupom času máme v sebe veľa dobrých návykov práve z toho, že sme sa nechali viesť Kristom a jeho Duchom niekedy v minulosti. To je perfektné! Ale rozvíjam tieto návyky počúvaním Božieho hlasu aj dnes? Alebo už len žijem stereotyp a radšej už nič nepočúvam, aby som nemusel nič meniť? „Čo, Bože, ešte odo mňa chceš? Ráno začínam modlitbou, cestou do práce žmolím ruženec, v robote sa modlím Sláva Otcu za každého, koho stretnem, cestou domov robím nákup, takmer každý večer som na omši, s manželkou sa každý večer modlíme vešpery, televízor máme zapadnutý prachom, ani ho nezapíname... Tak čo ešte by som mal robiť navyše?“

Usmial si sa dnes na suseda? Pozdravil si šoféra v autobuse?...

Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych! A žije s tebou! Ak žiješ v manželstve, tak je prirodzené, že sa spolu rozprávate o tom, čo dnes budete robiť, plánujete si práce v záhrade či návštevy, dovolenku. Ak žiješ s Ježišom, tak by si mal každý deň robiť niečo podobné s ním. „Pane, mám dnes také a také povinnosti, ktoré si mi dal s mojím povolaním, zamestnaním. Viem, že pri nich si stále so mnou a že ich pokojne a radostne plním len vďaka tebe. Ale aj ostatný čas chcem prežívať s tebou. Pozrieme si dnes hokej? Pripomenieš mi nejaký recept na dobrý koláč? Čo myslíš, už je čas vysadiť priesady? Nebudú mrazy?...“

Ježiš chce stále viac. Nie v zmysle množstva, ale kvality. Veď príde chvíľa, možno vekom či chorobou, že nebudeš môcť pracovať, že ani ruženec sa už nedokážeš pomodliť. Skúsil si sa už niekedy modliť úsmevom? Pohľadom? Ježiš sa tak veľmi raduje, keď mu prejavíš lásku. Keď niekedy cez deň otočíš hlavu smerom k bohostánku a s láskou sa na Ježiša v Eucharistii pozrieš (aj keď je ten bohostánok kilometre ďaleko).

Čítal som nedávno modlitbu, ktorá ma veľmi oslovila: „Pane, dovoľ mi žiť, pokým nezomriem. Tým mám na mysli to, že chcem žiť, milovať a plne slúžiť, pokým nepríde smrť. Ak túto modlitbu vypočuješ, ak budem schopná žiť až do smrti, naozaj nezáleží, ako dlho to bude trvať“ (modlitba sestry They Bowmanovej). Niet k nej čo dodať. Dnes chcem žiť s Ježišom. Ako jednotlivec, ako člen rodiny, ako člen farnosti, ako člen národa, ako člen Cirkvi. S Ježišom. A je jedno, či mám 10 či 95 rokov. Chcem žiť naplno. Možno s veľkou aktivitou, ak na to mám ešte sily, a možno už len tichým opakovaním: „Aleluja! Pán vstal z mŕtvych!“

Už len posledná spomienka tohto textu. Počul som kedysi za totality o rehoľnej sestre, ktorá sa dožila sto rokov. Bola slepá, slabo počula, takmer nechodila. Navštívil ju istý kňaz a pýtal sa jej, čo celé dni robí. Odpovedala: „Učím sa spievať aleluja. Aby som bola pripravená, keď prídem do neba.“

Čo dnes budeš robiť ty?

Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal! Aleluja!


Všemohúci a večný Bože, veď nás stále po ceste spásy, aby sme aj my, tvoje pokorné ovečky, došli do nebeskej vlasti, kam nás predišiel náš vznešený Pastier Ježiš Kristus, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

V. veľkonočná nedeľa: Si nenahraditeľný

V jednej z modlitieb dňa v tomto týždni sa spomínala pravda viery, ktorú si možno málo pripomíname a uvedomujeme: „Bože a Otče náš, vykúpením dávaš človekovi vyššiu dôstojnosť, ako mal pri stvorení.“ Pri stvorení som bol len Božím stvorením. Teraz, vykúpený, som Božím dieťaťom. A ako Božie dieťa mám vo svete jedinečnú, nezastupiteľnú úlohu – žiť tak, aby som celým svojím bytím (zmýšľaním, hovorením i konaním) bol nielen dôkazom existencie Boha, ale aj jeho slávnym a príťažlivým obrazom.

Videl si už nejaký vychýrený obraz? Alebo si bol v nejakej slávnej galérii? Ak áno a ak máš aspoň trochu zmysel pre umenie, určite si aspoň pri niektorých obrazoch žasol nielen nad ich krásou, ale aj nad umením ich tvorcu. A presne to od nás očakáva Boh – že ľudia pri pohľade na náš život budú žasnúť nad tým, ktorý nám život dal. Veď to povedal aj Pán Ježiš: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16).

Prečo to píšem? Lebo v dnešnom čítaní zo Skutkov apoštolov sa spomína šomranie v radoch prvých kresťanov. Spomína sa problém. Pomyslíme si: „No tí teda dávali príklad...!“ Ale všimnime si, čo s tým ľudia, vedení Božím Duchom, urobili. Ako problém riešili. Nezľakli sa ho, netvárili sa, že sa to vyrieši „samo“, že sa to „nejako“ utrasie. Nie, boli aktívni a hľadali riešenie. A po jeho nájdení sa Božie kráľovstvo zaskvelo v ešte väčšej kráse – v Cirkvi pribudla nová služba a nastalo uspokojenie.

Aj ty máš v tomto svete jedinečnú a nezastupiteľnú úlohu. Bude dobre, ak si túto vetu vsunieš do svojej rannej modlitby a budeš prosiť Ducha Svätého, aby ťa podľa nej viedol – pri každodenných povinnostiach i v nepredvídaných situáciách. Pritom nemusí ísť (z ľudského pohľadu) o nič svetoborné. Neraz Boh od teba čaká len to, že napríklad do svojho rozprávania o nejakej situácii či udalosti vsunieš prejav dôvery v Boha: „Áno, veľa pršalo, ale dôverujem Bohu, že nám zachová potrebnú úrodu.“ Možno keď sa dostaneš do debaty o situácii na Ukrajine, dodaj k svojmu názoru: „Ale každý deň sa modlím, aby im Boží Duch vnukol myšlienky pokoja a odpustenia.“ (Samozrejme, len ak to skutočne robíš.) A keď budeš hovoriť o banskom nešťastí v Turecku, neostaň len pri zdesení z počtu obetí a rozhorčení na nedostatočné bezpečnostné opatrenia. Vyjadri svoju vieru, že Boh je všade s trpiacimi a zomierajúcimi...

Si nenahraditeľný. Nik nemôže v tomto svete splniť úlohu, ktorá je zverená tebe. Možno to v tebe vyvoláva obavy: „Zvládnem to?“ Alebo odmietnutie: „To nemôže byť pravda, veď ja nič neviem a som obyčajná nula...“ To však nie je pravda. Ježiš dal za teba všetku svoju krv, obetoval za teba svoj život. Nikdy by to neurobil, keby to nemalo význam, keby si pre neho nebol veľmi cenný. Nenahraditeľný!

Nech ťa vedomie tejto pravdy vedie k dôvere aj k pokore. Dôvere, lebo Boh ťa nenechá samého v takom dôležitom diele, ako je zjavovanie jeho kráľovstva. A k pokore, lebo aj keď splníš svoju úlohu čo najlepšie, vždy to bude predovšetkým dielo Boha, ktorý žije v tebe. Ak ty žiješ s ním...

Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal! Aleluja!

Láskavý Otče, ty si nás skrze svojho Syna vykúpil a prijal za svoje milované deti; s otcovskou láskou sprevádzaj všetkých, čo veria v Krista, aby dosiahli pravú slobodu a večný život. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


VI. veľkonočná nedeľa: Pobádanie

Niekedy si myslím, že by som tu nemal nič písať, len skopírovať niektorú homíliu Svätého Otca, aby sa k jeho slovám dostalo čo najviac ľudí. Napríklad tú zo štvrtka tohto týždňa. O pokoji, láske a radosti. Odporúčam každému nájsť si ju na internete a nechať sa povzbudiť samotným pápežom... Len dve vety odcitujem: „Radosť je pečaťou kresťana. Aj v bolestiach, trápeniach, rovnako v prenasledovaní.“

Aj ja chcem dnes písať o radosti. O radosti Boha. Predstavujem si, ako ti (aj mne) píše takýto list:

Môj vzácny a milovaný veriaci!

Keď v Jeruzaleme začali prenasledovať prvých veriacich, veľmi som sa tešil, ako zlo, spôsobené zlým, obrátim na dobro. Ohromnú radosť mi urobil zvlášť diakon Filip – aj preto som dal túto udalosť zaznačiť do Skutkov apoštolov, aby všetci poznali, že svet je v mojich rukách, nie v rukách zlého.

Predstav si, že Filip ako prenasledovaný prišiel medzi Samaritánov. A ten človiečik sa vôbec neprišiel skrývať. On tam všade hovoril o mojom milovanom Synovi Ježišovi, o tom, ako zomrel a vstal z mŕtvych. Radoval som sa z jeho viery, plnej odvahy, a jeho slová som potvrdzoval znameniami. Lebo veľmi som chcel, aby sa celé nebo radovalo z obrátenia mnohých hriešnikov. Veď tak to môj Syn povedal: „Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú“ (Lk 15, 7). A skutočne bola. Dnes mám v nebi mnohých Samaritánov, ktorí uverili Filipovi, zamilovali si Ježiša a stali sa jeho svedkami – najmä zmenou života. Spolu sa radujeme a čakáme na ďalších skvelých ľudí, ktorí milujú Ježiša. Aj na Teba!

Vieš, prečo to Filip dokázal? Určite vieš – prijal Ducha Svätého a bol mu poslušný. Spomeň si na príhodu s etiópskym eunuchom... Je pre mňa radosťou sprevádzať takýchto ľudí na ich životnej ceste. Všade, kam prídu, prinášajú radostnú zvesť, niektorí dokonca o nej aj hovoria! Nádhera!

A poviem Ti, čo ma ešte teší na tomto príbehu. Súdržnosť Cirkvi! Keď sa o obráteniach v Samárii dozvedeli apoštoli, išli tam a doplnili, čo bolo potrebné. Veď vieš, že dielo obrátenia nie je nikdy sólovou činnosťou jedného človeka. Aj keď je sám, vždy ho koná v spojení s mojou milovanou Cirkvou, Nevestou môjho Syna. Vždy sa radujem, keď moje deti spolupracujú – nielen pri budovaní krajšieho a lepšieho pozemského sveta, ale aj v úsilí, aby moje kráľovstvo čoraz viac žiarilo v ich živote.

Možno sa čuduješ, prečo Ti to píšem. Môj zámer je jasný – v prvom rade chcem, aby si sa v nijakej zložitej situácii nebál, že si na niečo sám. Vždy som s Tebou a vedz, že aj keď dovolím nejaké zlo, tak viem ho premeniť na veľkú radosť. Veď ináč by ste si mysleli, že som svet opustil a nechal ho v moci zlého...

A ešte Ti to píšem preto, lebo chcem sa radovať aj z toho, ako ku mne privádzaš ľudí, s ktorými žiješ. Všímaj si, ako žijú, a pobádaj ich k láske a k dobrým skutkom. Takú radu som dal v Liste Hebrejom.

Veľmi dobre poznám Tvoje skutky aj Tvoje zmýšľanie. Cítiš sa hriešny a slabý. Ale neboj sa – ja Ťa každodenne očisťujem a posilňujem – osobitne vo sviatostiach, kde sa mocou Ducha Svätého môj Syn Ježiš spája s Tebou. Nedaj sa oklamať zlým, že si nanič. Mám s Tebou obrovské plány. Len mi ver. Zažijeme spolu mnoho radostí, lebo ľudia okolo Teba ma budú milovať. Ty len miluj Ježiša – svojím zmýšľaním, hovorením i konaním. Ostatné doplním ja.

Ozaj, takmer som zabudol :-). Vieš, že si mojou radosťou? Áno, Ty si moja radosť. Lebo miluješ môjho Syna. Lebo nechceš zlo, ale dobro. Lebo túžiš byť so mnou v nebi. Teším sa na deň, keď sa stretneme u mňa doma. Si pozvaný, očakávaný a miesto máš pripravené.

Tvoj Otec

PS. Netrpezlivo budem čakať na Tvoju odpoveď. Napíš mi, ako ma miluješ, čo potrebuješ, z čoho sa raduješ a čo Ťa bolí. Budem pozorne čítať a určite Ti odpoviem.

Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal! Aleluja!

Všemohúci Bože, dopraj nám prežívať s úprimnou horlivosťou tieto radostné dni na oslavu vzkrieseného Spasiteľa, aby sa jeho zmŕtvychvstanie, ktoré opätovne slávime, ustavične prejavovalo v našich skutkoch. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


VII. veľkonočná nedeľa: Je preč?

Každý mesiac sa situácia pravidelne opakuje – na prvý piatok a ešte v nedeľu po ňom ide na sväté prijímanie relatívne mnoho ľudí, avšak ich počet celkom rýchlo klesá a v nedeľu pred ďalším prvým piatkom idú na prijímanie už len „skalní“. Je niekoľko príčin, prečo je to tak, a tiež niekoľko riešení, čo s tým. Uvediem na začiatok to najhoršie riešenie – nechať to tak. Žiaľ, mám pocit, že je to „riešenie“ najpoužívanejšie...

Takže k príčinám. Ak vynechám hlavnú príčinu, ktorou je ťažký hriech (s jednoduchým riešením – hneď ísť na spoveď), potom ako hlavnú príčinu vnímam nepoznanie Krista ako osobného spasiteľa, záchrancu. „Veď ja nijakú záchranu nepotrebujem.“ Súvisí to z vnímaním kresťanstva ako niečoho naučeného, ale neprijatého, neprežívaného vnútorne.

Inou príčinou je názor, že na prijímanie môžu ísť len dokonalí. Akoby to bola odmena. Ale nehovorí Pán Ježiš jasne, že prišiel zachrániť nie spravodlivých, ale hriešnikov? Eucharistia je liek, posila.

Spomeniem aj nepoužívanie ľútosti, resp. názor, že keď mám viac ľahkých hriechov, tak už na prijímanie nejdem. Pritom hriechy sa nám odpúšťajú ľútosťou, dobrými skutkami, pôstom... Samozrejme, pri ťažkých je nutnosť vyznať ich vo sviatosti zmierenia. Nedávno som to povedal našej babke, keď povedala, že musí ísť na spoveď, lebo už má veľa hriechov. Bolo to pár hodín potom, čo bola na svätom prijímaní. Bola zaskočená, keď som jej povedal, že účasťou na svätej omši (kde ich na začiatku ľutovala) a svätým prijímaním jej hriechy boli odpustené a nemá sa z čoho spovedať...

Ešte pripomeniem zvyk – „najviac dva týždne“, potom už musí byť ďalšia spoveď. Priznám sa, že tomuto „zvyku“ vôbec nerozumiem. Veď jedinou prekážkou, ktorá mi bráni prijať Ježiša v Eucharistii, je ťažký hriech, nie nejaký časový odstup od poslednej spovede.

Tiež obava – „čo na to povedia kamaráti“. Nedávno mi to povedal švagor – že som svätý, kým on je normálny. Na to som zareagoval, že normálna je svätosť, nenormálne je žiť v hriechu, bez Ježiša.

A riešenie? Vysvetľovanie a svedectvo. Predovšetkým kňazi majú povinnosť zrozumiteľným vysvetľovaním odstraňovať všetky uvedené (a určite aj iné) prekážky, ktoré zlý zasieva do sŕdc ľudí a tak ich oddeľuje od Krista. Ale aj každý, kto miluje Ježiša, má ľuďom okolo seba nielen dávať príklad (plnou účasťou na svätej omši – okrem iného to znamená vrátane svätého prijímania), ale aj svedčiť, prečo to robím, aký je môj vzťah s Ježišom.

Píšem tieto riadky na slávnosť Nanebovstúpenia Pána, ktorá v nás môže vyvolávať dojem, že „Ježiš je preč. Odišiel. Nechal nám svoje nariadenia, prikázania, pravidlá a teraz len zďaleka sleduje, čo s tým urobíme. A zapisuje plusové a mínusové body“. Musím povedať, že takto uvažovať znamená nepoznať Písmo ani učenie Cirkvi. Ježiš totiž ostal s nami. Predovšetkým vo sviatostiach. Potom je s nami vždy, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. Je s nami, keď sa „dvaja alebo traja zídu v jeho mene“. Je s nami v osobe kňaza, keď slávi sviatosti. A napokon je v srdci každého, kto ho prijíma. To nie sú metafory, to je realita istejšia ako to, že Zem obieha okolo Slnka. Je to pravda istejšia ako to, že máš nos medzi očami...

Ty, ktorý čítaš tieto riadky, takmer určite patríš do jednej z dvoch skupín – buď prijímaš Ježiša v Eucharistii vždy, keď si na svätej omši (lebo ho miluješ a nenecháš si ujsť ani jednu príležitosť byť s ním pevnejšie spojený), alebo ho prijímaš len kedy-tedy, pričom sa ani nezamýšľaš nad tým, prečo ho neprijímaš na každej svätej omši.

Ak si v prvej skupine, staň sa svedkom a pomôž ľuďom okolo seba, aby spoznali úžitok z častého svätého prijímania. Ak si v druhej skupine, odpovedz si úprimne na otázku: „Čo mi bráni prijať Ježiša v Eucharistii pri každej svätej omši?“ A porovnaj svoj dôvod s veľkosťou daru, o ktorý prichádzaš.

Musím tu však spomenúť aj tretiu skupinu, lebo možno patríš do nej– tí, ktorí nemôžu prijímať Eucharistiu pre nejakú prekážku. Živ v sebe túžbu po Ježišovi, hovor mu o situácii, ktorá vyzerá neriešiteľná. A modli sa aj za blížiacu sa biskupskú synodu o rodine, ktorá možno nejaké riešenie ponúkne – pre tých, ktorí skutočne túžia po sviatostnom Ježišovi.

Kristus vystúpil do neba! Aleluja!

Všemohúci Bože, pevne vyznávame, že Ježiš Kristus, Spasiteľ sveta, prebýva s tebou v sláve; vypočuj naše prosby a daj, aby sme pociťovali, že je s nami po všetky dni až do skončenia sveta, ako nám to prisľúbil. Lebo on je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Zoslanie Ducha Svätého: Nerobme z toho vedu

Vieš, čo robil kráľ Dávid, keď prežíval radosť v Pánovi? Šantil. Tancoval. Spieval.

Čo robíš ty, keď sa raduješ v Pánovi? Ja si veľmi rád vtedy spievam, poskakujem, niekedy aj tancujem, najradšej by som vyobjímal všetkých ľudí okolo seba. Nie však vždy. Keď ma naplní radosť v Pánovi napríklad pri prijatí Eucharistie, tak sa ovládam. Aby som svojou radosťou z Ježiša nepohoršil.

Vnímaš absurdnosť týchto mojich slov? Skrývam svoju radosť z Pána – nie pred neveriacimi, nie pred pohanmi, ale pred bratmi a sestrami v Kristovi, lebo sa bojím ich reakcií, odsúdenia, neprijatia. Hoci chvíľu predtým som si s nimi podával ruky na znak pokoja…

Tak rád by som si napríklad niekedy po svätom prijímaní z celého srdca zaspieval, vykričal Ježišovi, ako ho milujem. Liturgické predpisy to aj umožňujú – po odložení všetkého z oltára má byť ticho na osobné vďakyvzdanie Ježišovi alebo sa má spievať oslavná pieseň. Málokedy sa však taká pieseň rozoznie či také ticho rozhostí. Lebo… (dosaď si tu svoj dôvod, prečo by si takú pieseň nespieval, neprijal).

Nikoho týmto neodsudzujem. Viem, že veriaci a ani samotní kňazi nie sú takto sformovaní. Kedysi sa naučili nejakej zbožnosti (strohej, neradostnej, vážnej) a sú presvedčení, že je to tak správne. Ani neuvažujú nad tým, že napríklad slávenie Eucharistie môže byť radostné, plné nadšenia, povznášajúce.

Dnes je slávnosť Zoslania Ducha Svätého. Aj tú mnohí prežívajú bez radosti. Stačí sa pozrieť na to, ako sa „odbavujú“ deviatniky k Duchu Svätému. Prilepia sa ako prívesok ku svätej omši a z celého ich „odbavovania“ vidno, že nič nečakáme. Veď každý rok sme sa deviatnik modlili a nikdy sa nič nezmenilo. „Zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo“ (Sk 4, 31). Ej, to by bol zážitok, keby sa naše kostoly pri týchto deviatnikoch triasli! Ale my to nečakáme, veď Boží Duch pôsobí v tichosti a skrytosti a my nepotrebujeme prejavy jeho moci… Je mi smutno z takých postojov. Nevyslovených, nik mi to nikdy takto priamo nepovedal, ako som to napísal, ale tak to vnímam, keď vidím, ako sa málokto o Božieho Ducha zaujíma.

A pritom stačí tak málo – začni sa radovať (za predpokladu, že máš čisté srdce). Zaplesaj v duchu ako Ježiš a spievaj. Alebo tancuj. Alebo plač. Najprv možno osamote, potom s nejakou spriaznenou dušou, potom to prežívajte spolu v malom spoločenstve… Dúfam, že raz budem také niečo prežívať aj pri liturgii. Že už nebudem prežívať radosť sám či s manželkou, ktorá si vždy všimne, keď sa rozradujem v Duchu, ale radosť zachváti celé zhromaždené farské spoločenstvo a kostol sa bude ozývať jasotom a spevom. Možno sa bude aj triasť a my z neho vyjdeme plní Božieho Ducha a ľuďom, ktorí sa okolo nášho kostola zbehnú, budeme ohlasovať veľké Božie skutky a mnohí sa pridajú k Cirkvi, lebo zažijú, že je s nami Boh.

Nerobme z toho vedu. Duch pôsobí, ako chce a kde chce. Nijako sa nedá predvídať, čo urobí, keď mu človek otvorí srdce. Je však isté, že ho povedie k radosti a ku konaniu veľkých Božích diel. Napríklad k obsluhovaniu pri stoloch (Sk 6, 2 – 3). Tak ťa prosím, milovaný čitateľ, nepohorši sa dnes nad týmito mojimi riadkami, ale popros Božieho Ducha, aby ti rozveselil srdce. Potom začni spievať, dvihni ruky, poskakuj… a prejavuj lásku každému, s kým sa stretneš. Lebo Boh je v tvojom srdci.

Príď už, príď, Duchu Stvoriteľu!

Všemohúci Bože, tajomstvom dnešnej slávnosti posväcuješ svoju Cirkev vo všetkých krajinách a národoch; naplň celý svet darmi Ducha Svätého a v srdciach svojich veriacich obnovuj aj teraz veľké skutky svojej lásky, ktoré si konal pri prvom hlásaní evanjelia. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Nedeľa Najsvätejšej Trojice: Milovať

Svätý Ján vo svojom Prvom liste vyslovuje najlepšiu charakteristiku Trojice: „Boh je láska.“ Najsvätejšia Trojica je láska.

Skúsme si to rozmeniť na drobné. Čo patrí medzi základné prejavy lásky? Túžba dávať sa, túžba byť plodným, túžba obetovať sa pre druhého. Otec je láska. Keďže túži dávať sa a byť plodným, plodí Syna. Syn je láska a keďže túži dávať sa a byť plodným, odpovedá na Otcovu lásku láskou a z nej sa „rodí“ (z Otca i Syna) Duch Svätý. Aj Duch Svätý je láska a túži dávať sa a byť plodným. A tak je jednotou Otca a Syna. A máme uzavretý kruh, Boh je láska a stačí si sám sebe. Tri osoby sú tak jedno, až sú jedno :-) – teda jedným Bohom v troch osobách.

Ale teraz si predstav, že Boh by chcel, aby aj niekto iný mal podiel na tejto láske. Je to prirodzené, veď Boh – láska chce byť plodný a milovať a dávať sa. Vieš, čo urobil? Vymyslel manželstvo ako obraz svojej lásky. Stvoril muža a ženu, aby sa navzájom milovali, aby sa navzájom jeden druhému úprimne darovali, aby sa jeden pre druhého obetovali a aby boli plodní. Manželstvo je najdokonalejším obrazom Trojice. To som si nevymyslel, to vo svojich katechézach o teológii tela hovoril svätý Ján Pavol II.

Navzájom sa jeden druhému darovať znamená navždy, neodvolateľne. Preto Boh i Cirkev odmietajú rozvod. Byť plodný znamená vždy byť otvorený pre nový život – preto Boh i Cirkev odmieta antikoncepciu. Ak ste manželia, museli ste zažiť, že po manželskom spojení, nech je akokoľvek úprimné, krásne a vášnivé, ostáva nezodpovedaná otázka: „A to je všetko? Koniec?“ Keď je v človeku takýto pocit, je to akýsi dôkaz, že musí byť niečo viac, nejaké plnšie spojenie, zjednotenie, ktoré raz naplní túžbu človeka po úplnej, nikdy nekončiacej jednote. A to je práve to, čo nás čaká – zjednotíme sa s Bohom, s tromi Osobami v jednom Bohu tak, že naše šťastie bude úplné, nekonečné, pričom s Bohom nesplynieme, ale ostaneme sebou. A myslím si, že v Kristovi (veď sme jeho telo – Cirkev) nás čaká podobné zjednotenie aj s ostatnými ľuďmi, najmä s tými, ktorých sme na zemi najviac milovali. Neviem si to predstaviť, ale celým srdcom túžim byť jedno s Niekým, kto ma miluje bez hraníc... Ale aj s tými, ktorí ma dnes milujú svojím ľudským, obmedzeným spôsobom. Aj ja ich milujem presne tak – ľudsky, obmedzene...

Má to nejaký praktický dosah na náš život? Pre mňa má. Každý deň. Neukojiteľná túžba po jednote ma motivuje milovať ľudí okolo seba. Nie vždy sa mi to darí, túžba nie je vždy rovnako silná, ale túžim a milujem, ako vládzem, ako viem. Chcel by som napísať, že vždy a za každú cenu, ale to ešte nie je v mojom živote pravda.

V roku 1989 sme mali v našom malom spoločenstve duchovné cvičenia (samozrejme, tajné), na ktoré, žiaľ, neprišiel exercitátor. A tak jeden z priateľov vytiahol knihu nejakého jezuitu, ktorý ako príklad opisoval príklad vyše 60-ročného kňaza, ktorý si dal žiadosť o uvoľnenie z kňazskej služby a súhlas oženiť sa, lebo sa zamiloval. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že za 40 rokov kňazskej služby nikdy neprežil lásku a keď ju teraz prežíva (vo vzťahu k žene), chce konečne milovať. Autor knihy komentoval tento príbeh so smútkom: „Ako je možné, že tento človek ako kňaz nikdy nemiloval? Ako mohol sláviť liturgiu, ako spovedal...?“ Hovoril, že mu je toho kňaza ľúto – ani nie preto, že odchádza z kňazskej služby, ale že nikdy nemiloval. „Musel to byť hrozný život.“ A pritom je otázne, či vôbec bude schopný milovať, ak nemiloval počas kňazskej služby. Lebo ak nemiloval v úzkom spojení s Bohom (čo sa pri kňazstve predpokladá), ako bude milovať v úzkom spojení s človekom?

Keď dnes slávime sviatok Najsvätejšej Trojice, obnovme svoje rozhodnutie naplno milovať. Bez ohľadu na to, či sme slobodní, ženatí/vydaté, v kňazskej službe či v zasvätenom živote. Lebo je hrozné žiť a nemilovať. Otázka je, či je to potom vôbec život... A preskúmajme, či sme ochotní dávať sa celým srdcom druhým ľuďom, či sme ochotní byť plodní, či sme ochotní prinášať obety pre druhých. Ak nám niečo z toho chýba, robme pokánie a prosme Boha, aby oživil naše suché kosti.

Nech tajomstvo Najsvätejšej Trojice žije v našich vzťahoch. Veď Boh je láska!

Bože, láskavý Otče, ty si poslal na svet svojho Syna, večné Slovo pravdy, a Ducha Svätého, Posvätiteľa, a tak si zjavil ľuďom nevyspytateľné tajomstvo božského života; daj, aby sme v duchu pravej viery vyznávali slávu večnej Trojice a klaňali sa jedinému všemohúcemu Bohu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XII. cezročná nedeľa

Ako stredoškoláci sme sa celkom radi bavili tým, že sme recitovali nejakú krátku básničku s tým, že každý dostal za úlohu odrecitovať ju v nejakom povolaní. Napríklad ako operný spevák, ako politik, ako profesorka slovenčiny, ako škôlkar... Ak každý zobral svoje recitovanie vážne a usiloval sa napodobiť svoj „vzor“, nasmiali sme sa do popuku.
Tak je to aj s vierou. Ak ju berieme vážne, prýšti z nás radosť a aj ľudia okolo nás sa začínajú radovať. Ak je pre nás len príťažou, prípadne zamestnaním :-(, ľudia okolo nás si možno obrazne ťukajú na čelo a nechápu, čo to robíme.
Takéto myšlienky mi prichádzajú na um v súvislosti s procesiami na slávnosť Kristovho tela a krvi. Kde ľudia milujú Ježiša a svoju radosť zo života s ním dávajú patrične najavo, procesie sú plné života a priťahujú nielen vždy ďalších veriacich k väčšej láske k Bohu, ale aj v neveriacich či ľahostajných vzbudzujú záujem, čo sa to deje. Možno potom o Cirkvi povedia to, čo som čítal tento týždeň v jednej knihe, čo by si mali ľudia pomyslieť či povedať pri zmienke o Cirkvi: „Jo, to jsou ti blázni, co je zajíma život a vsadili na lásku. Zbožštili lásku, chtějí od života nemožné. Moc jim to nejde, ale jsou paličatí...“

Čo hovorili ľudia o procesii na Božie telo v tvojej farnosti? Ak nič, treba sa ich na to pýtať, lebo ako ináč získame spätnú väzbu? Ak samé pochvaly, tak treba tento týždeň čakať návaly na fare – konvertiti tam budú stáť v rade a netrpezlivo čakať na zápis do ďalšieho kurzu prípravy dospelých na prijatie sviatostí... Ak si procesiu neveriaci či nepraktizujúci ani nevšimli alebo ak sa z nej smiali a bola trápna aj nám samým, musíme si spytovať svedomie a prosiť Boha, aby nám odhalil i odpustil náš hriech – totiž že mu svojím ľahostajným a/alebo pohrebne vážnym vystupovaním robíme hanbu. A tiež musíme hľadať cesty, ako lepšie milovať Ježiša, ako nechať rozblčať vo svojom srdci oheň lásky k Ježišovi, ukrytému v Eucharistii. Veď Eucharistia nie sú len sviatostné spôsoby, ako radi teologicky hovoríme či počujeme, ale to je prítomný sám Ježiš. Určite uznáš, že „milovať sviatostné spôsoby“ znie veľmi divne. Ale milovať Ježiša, ktorý je v Eucharistii plne prítomný ako Boh i Človek, je nádhera!

Svätý Pavol píše v jednom zo svojich listov: „Nik nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán,“ iba ak v Duchu Svätom“ (1 Kor 12, 3b). Toto je cesta do radosti z kresťanstva – očistiť si srdce, prijať naplnenie Duchom Svätým (pod tým nemyslím nijakú charizmatiku, ale ani ju nevylučujem) a volať: „Ježiš je Pán!“ Skús si to dnes povedať aspoň tisíc krát. Skús si to povedať ako hriešnik so slzami v očiach. Skús si to povedať ako zblúdilý syn, ako prostitútka, ako alkoholik, ako zradca, ako daňový podvodník, ako politik bez chrbtovej kosti... A potom to hovor ako Mária Magdaléna, ako Peter po Ježišovom zmŕtvychvstaní, ako Zachej, ktorý vstal z mýtnice, skús si to povedať tak, ako to hovorí či hovoril tvoj otec či tvoja mama. A skús to potom niekomu povedať. Celým srdcom. To vôbec neznamená, že musíš pritom niečo citovo prežívať. Ale ak tomu budeš veriť, ak Ježiš bude skutočne Pánom tvojho života, tak tvoje slovo bude mať moc Ducha a prenikne srdce toho, čo ťa bude počúvať. A raz skutočne budú pred našimi farami stáť rady ľudí, ktorí sa budú chcieť zapísať na kurz prípravy dospelých na prijatie sviatostí. Lebo stretli človeka, ktorý stavil na lásku, Veľmi mu to nešlo, ale bol tvrdohlavý...

Dúfam, že kňazi, čo tieto riadky čítajú, sa tých radov nezľaknú, ale už dnes si vytiahnu materiály ku spomínaným kurzom a pripravia sa na príchod prvých záujemcov. A nezľakni sa týchto riadkov ani ty, milovaný čitateľ, milovaná čitateľka. Chci od života, od Života nemožné. Veď uctievať a milovať Boha, ako o to prosíme v dnešnej modlitbe dňa, znamená aj privádzať k nemu tých, ktorých milujeme.

PS. Prosím, aby si nebral oslovenie milovaný, milovaná o pár riadkov vyššie ako frázu. Nepoznám ťa, tak ako ty nepoznáš mňa. Ale v Ježišovi, v jeho Cirkvi sme spojení pevným putom, v Ježišovi sa milujeme. A teším sa, že raz budeš stáť pri nebeskej bráne, čakať, keď tam prídem zo zeme, a budeš vydávať svedectvo: „Pane, tohto zober do neba, lebo písal písmená, ktoré mi pomáhali viac ťa milovať.“ Prosím ťa, milovaný čitateľ, milovaná čitateľka, o túto službu pri nebeskej bráne. A ak tam prídem skôr ako ty, tiež budem prosiť Pána: „Môj Bože, zober ho do neba, veď svoj očistec si odtrpel už na zemi, keď čítal moje písmenká.“ :-)

Svätý Bože, daj, aby sme vždy uctievali a milovali tvoje sväté meno; veď ty nás stále miluješ a neprestajne nás vedieš na ceste života. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XII. cezročná nedeľa - alternatívny text

Milovaný, prežívam v srdci radosť z toho, ako si včera vytiahol svoju Cirkev do ulíc. Ukázal si mi, že sa za ňu nehanbíš, aj keď nevie dobre spievať, keď tie procesie sú niekedy pripravované na poslednú chvíľu, keď Ti namiesto krásnej slávnosti dávame len to najnutnejšie, čo je predpísané. A zároveň si mi ukazoval ľudí, ktorí prežívali aj pri tej vonkajšej biede autentickú radosť, že mohli sprevádzať Teba, svojho Ženícha, na prechádzke s Nevestou. Vyšiel si so svojou Cirkvou do ulíc našich miest...

Ďakujem Ti, že meníš môj pohľad. Ty vieš, že som bol formovaný tak, aby sa všetko pre Teba robilo čo najlepšie, najkrajšie, aby sme do diela Cirkvi vkladali nielen celé srdce, ale aj všetky schopnosti. Včera si mi však ukazoval, ako sa tešíš zo starých ľudí, ktorí keď si kľaknú niekde na ceste, už nevládzu vstať a potrebujú pomoc. Ako sa raduješ z rodičov sprevádzajúcich deti, ktoré Ti sypú lupienky kvetov. Ale aj to, ako sa raduješ zo spevu, ktorý na konci sprievodu už nie je počuť, lebo sme nepripravili ozvučenie. Ako sa usmievaš nad zmätkovaním miništrantov. Ako prijímaš aj to málo, čo dokážeme na poslednú chvíľu (ne)pripraviť. Chýbali mi – ale len trochu :-) – baldachýn, zástavy, hudba... Oveľa viac mi chýbali ľudia... Ale Ty si videl milujúce srdcia. A ukazoval si ich aj mne, aby som sa netrápil.

Hej, viem, že naše svedectvo mohlo byť účinnejšie, keby sme boli svätejší, horlivejší, nadšenejší. Je mi ľúto, že takí nie sme. Zvlášť mi je ľúto, že mnohí kňazi sa uspokoja s málom, hoci ich chápem – tak ťažko nachádzajú ochotných a horlivých spolupracovníkov. Zavalení povinnosťami dňa ani nepomyslia na to, že už pred mesiacom mohli zvolať pastoračnú radu a tam sa poradiť o tom, ako slávnosť Tvojho tela a krvi pripraviť, podeliť úlohy...

To všetko mi, môj Milovaný, prichádza na um, keď v nedeľnom evanjeliu hovoríš o vrabcoch a prorok Jeremiáš opisuje hrôzy, ktoré naňho číhajú. „Dva vrabce za halier“ a „Pán je so mnou sťa mocný bojovník.“ Akoby si mi hovoril: „Si cennejší ako mnoho vrabcov. Ale aj tak sú to vždy len haliere. To však vtedy, ak ostávaš sám. Ak sa spoliehaš na seba. Ak nevytváraš spoločenstvo s bratmi a sestrami, postavené na mne. Lebo ak sa spoliehaš na mňa, ak miluješ ľudí okolo seba, ak ich učíš milovať nášho Otca, vtedy sa všetko mení – som s tebou ako mocný bojovník a tvoja cena je vyššia ako cena najlepšie plateného futbalistu na svete. Tvojou cenou je môj život, ktorý som za teba obetoval a ktorý ti neprestajne dávam, keď sa so mnou stretávaš vo sviatostiach, najmä v Eucharistii. Tak sa netráp pre navonok možno trápne procesie, lebo také môžu byť v tvojich očiach, ktoré sú často veľmi prísne, či v očiach ľudí, ktorí o mňa nemajú záujem. Lebo ja vidím do srdca a v každom zástupe, ktorý bol včera či bude v nedeľu na uliciach miest a dedín, mám ľudí, ktorí ma celým srdcom milujú.“

Pane, skláňam sa pred Tebou s ľútosťou v mojom často tvrdom srdci. Že som včera spočiatku nevidel, ako sa tešíš... Ďakujem Ti za Tvoj pohľad a prosím, aby sa stal aj mojím. Vždy ma usvedčuj, keď sa na Tvoju Cirkev pozerám príliš ľudsky, aby mi tak diabol nemohol ukradnúť radosť z našej lásky. A tiež Ťa prosím, aby si menil naše srdcia – nech ochotnejšie spolupracujeme, aby slávnosti, ako tá včerajšia, mohli byť výraznejším svedectvom našej lásky k Tebe. Urob to, Milovaný. Veď si s nami ako mocný bojovník... Tak veľmi by som chcel, aby o rok na podobnej slávnosti bola celá farnosť, nielen „reprezentatívna vzorka“... Zobuď nás, Milovaný, vzbuď svätý nepokoj a nespokojnosť, ktorá povedie k zmene sŕdc.

Svätý Bože, daj, aby sme vždy uctievali a milovali tvoje sväté meno; veď ty nás stále miluješ a neprestajne nás vedieš na ceste života. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Slávnosť svätých Petra a Pavla, apoštolov: „Neber sa tak vážne“

Začnem turistickou zaujímavosťou, o ktorej však médiá ani žiadni sprievodcovia vôbec neinformujú. Na východnom Slovensku neďaleko Trebišova poznám obec, volá sa Zemplínsky Branč, kde každý rok na Petra a Pavla sneží. To nie je novinárska kačica, neraz som bol na vlastné oči svedkom tohto úkazu... Skutočne, sochy týchto svätých apoštolov, umiestnené vonku na priečelí kostola, som neraz videl cez Vianoce zasypané snehom. Čiže na Petra a Pavla tam naozaj sneží :-)

Asi by sme sa zbláznili, keby sme svoj život brali príliš vážne. Vedieť mať odstup od seba samých je veľmi dôležité. Dnešní svätci sú toho nádherným príkladom.

Peter – Ježiš mu povedal: „Choď odo mňa, satan!“ Ako by si zareagoval ty, keby ti to povedal napríklad tvoj biskup? Alebo manžel/manželka? A potom Peter Ježiša zradil. No mal v sebe niečo, čo nemal Judáš. Mal v sebe odstup od svojho hriechu. Judáš sa so svojou zradou stotožnil a spáchal samovraždu. Peter videl svoj hriech, ale vnímal aj Božie milosrdenstvo – s stal sa svätým. Vďaka Božej milosti...

Pavol – keď pominieme jeho život ako horlivého farizeja a pozrieme sa len na to, čo sa s ním dialo po obrátení, tak tam bolo miesta na zúfalstvo a beznádej až-až. Veď si len predstav – vlastní ho deportovali z Jeruzalema, aby mali pokoj (Sk 9, 30. 31). A na tú dobu to urobili dôsledne – poslali ho domov nejakých tisíc kilometrov od seba. A nechali ho tak. Keby nebolo Barnabáša, ktorý ho vyhľadal a potom aj formoval, tak dnes nemáme svätého Pavla. Ale nemali by sme ho ani v prípade, že by sa na smrť urazil a už nikdy by nechcel mať nič spoločné s kresťanmi, ktorí ho od seba vyhnali. A neskôr? Sám Pavol hovorí: „Od Židov som päť ráz dostal štyridsať bez jednej, tri razy ma bičovali, raz kameňovali, trikrát som stroskotal na lodi, noc a deň som bol na morských hlbinách... (2 Kor 11, 24 – 25). Zvládol to vďaka Božej milosti...

Teraz ja :-) Vychovaný v učiteľskej rodine som bol naučený brať život až priveľmi vážne. Iritoval ma každá nedôslednosť ľudí okolo mňa, zvlášť som bol háklivý na nepresnosť. Až kým mi priateľ raz nepovedal: „Neber sa tak vážne.“ Strašne som sa urazil. Našťastie len na chvíľu. Potom mi svitlo a asi aj to ma zachránilo, keď som o desať rokov neskôr odišiel od Boha aj Cirkvi... Vrátil som sa vďaka Božej milosti...

A teraz ty. Vieš sa smiať na sebe? Máš zmysel pre humor? Alebo tiež berieš všetko vážne ako kedysi ja? Neboj sa, Boh má aj pre teba cestu oslobodenia a radosti.

Čítal som príbeh o zomieraní francúzskeho rehoľníka Fortunata Puységura (1864 – 1932). Bol veľmi známy a zomieral v chýre svätosti. Keď už ležal na smrteľnej posteli a okolo neho bola zhromaždená celá komunita, dal najavo, že chce čosi povedať. Jeden z pátrov sa sklonil k jeho tvári, aby počul jeho možno posledné slová. Zomierajúci veľmi slabým hlasom povedal: „Tam za knihami“ a hlavou naznačil, v ktorej polici. Páter podišiel k polici a všetci s bázňou očakávali, čo za knihami nájde. Bola tam zaprášená fľaša Beaujolais... Všetci sa na ňu zarazene pozerali, no zomierajúci zašepkal: „No, čo? Zomiera sa len raz, treba to osláviť.“

Ešte nemám odloženú fľašu dobrého vína pre tých, ktorí budú pri mojej smrti. Ale tak rád by som zomieral v radosti, „vošiel do radosti svojho Pána“. Len sa nesmiem brať tak vážne, myslieť si, že musím riešiť problémy celého sveta... Musím nechať miesto Bohu, aby ma tvaroval, aby som s ním poznával, čo mám riešiť a čo mám nechať tak...

Ako malý chlapec som počul od svojej mamy, že keď Michelangelo dokončil sochu Mojžiša, ktorá je dnes v Bazilike svätého Petra v okovách, bol ňou taký nadšený, že kladivom buchol sochu po kolene (vraj je na ňom malá preliačina) a povedal: „Hovor!“ Bola a stále je ako živá. Dokonalé dielo. Každá oslava svätca je oslavou dokonalého Božieho diela. A v nich sa spĺňa Michelangelovo „hovor“. Lebo hoci mnohí svätí za svojho života boli neznámi, dnes ich svätosť hovorí a mnohých privádza k Bohu.

Čo povedia ľudia pri mojej smrti? Čo povedia pri tvojej smrti? Kiež by im môj i tvoj život hovoril o dokonalom Božom diele...

Všemohúci a večný Bože, dnešnou slávnosťou svätého Petra a Pavla pripravil si nám veľkú a svätú radosť; pomáhaj svojej Cirkvi, aby vo všetkom nasledovala učenie svätých apoštolov, od ktorých pri svojom zrode prijala dar viery. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XIV. cezročná nedeľa: Otázka na telo

Máš Kristovho Ducha? Odpovedz si úprimne. A potom si prečítaj túto vetu z dnešného druhého čítania: „Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho.“ Amen. Spečatené.

Aká bola tvoja odpoveď?

V podstate sú tri možnosti. Prvá je „mám“. Keď ju však niekde povieš, budú ťa takmer určite pokladať za pyšného človeka. V lepšom prípade za člena nejakého charizmatického spoločenstva. Avšak pri takej odpovedi je Boh na teba hrdý, lebo vieš, kto si, vieš, čo si dostal a si Božou slávou! Lebo „mám“ je správna odpoveď pre každého, kto miluje Boha a žije v pravde.

Druhá odpoveď je „nemám“. V takom prípade buď nevieš, čo znamená mať Kristovho Ducha, alebo si odišiel od Boha a nemiluješ ho. Ak nevieš, čo znamená mať Kristovho Ducha, tak sa obráť na niekoho, kto ho má, nech ti to vysvetlí. (Ako ho nájdeš? No jednoducho – na človeku vidno, keď má Kristovho Ducha.) Potom aj tvoja odpoveď bude „mám“ a zmení sa tvoj život. Ak však Kristovho Ducha skutočne nemáš, rýchlo to naprav vyznaním svojich zlyhaní (hriechov), ak treba, spoveďou, a prijatím Božieho Ducha. Aj v tomto prípade sa zmení tvoj život. Na nepoznanie...

Tretia odpoveď – myslím si, že najčastejšia – je „neviem“. Je to smutná odpoveď, lebo hovorí o nevedomosti. A to mi je veľmi ľúto, lebo je to akýsi obraz dnešnej Cirkvi – určite aspoň u nás. Mnohí kresťania nikdy nepočuli o tom, že majú byť hrdí a sebavedomí, lebo majú Kristovho Ducha. Aj túto nedeľu určite mnohí počuli kázne o tichosti a pokore Ježišovho srdca. A dostalo sa im pritom možno falošného obrazu Ježiša. Lebo kresťan je vraj ten, ktorý nikdy nekričí, neprotestuje, neodporuje, nekritizuje... Ale skutočne znamená „byť tichý a pokorný srdcom“, teda nasledovať Ježiša, toto? Povedal by takýto tichý a pokorný Ježiš Petrovi, že je satan? Povedal by farizejom, že sú „hadie plemeno“? Vyháňal Ježiš kupcov z chrámu s láskavým úsmevom a so slovami: „Prosím vás, moji milí, buďte takí dobrí a neobchodujte tu“? Nie, Ježiš bol tichý a pokorný srdcom iným spôsobom. Bol láskavý a nežný ku kajúcemu hriešnikovi, ale pravdivý a nekompromisný voči hriechu. Ježiš mal a má moc. Použil aj bič...

Mať Kristovho Ducha znamená žiť v pravde. To jest pravdu sa učím stále poznávať a podľa nej meniť svoj život. Napríklad to znamená ísť na spoveď hneď, ako si uvedomím a priznám ťažké previnenie. Či odprosiť, keď niečo zbabrem. Napomenúť, keď niekto pri mne robí niečo zle. Teda nie vtedy, keď nerobí podľa mojich predstáv...

Mať Kristovho Ducha znamená nikdy nebyť spokojný (v pozitívnom význame slova). Napríklad nemôžem byť spokojný, keď som svätý, no okolo seba vidím ľudí, ktorí žijú, akoby Krista ani nepoznali. Svätý kňaz nemôže byť spokojný, kým všetci ľudia v jeho farnosti nemilujú Ježiša. Apropo, povedať „som svätý“ je tiež odvážne vyhlásenie, však? Ale kto má Kristovho Ducha, je svätý. Hoci hriešnik...

Mať Kristovho Ducha znamená kričať, keď sa deje neprávosť. Znamená to chrániť životné prostredie. Znamená to formovať seba aj iných. Znamená to byť tichý a pokorný srdcom ako Ježiš – milovať hriešnika a nenávidieť hriech. Znamená to používať prostriedky primerané svojej povahe a povolaniu. Znamená to vstať, keď padnem.

Máš teda Kristovho Ducha? Odpoveď je veľmi dôležité – lebo ak ho nemáš, nepatríš Kristovi. Komu potom patríš? Odpoveď na túto otázku je len jedna. Ani ju nechcem vysloviť.

Pri krste si dostal Kristovho Ducha! Ak si ho nevyhnal ľahostajnosťou či životom, ktorý vedome a dobrovoľne odporuje Božiemu zákonu, tak ho máš! Preto „zajasaj, dcéra sionská, plesaj, dcéra jeruzalemská!“ Nech tvoja radosť dá všetkým najavo, že si šťastný človek – lebo žiješ s Ježišom.

Všemohúci Bože, ty si pozdvihol padnuté ľudstvo uponížením sa tvojho Syna; daruj svätú radosť svojim verným, ktorých si vymanil z otroctva hriechu, a priveď ich do večnej blaženosti. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XV. cezročná nedeľa: Božie slovo

Neraz sa mi na stretnutí v malom spoločenstve stalo, že ľudia boli zaskočení, keď som od nich chcel, aby sa učili citáty zo Svätého písma naspamäť. Vysvetľoval som im, že je to potrebné – ak sa ocitnú v nejakej situácii, kde budú potrebovať riešenie, Boh im veľmi ľahko môže pripomenúť slovo, ktoré už majú v pamäti, a vložiť im ho do srdca tak, aby ho uskutočnili. Zasiate slovo – aj keď do kamenistej pôdy nepoddajnej pamäte – raz môže priniesť úrodu. Lebo učením naspamäť (ale aj mnohými inými spôsobmi) sa skalnatá, tŕnistá, tvrdá zem kultivuje.

Niekto však môže povedať – na základe prvé čítania tejto nedele –, že Božie slovo neomylne prinesie úrodu a že tá vôbec nezávisí od jeho úsilia. To však je nesprávny výklad Izaiášovho textu. Božiemu slovu potrebujem otvárať myseľ aj srdce, aby mohlo priniesť úrodu. Potrebujem mu venovať čas. Počúvať ho, čítať ho, modliť sa Božím slovom, študovať ho, učiť sa ho naspamäť. Len tak sa Božie slovo usídli v mojej mysli a vďaka pôsobeniu Božieho Ducha aj v mojom srdci.

Poznáš vo svojom okolí nejakého človeka, ktorý sa vyjadruje vulgárne? Pozri sa, ako sa vyjadrujú jeho deti. Pozeráš nekonečné televízne seriály, plné vzťahov, ktoré odporujú Božiemu pohľadu na lásku medzi mužom a ženou? Pozri sa do svojej mysle, či s tým seriálovým „myslením“ už nesúhlasíš a Boží pohľad odmietaš, napríklad slovami: „Čo má čo Cirkev do toho hovoriť?“ alebo tým, že tým postavám ich nemravný život (ktorý sa predkladá ako „romantický“) v kútiku srdca závidíš... Naše okolie nás ovplyvňuje viac, ako si myslíme.

Ak tvoje dieťa trávi denne 4-5 hodín pred televízorom, no ty sa s ním rozprávaš tak najviac hodinu, aj to s krikom a napomínaním, čí jazyk si dieťa osvojí? Čie postoje mu budú bližšie? Buď si istý, že tie televízne (od teba si zoberie len krik). Ak ty tráviš denne 4-5 hodín pred televízorom a len 10 minút pri modlitbe, čí jazyk si osvojí tvoja myseľ a najmä tvoje srdce?

Chápeš, o čo mi ide? Je veľmi dôležité, čím si napĺňame myseľ a zmysly, najmä zrak. Ak mám byť Božou pôdou, ktorá prináša mnohonásobnú úrodu, tak ju potrebujem kultivovať – moje úsilie je nevyhnutné pre to, aby Božie slovo „vykonalo všetko, čo Boh chce“ (porov. Iz 55, 11).

Vedz však – a nech ťa to poteší –, že pred tvojím úsilím je úsilie Boha. Veľmi pekne to vyjadril biskup Makárius: „Keď sa roľník chystá obrábať zem, musí si vziať náradie a oblek vhodný na prácu. Tak si aj Kristus, ten nebeský kráľ a pravý roľník, vzal telo, keď prišiel k ľudstvu spustošenému hriechom, niesol kríž ako nástroj, obrobil spustnutú dušu, vytrhal z nej tŕnie a bodľačie zlých duchov, vyplel mätonoh hriechu a všetku trávu jej hriechov spálil na ohni. A keď ju tak drevom kríža obrobil, vysadil v nej najkrajšiu záhradu Ducha, ktorá prináša ovocie každého druhu, najpríjemnejšie a najmilšie Bohu ako Pánovi“ (Liturgia hodín, streda 34. týždňa).

Čiže základné dielo je vykonané. Zem obrobená, pripravená prinášať úrodu. Ale teraz nastupuje tvoja úloha. Každý deň venovať čas Božiemu slovu. Aspoň jednu vetu si prečítať, premodliť, vložiť do mysle a prosiť Božieho Ducha, aby ti ju vložil do srdca a pomohol aj uskutočniť v živote.

Takáto kultivácia pôdy tvojho srdca vôbec nie je náročná. Boh vykoná veľké množstvo práce v tvojom vnútri za teba. Ak mu otvoríš, ak mu to dovolíš. Teda ak sa rozhodneš dať prednosť Božiemu slovu pred slovom sveta.

Ako to urobiť? Hneď teraz vytiahni Bibliu, ktorú doma máš (nie detskú ani obrázkovú), polož ju vo svojej obývačke na čestné miesto, k nej postav sviecu, zapáľ ju a pomodli sa k Duchu Svätému, aby ti dal schopnosť milovať a chápať Božie slovo. Potom si nájdi text z Knihy proroka Izaiáša, 55. kapitolu, 10. – 11. verš (vždy ma zaskočí, keď vidím dospelého človeka, kresťana, ktorý sa nevie orientovať vo Svätom písme), prečítaj si ho a popros Boha, aby sa toto slovo uskutočnilo v tvojom živote. Chvíľu ostaň ticho, možno sa ti Boh prihovorí. A napokon mu poďakuj, že ti dal možnosť byť s ním tak blízko. Toto opakuj každý deň. Ako text si môžeš vybrať napríklad čítanie, ktoré sa číta ten deň pri svätej omši.

Ak niečomu nerozumieš, netráp sa nad tým, ale pýtaj sa ľudí okolo seba. Platí, že kto sa pýta, hlúpo vyzerá, avšak kto sa nepýta, hlúpy ostane :-)

Milosrdný Bože, ty ukazuješ blúdiacim svetlo svojej pravdy, aby sa vrátili na správnu cestu; pomáhaj všetkým kresťanom odmietať, čo sa protiví ich viere, a usilovať sa o to, čo zodpovedá ich kresťanskému povolaniu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XVI. cezročná nedeľa: Protestujem!

Mám takú chuť napísať protest! K správe Európskeho centra pre duchovné povolania, ktorá bola tento týždeň uverejnená. Podľa nej na našom kontinente ubudlo minulý rok asi 1000 kňazov a približne 9000 rehoľných sestier. Čo je smutné, ale nie tomu sa chcem venovať. Protestujem proti zdôvodneniu tohto stavu: „Táto situácia vyplýva hlavne z demografických a kultúrnych činiteľov.“

Nie, táto situácia nevyplýva hlavne z demografických a kultúrnych činiteľov. Táto situácia je jasným dôsledkom hriechu – nesvätosti biskupov a kňazov, nesvätosti rehoľníkov, nesvätosti nás laikov, či už žijeme v rodinách alebo sami. „Demografické a kultúrne činitele“ sú výhovorkou, nehodnou Rady európskych biskupských konferencií, pod ktorú spomínané centrum patrí.

Kardinál Martini vo svojom pastierskom liste už v roku 1982 uviedol: „Zavše sa uspokojíme s analýzou situácie, uskutočnenou niektorými neúplnými a pochybnými nástrojmi, akými je spoločensko-politický výskum. Pri tomto type skúmania sú kritériom činnosti kresťanského spoločenstva jej potreby podľa ich spoločensko-politickej interpretácie... Nepripúšťa sa, že kresťanská viera je odpoveďou na potreby človeka po ich kritickom zhodnotení a porovnaní s tým, čo je naozajstným dobrom človeka, nezávislým od jeho rozhodnutia, ale tvoriacim dar Božej lásky.“ Presne vystihol, prečo nie sme schopní poznať a prijať pravdu – používame prostriedky sveta na to, aby sme hodnotili Božie veci. A to potom musí viesť k nesprávnym záverom.

Keď sa na údaje o úbytku povolaní ku kňazstvu a zasvätenému životu pozrieme nie očami psychológie, demografie a kultúry, zistíme, že hlavným problémom je chýbajúca viera mnohých kresťanov (aké to protirečenie – neveriaci kresťan!). „Budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať“ (2 Tim 3, 5). „Chcú byť učiteľmi zákona, a nerozumejú ani tomu, čo hovoria, ani tomu, čo tvrdia“ (1 Tim 1, 7). Tieto výroky svätého Pavla odhaľujú skutočné dôvody klesajúceho počtu povolaní. „Lebo hoci by ste po toľkom čase sami mali byť učiteľmi, znova potrebujete, aby vás niekto učil začiatočným prvkom Božích slov“ (Hebr 5, 12).

Problém nie je v kultúre ani demografii (aj keď určite nejaký vplyv majú), ale v nás, v našom postoji k Božím veciam. Klasickým príkladom sú homílie (či kázne). Jeden kňaz svätého života mi povedal, že po prvých vetách kázne takmer presne vie, či to bude Božie slovo, alebo psychológia či filozofia. Ak v prvých vetách kňaz cituje z práve prečítaných biblických textov, tak takmer určite bude hlásať Božie slovo a povzbudzovať. Ak začne nejakým príkladom, tak takmer určite sa dostane k psychológii či premúdrelému filozofovaniu, ktoré sa skončí „musíš...“ v rôznych podobách.

A o nás laikoch ani nehovorím. Televízor, počítač, robota... a Boh až tam niekde na konci, keď zaspávajúc odriekam Otčenáš.

Ako hovoril Julo Satinský, šľak ma ide trafiť! Máme takú nádhernú radostnú zvesť, máme so sebou živého Boha, máme sviatosti ako znaky jeho prítomnosti a moci... a my sa uchyľujeme k psychológii, filozofii, teológii ako vede o Bohu, ale Boha odsúvame... Chcete ďalší príklad? Adorácie. Máme pred sebou Ježiša v Oltárnej sviatosti, a my čítame úvahy o ňom! Koľká to drzosť a neúcta! Hovoriť o niekom prítomnom v tretej osobe znamená ignorovať ho! Sledovali ste niekedy adorácie vo Vatikáne? Prečítalo sa Božie slovo a nasledovalo buď ticho na osobný rozhovor s Bohom, alebo modlitba! Nikdy nie úvaha!

Preto musíme volať: „Bože, buď milostivý nám, svojim služobníkom!“ Potrebujeme dnes začať myslieť a konať ako Ježiš, nie ako tento svet. Každý na svojom mieste. Biskup má rozhodovať ako biskup po porade s ľuďmi a najmä s Bohom, a nie ako manažér nejakej firmy. Kňaz má konať ako kňaz, a nie ako zamestnanec, ktorý hľadí len na to, „jak vydělat a nedělat“. Aj laik má mať Ježiša doma. Vo svojom srdci i v domácnosti.

Ak nežiješ tak, ako to naša viera vyžaduje, hneď teraz rob pokánie a hľadaj cesty, čo môžeš zmeniť dnes, čo môžeš zmeniť zajtra. Odstráň modly zo svojho domu (i srdca) a postav na prvé miesto kríž Ježiša Krista. Potom nám Boh dá aj nových (a svätých) kňazov, nové povolania k zasvätenému životu, nové skvelé rodiny. Lebo ak po nich netúžime, ak je nám bližšie zmýšľanie sveta než zmýšľanie Ježiša Krista, načo by nám ich dával???

Bože, buď milostivý nám, svojim služobníkom, a obohacuj nás darmi svojej dobroty, aby sme so živou vierou, nádejou a láskou dôsledne zachovávali tvoje prikázania. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


II. Zamyslenie - Opovážlivosť

V čítaní z Knihy múdrosti jej autor hovorí, že Boh pranieruje opovážlivosť tých, čo poznajú Božiu moc (12, 17). Nie opovážlivosť neveriacich, ale tých, čo poznajú Božiu moc prejavenú v stvorení, vo vtelení, v umučení i zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Moc prejavenú a prejavovanú vo sviatostiach, moc prejavovanú v živote ľudí, ktorí zanechali hriech a zmenil sa ich život... Je to akési protirečenie – poznať Božiu moc a zároveň byť opovážlivý.

Ako sa taká opovážlivosť prejavuje? Napríklad tým, že deň nezačnem modlitbou, rozhovorom s Pánom. Akoby som tým Bohu povedal: „Tento deň zvládnem bez teba.“ Že nezoberiem do rúk Sväté písmo – Bohu hovorím, že som múdry aj bez neho. Že pri svätej omši nejdem aj na sväté prijímanie – akoby som Bohu povedal, že nie je pre mňa dôležitý, že teraz je dôležitejší môj hriech. Je mi ľúto, že práve túto opovážlivosť som si vo svojom živote pestoval celé štyri roky... Že sa pre maličkosti (a čo na svete nie je maličkosť v porovnaní s večným životom?) hádam s manželkou/manželom – tým jej/mu hovorím, že ju/ho opúšťam, staviam sa na stranu diabla a Bohu dávam najavo, že večný život je pre mňa nič.

Opovážlivosť sa prejavuje aj u kňazov – napríklad tým, že namiesto toho, aby trávili čas nad Božím slovom a počúvali, čo Boh chce skrze nich povedať im zverenému ľud, si stiahnu nejakú kázeň z internetu a len ju prečítajú. Nemôžem uveriť, že Boží Duch chce v desiatich či dvadsiatich farnostiach povedať ľuďom to isté, že Boží Duch neprihliada na ich špecifické problémy a potreby. (Iné to je, keď diecézny biskup napíše pastiersky list – diecéza je akoby jeho farnosť. Podobne to je, keď hovorí pápež – celá Cirkev je akoby jeho farnosť.) Za opovážlivosť voči Božej moci pokladám aj vedenie farnosti bez aktívnej pastoračnej rady. Podľa príkladu kráľa z rozprávky: „Ja sám!“ Bez komentára...

Nie sme imúnni voči opovážlivosti a potrebujeme ľudí – prorokov, ktorí vidia našu drzosť voči Bohu (i voči Cirkvi ako Kristovmu tajomnému telu) a otvoria nám oči. Len či sme ochotní počúvať takýchto ľudí? A ešte viac – sme ochotní takýmito ľuďmi byť? Nemajú mnohé dlhotrvajúce problémy v Cirkvi (vrátane sexuálnych škandálov) korene v našom mlčaní, zanedbávaní dobrého, v neschopnosti biblicky napomínať, hoci aj predstavených?

Viem, byť Božím prorokom znamená niesť na trh vlastnú kožu. Bolí to. Ale sme zrejme v dobe, keď sa bez takých ľudí nezaobídeme. Ako ináč nás Boh vytrhne z našej letargie? A pod nás myslím všetkých – biskupov, kňazov, zasvätených i laikov.

Keď sa dnes modlíme modlitbu dňa, prosme Boha, aby pretavil našu prosbu do konkrétnych činov viery, nádeje a lásky, aby Boh nemusel pranierovať našu opovážlivosť, ani prejavovať svoju silu...

Bože, buď milostivý nám, svojim služobníkom, a obohacuj nás darmi svojej dobroty, aby sme so živou vierou, nádejou a láskou dôsledne zachovávali tvoje prikázania. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XVII.  cezročná nedeľa: Zlatá rybka

Kedysi som počul iný výklad dnešného evanjelia, ako sa bežne používa. Hovorí o tom, že pole je svet v moci zlého. Ale Boh v ňom objavil poklad – svojho strateného človeka. Išiel a dal za to pole, za poklad v ňom ukrytý, všetko – svoj život. Diabol si určite myslel, že urobil dobrý obchod – veď keď zoberie kupcovi život, tak mu pole bude zasa patriť. Nerátal však so zmŕtvychvstaním...

Ty si tá vzácna perla, ktorú našiel špecialista na perly – Boží Syn. Ty si Bohu stál za to, aby sa stal človekom a dal za teba svoj život.

Ako často si musím tieto pravdy opakovať, najmä v dňoch a chvíľach, keď sa cítim ubitý, sklamaný, ohrozený. Boh ma miluje! Boh mi dáva všetko, čo potrebujem pre život – nielen pre telo, ale aj pre dušu.

Ako dobre v tejto súvislosti znie ponuka kráľovi Šalamúnovi: „Žiadaj si, čo chceš, a dám ti“ (1 Kr 3, 5). Akoby mu ponúkal rozprávkovú zlatú rybku. My si pri počúvaní tohto textu možno povzdychneme: „Keby sa tak Boh zjavil aj mne a dal mi takú istú šancu.“ Vieš čo? Boh to urobil a denne robí. Áno, tebe aj mne dáva tú istú ponuku, ktorú dal Šalamúnovi. Prečítaj si text z Jánovho evanjelia 15, 7b: „...proste, o čo chcete, a splní sa vám to.“ Toto je ponuka živého Boha, toho Boha, ktorý ťa našiel ako poklad, ako vzácnu perlu a kúpil ťa. Prečo by práve pre teba táto ponuka neplatila?

Možno si hovoríš, že teba by Boh nevypočul, lebo si hriešnik. Vieš však, že Šalamúnovi sa Boh zjavil, keď prinášal obety mimo Jeruzalema, keď vlastne konal proti zákonu? Boh sa mu zjavil, aby mu svojou ponukou ukázal správnu cestu. A Šalamún potom na ňu aj nastúpil – išiel do Jeruzalema a tam priniesol obetu. Napokon však skončil zle – prestúpil nariadenia, ktoré Boh dal Mojžišovi pre budúceho kráľa. Hromadil ženy, kone, bohatstvo... (pozri Dt 17, 16 – 17).

Aj teba Boh vypočuje, keď ho budeš o čokoľvek prosiť. Hoci si hriešnik. Podmienka je však jasná – ostať v Bohu a v jeho slove (Jn 15, 7a)... Čiže milovať ho aj poslúchať. Pričom si uvedom, že ak v tom zlyháš, tak vždy sa môžeš vrátiť – vyznanie, ľútosť, pokánie ti vždy umožnia vrátiť sa k Bohu a znova mať „zlatú rybku“ k dispozícii. Postupne sa ti na takej ceste prečistia túžby a želania – naučíš sa vnímať, čo je v súlade s tým, čo chce Boh, a čo sa mu protiví. Tak sa naučíš prosiť o to, čo je dobré, a odmietať to, čo je v Božích očiach zlé. Preto nebuď ako Kali zo Sienkiewiczovho románu V púšti a v pralese, kde ho Stašek učí rozoznávať dobro a zlo. Na záver lekcie si overuje, či ho dobre pochopil. Pýta sa ho, čo je zlý skutok. Kali odpovedá: „Keď sused ukradnúť Kalimu kozu.“ Stašek ho pochváli a pýta sa na dobrý skutok. Kali sebavedome hovorí: „Keď Kali ukradnúť kozu susedovi.“ :-)

Si vzácna perla. Keď sa učíš rozoznávať dobro a zlo a rozhodovať sa pre dobro, Boh ťa týmto procesom ešte viac zušľachťuje. Stávaš sa drahocennejším a raz sa budeš skvieť v jeho kráľovstve. Len prijmi, že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). Pri takom zmýšľaní ťa nezvedú na zlú cestu ani „ženy, kone, bohatstvo...“

Bože, ochranca všetkých, čo v teba dúfajú, bez teba nič nie je hodnotné, nič nie je sväté; zahrňuj nás svojím milosrdenstvom a pomáhaj nám tak užívať pominuteľné veci, aby nás privádzali k hodnotám trvácim. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XVIII. cezročná nedeľa: Iné spytovanie svedomia!

„Prečo platíte striebrom za to, čo nie je chlieb, a driete za to, čo nesýti?“ (Iz 55, 2). Toto je asi najkratšie spovedné zrkadlo, aké poznám. Za čo platím? Za čo driem? Sýti to moje telo a najmä dušu?

Skús si prejsť svoje dnešné výdavky. Aha, je nedeľa, dal si len do zvončeka. Ale možno pozeráš televízor – aj za televízne programy platíš. Sýtia ťa pre večný život? Alebo máš zapnutý internet – aj za ten platíš. Sýti ťa to, čo tam vidíš, čítaš?

Možno varíš nedeľný obed. Robíš to s pokojom a radosťou, v očakávaní, že sa okolo stola zíde rodina a budete obrazom domácej cirkvi? Alebo varíš nervózne, s hnevom, že ti zas nikto nepomáha? Varenie obeda môže byť drina, ale má zmysel len vtedy, keď nám spoločné stolovanie nasýti nielen bruchá, ale aj a najmä srdcia radosťou zo spoločenstva a blízkosti milovaných...

A predsa sa ešte vrátim k tomu zvončeku. Dal si štedro, alebo skúpo? Pričom štedro vôbec nemusí znamenať veľa. Štedro znamená s ochotou prispieť na chod farnosti, pomôcť Božím dielam, ktoré farnosť realizuje. Skúpo zas vôbec neznamená dať málo. Možno si dal veľa, ale ak s myšlienkou, že čo ten farár s toľkými peniazmi robí, alebo ak len z donútenia, lebo všetci dávajú, tak si drel za to, čo nesýti...

Svätý Pavol sa dnes pýtal, čo nás môže odlúčiť od Kristovej lásky. Spomenul aj hlad a nahotu. Hoci asi nik z nás dnes týmto netrpí, tak práve túžba „byť zabezpečený“ či, ako sa dnes hovorí, „byť za vodou“ nás neraz od Krista odlučuje. Lebo zháňame sa za vecami, ktoré nie sú chlebom, drieme za to, čo nesýti.

Perfektný záver dnešných textov nám dáva Pán Ježiš. Mal plné právo nechať všetko tak a utiahnuť sa niekde so samoty, veď mu zabili drahého priateľa. Ale neurobil tak. Keď videl túžbu ľudí po Božom slove, sýtil ich. A nasýtil aj ich telá. Nedal sa odlúčiť od Boha vlastným zármutkom. Svojím konaním zároveň sýtil svoju ubolenú dušu...

Ešte jeden paradox nášho správania sa. Keď svet dáva zadarmo hlúposti, tak sa tam hrnieme a berieme s veľkým úsmevom. Pritom svet to robí zištne – robí si reklamu a všetko, čo nám dá akože zadarmo, niekoľkonásobne preplatíme pri kupovaní vecí, ktoré neraz ani nepotrebujeme. Keď však Boh ponúka – a skutočne zadarmo – najväčší poklad, večný život, tak sa okúňame a chceme si na spásu „zarobiť“, napríklad dobrými skutkami.

Osvoj si kratučkú rannú modlitbu: „Pane, čo mi dnes chceš dať? Túžim to vďačne prijať.“ A večerné spytovanie svedomia: „Za čo som dnes platil? Posilnilo to môj život s Bohom? Za čo som drel? Pomohlo mi to prísť bližšie k nebu? Zažiarilo mojou prácou Božie kráľovstvo?“

Buď si istý, že ak sa budeš takto modliť a takto si spytovať svedomie, tvoj život bude svätejší. Nie bez hriechu, ale bližšie Bohu...

Veľký Bože, nadšene vyznávame, že si náš Stvoriteľ a Pán; prosíme ťa, sprevádzaj nás s otcovskou priazňou a ako si nás láskavo stvoril, tak v nás obnovuj a zachovávaj svoju milosť. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XIX. cezročná nedeľa: Postav sa pred Pána!

„Vyjdi von a postav sa... pred Pána!“ (1 Kr 19, 9). „Poď!“ (Mt 14, 29). Aj Eliáš, aj Peter poslúchli Boží príkaz, Božie volanie. A zažili radikálnu zmenu. Stretli sa so živým Bohom. Hoci ho museli hľadať. Museli sa prebojovať cez hukot víchra a vĺn, zemetrasenia, ohňa k tichu, v ktorom počuli hlas Boha.

Vnímam dnešné čítania ako výzvu pre mňa osobne znovu vyjsť a postaviť sa pred Pána. Postaviť sa na vodu vo viere, že Pán ma udrží. A že budem počuť jeho hlas, že sa s ním stretnem.

Na to však potrebujem nielen vyjsť, ale aj pevne stáť, keď sa o moje zmysly, o moju myseľ, o moje srdce uchádza iný „boh“ – hluk, práca, ľudia, lákavé ponuky hriechu a sveta. Neujsť, keď sa mi myseľ túla kade-tade, kým nerozpoznám, že aj moje možno oprávnené rozhorčenie, hnev či smútok sú dielom zlého, ktorý ma chce presvedčiť, že on má svet vo svojich rukách a že môj boj je prehratý. Ako často sa mi už Ježiš v takej chvíli prihovoril: „Neboj sa, ja som premohol svet.“

Skús aj ty zobrať dnešné čítania ako výzvu Boha stretnúť sa s ním a počúvať, čo ti povie. Aj ty budeš musieť prekonať hluk sveta, aby sa tvoje srdce utíšilo a spočinulo v Božom náručí. Môže to byť a takmer určite aj bude náročné. Asi sa ti to nepodarí na prvý raz. Ale skús to – postav sa pred Pána, možno práve tam, kde teraz si, upriam svoje srdce i myseľ na neho a skús počúvať, či sa v tebe rozhostí ticho. Možno aj uprostred hluku mesta.

To „postaviť sa“ je veľmi dôležité – ide o rozhodnutie venovať čas Bohu. Skús tak stáť pred Bohom aspoň pätnásť minút. V mysli sa ti bude objavovať množstvo myšlienok, spomienok, práce, problémov... Ani jeden z nich nerieš, ale zakaždým hovor: „Pane, zmiluj sa! Dávam ti túto vec, tento problém, tohto človeka.“ Možno budeš potrebovať takých státí pred Bohom viac, kým sa ti očistí myseľ i srdce od nánosov bolestí, spomienok, sveta. Ale nevzdaj to. Ako Eliáš vyjdi z jaskyne svojho sveta a stoj pred Bohom. On sa ti prihovorí...

Svätá Terézia z Avily hovorí, že keď sa začíname modliť, často je to namáhavá práca, ako keď nosíme vo vedrách vodu a polievame záhradu. Keď však Boh vidí naše úsilie a námahu, príde a privedie do našej záhrady kanál, takže nám už len stačí čerpať z neho a polievať najbližšiu pôdu. A keď Boh uvidí, že neustávame vo zveľaďovaní svojej záhrady, pošle zúrodňujúci dážď a naša duša môže odpočívať, lepšie povedané spočívať v Bohu. Utíši sa „ako nasýtené dieťa v matkinom náručí“ (Ž 131, 2).

Nech nie je nosenie vody vo vedrách tvojím cieľom. Túž po niečom viac, po Božom daždi pre záhradu tvojho srdca. Pritom neustávaj s nosením. A Boh ťa povedie, odmení, pozdvihne. Len maj odvahu každý deň neostať v jaskyni (prípadne v istote loďky, aj keď na rozbúrenom mori) a stáť pred Pánom. Dozvieš sa „veľké, nevystihnuteľné veci, o ktorých nevieš“ (Jer 33, 3).

Všemohúci a večný Bože, osmeľujeme sa volať ťa Otcom, lebo si nás prijal za svojich; pomáhaj nám stále rásť v synovskej láske, aby sme raz dosiahli prisľúbené dedičstvo. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XX. cezročná nedeľa: Boží obdiv

Tvoj život je pre Boha potešením (pozri Iz 56, 7). Tvoje konanie vyvoláva jeho obdiv (pozri Mt 15, 28). Vieš o tom? Asi mi odpovieš, že to nemôže byť pravda, lebo každý deň padáš, zlyhávaš... že Boh sa na teba asi skôr hnevá, že cítiš na sebe jeho vyčítavý pohľad... že najradšej by si sa pred ním niekde skryl a mal pokoj od všetkého, čo ti Boha pripomína.

To, ako vnímame, že Boh vníma nás, je poznačené neraz našou skúsenosťou rodiny, v ktorej sme vyrastali, či spôsobom, ako nám bolo ohlasované evanjelium – nie ako radostná zvesť, ale ako súhrn zákazov a príkazov. Ale to neznamená, že takéto naše vnímanie Boha je správne. Lebo správne je to, čo hovorí učenie Cirkvi a Sväté písmo. A tam nájdeme, že Boh sa z nás teší. Boh sa teší zo mňa. Boh ma miluje. Boh ma obdivuje. Nie pre moje dobré skutky, ale preto, že som jeho. Pamätáš, čo je napísané v Genezis? „A Boh videl, že je to veľmi dobré“ (porov. Gn 1, 31). Ty si veľmi dobrý.

Kde sa teda v nás berie neustály pocit viny? Je to takmer vždy – s výnimkou oprávnených a primeraných výčitiek svedomia – dielo zlého (hoci často uskutočnené a uskutočňované ľuďmi). Diabol nechce, aby sme prežívali láskyplný vzťah s Otcom. Chce, aby sme sa Otca báli, aby sme mu neverili, aby sme od neho utekali. Aby sme k nemu prichádzali možno len raz či dva razy do roka na „povinnú“ spoveď a potom šup znovu do svojho úkrytu, ďaleko od Boha.

Ale to nie je cesta, ktorú má pre nás pripravenú Boh. Nemysli si, že od teba čaká, že nikdy nepadneš. Veď od dobre vie, z čoho sme stvorení, že sme iba prach (Ž 103, 14).Nie, čaká od teba, že po každom páde na neho zavoláš, aby ťa dvihol. Keby si išiel po ulici a videl by si dieťa, ako svojimi nemotornými nôžkami čľupne do každej mláky a jeho otec by ho zakaždým zmlátil, čo by si si pomyslel o takom otcovi? A prečo si potom myslíš, že tvoj nebeský Otec je taký tvrdý, ba až krutý? Nie je!!!

Ak padneš, vždy je pripravený zdvihnúť ťa. Ak žiariš radosťou, vždy je ochotný radovať sa s tebou. Ak ti srdce spieva, Boh spieva s tebou. Ak plačeš, on plače tiež. Náš Boh nie je bezcitný. On sa nezaoberá zaznamenávaním našich pádov, ale raduje sa, keď môže na ne zabudnúť. Tak veru, Boh dokáže zabúdať – nepamätá si ani jeden hriech, ktorý si oľutoval...

Tak ťa prosím, neži už viac ubitý svojou slabosťou, pocitom viny či zlyhania. Neži utopený v nenaplnených snoch či túžbach. Je nový deň. Božia láska k tebe je každé ráno nová (to nie je napísané v nejakom oslavnom žalme, ale v Knihe nárekov – pozri si verše 3, 22 – 24). A taká veľká, ako si ani nevieš predstaviť. Pripravil ti nádherný deň!

„Ak je to všetko pravda, potom prečo trpím, kde je ten nádherný deň?“ Oprávnená otázka. Nepoznám odpoveď. Ale viem, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré (Rim 8, 28). Neviem, prečo trpíš, ale viem, načo. Aby si viac miloval. Boha, seba, ľudí. Nech ťa tvoje trápenie neuzavrie do seba, nedaj sa ním pohltiť. Volaj k Bohu ako kanaánska žena – a jej utrpenie bolo hrozné – a zožneš jeho obdiv. Aj napriek tomu, že spočiatku sa ti môže zdať, že si ťa nevšíma...

Ešte ti poviem niečo o sebe. Vieš, nie vždy milujem Boha. Ale viem, že on vždy miluje mňa. To mi dáva odvahu zakaždým sa k nemu vrátiť a znovu ho milovať.

Bože a Otče náš, pripravil si nevídané duchovné bohatstvo všetkým, čo ťa milujú; naplň naše srdcia vrúcnou láskou, aby sme ťa vždy a nadovšetko milovali a dosiahli od teba prisľúbené dedičstvo, ktoré prevyšuje všetky naše túžby. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXI. cezročná nedeľa: Pán, nie barlička

Poľského jezuitu Jozefa Augustyna sa kedysi bohoslovci v bratislavskom seminári pýtali, prečo v Írsku nastal taký rapídny úbytok povolaní ku kňazstvu a prečo sa z tradične katolíckej krajiny, kde chodilo na bohoslužby vyše 90% katolíkov, stala krajina takmer pohanská. Odpoveď bola prekvapujúca: spôsob ohlasovania evanjelia. Páter Augustyn povedal, že Írsko bolo vždy chudobné. Preto Cirkev predstavovala Boha ako pomocníka, ako barlu, o ktorú sa dá oprieť: „Pán Boh ti pomôže.“ Potom prišla Európska únia a s ňou peniaze. Ľudia zistili, že barlu už nepotrebujú, lebo „pomôžu peniaze“. A tak Boha opustili, lebo im nebol predstavený ako Pán, ale len ako pomocník.

Už je to vyše 30 rokov, čo som bol na evanjelizačnom stretnutí Novoapoštolskej cirkvi v Košiciach. Dodnes si pamätám, ako ma zaskočila celá atmosféra stretnutia – bolo o Ježišovi ako Pánovi, ktorý má nárok na môj život. Nie hodinu týždenne, ale 24 hodín denne má môj život patriť Bohu. Presne to sme potom ako katolíci praktizovali v podzemnej cirkvi – ohlasovanie Boha ako Pána, ako Vládcu. Ako Mesiáša, ktorý má nárok na moju vďačnosť za záchranu, vyjadrenú láskou a oddanosťou na život a na smrť.

Myslím si, že jedným z najpodstatnejších problémov Cirkvi u nás je práve spôsob ohlasovania. Keď sa v dnešnom evanjeliu Ježiš pýta apoštolov, za koho ho pokladajú ľudia, dostáva rôzne odpovede. Keď však Peter vyzná, že Ježiš je Mesiáš, muselo to ostatných zelektrizovať – lebo každý z nich vedel, čo znamená Mesiáš. Je to záchranca – pre niektorých spod rímskej nadvlády, ale pre mnohých určite zo smrti, ktorú spôsobuje hriech. A práve o toto ide – vnímať Ježiša ako záchrancu, hodného lásky. Záchrancu od čoho? „Mzdou hriechu je smrť“ (Rim 6, 23)?

Spáchal si niekedy nejaký hriech? Určite áno. V tom momente si sa sám odsúdil na smrť, lebo si odmietol milovať Boha. Hriechom si mu povedal (stačí jeden!), že s ním nechceš žiť, že na neho kašleš, nech vypadne z tvojho života. Ale Boh ťa tak miluje, že ti nedovolil v tej chvíli vykonať tento tvoj rozsudok nad sebou samým. Dal ti cestu, ako sa z takej smrti dostať – ľútosť a prosbu o odpustenie pre krv Ježiša Krista – záchrancu. A s odpustením ti vždy dal aj schopnosť zmeniť život k lepšiemu.

Keď ti dnes Ježiš kladie otázku, za koho ho pokladáš, pozri sa na svoj život a buď pravdivý. Ak po hriechu ostávaš ľahostajný, ak si hovoríš, že bol len ľahký, tak sotva môžeš úprimne tvrdiť, že Ježiš je tvoj záchranca. A ak síce uznávaš, že bol ťažký, ale že na spoveď pôjdeš až na sviatky (vianočné či veľkonočné), tak asi nevieš, že hriechom sa staviaš na stranu diabla. Ak však hneď ľutuješ, lebo miluješ Boha, ak utekáš na spoveď pri prvej možnej príležitosti, dávaš najavo, že Boh je skutočne tvoj Pán, uznávaš, že ťa vykúpil a má nárok na tvoj život 24/7, ako sa to dnes populárne označuje (24 hodín denne, 7 dní v týždni).

Žijem v dedine, kde je 99% obyvateľov katolíkov. A v tejto dedine sa kradne, sú tu alkoholici, mnohí mladí žijú spolu bez sviatostného manželstva, je tu kopa rozvedených ľudí... Väčšina ľudí chodí na spoveď dvakrát do roka, na svätú omšu v nedeľu prichádza asi 25% katolíkov, z nich asi 15% ide na sväté prijímanie. Je to asi priemerný obraz života katolíkov v našej krajine. Najviac ma asi na tom štve, že sme s tým spokojní... Je to zároveň antisvedectvo – svojím životom popierame, že Ježiš je Mesiáš. Prečo sa potom čudujeme zlu, ktoré sa okolo nás deje, keď Bohu nedávame prvé miesto?

Nechcem však skončiť len konštatovaním situácie. V dnešnom žalme je veta – prosba, ktorá dáva nádej: „Pane, tvoje milosrdenstvo je večné; neopusť dielo svojich rúk.“ Budem ju tento týždeň často používať ako strelnú modlitbu. A vinúť sa k Ježišovi ako svojmu Záchrancovi i Pánovi. 24/7! Skús to aj ty. Je nádherné byť blízko pri Bohu. A zvlášť, ak je to na Ježišovom kríži!

Nebeský Otče, ty zjednocuješ mysle veriacich v spoločnom úsilí o dobro; pomôž nám milovať, čo prikazuješ, a túžiť po tom, čo sľubuješ, aby uprostred pominuteľných vecí tohto sveta naše srdcia boli upriamené na nebo, kde nájdeme opravdivú radosť. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXII. cezročná nedeľa: Jasná cesta

Dnes si dovolím načrtnúť plán či cestu. Aby nás nezlomil Jeremiášov nárek, keď videl, ako sa jeho národ rúti do záhuby. Lebo aj náš národ je na podobnej ceste.

V roku 1972 vyšiel zrejme posledný dokument, ktorý priamo súvisel s koncilom: Ordo initiationis christianae adultorum (OICA, Obrad uvádzania dospelých do kresťanského života). V ňom je jasne napísaný postup, ako niekoho priviesť k Ježišovi a po prijatí vykúpenia ho viesť ku kresťanskej zrelosti. Celá cesta sa dá zhrnúť do troch slov: evanjelizácia, katechizácia a mystagógia.

Evanjelizácia znamená predstaviť človekovi Krista a vyzvať ho k osobnému prijatiu Ježiša ako Pána a Vykupiteľa. Katechizácia znamená predstaviť človeku, ktorý uveril Ježišovi, základné pravdy viery, ale nielen ako informácie, ale ako spôsob života. A mystagógiu by sme možno nazvali formáciou, pri ktorej človek čoraz hlbšie vstupuje do tajomstiev kresťanstva, predovšetkým sviatostí, a každodenne ich prežíva vo svojom bežnom živote.

Myslím si, že s čistým svedomím môžem povedať, že tento postup takmer bez výnimky nedodržiavame. Stretol som x kňazov (a to nehovorím o laikoch), ktorí mi rovno povedali, že nevedia, ako evanjelizovať. Učia náboženstvo, ale len ako predmet, teda nekatechizujú. O mystagógii počuli len pri štúdiu teológie a nikdy ňou neprešli. A pretože platí, že nemôže dať, kto sám nemá, tak mystagógiu vo svojej praxi jednoducho vynechávajú.

Práve preto potrebujeme prejsť touto cestou. Všetci. Počnúc biskupmi, cez kňazov po všetkých, ktorí sa relatívne aktívne zúčastňujú života Cirkvi. Prečo? Aby sme neboli bezradní, keď máme na tejto ceste ku Kristovi sprevádzať iných, ktorí síce sú pokrstení, ale žijú ďaleko od Boha i Cirkvi. A aby sme oslovili aj tých, čo sú neveriaci – lebo ich milujeme a túžime byť s nimi v nebi... Zatiaľ je to totiž tak (asi takmer všade), že nikto nikoho nevedie. Sme ako rozptýlené ovce bez pastiera. Kŕčovito sa držíme prvých piatkov, lebo to je asi jediné, čo ešte ako-tak funguje.

Nebudem písať dôkazy svojich tvrdení. Stačí sa pozrieť na prípravy na birmovku a na jej výsledky; na prípravu na prijatie sviatosti manželstva a na jej výsledky; na deti po prvom svätom prijímaní a na ich prítomnosť v kostole... Tiež na čoraz menej povolaní ku kňazstvu i k zasvätenému životu...

Prosím, berte tieto moje slová ako Jeremiášov výkrik. Tieto myšlienky si nosím v srdci už veľmi dlho, no už nevládzem mlčať... Jednoducho niet času stále hľadať (ako to neraz vidíme, keď kňazi skúšajú rôzne modely prípravy na birmovku, ale nie sú ochotní začať evanjelizáciou). Cirkev nám predstavila jasnú a overenú cestu. Ak skutočne veríme Bohu a Cirkvi, tak sme povinní kráčať po nej. Ináč len psychologizujeme a ľudí unavujeme ustavične novými požiadavkami, ktoré nie sú ničím iným ako ťažkým a neznesiteľným bremenom.

Takže aká je cesta? Prejdi evanjelizáciou a sám potom začni evanjelizovať. Tu je návod:

Svätý Otec František v jednom tvíte veľmi jasne a stručne povedal, čo znamená evanjelizovať – radostne a s nadšením svedčiť o tom, kto som a čomu verím. Aby si však mohol evanjelizovať, musíš patriť Ježišovi. Celým srdcom a celým životom. Je to veľmi jednoduché. Pomodli sa nasledujúcu modlitbu, ktorá pápež František dal do 3. odseku svojej exhortácie Evangelii gaudium: „Pane, dal som sa oklamať; tisícmi spôsobmi som utekal pred tvojou láskou, ale znovu som tu, aby som obnovil spojenie s tebou. Potrebujem ťa. Znovu ma vysloboď, Pane, prijmi ma ešte raz do svojho zachraňujúceho náručia.“ Ver, že Boh tvoju prosbu vypočul a splnil!!! Teraz nastanú v tvojom živote významné zmeny – Ježiš bude vo všetkom na prvom mieste. Nepôjde to bez boja – zlý bude zúriť, že ťa stratil. Ale ty sa neboj, Ježiš je s tebou. Bude ťa chrániť i viesť. Len sa ho pýtaj: „Pane, môžem to či ono urobiť? Budeš mať z toho radosť?“ Nikdy nerob to, čo by sa Ježišovi nepáčilo – hoci ťa to môže stáť veľa. A ak by si zlyhal (čo sa takmer určite stane), neboj sa vrátiť, prosiť o odpustenie a znova otvoriť srdce Ježišovi – robí sa to modlitbou, teda rozprávaním sa s Ježišom. Ideálne by bolo, keby si mal človeka, ktorý by ťa to učil.

Nasleduje katechizácia. Nepokrsteného má priviesť k prijatiu iniciačných sviatostí (krst, birmovanie, Eucharistia), už pokrsteného k tomu, aby sviatosti, ktoré kedysi prijal, ale nežil, v ňom ožili. Musí prebiehať nielen ako informovanie o pravdách viery, ale – a to predovšetkým – ako prezentácia spôsobu života, spojená so sprevádzaním tých, ktorí sú katechizovaní, na ich ceste viery.

A napokon mystagógia – vovádzanie do kresťanských tajomstiev. Znamená to predstavenie sviatostí už po ich prijatí a predstavenie významu spoločenstva Cirkvi. Jej cieľom je dospelý kresťan. Čo ho charakterizuje? Päť vlastností: Prežíva modlitbu ako každodenný rozhovor s Bohom. Vie sa samostatne sýtiť Božím slovom. Žije sviatostným životom. Svoje kresťanstvo prežíva v (malom) spoločenstve živých kresťanov. Aktívne a zodpovedne slúži (konkrétnou službou) v Cirkvi i v spoločnosti.

Prešiel som touto cestou (tu som ju opísal len veľmi stručne a schematicky) v podmienkach totalitnej spoločnosti, viedol som po nej iných a viem, že je účinná. Nepoznám inú. A ani Cirkev, lebo v OICA nám predložila práve túto.

Tak dokedy budeme hľadať iné cesty, dokedy budeme ako Peter, ktorý radí Ježišovi, aby sa vyhol krížu?

Všemohúci Bože, prameň všetkého dobra, zaštep nám do srdca lásku k tebe a posilňuj našu synovskú oddanosť, aby sa v nás dobro vzmáhalo a pod tvojou otcovskou opaterou bezpečne sa uchovalo. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXIII. cezročná nedeľa: Jasná cesta

Ej, dnešné liturgické texty Božieho slova kladú také jednoznačné požiadavky, až sa mi žiada vykrútiť sa z písania o nich. Veď ich nedokážem naplniť. Tak čo môžem písať iným?

A predsa ma k tomu Pán vedie. Tak ber, prosím, nasledujúce písmenká ako slová, ktoré píše hriešnik hriešnikovi...

Skutočné napomínanie je dnes v Cirkvi vzácny jav. Prečo si to myslím? Pre zlo, ktoré okolo seba vidím a ktoré nik (ani ja :-( ) nerieši. A pre naše zatvorené oči aj ústa. Hej, neraz počujem veľa kriku, aj keď niekedy jemnými slovami (rodičia na deti, mladí medzi sebou, kňazi z kazateľníc...), ale takmer vždy to je krik, keď kričiaci niečo v sebe nezvládne a potom rieši situáciu hnevom a výčitkami. Písmo však jasne hovorí, kedy máme napomínať: „Ak sa brat prehreší...“ (Mt 18, 15). Teda nie vtedy, keď sa mi nepáči jeho konanie, ale keď koná proti Božiemu zákonu, keď koná proti prikázaniu lásky. Vidíš, priestor na napomínanie (a aj prípadný krik) sa nám poriadne zužuje. Musí ísť o situáciu hriechu. Skutočného hriechu, nie nejakého môjho zdania. Vidíš, že kamarát podvádza manželku? Napomeň ho! Vidíš, že mladí žijú bez sviatostného manželstva? Napomeň ich! Vidíš, že kňaz žije v prepychu? Napomeň ho! Vidíš, že matka nahovára dcéru na potrat? Napomeň ju! Vidíš, že chlap kradne z roboty materiál? Napomeň ho! Vidíš, že syn či manžel pozerá pornografiu? Napomeň ho! Nech však tvoje napomínanie vždy predchádza modlitba!

Ale nehádaj sa ani nekrič, keď niekto robí veci ináč ako ty. Ak si presvedčený, že tvoj spôsob je lepší, poraď, ale nenapomínaj ani nekrič. Koľko rodičov práve toto nezvláda, neraz už pri dospelých deťoch...

K tomu, aby sme mohli napomínať, jednoznačne potrebujeme dar rozlišovania a poznanie Božích zákonov, učenia Cirkvi. O to prvé sa máme každodenne modliť a to druhé máme získavať štúdiom, učením sa.

Vedel by si jasne a stručne podľa učenia Cirkvi vysvetliť, čo je zlé napríklad na antikoncepcii či umelom oplodnení? Prečo tieto spôsoby ako tí, čo milujú Ježiša, odmietame? Nestačí o niečom povedať, že „to nesmieš, lebo je to hriech“. Tak sa totiž vytvára obraz Boha (a aj Cirkvi), ktorý len tak z nejakého rozmaru čosi zakazuje, oberá človeka o radosť či rozkoš. No my vieme, že Boh práve naopak – túži, aby bol človek šťastný a prežíval radosť už tu na zemi. Ak niečo označuje ako zlé, nedovolené, nestačí len slepá viera, ale treba aj vedieť, prečo je to „niečo“ zlé.

Ako môžeš také poznanie získať? Ideálne je spojiť viac ciest – štúdium, stretávanie sa s ľuďmi, ktorí ti to vysvetlia, rozhovory, účasť na katechézach... Viem, stojí to čas a ty ho nemáš nazvyš. Nevenuješ však čas hriešnym veciam, napríklad keď sleduješ niektoré televízne programy (nekonečné seriály či hlúpe „farmy“), ak čítaš bulvárnu tlač (že ktorú? napríklad Nový čas, všetky Plus...)? Že čo je na tom hriešne? To, čo to s tebou robí – mení sa tvoje zmýšľanie na zmýšľanie sveta, nie Ježiša Krista! Prestaň to robiť a začni sa venovať Božím veciam.

Pomaly nastáva čas jesenných prác a zbožný aj bezbožný budú voziť hnoj a orať svoje polia. Obaja robia to isté. Aký je medzi nimi rozdiel? Zbožný buduje Božie kráľovstvo a v rámci toho sa stará o svoje brucho (veď je prikázanie „nezabiješ“). Bezbožný sa len stará o svoje brucho („jedz, pi, veselo hoduj“ – Lk 12, 19). Buď zbožný pri všetkom, čo robíš, a nebude ťa treba napomínať. Dostaneš dar rozoznávania a budeš bezbožnému (aj napomínaním) pomáhať, aby sa aj jeho práca s hnojom stala budovaním Božieho kráľovstva.

Láskavý Otče, ty si nás skrze svojho Syna vykúpil a prijal za svoje milované deti; s otcovskou láskou sprevádzaj všetkých, čo veria v Krista, aby dosiahli pravú slobodu a večný život. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Povýšenie Svätého kríža: Ježišov kríž

„Pľuhavá mušisko, aká je dotieravá!“ Takéto slová nedávno vyleteli z úst mojej svokry. Pousmial som sa a pokúšal som sa jej vysvetliť, načo Pán Boh stvoril muchy: „Ale, babka, taká krásna muška! Robí si len svoju povinnosť – učí nás trpezlivosti. A okrem toho, čo by jedli vtáčiky, keby nebolo múch?“

Muchy sú taký malilinký krížik v našom živote. No dôležitý – cez maličké kríže nás dobrý Boh učí zvládať väčšie až po tie najväčšie. Až po Ježišov kríž.

„Čože, my, slabí ľudia, máme niesť Ježišov kríž?“ V podstate áno. Každé ráno sa pozerám na obraz Ježiša, ležiaceho pod krížom. Skláňa sa k nemu nejaký človek. Spočiatku som ho vnímal ako Šimona z Cyrény. Až raz mi prišlo na um: „Ten človek som ja.“ A začal sa s dialóg s Pánom. „Vidíš, ako trpím, bezvládne ležím? Čo keby si mi pomohol s krížom?“ – „Ja, Pane?“ „Ty.“ Zaskočilo ma to. Prišli mi na um všetky zdôvodnenia, prečo práve ja nie – som hriešny, slabý, každú chvíľu zlyhávam, moja láska je slabučká... „Ty. Od teba chcem, aby si mi nechal stále otvorené srdce, v ktorom si môžem odpočinúť pri nesení kríža. A kým budem odpočívať, nes ho trochu ty. Neboj sa, nie celý. Len kúsoček. Mám po celom svete mnoho ľudí, ktorí takto každý deň nesú kúsok môjho kríža. Nie sú to ľudia bez chyby. Ale milujú...“

Môže sa nám zdať divné, že Ježiš aj dnes trpí, nesie kríž. Ak však veríme, že Cirkev je jeho tajomné, mystické telo, tak vieme, že naozaj trpí. Vonkajším prenasledovaním, vnútornými zlyhaniami... Kým to prvé ma dlho viedlo „len“ k modlitbe za prenasledovaných, to druhé ma často viedlo k posudzovaniu a hnevu. Avšak po zážitku s obrazom Ježiša ležiaceho pod krížom sa tieto moje postoje pomaly menia. Oveľa viac vnímam, že to Ježiš trpí, keď je jeho Cirkev ohrozovaná zvnútra či zvonku. A učím sa pri správach o takých udalostiach prejavovať Ježišovi lásku. „Milovaný, tu som pri tebe. Trpíš so svojimi prenasledovaným deťmi, trápiš sa pre ich zlyhania. Spočiň v mojom srdci. Oddýchni si v mojej láske, slabučkej ako vánok...“ (Pôvodne som mal napísané „biednej láske“. Ale hneď sa mi ozvalo vnútro: „Ako môžeš lásku Ducha Svätého nazývať biednou? Veď to nie je tvoja ľudská láska, ale moja božská, ktorú mi prejavuješ.“)

A tak prechádzam životom pod krížom. Kríž je povýšený, vyvýšený v mojom srdci. Preto sa radujem z dnešnej slávnosti, lebo je vonkajším znakom toho, čo by asi mal prežívať každý, kto miluje Ježiša – ochotne a s radosťou prijímať kríž, lebo tým Ježišovi prejavujem lásku a mám účasť na vykúpení sveta.

Som hriešnik. Vykúpený hriešnik. Svojimi hriechmi som pribil Ježiša na kríž. On mi ich odpustil a každý deň odpúšťa a robí so mnou to isté, čo som ja urobil s ním – pribíja ma na svoj kríž. Aká to láska Boha, ktorý chce, aby vykúpený človek išiel jeho cestou! Aká to láska ku mne, ktorý sa často z toho kríža chcem odtrhnúť, ktorý často odmietam trpieť a dokonca zabúdam na Ježiša a chcem ísť vlastnou cestou!

Ale niet inej cesty. Len Ježišov kríž.

Láskavý Otče, ty si poslal na svet svojho milovaného Syna, aby smrťou na kríži spasil všetkých ľudí; daj, prosíme, aby sme na zemi stále lepšie poznávali tajomstvo jeho vykupiteľskej smrti a dosiahli účasť na jeho sláve v nebi. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXV. cezročná nedeľa: Život vo vinici

Pre nás na horniakoch je práca vo vinici dosť nepredstaviteľná. Možno by nám bol bližší obraz práce na roli okolo zemiakov :-)

V každom prípade je jasné, že prácu vo vinici nemôže zvládnuť jeden človek. Jej majiteľ potrebuje dať dokopy partiu ľudí, ktorí tú prácu oddrú spolu. Ani prácu v Cirkvi, ktorá je Pánovou vinicou, nemôže zvládnuť jednotlivec. Preto si Boh povoláva mnohých ľudí a každému dáva jedinečnú úlohu. Nám, čo už vo vinici pracujeme, pritom hovorí, aby sme sa radovali z každej novej sily, ktorá prichádza na pomoc. Pričom naša radosť nemusí byť ani tak z toho, že budeme mať menej roboty (lebo mám taký pocit, že v Pánovej vinici neplatí: čím viac ľudí, tým menej práce pripadá na jedného), ale najmä z toho, že ktosi počul Pánovo volanie a uveril mu...

Pánova vinica je spoločenstvo, kde každý vkladá svoje talenty a schopnosti, aby bola čoraz krajšia a najmä úrodnejšia. Kde sa navzájom radujeme z úspechov iných a dávame to aj najavo. Teda žiadne zazeranie a šomranie...

Veľmi by som chcel, aby sme sa to naučili, aby sme mali takého ducha radosti zo šťastia iného. Viem, že nasledujúci príklad (nie celkom vymyslený) je pritiahnutý za uši, ale môže byť veľmi dobrou ilustráciou toho, na čo myslím. Predstav si, že ideš na spoveď. Vyznáš všetky svoje hriechy, oľutuješ ich, dostaneš rozhrešenie a vychádzaš vonku. A tam ťa víta zástup ľudí, ktorí nadšene kričia, volajú Bohu na slávu, blahoželajú ti... Udivene sa pozeráš, čo sa to deje. Vtedy prichádza najváženejší muž miestneho spoločenstva a hovorí ti: „Priateľu, my všetci sme sa zišli osláviť tvoje zmierenie sa s Bohom. Lebo tým si prispel ku kráse a dokonalosti nášho spoločenstva, ktorého si členom. Všetkým sa nám uľavilo a zažili sme uzdravenie vzťahov, keď si vyznal svoje hriechy a Boh ti odpustil. Blahoželáme ti a pozývame ťa radovať sa s nami. A pozri, už je v spovednici ďalší hriešnik. Modlime sa zaň, aby sa dobre vyspovedal, a nadšene ho privítajme, keď odtiaľ vyjde, lebo zažijeme ďalšie očistenie a uzdravenie.“

Pochopil si, o čo mi ide? O uvedomenie si, že ako Pánova vinica sme navzájom pospájaní. Sme naštepení na vinič, sme súčasťou Božej stavby, sme údmi Kristovho tela, sme členmi Božej rodiny. Moje dobré skutky, ale aj moje hriechy ovplyvňujú celú Cirkev. Aj tvoje. Nik z nás nie je izolovaný. Práve naopak, každý každého v Cirkvi ovplyvňuje svojím životom. Nijaké moje rozhodnutie nie je len moja vec. Čokoľvek robím, buď tým Cirkev, teda Krista a jeho deti, budujem, alebo ju zraňujem.

V súvislosti s tým som si nedávno uvedomil jeden z hlbších dôvodov, prečo neraz šomreme na našich kňazov či biskupov. Nuž nevnímame ich ako otcov v rodine. A ani oni sa tak neraz k nám nesprávajú. Jednoducho nemáme vzájomný vzťah, taký obyčajný, ľudský. Ako príklad mi prišlo na um, koľkí kňazi neoznámia vo svojej farnosti, že idú na dovolenku alebo na dva-tri dni mimo farnosť. Jednoducho zmiznú a zrazu je namiesto nich pri oltári ktosi iný. Bez slovka vysvetlenia. Keby to urobil otec v rodine, určite by bol z toho poplach, plač, strach, výčitky... A či farnosť nie je rodina, ktorá si zaslúži, aby jej otec povedal svojim deťom čo robí, kde ide, kedy sa vráti...?

Keď pán vinice dnes rozdáva mzdu, žiada od všetkých celkom obyčajnú vec – ľudskosť. Byť k druhému pozorný, láskavý, uznanlivý, dobroprajný, štedrý... Aby sme žili v rodine. V Božej rodine. Veľa šomrania a kritiky by sa stratilo, keby sme si to pri svojom konaní uvedomovali a odmietli všetky zaužívané stereotypy („čo teba do toho“, „to je moja vec“, „ja to zvládnem sám“...), ktoré nás od ľudí a následne aj od Boha izolujú. Sme povolaní byť a žiť spolu. Tak si robme navzájom radosť. Radosť v Pánovi!

Nakoniec už len jedna úžasná správa: Boha možno nájsť (pozri Iz 55, 6 – 9)!!!

Všemohúci Bože, všetky ustanovenia posvätného zákona zhrnul si do prikázania lásky k tebe a k blížnemu; daj nám silu plniť tvoju vôľu, aby sme tak mohli dosiahnuť večný život. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

XXVI. cezročná nedeľa: Skutočné pokánie

Aleluja! Je východisko! Nič nie je stratené! Existuje odpustenie! Existuje milosrdenstvo! Bože, aký si dobrý!!!

Takéto výkriky by sa túto nedeľu mali vznášať v našich kostoloch pri počúvaní čítaní zo Starého i Nového zákona. Všetci by sme mali dnes vychádzať z kostola naradovaní, že nám Boh odpustil, že nám dal cestu pokánia, východisko zo začarovaného kruhu hriechu. A tiež by sme mali vychádzať zmenení – lebo skutočná ľútosť mení život, mení konanie ľutujúceho. Okrem toho by dnes kňazi mali mať mimoriadne spovedné služby – možno až do hlbokej noci, lebo ľudia, ktorí dosiaľ prežívali spoveď len ako formalitu, si pri dnešnom Božom slove uvedomia divadlo, ktoré hrali pred Bohom i pred sebou, ochotne vystoja pred spovednicou dlhé hodiny, len aby sa zbavili svojich tiarch a zakúsili odpustenie. A skutočne budú konať pokánie..., ako som to nedávno čítal o jednom chlapovi, ktorý strávil spolu 22 rokov vo väzení za rôzne násilné činy. V deň, keď sa obrátil, chodil po dedine z domu do domu a odprosoval...

Viem, mám ideálne predstavy. Nikoho týmito riadkami nepresvedčím, aby sa zmenil. Ani jedného kňaza nenahovorím, aby sedel dnes v spovednici a čakal na zástupy kajúcnikov. Ale niečo urobiť môžem – ja mám konať pokánie. Lebo ja som ten syn, ktorý bol lenivý. A možno som ešte niečo horšie – ten syn, ktorý povedal „idem“, ale nešiel. Všeličo sa v mojom živote zomlelo, no Bohu vďaka za to, že ma priviedol k pokániu. Zachránila ma jedna rehoľná sestra, ktorá mi v lete roku 1999 povedala dve veci: „Kto si ty, žeby si práve ty nemal zlyhať?“ a „Choď na spoveď!“ Bol som na spoveď v Jubilejnom roku 2000 (po štyroch rokoch) a znamenalo to radikálnu zmenu môjho života.

A druhá vec, ktorú môžem robiť aj robím, je modlitba – aby sa stal zázrak uskutočnenia myšlienok, ktoré som vyššie napísal. Modlím sa s istotou, že Boh ma nejakým spôsobom vypočuje, lebo „nechce smrť hriešnika“. Modlím sa za kňazov, ktorí dnes kážu na tieto texty Svätého písma, aby Boh dal moc ich slovu a zároveň aby otvoril srdcia poslucháčov a viedol ich k ľútosti i k zmene života. Modlím sa za kňazov, aby očakávali, že ľudia na Božie slovo zareagujú a boli ochotní spovedať i za cenu zmeškaného obeda. Modlím sa za nás všetkých, čo budeme tieto posvätné texty počúvať, aby sme spoznali zlo svojho konania i zmýšľania a rozhodli sa pre zmenu života, ktorá sa začne hneď dnes úprimnou spoveďou (ak je to potrebné), odprosením ľudí, ktorým som ublížil, náhradou škody... Dnes, nie zajtra. Lebo „dnes je milostivý čas, dnes je deň spásy“. Ak dnes pokánie odložím na zajtra, tak ho budem odkladať každý deň... Dokedy? Keby sa v nebi dalo niečo ľutovať, tak by to určite bola ľútosť nad každým dňom, keď som bol ďaleko od Pána.

Takže ak nežiješ príkladným kresťanským životom, ako sa to spomína v modlitbe dňa, je čas zmeniť to. Pričom si nevytváraj vlastnú definíciu príkladného života, ale prijmi tú, ktorú uvádza Katechizmus Katolíckej cirkvi (1303) vymenovaním účinkov sviatosti birmovania:

„Prehlbuje naše zakorenenie v Božom synovstve, v ktorom voláme: ‚Abba, Otče!‘ (Rim 8, 15); pevnejšie nás zjednocuje s Kristom; zveľaďuje v nás dary Ducha Svätého; zdokonaľuje naše spojenie s Cirkvou; dáva nám osobitnú silu Ducha Svätého, aby sme ako praví Kristovi svedkovia slovom i skutkom šírili a bránili vieru, aby sme odvážne vyznávali Kristovo meno a nikdy sa nehanbili za kríž.“

Keď si tento text Katechizmu čítam, fakt je čas robiť pokánie a meniť život...

Dobrotivý Bože, ty najviac prejavuješ svoju všemohúcnosť, keď sa zmilúvaš a odpúšťaš; neprestajne nám dávaj svoju milosť, aby sme príkladným kresťanským životom na zemi dosiahli prisľúbenú blaženosť v nebi. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXVII. cezročná nedeľa: Štedrosť

Vieš si predstaviť, čo znamená, že Boh je štedrý? Mne pomáha predstava, že Boh by stvoril len jednu, jedinú lúku, na ktorej by síce boli všetky kvety sveta, ale len po jednom. A Boh by nám povedal: „Toto všetko viem stvoriť, ale nech vám stačí ukážka. Posielajte tu deti na exkurzie...“ Smutnosmiešna predstava, najmä keď si uvedomíme, že na celom svete sú miliardy lúk a na nich biliardy kvetov. Veľkú väčšinu z nich nikdy nikto neuzrie, no Boh im aj tak dáva vyrásť. Len tak, pre potešenie anjelov. A to sú len kvety. A čo kamene, stromy, oblaky, rieky, jazerá, ryby...? Boh je nesmierne štedrý!

Dôkazom je aj ľudstvo. Je nás teraz na zemi vyše sedem miliárd. A pre Boha nik nie je anonymný, každého pozná po mene a vie aj to, koľko má vlasov na hlave. Dokonca myslí na mňa zakaždým, keď mi nejaký vlas z hlavy spadne. Istý plešatý muž povedal, že jeho plešatosť mu pripomína, koľko ráz musel na neho Boh s láskou myslieť, kým mu vypadali všetky vlasy :-) A on teraz s láskou myslí na Boha...

Keď je Boh taký štedrý, prečo mu neveríme? Klasickým príkladom takej nevery sú potraty – „nemôžeme mať ďalšie dieťa, lebo na to nemáme“... Aby som prešiel k bežnejšiemu príkladu – nedeľná práca. „Musím pracovať aj v nedeľu, moja firma musí fungovať aj v nedeľu, lebo...“ A možno ešte častejší príklad: „Nemám času modliť sa, lebo mám veľa práce.“

Skúsim na tieto príklady nevery v Božiu štedrosť odpovedať príkladom zo židovského prostredia. V židovstve existuje prastará tradícia, že Mesiáš príde v sobotu. Preto tí židia, ktorí sa tejto tradície pridŕžajú, v sobotu nevaria, nechodia na prechádzky, skutočne nič nerobia. „Lebo ak dnes príde Mesiáš, bolo by trápne, keby ma našiel robiť veci, ktoré sú len pozemské. Nech ma nájde radovať sa a čakať!“ Chápeš? Čakajú Mesiáša! A tak spievajú, tancujú, čítajú Bibliu... a čakajú. Keď potom vyjde na oblohe prvá hviezda a sobota sa skončí, sklamane hovoria: „Tak Mesiáš dnes neprišiel, možno na budúcu sobotu.“ A začínajú pracovať. Dnes však k tomu často hovoria aj toto: „Kresťania nemôžu mať pravdu. Tvrdia, že Mesiáš už prišiel a že sa s ním stretávajú v kostole. Prečo to na nich nevidno, keď z kostola vyjdú?“

Au! Až to zabolí čítať taký príklad. Prečo na mne nevidno pri vychádzaní z kostola po svätej omši, že som sa stretol s Mesiášom?

Na Kysuciach sa možno pred každým kostolom v nedeľu predávajú korbáčiky, med, orechy, mak... A ľudia vychádzajú z kostola a kupujú. Nečakajú Mesiáša, ale návštevu. Alebo využijú príležitosť na dobrú kúpu. Lebo si myslia, že im doma niečo chýba. Jednoducho neveria, že ak dajú nedeľu Bohu, tak Boh sa im o všetko postará. Štedro.

Ešte raz o Židoch. Poznáš dôvody, prečo Boh dopustil babylonské zajatie? Aj preto, že nezachovávali príkaz o siedmom a o jubilejnom roku. Každý siedmy rok nemali orať ani siať, mali jesť len to, čo sa urodí samé. Aby si zem oddýchla. A po 7 x 7 rokoch nasledoval jubilejný rok (teda každých 50 rokov), keď tiež nemali orať ani siať (teda dva roky za sebou nemali obrábať pôdu), mali odpustiť všetky dlhy, vrátiť pozemky ich pôvodným majiteľom a prepustiť otrokov. Mali sa spoľahnúť na Božiu starostlivosť a štedrosť. No Židia sa na to vykašlali a ich „vinica spustla...“

Máme úžasného Boha. Okrem toho, že je štedrý, je aj nesmierne trpezlivý. Aj s tebou. Čaká, že uveríš v jeho štedrosť a starostlivosť.

Už len posledný príklad. Vieš, prečo je prikázaný tzv. eucharistický pôst, teda hodinu pred svätým prijímaním nejesť? Nie preto, žeby Pánu Ježišovi prekážalo, že máš niečo v žalúdku. Ale preto, aby si jemu aj ľuďom okolo seba dal najavo, že nič iné ťa nemôže nasýtiť. Niektorí úzkostlivo dodržiavajú tú hodinu a ešte sa v kostole pozerajú na hodinky, či sa už môžu postaviť do radu... Iní sa postia možno celé popoludnie, pričom na to ani nemyslia, len túžia byť s Ježišom...

Takže dnes sa stretávajú Božia štedrosť a naša malosť. Božia starostlivosť o vinicu a naša ustarostenosť o úrodu. Skús sa tento týždeň každý deň aspoň raz v nejakej veci spoľahnúť na Boha. Pričom nezabudni na starú pravdu: „Všetko rob tak, akoby to záviselo len od teba, a pritom dôveruj tak, akoby to záviselo len od Boha.“ Bude sa ti ľahšie a radostnejšie žiť. Dokonca si možno budeš aj spievať...

Všemohúci a večný Bože, vo svojej štedrosti dávaš prosiacim viac, než si zasluhujú a žiadajú; prosíme ťa, odpusť nám viny, čo znepokojujú naše svedomie, a udeľ nám aj tie milosti, o ktoré sa ani neodvažujeme prosiť. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXVII. cezročná nedeľa: Zvykli sme si

Oznam v miestnom rozhlase: „Túto nedeľu príde do našej obce vzácny hosť. Volá sa Ježiš Kristus. Možnosť osobnej audiencie bude celý deň v miestnom kostole, ktorý bude otvorený od polnoci do polnoci. Okrem toho budú tri slávnostné hostiny, na ktoré je každý pozvaný. Vyžaduje sa slávnostné oblečenie srdca.“

Čo si myslíš, koľko ľudí by si našiel o polnoci v kostole, aby boli medzi prvými, ktorí sa s Ježišom stretnú? Aký by bol záujem o také stretnutie v priebehu dňa? Sú okolo teba ľudia, čo by išli v taký deň na stavbu alebo na pole pracovať?

Radšej nechcem poznať tvoje odpovede. Lebo sú takmer určite také ako moje. Zvykli sme si, že Ježiš je stále v nami a už nás nevzrušuje nejaký oznam o možnosti byť s ním... Navyše pravdu o jeho prítomnosti medzi nami neberieme celkom vážne...

Skús sa teraz pozrieť na seba. Utekal by si o polnoci do kostola, aby si si zabezpečil dobré miesto, čo najbližšie pri Ježišovi? Ozaj, a keď si na svätej omši, tak radšej niekde v kútiku, alebo čo najbližšie pri oltári?

Srdce mi plače pre ľahostajnosť katolíkov k najvýznamnejšej osobe celých ľudských dejín. Možno by som sa tomu nečudoval, keby bol Ježiš mŕtvy a my by sme si naňho len s úctou spomínali. Ale Ježiš je živý, tu s nami – a mnohými z nás to vôbec nepohne. „Čo preboha odo mňa chceš? Chodím každú nedeľu do kostola, každý prvý piatok na spoveď, modlím sa každý deň ruženec, modlím sa ráno aj večer, pred jedlom i po jedle, tak čo odo mňa chceš?“

Vieš, čo chcem? Aby na tebe bolo vidieť radosť, že si s Ježišom, radosť, lebo si vykúpený, radosť, lebo si zasypaný Božími darmi, radosť, lebo trpíš s Ježišom na kríži. Chápeš? Ak si len plníš nejaké povinnosti, no neraduješ sa zo svojho vykúpenia, tak načo ti je také kresťanstvo? Je to vôbec kresťanstvo? Nie je to len súhrn príkazov a zákazov, pravidiel a zvykov? Kde je potom radosť z vykúpenia, radosť so života s Bohom? Radosť aj v utrpení!!!

Môj Boh mi pripravil hostinu a ja sa na nej každú nedeľu radujem! Nie preto, žeby som mal vynikajúcu náladu a že omša je perfektne slávená, ale preto, že som s ním! Vierou vidím Ježiša v kňazovi, počúvam Ježišov hlas v slove, prežívam jeho prítomnosť v spoločenstve a prijímam ho ako pokrm v Eucharistii. Toto je pravda, ktorú mi nemôže zobrať nijaká nálada či vonkajšie okolnosti. Nežijem podľa toho, čo vidím, ale podľa toho, čo verím!

Viem, mnoho krát nás chce diabol obrať o radosť. Dá nám pred oči všetky nedostatky, ktoré vidíme na kňazovi, na ľuďoch, na speve, na kázni, na dĺžke liturgie... Ale prečo sa dáš oklamať? Veď podstatou svätej omše je stretnutie sa so živým Ježišom. On je Pán!!!

Vieš, čo od teba chcem? Aby si každú nedeľu nadšený chodil na hostinu s Ježišom. Aby si sa každý prvý piatok stretol s milosrdným Ježišom a oslavoval jeho milosrdenstvo vo sviatosti zmierenia. Aby si každý deň spolu s Pannou Máriou pozoroval Ježišov život a premieňal sa na jeho obraz. Aby si každé ráno i večer pozdravil Milovaného a prejavoval mu svoju lásku i dôveru. Aby si pri každom jedle stoloval s Ježišom a radoval sa z jeho darov, ktoré ti dal na výživu tela. Všimol si si, že je to ten istý zoznam, ktorý som uviedol vyššie? Len má iný motív...

Nemusíš sa stále usmievať od ucha k uchu. Aj slzy sa môžu a neraz aj majú objaviť v tvojich očiach. Ale nedaj si zobrať radosť v srdci – radosť z toho, že si s Ježišom v šťastí i nešťastí, v zdraví i v chorobe. Skôr či neskôr sa prejaví aj na tvojej tvári. A staneš sa svedkom prítomnosti živého Ježiša.

Prosme Boha, aby sme raz nepočuli oznam: „Pretože o stretnutie s Ježišom najbližšiu nedeľu nik neprejavil záujem, v tunajšom kostole bude diskotéka a otvorený bar. Všetkých pozýva diabol.“

Prosíme ťa, všemohúci Bože, nech nás tvoja milosť ustavične predchádza i sprevádza, aby sme vždy horlivo konali dobré skutky. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXIX. cezročná nedeľa: Zmysel

Dnešné texty sú dôkazom, že Boh skutočne má úlohu a poslanie pre každého človeka. Ani jeden nie je na svete náhodou. Ani pohan Kýros. Dostal veľkú úlohu – umožniť naplnenie proroctiev o návrate Izraelitov z babylonského zajatia. Zrejme ani nevedel, na akom úžasnom diele má podiel. Podobne rímsky cisár. Nemal ani potuchy, že sám Boží Syn bude dbať o poriadok v jeho ríši. A farizeji? Aj ich Boh povolal, aby hľadali pravdu. Urobili však chybu – na rozdiel od Kýra boli takí zameraní na pravdu, že nespoznali Pravdu...

A čo ty? Vieš, že máš účasť na nesmierne veľkom vesmírnom príbehu boja medzi dobrom a zlom? Že každý dobrý skutok, každé potešujúce a povzbudzujúce slovo, všetko, čo robíš s dobrým úmyslom (aj keď to niekedy nedopadne podľa tvojich predstáv), napomáha konečnému víťazstvu dobra? Ale aj všetko zlé, čoho sa dopustíš, to víťazstvo akoby odďaľuje? Nie, tvoje zlé skutky či myšlienky alebo slová nepomôžu k víťazstvu zla, lebo ono je už porazené smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista, ale môžu spôsobiť, že ty sám sa raz definitívne zaradíš na stranu zla, na stranu porazených. Nie je však lepšie byť na strane víťaza?

Možno pochybuješ o tom, že si dôležitý, jedinečný a nenahraditeľný človek. Ako mi to kedysi napísal spolužiak z gymnázia: „Koho by už zaujímal môj život, všedný a jednotvárny?“ Nuž chcem ti povedať, že mňa. A určite Boha. Na mňa kontakt nemáš, ale máš priame spojenie s Bohom – modlitbu. Skús mu porozprávať o tom, čo si robil včera či dnes. Boha zaujímajú jednoduché, každodenné veci – veď bez nich by sa nediali ani tie veľké, mimoriadne a výnimočné. Hoci môže byť veľký rozdiel medzi tým, čo pokladáme za veľké a výnimočné my, a čo za také pokladá Boh

Už som tu kedysi spomínal modlitbu jednej rehoľnej sestry: „Bože, daj, aby som žila až do smrti.“ My tu nie sme nato, aby sme čakali na smrť (aj keď sa denne na ňu pripravujeme), ale aby sme do posledného dychu aktívne konali Božie dielo. Pričom slovo aktívne neznamená len nejakú prácu či činnosť, ale aj pokojné prijímanie utrpenia, znášanie neúspechov, možno zmierenie sa s nevládnymi nohami či celým telom... Čiže ide o to, aby sme skutočne žili až do smrti – vedome a ochotne prijímali Božiu cestu. Pred očami mám pritom svoju mamu, ktorá roky nebola v nedeľu na svätej omši – nemohla chodiť. Keď tento svoj kríž prijala, keď uverila, že Boh ju nechce mať v kostole, ale doma pri rádiu, prestala nad sebou nariekať a nadobudla pokoj...

Tento týždeň ma okrem mojej práce v zamestnaní čaká rýľovanie záhrady vrátane vozenia hnoja, vymetanie sporáka v kuchyni, varenie zemiakov pre sliepky, posledné pokosenie trávnika, kúrenie v kotle na pevné palivo (aj vyberanie popola)... Chcem to robiť pre Boha. Pre víťazstvo jeho kráľovstva. Už ráno si vzbudzujem tento úmysel a ak sa podarí, tak si ho cez deň obnovím. Nerobím nič zvláštne. Môj život je navonok všedný a jednotvárny. Ale mám podiel na Ježišovom víťazstve na zlom!

Prosím ťa, maj tento podiel aj ty!

Ozaj, ešte mi prišlo na um – pomodli sa za Kýra, za rímskych cisárov aj za farizejov, ich učeníkov a herodiánov z dnešného evanjelia Odpočinutie večné... Aj tým prispeješ k definitívnemu príchodu Božieho kráľovstva.

Všemohúci a večný Bože, pomáhaj nám, aby sme vždy ochotne plnili tvoju vôľu a slúžili ti s úprimným srdcom. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXX. cezročná nedeľa: Čnosti

Vieš, aký je rozdiel medzi hodnotami a čnosťami? Hodnoty sú relatívne, zvlášť v našej dobe. V podstate platí asi niečo takéto: „Ty máš svoje hodnoty, ja mám svoje. Ja sa do tvojich nestarám, ty sa nestaraj do mojich.“ Potom to v praxi vyzerá tak, že keď veriaci katolík protestuje proti eutanázii alebo rodovej ideológii, je označovaný za nepriateľa slobody, lebo neuznáva hodnoty toho druhého. „Idem na potrat. Ty sa do toho nestaraj, je to moje právo a moja hodnota. Ak máš inú, ži si ju, ale mne daj pokoj a neobmedzuj moju slobodu.“

Práve pre túto relativitu sa potrebujeme vrátiť k čnostiam. Tak, ako v dnešnej modlitbe dňa prosíme Boha, aby ich v nás rozmnožil.

Čo znamená nielen mať, ale aj žiť čnosť viery? Napríklad aj uprostred utrpenia vyznávať, že Boh sa o mňa stará. Alebo pri gratulácii nedať na prvé miesto „želám ti hlavne zdravíčko“, ale „želám ti najmä pevnú vieru, priateľstvo s Bohom, jeho požehnanie“. Tiež v takej celkom bežnej veci, ako je počasie, nerozčuľovať sa nad tým, že prší alebo je zima, ale byť presvedčený, že Boh nám dáva presne to, čo potrebujeme pre večný život... Že je prehnané takto hovoriť? Nuž ak sme Boha vytisli zo svojho každodenného života, tak je. Ak je Boh Bohom len v nedeľu jednu hodinu, tak nemám čnosť viery, ale len dar, ktorý nepoužívam, nerozvíjam. No definícia čnosti hovorí, že je to neprestajná, trvalá dispozícia konať dobro, v tomto prípade konať podľa viery.

Niekedy napríklad ľudia hovoria, že chodia do kostola, lebo sa tam dobre cítia. Zvyknem na to reagovať, že iní ľudia sa dobre cítia v krčme. Chodím do kostola, lebo verím, že tam sa osobitným spôsobom stretávam s Bohom. A pritom sa tam môžem, ale nemusím aj dobre cítiť.

Konkrétnym prejavom čnosti viery je prijatie dieťaťa. Ak verím Bohu, že je starostlivý Otec, nikdy s potratom nebudem súhlasiť. Ak na vieru kašlem, tak schválim potrat aj eutanáziu, lebo ľudsky sa to zdá ako dobré riešenie...

A čo láska? Myslíš, že by sme mali toľko rozvodov a nešťastných manželstiev, keby manželia rozvíjali čnosť lásky? Nie lásku ako cit, ale ako stálu dispozíciu konať dobro druhému pre jeho večný život. A to sa týka aj súdov, sporov, nepriateľstiev... Čnosť ma učí konať dobre, aj keď to tak necítim. Ale viem, že je to správne, preto tak konám. Preto odpúšťam, preto prosím o odpustenie.

A nádej? Nuž toto je možno najťažšia čnosť. Čítal som kdesi, že anjeli sa pýtali Boha, čo na ľuďoch najviac obdivuje. A Boh odpovedal: „To, že majú nádej. Prežijú ťažký deň, nič sa im nedarí, ale ďalšie ráno vstávajú a hovoria si: ‚Dnes hádam bude lepšie.‘“ Áno, nádej znamená dôverovať, že Boh má pre mňa každý deň pripravené to najlepšie. Aj keď to ľudsky môžem vidieť a vnímať ináč. No na konci dňa mu zakaždým poďakujem, lebo určite mi dal to, čo najviac potrebujem pre svoj večný život. Hoci to je v dôsledku pôsobenia zla spojené s utrpením a s krížom. No „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). Takú nádej môžeme veľmi živo prežívať pri pohrebe blízkej osoby – keď pri hrobe nenariekame, ale naše slzy zármutku sú sprevádzané tichým úsmevom plným nádeje na stretnutie v nebi. Nikdy nezabudnem, ako sme pri pohrebe mladej dievčiny, kamarátky, ktorá zahynula pred tridsiatimi rokmi v Tatrách, spievali pieseň Idem tam do Božej zeme, kde vládne jas. A nádej nám hovorila, že je to pravda, že išla do Božej zeme. A že sa s ňou raz stretneme.

Svätý Bazil Veľký definoval čnosť ako „používanie schopností, ktoré nám dal Boh na konanie dobra, pod vedením správneho svedomia podľa Pánovho prikázania“. Božské čnosti sme dostali, treba nám ich len rozvíjať. Dnes to znamená aj to, že sa nedáme ohlúpiť zmýšľaním sveta a budeme sa usilovať vidieť Boha za všetkým, čo sa okolo nás a vo svete deje. Tiež za zlom – nie ako pôvodcu zla, ale ako toho, ktorý aj zo zla, spôsobeného zlým duchom, dokáže vyťažiť dobro. Diablovi naprotiveň...

Skús sa vrátiť k čítaniam zo Svätého písma z tejto nedele a vnímaj, ako sa v nich čnosti rozmieňajú na drobné (Ex 22, 20 – 26). Ako vedú k oslave Boha (18. žalm). Ako vyzdvihujú konanie podľa viery (1 Sol 1, 5c – 10). A napokon ako sám Ježiš hovorí, že najdôležitejšia je láska (Mt 22, 34 – 40). Neskúšaj cestu hodnôt, vráť sa k čnostiam. Čnostný život ti ukáže aj správne hodnoty.

Všemohúci a večný Bože, rozmnož v nás vieru, nádej a lásku a pomáhaj nám milovať, čo prikazuješ, aby sme dosiahli, čo sľubuješ. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

XXXI. cezročná nedeľa: „Dušičky“

Je pre mňa záhadou, prečo sme sa ako Cirkev nechali zahnať s pohrebmi (aj s témou smrti) na cintoríny do Domov smútku (či nádeje, ako ich niekde volajú). Viem, že sú na to praktické dôvody, ale je vždy to, čo je praktické, zároveň aj najlepšie? Nemal by zomrelý člen Cirkvi odchádzať na odpočinok z kostola? Odprevádzaný farským spoločenstvom, nielen najbližšou rodinou a pár ženami, ktoré berú svoju účasť na pohreboch ako službu (za čo im patrí chvála a uznanie)?

Viem, že to, čo teraz napíšem, môže niekoho pohoršiť, ale risknem to. Mám predstavu o svojom pohrebe.

V prvom rade by som bol veľmi rád, keby ma po smrti nedali niekde do chladničky, ale aby ma nechali doma a tam sa pri mne modlili. Keď vieme dávať na cintoríny drahé pomníky – vraj ako prejav úcty k zosnulému –, je taký problém mať ako prejav úcty modlitbovú službu pri mŕtvom doma? Nikdy nezabudnem, ako som strávil noc pri svojom mŕtvom otcovi. A o desať rokov neskôr pri mame. Bol to čas ďakovania i odprosovania aj odpúšťania...

Potom by som chcel, aby pohrebná svätá omša bola v kostole. Za účasti farského spoločenstva. Úvodná pieseň by bola Raduj sa, Cirkev Kristova... Veľkonočná! Veď smrť bez Veľkej noci je tragédia. Ale so zmŕtvychvstalým Ježišom je návratom domov...

Prvé čítanie by som chcel mať z Druhej knihy Samuelovej o prenášaní archy zmluvy do chrámu. Mali sme ho na našej svadbe a pri mojom pohrebe by hovorilo o tom, že aj mňa teraz Pán prenáša do nebeského chrámu, lebo som bol počas života jeho nositeľom a príbytkom ako pokrstený. Neraz nie vzorným nositeľom, ale dúfajúcim v jeho milosrdenstvo.

Žalm je pre mňa na pohreb jednoznačný: „Zaradoval som sa, keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho“ (Ž 122). Žalm radosti z návratu domov!

Evanjelium by som chcel o poklade na poli, o vzácnej perle. Uchvátilo ma totiž vysvetlenie, že tým pokladom, tou perlou môžem byť ja a Ježiš je ten, ktorý dal všetko za to, aby si ma získal. Veľmi by som chcel, aby kazateľ túto pravdu potom oznámil v homílii.

Bol by som veľmi rád, keby spoločné modlitby veriacich neboli nejaké paušálne z knihy, ale bratia a sestry, s ktorými som sa modlieval modlitby chvál, by rozozneli kostol chválami Božej dobroty. Spevmi v jazykoch. Jednoducho radosťou z Božieho víťazstva...

Rímsky kánon a slávnostné trojité Amen na jeho záver je samozrejmosťou... Počas svätého prijímania (prosím, pod oboma spôsobmi!) by mohlo znieť slávnostné Aleluja z Händlovho Mesiáša. Na oslavu Boha, ktorý nás sýti svojím telom a krvou. A tiež preto, lebo idem do Božej zeme, kde vládne jas. Je to nesmierny dôvod na radosť!

A po požehnaní by som chcel pieseň k Matke ustavičnej pomoci. „Syn tvoj drahý, prv než skonal, keď ho súžil smrtný znoj, k tebe, Matka, z kríža zvolal: Žena, pozri, hľa, syn tvoj!“

Nasledovala by púť viery na cintorín. Potešilo by ma, keby prišli všetci gitaristi, s ktorými som kedy spieval (najmä na stretnutiach v podzemnej Cirkvi) a celou cestou na cintorín by znelo Z mŕtvych vstal Pán, úžasná pieseň neokatechumenátu. Aké by to bolo svedectvo viery! Nie mojej, veď mňa by už len niesli, ale všetkých tých usmiatych ľudí, ktorí veria vo vzkriesenie tela a vo večný život!

Na záver obradu pri hrobe by všetci spievali Toto je deň, ktorý dal nám Pán...

A mám aj jednu márnivú predstavu – v miestnom rozhlase by po pohrebe znelo Čajkovského Capriccio.

Rozumieš? Dnes Cirkev nenarieka nad tými, čo zosnuli, ale pomáha im prejsť do neba. Pohreb nie je časom smútku, ale len zármutku. No predovšetkým nádeje. Radostnej nádeje. Lebo život sa smrťou nekončí, iba mení... Ideš aj ty do Božej zeme?

Bože, kráľ neba a zeme, veď a posväcuj dnes naše srdce i telo, spravuj a ovládaj naše myšlienky, reči a skutky podľa tvojho zákona a podľa tvojich prikázaní, aby sme s tvojou pomocou dosiahli spásu a slobodu tu i vo večnosti. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


Výročie posviacky Lateránskej baziliky

Čo ťa spája s ľuďmi v tvojej farnosti? Dobré vzťahy? Spolu sa modlíte? Robíte zaujímavé akcie? To všetko je fajn. No najdôležitejšie, čo nás spája, je krst a Eucharistia. Krstom sme sa stali údmi Kristovho tela, Cirkvi, Eucharistiou sa toto „členstvo“ upevňuje a prehlbuje. A sviatosťou zmierenia sa uzdravuje. Všetko ostatné – malé spoločenstvá, akcie, stretnutia... – má svoj koreň, svoje opodstatnenie v týchto sviatostiach, v tej pravde, že sme Božím chrámom tak jednotlivci, ako aj miestna cirkev, ktorá je súčasťou celej Cirkvi. Takáto vízia nás chráni pred závisťou, hnevom, ohováraním..., lebo vnímame ľudí okolo seba ako súčasť vlastného tela: „Som Kristov a ľudia okolo mňa sú tiež jeho.“

Ak spomenuté hriechy v tvojom živote či v živote tvojej farnosti sú, podstata problému je kdesi v chápaní Cirkvi ako živého tela, ako Božej stavby, ako Božieho ľudu... Dnešná slávnosť a každá slávnosť posviacky chrámu by mala napomôcť prehĺbeniu chápania prežívania Cirkvi ako spoločenstva vykúpených.

Každý kostol má dve základné úlohy. Jedna je daná tým, že v ňom prebýva Boh a koná sa v ňom bohoslužba. Druhá spočíva v tom, že je znakom prítomnosti živej Cirkvi v danom mieste. Kým prvá je fakt, na ktorý v podstate nemáme nijaký priamy vplyv, druhá veľmi závisí od toho, ako žijeme svoju spásu, ako tvoríme viditeľné spoločenstvo. Vo svete je mnoho kostolov, ktoré majú už len historickú a umeleckú hodnotu, nie sú symbolom nijakého spoločenstva, dokonca v nich už ani nie je Eucharistia... Ako sa to stalo? Ľudia sa zamerali na seba a zabudli na Boha. Hovorím to veľmi všeobecne, konkrétne historické okolnosti mohli byť rôzne, ale kdesi v pozadí je asi toto – veriacich ubúdalo a pribúdalo neveriacich.

Čo charakterizuje živú Cirkev? Päť vecí – modlitba (predovšetkým svätá omša, ale aj modlitbové spoločenstvá), Sväté písmo a učenie Cirkvi (nielen homílie, ale aj biblické štúdium a biblické skupiny), slávenie sviatostí (zdôrazňujem slovo slávenie; pričom viem si predstaviť aj fungovanie skupín laikov, ktoré pripravujú liturgické slávnosti po obsahovej stránke) a napokon služba prejavovaná v dvoch rovinách – služba v Cirkvi (miništrovanie dospelých, lektori, upratovanie kostola, pastoračné centrum, vedenie modlitbových skupín, skupín biblického štúdia, katechizácia... – aj tie posledné ako služby laikov, nie kňaza) a služba v spoločnosti, prejavovaná najmä charitou a záujmom o veci verejné (poviem takú myšlienku – do miestnych zastupiteľstiev by mali hrnúť predovšetkým praktizujúci kresťania; je pre mňa záhadou, prečo túto oblasť nechávame na tých, čo Boha nemilujú alebo im je ľahostajný...).

Čiže nie množstvo akcií, ich pestrosť a zaujímavosť, ale tých päť vecí rozhoduje o tom, či je daná miestna cirkev živá, či kostol v nej je len na jeho prvú úlohu (Boží príbytok a bohoslužba), alebo či plní aj tú druhú – je znakom prítomnosti živej Cirkvi.

Čo môžeme osobne v tejto veci urobiť? Prvá vec je udržiavať zdravie v tele Cirkvi – predovšetkým sviatosťou zmierenia. Potom upevňovať zväzky, ktoré medzi nami vznikli krstom – najmä prijímaním Eucharistie. A od toho sa odvíjajú ďalšie veci, načrtnuté v charakteristike živej Cirkvi. Založ skupinku biblického štúdia. Pozvi pár ľudí k sebe a začnite sa spolu modliť. Choď za kňazom a povedz mu, že chceš čítať čítanie pri svätej omši alebo byť mimoriadnym rozdávateľom Eucharistie (vieš, ako by sa potešili mnohí nevládni, keby si im každú nedeľu doniesol Pána Ježiša?). Zorganizuj miestnu charitu. Kandiduj vo voľbách... Oh, úloh je toľko...

Slávnosť výročia posviacky ktoréhokoľvek kostola je pripomenutím si a ďakovaním, že v tej farnosti kedysi bola taká živá Cirkev, že chcela mať vonkajší znak svojho života s Bohom. Je časom spytovania svedomia, či sme verní odkazu týchto našich otcov, ktorí chrám stavali. Je časom nového rozhodnutia sa pre život s Bohom...

Vznešený Bože, pripravuješ si z nás ako zo živých a vybraných kameňov duchovný chrám; prosíme ťa, zošli svojej Cirkvi Ducha Svätého, aby neprestajne pôsobil v tvojich veriacich a budoval z nich nebeský Jeruzalem. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXXIII. cezročná nedeľa: Štastie

Keď si čítam modlitbu dňa tejto nedele, tak uvažujem nad tým, či by po nej nemal byť priestor na ešte jeden úkon kajúcnosti. Lebo je zjavný rozpor medzi tým, čo v modlitbe hovoríme, a tým, ako v skutočnosti žijeme. Tvrdíme, že skutočné šťastie je v službe Bohu. Ale neraz ho hľadáme kdesi inde. Svojím konaním, zmýšľaním a najmä hovorením slová tejto modlitby veľmi často popierame.

Predstav si, že ideš niekomu blahoželať k narodeninám a povieš mu: „Želám ti do ďalších rokov, aby si každý deň prežíval skutočné šťastie v službe Bohu.“ Asi by na teba vypleštil oči a pokladal ťa za náboženského fanatika – v tom lepšom prípade...

Neznamená to však, že všetci sme takí. Poznám v našej farnosti jednu staršiu pani, žije sama. A takmer každý deň navštevuje chorých a starých ľudí. Zo svojho dôchodku nakúpi ovocie a ide od jedného k druhému. Nemáme vo farnosti organizovanú charitu, ale tú pani pokladám za charitu. Nachádza svoje šťastie v službe Bohu.

Istí manželia s piatimi deťmi zobrali nedávno k sebe krstnú dcéru, ktorú aj s rodičmi vyhodil majiteľ bytu, lebo neplatili nájomné. Dali jej strechu nad hlavou, zabezpečili, že mohla nastúpiť do školy, hoci už je november (nechodila do školy, lebo nemali peniaze na autobus), stravujú ju, šatia... Nachádzajú svoje šťastie v službe Bohu.

Viem o kňazovi, ktorý počas „dušičkovej“ oktávy nosil sväté prijímanie ľuďom, ktorí sa v tie dni nemohli zúčastniť na svätej omši (robili v popoludňajšej smene, no svätá omša bola len večer), túžili však získať plnomocné odpustky. Nemusel, ale nachádza svoje šťastie v službe Bohu.

Určite aj ty takých ľudí poznáš. Ako by si im mohol pomôcť? Ako by si mohol nasledovať ich príklad?

Keď si dnes počúval prvé čítanie o statočnej žene, možno si porovnával text so svojou manželkou alebo si sa s tou ženou porovnávala ty sama. Myslím, že biblický ideál vyšiel z toho porovnávania víťazne . Ale nemaj preto mindráky. Dôležitá je usilovnosť, ochota konať a žiť podľa Božích zámerov. Tu si možno povieš, že tebe to nejde, že si starý, chorý, nevrlý, unavený... Ale to nie je prekážka pri službe Bohu! Možno poznáš meno Marta Robinová (1902 – 1981). 8. novembra bola zverejnená správa o potvrdení jej hrdinských čností. Táto žena veľkú časť svojho života strávila ochrnutá na lôžku. Vyše 50 rokov nejedla, nepila, nespala, žila z Eucharistie. A hoci nemohla nič fyzicky robiť, dúfam, že raz bude vyhlásená za svätú. Lebo mnohým ľuďom pomohla nájsť cestu k Bohu a s Bohom. Svoje skutočné šťastie našla v službe Bohu. Ochrnutá slúžila...

Tak dosiahni aj ty dnes svoje skutočné, dokonalé, trvalé šťastie. Poslúž Bohu vo svojom blížnom. Neznamená to, že sa budeš cítiť šťastný. Ale budeš šťastný. Aj s krížom na ramenách...

Pane a Bože náš, pomáhaj nám, aby sme ťa radostne a oddane uctievali, lebo trvalé a dokonalé šťastie dosiahneme iba vtedy, keď budeme vždy slúžiť tebe, pôvodcovi všetkého dobra. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.


XXXIV. cezročná nedeľa: Kráľ kráľov

Môže sa zdať infantilné alebo fanatické v dnešnom svete vyhlasovať, že Ježiš je Kráľom kráľov a Pánom pánov. Veď to vyzerá tak, že kresťanstvo bude čoskoro prevalcované gender ideológiou, islamským kalifátom a formalizmom samotných kresťanov. Keď sa však pozrieme do nie dávnych dejín, tak vidíme v minulom storočí triedny boj, dve svetové vojny, fašizmus i socializmus... Všetko je preč, za nami, ale Cirkev je tu stále, ako maják stojí na skale a vždy ohlasuje rovnaké pravdy o hriechu i vykúpení. Len s tým formalizmom si akosi nevieme rady...

Aké posolstvo teda obsahuje sviatok Krista Kráľa, ak to nie je nostalgické vyjadrenie nenaplnenej túžby, aby si ten „náš kráľ“ podmanil všetkých iných vládcov a aby nám bolo dobre, kým tým ostatným zle?

Čítal som nedávno v jednej knihe o tom, ako autorka bojovala so svojím strachom. Hľadala vo Svätom písme myšlienky, ktoré jej hovorili, že sa nemá báť, že je milovaná, chránená, dôležitá... A keď ju strach niekedy prepadol, tak sa k tým myšlienkam vracala, vo viere ich vyslovovala a pred mocou Božieho slova strach musel ustúpiť... V jednej piesni je to vyjadrené slovami: „Vyvyšujem ťa nad týmto dňom...“

Tak aj naša viera, že Ježiš je Kráľ, skutočný a jediný vládca celého sveta, má byť prejavom duchovného boja. Svet nám ponúka iný pohľad, noviny zostavujú rebríčky najmocnejších, no my pri pohľade na ne vyznávame a vyhlasujeme: „Nad týmto všetkým je Ježiš Kristus.“ Vyvyšujeme Ježiša, vyvyšujeme svojho Boha nad každú inú moc a silu. Nie tak, žeby sme my sami niečo pridávali jeho veľkosti a nasilu ho pretláčali na prvé miesto. Len jednoducho konštatujeme fakt, ktorý je pravdou viery: „Preto ho [Ježiša] Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno na nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: ‚Ježiš Kristus je Pán!‘ na slávu Boha Otca“ (Flp 2, 9 – 11). Dnešný sviatok je vyznaním našej viery. A nádeje, ktorá nesklame – Boh raz príde v sláve a bude súdiť živých i mŕtvych. Žijeme v nádeji, že si nás postaví po svojej pravici...

Z mnohých rozhovorov viem, že optimistické očakávanie posledného súdu (ktoré môžete vnímať v predchádzajúcej vete) je pre mnohých kresťanov prejavom trúfalosti a nedostatku pokory. Z celého srdca s nimi nesúhlasím :-) Pre mňa je to vyjadrenie dôvery v Božiu lásku a milosrdenstvo. Veď ak som stretol Ježiša, ak som mu zveril svoj život, ak denne zakúšam jeho milosrdenstvo, ak sa s ním veľmi často stretávam vo sviatostiach, vo Svätom písme, v spoločenstve Cirkvi, tak čoho sa bojím? Vari sestra Faustína vo svojom Denníčku nespomína Ježišove slová, že každému, aj najhoršiemu hriešnikovi dáva vo chvíli smrti spoznať svoju nesmiernu lásku a znovu sa pre neho rozhodnúť? Vari sa nemodlíme (najmä v byzantskej liturgii) za dobrú odpoveď na poslednom Kristovom súde? Tak prečo sa bojím? Prečo proti svojmu strachu nebojujem Ježišovými prisľúbeniami? „Vyvyšujem ťa, Pane, nad svojím strachom...“

Všetci chceme byť šťastní. Dnešný sviatok nám ponúka recept, veľmi presný návod, so stopercentnou zárukou, ako dokonalé šťastie dosiahneme. Nie peniaze, nie majetky, nie úspechy, ale služba Ježišovi a s Ježišom.

Tak mi, prosím, odpovedzte, prečo toľko kresťanov stále hľadá a skúša iné recepty?

Všemohúci a večný Bože, ty si rozhodol všetko obnoviť a zjednotiť vo svojom milovanom Synovi, Kráľovi neba i zeme; prosíme ťa, daj, aby sa všetko tvorstvo, vyslobodené z otroctva hriechu, podrobilo tvojej božskej moci a bez prestania ťa oslavovalo. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Farská knižnica

uverejnené 15. 10. 2013, 2:18 používateľom Jozef Možiešik   [ aktualizované 15. 10. 2013, 2:18 ]

Farská knižnica sa nachádza v priestoroch kláštora kapucínov. Bohatý knižničný fond obsahuje cca. 3000 titulov a všetky sú vám plne k dispozícii. Knižnica slúži ako:
Čitáreň
  • návštevník si knihu sám vyberie a po prečítaní v čitárenskom kútiku ju podľa označenia vráti na jej miesto.
Požičovňa kníh
  • Výpožičná doba je jeden mesiac;
  • naraz si možno vypožičať maximálne 3 knihy;
  • knihy vydávajú len pracovníci, zodpovední za knižnicu.
Poplatok za členský preukaz
  • žiaci a študenti: 0,5€/rok
  • dospelí: 1€/rok
Hodiny pre verejnosť - farská knižnica je vám k dispozícii:
  • utorok: 14:00-16:00
  • streda: 08:00-10:00
Mám doma kvalitné knihy, ktoré už nepotrebujem... Darujte ich farskej knižnici a obohatíte aj iných z nášho spoločenstva.

Aktivizačník

uverejnené 4. 10. 2013, 6:23 používateľom Jozef Možiešik   [ aktualizované 16. 4. 2014, 3:25 ]

Projekt ukončený 21.11.2013.

V Roku viery vám ponúkame týždenné zamyslenia nad Božím slovom pod názvom Aktivizačník. Autor ich tak nazval v nádeji, že nás tieto teoretické stretnutia s Božím slovom budú inšpirovať ku konkrétnym skutkom vo všedných dňoch Roku viery. Prajeme príjemné a užitočné čítanie.


„‚Dvere viery‘ (Sk 14, 27)... sú pre nás stále otvorené.“ (Porta fidei 1)

Stiahnuť všetky čísla Aktivizačníka vo formáte PDF.


Aktivizačník 01/60

Môj život sa točí okolo práce, roboty okolo domu a na poli, nakupovania, varenie, (ne)podarených detí, školy, nechápavých rodičov... Prečo mi Ježiš do takej situácie hovorí, že prišiel, aby som mal život? Veď žijem. Aký život to mám mať? A dokonca v hojnej miere?

Je to iný život. Nie len ten telesný, ale nový. Dostal som ho pri krste. Len hoasi nemám v hojnej miere, lebo diabol, skúšky, „starosti, bohatstvo a rozkoše života ho postupne udusili" (pozri Lk 8, 12 - 14). Dá sa s tým niečo urobiť?

Dá. Dnes večer si nájdi čas (napr. namiesto sledovania televízie), tiché miesto, zapáľ si sviecu (aby ti pripomínala, že Ježiš je pri tebe) a pozri sa do svojho vnútra. Čo tam nachádzaš? „Zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie; smilstvo, akákoľvek nečistota, lakomstvo; mrzkosť, hlúpe reči, neprístojné žarty" (pozri Ef 4, 31; 5, 3 - 4)? Možno aj niečo iné? Nehnevaj sa pre to na seba. Postav (kľakni) sa pred Ježiša a povedz mu:

„Pane Ježišu, verím, že si zomrel za moje hriechy a vstal z mŕtvych. Dnes prichádzam k tebe a vyznávam, že doteraz som žil len sám pre seba a mnoho z toho, čo v sebe teraz vidím, ma napĺňalo falošným šťastím. Teraz to všetko ľutujem. Uznávam, že nie som schopný sám žiť nový život, ktorý som od teba prijal pri krste. Preto ti odovzdávam riadenie svojho života. Vstúp do môjho srdca a oddnes ty buď mojím Pánom. Sformuj ma podľa svojej vôle, nauč ma žiť tvoje slovo. Chcem prežívať, že ma máš rád. Amen."

Vieš, čo sa práve stalo? Naplnilo sa prisľúbenie zo Zjavenia svätého Jána: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou" (3, 21). Ježiš vstúpil do tvojho života a prevzal jeho riadenie. Poďakuj sa mu za to.

A priprav sa na boj. Diabol ťa napadne už o chvíľu (alebo ráno po prebudení) a bude ťa presviedčať, že to sú len myšlienky, pocity, že nič sa nestalo, že si stále rovnaký. Ale to nie je pravda. Lebo Ježiš uskutočnil, čo sľúbil, a je v tvojom srdci. A začína v tebe v hojnej miere rozvíjať nový život (pozri Jn 10, 10).

Keď sa ráno prebudíš, ešte predtým, ako vstaneš, pozdrav svojho milovaného Ježiša, ktorý je v tvojom srdci. A potom, keď vstaneš, povedz mu, že si rád, že je s tebou. Že chceš nový deň prežiť s ním. Ak chceš, tak mu niečo zaspievaj. Alebo povedz slová žalmu: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo..." (Ž 63, 2). Napíš si slová tejto túžby na kúsok papiera a cez deň ich často Ježišovi prečítaj.

Modlitba na prvý týždeň Roku viery:

Môžeš sa každý deň pomodliť modlitbu uvedenú v texte alebo 40. žalm:

Čakal som, čakal na Pána

a on sa ku mne sklonil.

Vyslyšal môj nárek

a vytiahol ma z jamy hrôzy, z bahnitého kalu.

Nohy mi postavil na skalu

a kroky mi upevnil.

Do úst mi vložil pieseň novú,chválospev nášmu Bohu.

Mnohí to uvidia a bázeň ich naplní

a budú dúfať v Pána.

02/60

Skús niekedy vojsť do kostola bez toho, aby si sa zastavil pri sväteničke, bez prežehnania, bez pokľaknutia pred svätostánkom. Len vojdi a postav sa chrbtom ku svätostánku tak, aby si bol čo najbližšie pri stene. Zadívaj sa na ňu a predstav si, že by si sa mal cez tú stenu dostať. Holými rukami. Tak sa niekedy pokúšame prejsť životom... Potom sa pomaličky otoč, pričom vnímaj, ako sa priestor okolo teba „uvoľňuje". Ako stena mizne a otvára sa ti výhľad na svätostánok. A tam je Ježiš. Volá ťa k sebe. Nemusíš urobiť už nič, aby si sa k nemu dostal, len kráčať. Možno ťa pritom zastavia mreže či vnútorné dvere kostola. Potrebuješ, aby ich niekto otvoril zvnútra...

Potrebujeme pre svoje prežívanie viery aj takéto zážitky. Je to niečo ako zakúsiť Ježišov pohľad plný lásky (pozri Mk 10, 21). Ako počuť jeho volanie: „Hor' sa, priateľka moja, krásava moja, a poď!" (Pies 2, 10). To tebe sa Boh takto prihovára. No ty vieš, že nemáš sily ísť za ním, preto voláš: „Tiahni ma za sebou!" A v túžbe srdca hneď nadšene dodávaš: „Pobežme" (Pies 1, 4). Takéto chvíle túži prežívať ten, kto otvoril dvere Ježišovi.

Táto túžba má však aj druhú stránku - vnútorný, duchovný boj. Možno prvý boj musíš zviesť o to, aby si mal(a) pre Ježiša čas. Láka ťa televízor, počítač, partia (dosaď si tu, čo najviac odvádza od Ježiša teba). Treba urobiť ďalšie rozhodnutie - chcem mať čas pre Ježiša. Len pre neho. Spočiatku možno 10-15 minút. Celý týždeň každý deň v rovnakom čase. Začni ten čas napríklad modlitbou duchovnej túžby svätého Kolumbána:

„Roznieť v nás, milovaný Spasiteľ, toľko svojej lásky, koľkou sa patrí mať rád a milovať teba, Boha, aby celé naše vnútro zaujala láska k tebe, aby sa nás celých zmocnila láska k tebe, aby všetky naše zmysly naplnila láska k tebe, aby sme okrem teba, ktorý si večný, nevedeli nič iné milovať, aby nebolo v našom ovzduší, na tejto zemi a v našom mori toľko vody, koľko by dokázalo túto lásku v nás vyhasiť, podľa toho: „Ani veľké vody lásku neuhasia." Aby sa to aj v nás aspoň čiastočne splnilo, nech nám dá náš Pán, Ježiš Kristus, ktorému sláva na veky vekov. Amen."

Potom zober do rúk Sväté písmo a s prosbou o vedenie Duchom Svätým si prečítaj nejaký text. Napríklad evanjelium najbližšej nedele (Mk 10, 35 - 45). Predstav si, že si práve pri Ježišovi, keď k nemu prichádzajú Zebedejovi synovia so svojou prosbou. Ako reaguje na ich slová tvoje srdce? Čo vidíš na Ježišovej tvári? A čo ostatní apoštoli? Počúvaj, ako ich Ježiš potom usmerňuje: „... bude sluhom všetkých."

Tento týždeň si to odskúšaj - aspoň hodinu skús bez výnimky (okrem hriechu) vyhovieť každému, kto sa na teba obráti s nejakou prosbou či požiadavkou. A ak si v pozícii toho, kto prikazuje, každú požiadavku na svojho podriadeného zváž v duchu lásky.

Modlitba na druhý týždeň Roku viery:

Môžeš sa každý deň pomodliť modlitbu uvedenú v texte alebo časť 33. žalmu z nedeľnej liturgie:

Hľa, oko Pánovo bdie nad tými, čo sa ho boja,

nad tými, čo v jeho milosrdenstvo dúfajú,

aby ich zachránil pred smrťou

a v čase hladu nakŕmil.

Naša duša očakáva Pána,

on je naša pomoc a ochrana.

Tvoje milosrdenstvo, Pane, nech je nad nami,

ako dúfame v teba.

03/60

Existuje starý vtip o tom, ako meteorológ na telefonickú otázku predpovedá tuhú zimu na základe toho, že Indiáni už tri mesiace rúbu drevo. Pritom nevie, že mu volá šaman, ktorý to rúbanie dreva nariadil... Niekedy, žiaľ, tak vyzerá aj náš život viery. Robíme nesprávne uzávery len na základe toho, čo vidíme, bez skúmania „pozadia". Napríklad koľkí chodia na svätú omšu len preto, že je nedeľa či prikázaný sviatok? No nechodia na stretnutie s milovaným Ježišom. Robíme alebo vyžadujeme mnohé veci, o ktorých sa traduje, že sa majú robiť, ale keďže nepoznáme ich zmysel či pozadie, tak len „rúbeme drevo" bez toho, aby sme poznali cieľ svojho konania a prežívali jeho ovocie.

Aj preto sme v prvom čísle Aktivizačníka ukázali cestu, ako nadviazať osobný vzťah s Ježišom. Lebo až potom, keď svoj život zveríme do jeho rúk, má význam pustiť sa do „rúbania" či prikazovať „rúbanie". Bude totiž cieľavedomé.

Aké „rúbanie" by si rád robil tento týždeň? Ponúkam jedno, ktoré mi je veľmi blízke - radovať sa zo života. Radosť v Pánovi (teda nie hocaká radosť - pozri Flp 4, 4) totiž patrí medzi základné znaky, ktoré sprevádzajú skutočné obrátenie. Je to radosť spojená so slzami pokánia, radosť z objavu modlitby ako osobného rozhovoru s Bohom, radosť z čítania Svätého písma, ktorého texty sa mi zrazu veľmi trefne prihovárajú, radosť zo spoločenstva, v ktorom stretávam Ježiša, radosť so stretávania sa s ním vo sviatostiach...

Takmer plačem od radosti, keď píšem tieto riadky. Mám totiž pred sebou text evanjelia najbližšej nedele (28. 10.) o uzdravení slepého Bartimeja (Mk 10, 46b - 52). Príbeh o radosti Boha, ktorý uzdravuje, a radosti človeka, ktorý je uzdravený. Koľko sa ten človek natrpel! Tu ide okolo neho Ježiš. Prebieha medzi nimi kratučký dialóg. A Bartimej vidí. Aká to radosť pre neho! Ale aj pre mňa. Stačí volať k Ježišovi! Možno vždy neuzdraví telesne, ale zakaždým sa dotkne duše... Ako u Jóba - keď sa mu Boh dal poznať, už ho netrápilo, že o všetko prišiel a že je chorý. Bol šťastný, lebo videl Boha. Aj Bartimej bol šťastný. Lebo videl. Stretol Boha. A išiel za ním... Aj ja som šťastný, aj mne Ježiš uzdravil srdce a idem za ním.

Ježiš, ty si môj Pán! Moje srdce plesá, lebo si mi ho uzdravil. Otvoril si mi oči, aby som videl. Zahŕňaš ma bohatstvom nového života - moja modlitba dostala zmysel, Písmo ku mne každý deň hovorí slová tvojej lásky, vnímam lásku bratov a sestier v Cirkvi i sám sa pokúšam milovať myšlienkami, slovami i skutkami. Vedieš ma k pokániu a odpúšťaš mi zakaždým, keď zvolám: Pane, ľutujem! Čo viac môžem chcieť? Len jedno - aby som stále mohol ísť za tebou. Amen."

Čo však vtedy, keď nijakú radosť necítim? Keď sa mi zdá, že to všetko sú len slová, slová, slová? Zober si do rúk Písmo a nájdi si 126. žalm. Je to žalm plesania i plaču. Vyjadruje to, že už sme noví ľudia, ale ešte sme na zemi. Už plesáme vykúpení, ale ešte plačeme skúšaní...

Modlitba na tretí týždeň Roku viery:

Môžeš sa každý deň pomodliť modlitbu uvedenú v texte alebo časť 126. žalmu z nedeľnej liturgie:

Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť.

Zmeň, Pane, naše zajatie ako potoky na juhu krajiny.

Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.

Keď odchádzali, idúcky plakali a osivo niesli na siatie.

No keď sa vrátia, vrátia sa s jasotom a svoje snopy prinesú.

04/60

V predošlom čísle Aktivizačníka som hovoril o radosti v Pánovi, ktorá patrí medzi základné znaky, sprevádzajúce skutočné obrátenie. Tento týždeň si trochu priblížime druhý takýto znak, ktorými sú slzy pokánia. Nielen obrazné, ale často skutočné.

Vyjdime pritom z nedeľných liturgických textov. V evanjeliu (Mk 12, 28 - 32) sa nejaký zákonník pýta Pána Ježiša na najväčšie prikázanie. Poznáte jeho odpoveď? Zákonník s ňou bol veľmi spokojný. Až tak, že Ježiš mu povedal obdivuhodnú vetu: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva."

Každý, kto podriadi svoj život Ježišovi (v 1. čísle je predstavená jedna z možností, ako to urobiť), v podstate hneď zistí, že svojím životom je ďaleko od Boha. A pritom vôbec nie je podstatné, či z objektívneho hľadiska ide o veľké či malé hriechy. Lebo toho, kto sa zaľúbi, mrzia aj najmenšie previnenia voči láske. Vždy platí, že v prítmí či slabom svetle vidíme len veľkú, výraznú špinu. Ale v silnom svetle vidíme aj maličké škvrnky. A Ježiš je najsilnejšie svetlo, ktoré ešte znásobuje láska, ktorú k nemu prežívame, ak mu zveríme svoj život.

Práve to vedie potom milujúceho k pokániu. Nehovorím tu o sviatosti zmierenia, o nej si povieme inokedy, ale o pokání ako súčasti každodenného života. Postup je veľmi jednoduchý: Zakaždým, keď si uvedomím nejaké zlyhanie proti láske, postavím sa v srdci (a môžem to vyjadriť aj skutočným zastavením sa či státím) pred Boha, vyznám mu svoj hriech, oľutujem ho a poprosím, aby ma viedol svojím Duchom pri ďalších krokoch pokánia. Tými sú odprosenie človeka, ktorému som ublížil (ak som mu ublížil „len" v srdci, tak to odprosenie urobím v modlitbe pred Bohom), náprava škody, ktorú som spôsobil, v prípade ťažkého hriechu stretnutie s Ježišom v jeho Cirkvi skrze sviatosť zmierenia. A tiež prosím Boha, aby mi dal silu znášať výčitky svedomia či ľudí, ktorí boli svedkami môjho zlyhania. Tie sú totiž často prvým „trestom" za hriech; na druhej strane môžu byť pokušením diabla, ktorý nechce, aby sme sa privinuli k Bohu a žili bez hriechu.

A tu sa dostávame k prvému nedeľnému čítaniu (Dt 6, 4 - 7). V jeho závere je návod, ako sa dá žiť bez hriechu:

Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán! Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes hovorím, budú v tvojom srdci, budeš ich opakovať svojim synom a hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome alebo cestovať, či budeš líhať alebo vstávať.

Ten návod je veľmi jednoduchý: tieto slová nech sú v tvojom srdci (okrem iného to znamená naučiť sa ich naspamäť  ). Niečo podobné povedal svätý Pavol: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela" (Gal 5, 16). Kto žije duchovne, kto sa tak usiluje žiť, nemá čas ani chuť na hriech. To neznamená, že nepadne, ale že neostane v hriechu ležať. Lebo krása a rozkoš duchovného života sú také veľké, že pre človeka milujúceho Ježiša je odporné čo len chvíľku váľať sa v bahne. To nie sú len veľké slová. To je pravda!

Modlitba na štvrtý týždeň Roku viery:

Môžeš sa každý deň pomodliť úryvok Písma uvedený v texte alebo modlitbu sv. Efréma Sýrskeho (v byzantskom obrade určená na Veľký pôst aj s poklonami: www.grkat.nfo.sk/Texty/modlitbaefrema.html):

Pane a Vládca môjho života, odožeň odo mňa ducha zúfalstva, nedbanlivosti, mocibažnosti a prázdnych rečí.

Daruj mne, tvojmu služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky.

Áno, Pane a Kráľu, daruj mi vidieť vlastné hriechy a neodsudzovať môjho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov, amen. Bože, buď milostivý mne hriešnemu.

Bože, očisť moje hriechy a zmiluj sa nado mnou.

Mnoho ráz som zhrešil, Pane, odpusť mi.

05/60

Keďže Rok viery ledva začal, dovolím si ešte raz hovoriť o obrátení. Tentoraz nie o okamžitom, ale o takom, ktoré prebieha postupne a jeho „objekt" si možno ani neuvedomuje, čo sa s ním deje. Je to aspoň trochu človekom chcené a aspoň čiastočne ním realizované obrátenie (hoci ako celok je vždy a predovšetkým Božím dielom).

O okamžitých obráteniach čítame v Písme či v životopisoch niektorých ľudí a často je to obrátenie od nevery k viere. Postupné ostáva väčšinou utajené a ak si človek nepíše denník, tak možno ani sám si neuvedomí cestu, ktorou prechádza. Väčšinou ho prežívajú ľudia, ktorí už sú v nejakej miere veriaci, ale Boh ich volá k plnšiemu životu s ním.

Ako sa teda udeje také obrátenie? Takmer vždy sa začína nespokojnosťou so životom a túžbou zmeniť sa. Túto túžbu človek nejako vyjadrí (napríklad tak, ako sme to písali v 1. čísle Aktivizačníka) a Boh na ňu reaguje. Boh totiž berie naše prosby vždy vážne. A začne nás meniť. Pomaličky, nenápadne. Napríklad jeden deň pri modlitbe zrazu zatúžime byť len tak ticho s ním a na vlastné prekvapenie začujeme jeho hlas kdesi v hĺbke srdce: „Si môj milovaný, milovaná..." Iný deň nás povedie k tomu, že si otvoríme Písmo a hneď prvý verš nám vženie slzy do očí a povedie nás k pokániu alebo zvelebovaniu Boha, či k nejakému skutku lásky konkrétnemu človeku. A niekedy si cez týždeň zrazu uvedomíme, že sedíme v kostole na svätej omši a to, čo nás doteraz každú nedeľu nudilo, je pre nás zrazu stretnutím s milujúcim Ježišom. To všetko a ešte mnoho iného v nás spôsobuje Boží Duch, ktorý pracuje na našom obrátení.

Takže nik nemusí byť nešťastný, ak po prečítaní modlitby v 1. čísle nezažil ohromujúcu radosť, ak sa mu do očí nevtisli slzy pokánia... Pán neomylne koná svoje dielo a my sa môžeme za seba navzájom modliť, aby ho aj dokončil (pozri Flp 1, 6).

Obrátenie však vedie tiež k túžbe, aby aj tí, ktorých máme radi, začali žiť s Ježišom alebo aby prehĺbili svoj vzťah s ním. Tu si spomínam na vystúpenie istého biskupa na nedávnej synode, ktorý veľmi otvorene povedal, že ak chcú biskupi a kňazi evanjelizovať, v prvom rade musia sami prejsť obrátením. Aj preto sa odvažujem napísať nasledujúcu prosbu: Modlime sa tento týždeň (a potom každý deň) za ešte hlbšie obrátenie nášho diecézneho biskupa a tiež v každej farnosti za ešte hlbšie obrátenie kňazov, ktorým sme zverení. Ak budú viac horieť pre Ježiša srdcia tých, ktorí sú priamo povolaní zastupovať ho na zemi, viac sa rozhoria aj srdcia tých, ktorí sú zverení ich starostlivosti. Už sa teším na ovocie týchto modlitieb, ktoré môžu mať túto podobu (z Rímskeho misála, Za biskupa):

Bože, večný pastier veriaceho ľudu, ty láskavo vedieš svoju Cirkev a ustanovuješ v nej rozličné duchovné služby; prosíme ťa za tvojho služobníka Tomáša, ktorého si vyvolil za biskupa: pomáhaj mu, aby v Kristovom mene spravoval tvoj ľud ako verný učiteľ, svätý kňaz a starostlivý pastier. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

A napokon obrátenie vedie aj k tomu, o čom čítame v nedeľnom evanjeliu - k úplnej dôvere. Vieš si predstaviť, že máš posledné euro, no namiesto toho, aby si si kúpil niečo na jedenie, dáš ho ako milodar v kostole? (Vedome píšem milodar, a nie „do zvončeka". Do zvončeka možno nedávame radi, ale milodar je vecou srdca.) A že ak budeš chcieť zas jesť, budeš si musieť na jedlo zarobiť alebo sa spoliehať na milosrdenstvo iných? Takýto je obrátený človek - dáva tým, čo sú v núdzi. Vlastne dáva Bohu. A vie, že sa nemusí báť o svoj život, lebo je v Božích rukách. V čom sa týždeň skúsiš pripodobniť chudobnej vdove? Darovaním času? Úsmevu? Peňazí či šiat?

Modlitba na piaty týždeň Roku viery:

Môžeš sa každý deň pomodliť modlitbu uvedenú vyššie alebo uvažovať nad slovami Pána Ježiša:„Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie." (Mk 12, 44)

06/60

Slovo aktivizačník môže vzbudzovať dojem, že jeho úlohou je čitateľa viesť k aktivitám. V podstate áno, ale len k jednej aktivite, zvanej putovanie. Od chvíle krstu sme totiž na ceste - obrazne sme prešli vodami Červeného mora a zachránení z moci diabla sme sa vydali na cestu do zasľúbenej zeme. Židom toto putovanie v dejinách trvalo 40 rokov. My naň máme celý život. Je na nás, ako ochotne putujeme, či sa zbytočne nezastavujeme, či neodbočujeme... Či namiesto putovania nie sme len účastníkmi izolovaných akcií, medzi ktorými živoríme. Ako to zistíme?

Akcie vo všeobecnosti majú svoj presne stanovený dátum, dĺžku trvania, možno čas prípravy na ne, nejaké vyhodnotenie ich úspešnosti. Typickými izolovanými akciami v našom katolíckom svete je napríklad prvé sväté prijímanie, birmovka, sobáš či kňazská vysviacka, ľudové misie, oktáva modlitieb za duše v očistci...

Typickými etapami putovania v katolíckom svete je napríklad prvé sväté prijímanie, birmovka, sobáš či kňazská vysviacka, ľudové misie, oktáva modlitieb za duše v očistci...

Ejha, čosi tu nesedí. V oboch prípadoch je to to isté? Áno. Závisí to od prístupu a vidno to podľa ovocia. Akcia je cieľom sama osebe. Po nej si človek povie: „Mám to za sebou." Niekedy to vyjadrí slovami: „Bol som sa nabiť energiou." A keď tá po čase vyprchá, treba ísť na ďalšiu akciu... Tá istá akcia je pri putovaní len maličkou zastávkou, akoby vydýchnutím na ceste. Po jej skončení pútnik kráča ďalej: „Stúpajú a síl im stále pribúda" s očami upretými na konečný cieľ: „.... až na Sione uvidia Boha najvyššieho" (Ž 84, 8). Aj tu akcia dodá človeku energiu kráčať ďalej, ale zároveň ju prijíma každý deň vediac, že bez nej sa ďaleko nedostane. Prijíma ju pravidelnou modlitbou, čítaním Písma a poznávaním učenia Cirkvi (už čítaš Katechizmus Katolíckej cirkvi?), pravidelným prijímaním sviatostí, stretnutiami v malom spoločenstve Cirkvi i vo farskom spoločenstve aspoň každú nedeľu a sviatok, nejakou konkrétnou vytrvalou službou - chudobným, núdznym, starým, pri liturgii... Viem, že sa týmto vyratúvaním opakujem, ale veľmi chcem, aby nám to všetkým vošlo do krvi - každý deň sa musím sýtiť, lebo som na ceste.

Ako putovať tento týždeň? Určite bude stáť za to zobrať do ruky Bibliu a nájsť si texty o putovaní. Napríklad v Knihe Exodus a v Knihe Numeri. Texty o pádoch i víťazstvách, pri ktorých však vždy platilo: „Pán šiel pred nimi..., aby im ukazoval cestu" (Ex 13, 21). Alebo si zober žalm (16) z nedeľnej liturgie slova a pripomínaj si: „Pána mám vždy pred očami" (cieľ). „Raduje sa moje srdce a moja duša plesá" (radosť na správnej ceste). „... je po moje pravici, nezakolíšem sa" (opora). „Ukážeš mi cestu života" (vodca).

Alebo sa nauč naspamäť a používaj ako modlitbu pútnika - možno aj pred každým čítaním Svätého písma - 139. žalm (verše 23 a 24):

Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce; skúmaj ma a všímaj si moje cesty. Pozri, či nejdem bludnou cestou, a veď ma po ceste k večnosti.

K napísaniu tohto textu ma inšpirovala jediná veta z nedeľných čítaní: „Múdri sa budú skvieť ako jas oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, ako hviezdy na večné veky" (Dan 12, 3). Kiež by okolo nás bolo mnoho ľudí, ktorí sa raz takto zaskvejú. Teraz môžu byť nenápadní, takmer neviditeľní, ale vo večnosti budú žiariť. Chceš sa tak skvieť aj ty? Nuž smelo kráčaj po ceste modlitby, sviatostí, Písma, Tradície, svedectva, spoločenstva... A Boh doplní tvoju múdrosť a mnohých privedieš k spravodlivosti. Ale len na ceste putovania, kde akcie sú jej krásnou súčasťou.

Modlitba na šiesty týždeň Roku viery:

O putovaní nepriamo hovorí modlitba dňa z nedele. Je v nej obsiahnutý cieľ, oslava i služba, aj viera v Božie vedenie:

Pane a Bože náš, pomáhaj nám, aby sme ťa radostne a oddane uctievali, lebo trvalé a dokonalé šťastie dosiahneme iba vtedy, keď budeme vždy slúžiť, tebe, pôvodcovi všetkého dobra. Amen.

07/60

Svet v tomto čase žije dátumom 21.12. Vraj sa čosi stane. Určite sa stane, veď to bude jedinečný, neopakovateľný deň v dejinách ľudstva. Tak, ako každý iný. Boh ho pre nás vo svojej láske pripravil a my ho máme napĺňať dobrom. Každý deň sme v rukách milujúceho Otca, ktorý má aj všetky vlasy na našich hlavách spočítané a bez jeho vôle nám nespadne ani jeden z nich. Tak prečo sa báť? Namiesto toho konajme svoju povinnosť: „Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo" (Lk 9, 60). Hneď sa do toho púšťam :-).

Keď sme sa minulý týždeň venovali putovaniu, mohla v nás skrsnúť otázka: „Dobre, putujeme. Ale kam? Aký je náš cieľ?" Jednoduchá odpoveď znie: „Božie kráľovstvo." Rozumieme však, čo to znamená?

Určite si pod tým nepredstavujem tróny či paláce, bohaté hostiny či skvostné oblečenie. Hoci je možné, že aj to bude. Azda práve na takú predstavu sa vzťahuje často citovaný výrok svätého Pavla: „Ani oko nevidelo..." (1 Kor 2, 9). Málokedy sa však cituje hneď nasledujúci verš: „Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha" (2, 10). Vážne nám to zjavil? Skutočne vieme, čo Boh pripravil tým, čo ho milujú? Nuž vieme. Podstatou Božieho kráľovstva je totiž zjednotenie sa s Bohom. Byť s ním.

Stačí si prečítať Pieseň piesní, ktorá vyjadruje najhlbšie túžby človeka. Ale aj Boha. Byť spolu. Pán Ježiš to vyjadril slovami: „... prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok" (Jn 14, 23c). Božie kráľovstvo znamená byť spolu s Bohom. V podstate to prežívame už dnes - vždy, keď sa modlíme, sme s Bohom; pri každej spovedi prežívame stretnutie s milosrdným Otcom; každé sväté prijímanie je zjednotením sa s Ježišom; každý čas strávený čítaním Božieho slova je čas strávený s Božím Slovom; každá svätá omša je oslavou Boha, ktorý je s nami a posväcuje nás; každý dobrý skutok robíme preto, že v nás prebýva Duch Svätý, a slúžime pri ňom Ježišovi, prítomnom v núdznom, chudobnom, chorom nevládnom človeku... Byť kresťanom znamená byť s Bohom. Byť v jeho kráľovstve.

No zároveň prežívame ešte nie - lebo všetky tie situácie a činnosti prežívame „len" vo viere; sú síce skutočným prežívaním zjednotenia sa s Bohom, ale bez toho, aby sme Boha videli, bez istoty, že už nikdy sa od neho neoddelíme. A to je bolesť života na zemi - už a ešte nie. Svätý Gregor Veľký to vyjadril takto: „Sväté túžby odďaľovaním rastú. Keby odďaľovaním ochabovali, neboli by túžbami... Preto aj Dávid hovorí: ‚Po Bohu živom žízni moja duša, kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?‘ A zasa Cirkev hovorí v Piesni piesní: ‚Ranená som láskou.‘ A opäť: ‚Moja duša sa rozžialila.‘" (Liturgia hodín III., str. 1675).

Túto nedeľu možno vo všetkých kostoloch spievame pieseň Ježišu, Kráľu (JKS č. 498). Čo keby sme si ju celú zobrali ako rannú i večernú modlitbu (samozrejme, spievanú) na najbližší týždeň? Je v nej nádherne vyjadrené, čo znamená žiť v nebeskom kráľovstve i túžba po ňom. Uvádzam tu slová 2. slohy:

Ježišu, Kráľu neba i zeme, blažených duší opojenie, zo srdca tvojho osláveného plynie im večné potešenie. Skrývaš ho pred nami vo Sviatosti, túžime za tebou, nebeský zdroj,Ježišu, Kráľu neba i zeme, so Srdcom svojím nás večne spoj.

Mám rád sviatok Krista Kráľa. Je to môj Pán, ktorého sa nemusím báť, lebo ma miluje, čo mi už neraz dokázal. Každý deň s ním trávim čas. A on so mnou! Predstavte si, Kráľ vesmíru chodí s človekom. S tebou. Neboj sa nijakého dňa. Každým dňom, nech sa v ňom udeje čokoľvek, sa totiž približuje ono už, ktoré teraz prežívaš ako ešte nie...

Modlitba na siedmy týždeň Roku viery:

Môžeš sa každý deň pomodliť pieseň Ježišu, Kráľu alebo modlitbu svätého Pavla (Ef 3, 14 - 21) za niekoho, koho chceš zveriť Ježišovi:

Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi: nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá. A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohoto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen."

08/60

So začiatkom liturgického roku prejdime z obdobia nadchýnania sa pre Božie veci k „pevnému pokrmu" (1 Kor 3, 2a). Už sme zverili svoj život Ježišovi. Už vieme, že máme celý svoj život upriamovať na neho. Vieme, ako meniť svoje zmýšľanie. Vieme, ako konať pokánie. V srdci nám ešte možno znie radostný hymnus Ježišu, Kráľu. No treba nám prejsť k tajomstvám našej viery, aby sme nežili len z nadšenia, len z toho, čo nejako pociťujeme či vnútorne radostne prežívame.

Advent nám takých právd ponúka viac. Jedna z nich má meno: Emanuel. Znamená to Boh s nami. Nič nové, však? Dôležité je ale to, že to nie je len pravda, ale princíp nášho života. Boh je stále so mnou! Nie s ľudstvom, nie s celým stvorením (hoci aj s ním), ale predovšetkým a úplne jedinečným spôsobom so mnou! A túto pravdu sa potrebujeme naučiť prežívať vierou.

„Viera nespočíva v potvrdení, že Boh existuje, ale v dôvere, že Božia láska nás robí účastnými na jeho večnom živote" (Vatikánsky rozhlas, 27.11.). Písmo hovorí, že „aj diabli veria, a trasú sa!" (Jak 3, 19b). Nič zo svojej viery nemajú, lebo Boh nie je s nimi.

No Boh je s nami, je s tebou. Aj teraz, keď čítaš tieto slová. Preto sa hneď zastav a pozdrav ho. Napríklad takto: „Bože, tu som. Milujem ťa. (Alebo: Chcem ťa milovať.)" Ako odpovedal na tvoj pozdrav? Moja skúsenosť je, že jeho prvé odpovede sú takmer navlas rovnaké: „Milujem ťa!" Spočiatku sa mi to zdalo neuveriteľné. Ako ma môže milovať, keď som roztržitý, nahnevaný, rozladený, po hriechu...? A predsa mi často hovorí: „Milujem ťa." Boh je skutočne so mnou. S tebou. Bez ohľadu na to, ako sa cítiš. Je tvoj sprievodca na každom kroku. Nie policajt, ktorý ťa stráži a čaká na tvoj priestupok, aby ťa pokutoval či trestal. Nie.

Predstav si, že si s človekom, ktorý ťa má veľmi rád. Presne tak je s tebou Boh. A na rozdiel od človeka nielen chvíľu či občas (dokonca ani manželia nie sú stále spolu), ale vždy. A je s tebou, aby ťa viedol, usmerňoval, chránil, potešoval, uzdravoval, aby sa s tebou smial i plakal... Aby „nám daroval všetko, čo treba pre život" (2 Pt 1, 3). Možno si to niekedy predstavujeme, že Boh nám všetko dal akoby vopred, do zásoby, a teraz len pozoruje a kontroluje, ako jeho dary používame či zneužívame. Nie. Boh nám v každej chvíli dáva všetko potrebné. Je s nami.

Že to tak neprežívaš, necítiš? Aj to svoje „neprežívanie" môžeš prijať ako Boží dar. Veď keby to bolo pre tvoju spásu nevyhnutné, Boh by ti mohol dať v každej chvíli radosť až na zbláznenie. Ale uniesla by to naša ľudská prirodzenosť? A keďže on je tvoj Stvoriteľ, veľmi dobre vie, čo potrebuješ práve pre tú chvíľu, ktorú prežívaš. Určite ti dáva všetko potrebné. Aj keď sa ti to nemusí páčiť. Ale prijmi to ako dar jeho pozornosti voči tebe, ako prejav lásky. Ako jeho vôľu. Bez šomrania.

Skús tento týždeň veľmi jednoduché cvičenie. Často hovor Bohu: „Verím, že si tu." Nie: „Verím, že Boh je so mnou." A ak začuješ nejakú odpoveď, uchovaj si ju v srdci. Takmer určite to nebude na prvý pohľad nič svetoborné, žiadne veľké myšlienky. Spočiatku možno „len" vyznanie lásky. Boh ti bude hovoriť: „Som s tebou... Neboj sa... Milujem ťa..."

Keď sa toto naučíš, už sa nebudeš báť jeho druhého príchodu. Veď sa pre teba takmer nič nezmení. Len namiesto stretávania sa s Bohom vo viere ho už aj uvidíš na vlastné oči...

Modlitba na ôsmy týždeň Roku viery:

Môžeš sa každý deň ako prejav viery pomodliť 23. žalm (možno veľmi osobne aj prvé tri a posledný verš: „Pane, ty si môj pastier..., vodíš ma... Budem bývať v tvojom dome..."):

Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach.

Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje.

Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu.

I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.

Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou.

Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov.

Leješ mi olej na hlavu a kalich mi napĺňaš až po okraj.

Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života.

A budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.

09/60

Ak by si sa obzrel na uplynulý týždeň a hodnotil, ako sa ti podarilo vnímať, že Boh je neustále s tebou, pri tebe, asi by si nemal veľa dôvodov na spokojnosť. Povinnosti, nečakané udalosti, správy, nálady... to všetko ťa asi poriadne odvádzalo od uvedomovania si, že Boh je s tebou. Ale nezúfaj, on aj tak bol stále s tebou. A určite prijímal každý tvoj prejav lásky jeho deťom ako prejav lásky jemu samému. Aj keď si to tak necítil, nevnímal. Ale ver tomu. Raz, keď už budeš definitívne s Bohom, ti určite ukáže, ako sa tešil zo všetkých tvojich drobných pozorností, či to bol pozdrav pre suseda cez plot alebo na schodoch bytovky, dochutenie obeda viac podľa chute manžela/ky ako podľa tvojej, trpezlivé preberanie učiva do školy s deťmi, ovládnutie hlasu pri spore s kolegom v práci... A ako z prejavu lásky sa určite tešil aj z každého vyznania viery: „Verím, že si so mnou." Boh bol a je stále s tebou. V šťastí i nešťastí, v zdraví i v chorobe...

Prežívanie tajomstva Boha s nami nás zároveň pripravuje aj na prežívanie iného tajomstva - Boh príde. Ani to nie je zrejme pre nikoho nijaká novinka. Všetci kresťania to vedia. Tak ako všetci vieme, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Ale aký to má vplyv na náš život?

Na Prvú adventnú nedeľu sme pri svätej omši spievali pieseň Príde Kristus, Spasiteľ náš. Bolo to počas svätého prijímania. A keďže to bolo pred prvým piatkom (akoby Pán Ježiš mohol prísť len po prvom piatku), na sväté prijímanie išlo relatívne málo ľudí. Vtedy mi hlavou prebleskla myšlienka: „Vnímajú tí všetci, ktorí ostali v laviciach či stoja pred kostolom, čo (ne)spievajú? Keby prišiel Ježiš teraz, čo by sa dialo?"

Počul som o ortodoxných Židoch, že sobotu prežívajú vo veľkej radosti, so spevom a tancom. Odôvodňujú to tým, že je predsa nemysliteľné, aby ich Mesiáš zastihol pri nejakej robote, kdesi na cestách alebo dokonca smutných. (Podľa židovskej tradície má prísť Mesiáš v sobotu.) Pri čom by si chcel, aby ťa zastihol Mesiáš, keď príde? Dostal som túto otázku už viackrát a postupne sa vo mne vykryštalizovala stručná odpoveď: „Pri speve" (pozri Ef 5, 19).

A v tú nedeľu som si uvedomil aj druhú vec - vlastne všetci, čo pri svätej omši len mlčia, sa v podstate správajú podľa pravdy, ktorú žijú: na príchod Pána Ježiša sa netešia, tak prečo by mali niečo spievať o tom, že príde? Prečo by mali (dokonca s nadšením) recitovať Vyznanie viery, keď tie pravdy na ich život nemajú (takmer) nijaký vplyv? Aspoň tak si myslia. Ale sú na omyle. Boh príde. A veľmi, veľmi chce, aby každý človek, každé svoje dieťa, ktoré vykúpil jeho Syn, bolo na to pripravené.

Dá sa to? Dá! Svätý Pavol hovorí, že obnovou zmýšľania (Rim 12, 2). Vlastne sme sa o to pokúšali uplynulý týždeň. Pamätáš sa? „Bože, verím, že si so mnou." Hádam sa táto veta zakorenila v tvojom srdci a nahradila množstvo nezmyselných, prázdnych a zbytočných myšlienok „o ničom". Skúsme tento týždeň k tej vete pridať aj ďalšiu: „Príď, Pane Ježišu!"Nedá sa nemyslieť. No je veľmi dôležité, aby sme myslenie, tento úžasný Boží dar, ovládali. Aby myslenie neovládalo nás. Práve na to slúžia kratučké modlitby, nazývané strelné alebo modlitby srdca.

Modlitba na deviaty týždeň Roku viery:

Ako vyjadrenie túžby po príchode nášho Boha si nájdi takú modlitbu, ktorá najlepšie bude vyjadrovať stav tvojho srdca.

Modlitba pokánia: „Pane, zmiluj sa!"

Modlitba dôvery: „Ježišu, dôverujem ti!"

Modlitba lásky: „Bože, milujem ťa!"

Modlitba túžby: „Príď, Pane Ježišu!"

Modlitba náreku: „Zľutuj sa, Pane..."

Modlitba viery: „Verím, že si tu."

Svätý Otec sa od októbra vo svojich katechézach pri stredajších generálnych audienciách zameriava na vieru - veď je Rok viery. Už som mal tento text hotový, keď som si čítal katechézu zo stredy 5. decembra. Vybral som z nej dve definície viery (celá článok):Viera je „zmenou mentality", pretože Boh, ktorý sa zjavil v Kristovi a oznámil svoj plán lásky, nás priťahuje k sebe, stáva sa zmyslom života, skalou, na ktorej je možné nájsť stabilitu. Viera je spôsob prijatia pohľadu Boha na realitu, dovoliac, aby nás on viedol svojím slovom a sviatosťami, aby sme chápali čo máme robiť, akou cestou sa vydať, ako žiť.

10/60

Keď už hovoríme o tajomstvách (Boh je s nami, Boh príde), asi by bolo dobré aj povedať, čo vlastne tajomstvá sú. Toto slovo sa nám totiž najčastejšie spája asi s niečím takýmto: „Toto hovorím len tebe, nikomu to nepovedz." Čiže tajomstvo vnímame väčšinou ako nejakú informáciu, ktorá má ostať utajená. Iný pohľad môže byť, že tajomstvo je nejaká záhada, ktorú (zatiaľ) nevieme vyriešiť. No biblický pohľad je iný - tajomstvom zjednodušene môžeme nazvaťkonanie Boha v našom svete. Konanie minulé (ktoré poznávame zo Svätého písma či učenia Cirkvi), prítomné (to prežívame vo svojom každodennom živote, najmä vo sviatostiach) a aj to budúce (napríklad Ježiš príde!). Je to niečo, čopoznávame len vierou. Neveriaci človek to nemôže pochopiť, lebo nemá prostriedok na vnímanie takéhoto tajomstva - nemá vieru.

Dnes sa zameriame na tajomstvo, ktoré môže byť pre mnohých prekvapujúce. Je obsiahnuté aj v prvom čítaní 3. adventnej nedele z Knihy proroka Sofoniáša: „Pán, tvoj Boh, je s tebou... Teší sa a plesá nad tebou..., plesá nad tebou a jasá" (3, 17). Ešte lepšie je vyjadrené v staršom preklade podľa Vulgaty: „... výskať bude od plesania." Boh sa z teba raduje - teší sa, plesá, jasá, výska od radosti. Ako je to možné?

„Od prírody sme boli deťmi hnevu" (Ef 2, 3). Ale vierou tvojich rodičov (alebo vlastnou vierou, ak si bol pokrstený ako dospelý), vierou Cirkvi a krstom si sa stal Božím dieťaťom. Potiaľto je to fajn - áno, pri krste som bolo čistučký ako sneh a mohol som sa Bohu páčiť, dokonca mohol mať zo mňa aj radosť. Ale ako sa mu môžem páčiť, ako sa môže zo mňa radovať po toľkých hriechov, po toľkom zle, ktoré som porobil?

Nuž, tu je možno prekvapujúca odpoveď - Boh si tvoje hriechy nepamätá. Ak si ich vyznal, oľutoval (a prijal rozhrešenie vo sviatosti zmierenia), tak na ne zabudol: „Lebo im odpustím vinu a na ich hriech si viac nespomeniem" (Jer 31, 34; pozri aj Iz 43, 25). A aj preto sa stále z teba raduje. Vidí ťa ako svoje skvelé dieťa, ako dokonalý výtvor svojich rúk, ako svoj príbytok. Tak prečo by si sa mal vidieť ináč ako ťa vidí tvoj Boh? Nepodliehaj našepkávaniu diabla, ktorý ťa chce viesť k falošnej pokore a nahovára ti, že ešte nie si hoden Boha. Lebo pravda je taká, že vlastnými silami nikdy nebudeš hoden Boha. Ale Boh ťa už uznal za hodného, keď ťa prijal v krste za svojho, keď ti vo sviatosti zmierenia odpúšťa, keď ťa sýti sebou samým v Eucharistii. Nuž ty sa nepokladaj za nehodného, keď Boh „výska od radosti" nad tebou.

Dám ti dobrú radu - nikdy nemaj na svedomí nijaký hriech. A ak predsa, tak len jeden. Hneď, ako si ho uvedomíš, vyznaj ho pred Bohom, oľutuj a prijmi jeho odpustenie. Ak by to bolo ťažké previnenie, čo najskôr sa zmier s Ježišom a jeho Cirkvou vo sviatosti zmierenia. Lebo nemáš šancu vydržať bez hriechu bez mimoriadnej Božej milosti. Ale máš možnosť nežiť v hriechu. A to ťa oslobodí na to, aby si vnímal radosť Boha z teba. Ak si však hrnieš hriechy pred sebou od sviatkov do sviatkov či celý mesiac do prvého piatku, tak sa neraduješ ani ty sám, ani nevnímaš, že aj Boh sa chce z teba radovať.

Boh sa zo mňa raduje, plesá. Neviem si to predstaviť, je to pre mňa skutočné tajomstvo, záhada :-). Ale verím a učím sa z toho tešiť. Najmä vtedy, keď nijakú radosť necítim. Ale „verím, Pane"!

Modlitba na desiaty týždeň Roku viery:

Môj Ježiš, skutočne sa zo mňa raduješ? Je to pre mňa vždy čosi nové, nepredstaviteľné. Ale keď som sa ráno pozeral na padajúce vločky či kvet, ktorý mi kvitne na okennej parapete, keď teraz vidím žiarivé slnko a skvostne modrú oblohu v zamrznutom dni, vnímam, že sú to prejavy tvojej lásky voči mne. Takže verím, že nado mnou výskaš a plesáš. Čo dnes môžem urobiť, aby tvoja radosť zo mňa bola ešte väčšia? Aha, mám si dôslednejšie plniť svoje úlohy, ako to odporúča aj Ján Krstiteľ v evanjeliu (Lk 3, 10 - 18). A učiť sa radosti, ako to prikazuje svätý Pavol (Flp 4, 4). Všakže dnes budeme celý deň spolu?! Verím a viem, že sa zo mňa raduješ...

Toto je moja modlitba. Vyslov Bohu vlastnú. Alebo len jednoducho užasnutý mu hovor: „Si mojou radosťou. Som tvojou radosťou." Potom zakúsiš „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť," a ten „uchráni tvoje srdce a tvoju myseľ v Kristovi Ježišovi" (porov. Flp 4, 7)

11/60

Vždy mi je ľúto, keď vidím, ako sa končia nejaké sviatky a s nimi sa vyprázdňuje aj kostol, skracuje sa rad na sväté prijímanie, zapĺňajú sa krčmy, znova viac času zaberajú počítačové hry, pochybné filmy... A kladiem si otázku: Ako je možné, že toľkí ľudia boli na svätú spoveď, prijali Pána Ježiša v Eucharistii, spievali Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa... a nič sa v ich živote nezmenilo? Odpoveďou je „tajomstvo neprávosti" (2 Sol 2, 7). No zároveň verím, že „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť" (Rim 5, 20). Verím, že keď Boh dopúšťa neverné správanie sa veriacich, robí to preto, aby sa ešte viac prejavila jeho sláva a moc. Ale je to viera neraz ťažko skúšaná... Obdivujem kňazov, ktorí to isté vidia rok čo rok, sviatky čo sviatky, a predsa dúfajú, veria...

Kde si ty? Už je po sviatkoch a si rád, že je po všetkom? Alebo tvoje srdce horí ešte viac pre Ježiša? Nepoznám tvoju odpoveď. Ale či je taká alebo onaká, pozývam ťa pokračovať v novom roku v dialógu lásky.

Z Božej strany je prvým krokom dialógu v novom roku požehnanie (Nm 6, 22 - 27, je dobré vedieť slová tohto požehnania naspamäť). Žehnať sa po latinsky povie benedicere, čo doslova znamená dobre hovoriť. Keď ťa teda Boh požehnáva, dobre hovorí v tvoj prospech. A vieš, čo sa deje, keď Boh hovorí? „Boh povedal: ‚Svetlo!‘ A bolo svetlo" (porov. Gn 1, 3). Keď Boh dobre hovorí v tvoj prospech (keď ťa požehnáva), vtedy tvorí a dáva ti všetko potrebné, aby si dobre žil. Dobre podľa jeho meradiel, ktoré sú určite správnejšie ako tie naše.

Aká teda môže a má byť naša odpoveď na Božie požehnanie? Predovšetkým vďačnosť Bohu. Za všetko a za každých okolností. Svätý Alfonz v knižočke O zjednotení s Božou vôľou vymenúva osem oblastí, v ktorých máme pokojne prijímať Božie konanie: pri výčinoch počasia a prírodných katastrofách, v osobných problémoch, v osobných obmedzeniach, v chorobách, pri strate milovaných, v duchovných skúškach, v smrti a napokon aj čo sa týka stupňa milosti a nášho oslávenia. Stojí za to prečítať si toto dielko svätca, učiteľa Cirkvi, ktorý s veľkou pastoračnou múdrosťou hovorí, že základom plnenia Božej vôle je prijímanie okolností života, ktorý práve žijeme.

Hneď za vďačnosťou Bohu nech nasleduje žehnanie blížnym: „...žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania" (1 Pt 3, 9). Žehnajte, čiže dobre hovorte v prospech ľudí okolo seba. Veľmi veľa zla pochádza zo zlého hovorenia. Vnímate súvislosť s dialógom lásky? „Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí" (1 Jn 4, 20).

A potom nech nasleduje ochotné plnenie povinností. Neraz mám dojem, že toto je kameňom úrazu mnohých ľudí, ktorí na jednej strane túžia po dokonalejšom živote, po svätosti, ale na strane druhej vnímajú svoje povinnosti ako záťaž, ktorá im v tom bráni. Ale nie je to tak! Povinnosti nášho stavu sú našou cestou svätosti! Svoje úlohy však neraz robíme rýchlo a nedbalo, len aby sme mali čo najskôr voľno. Hoc by to aj bolo voľno na modlitbu, ako sa môžem rozprávať s Bohom, keď som si nesplnil dobre svoje povinnosti? A to sa týka žiaka či študenta, mamy či otca, kňaza, mladých rovnako ako starých...

A nádhernou súčasťou dialógu je aj napomenutie svätého Pavla: „Všetko robte bez šomrania" (Flp 2, 14).

Ako sa ti páči takýto program na začínajúci rok? Nemožno ho nazvať predsavzatím, lebo je to spôsob života. Jeho prežívanie prináša zmenu zmýšľania a radosť z dialógu s Bohom. Že nevieš, či sa ti to podarí? Buď si istý, že nepodarí. Teda určite nie tak, ako by si chcel a ako si možno v tejto chvíli predstavuješ. Ale privedie ťa to k tomu, že budeš pokornejší a oveľa častejšie budeš Bohu hovoriť: „Ľutujem" a Boh ti bude hovoriť: „Odpúšťam." Potom mu zakaždým vyznaj lásku („Milujem ťa, Pane!") a kráčaj ďalej.

Modlitba na dvanásty týždeň Roku viery:

Poznáš modlitbu dobrého hovorenia? Na tento týždeň je ako stvorená. A je veľmi jednoduchá. Spomeň si na nejakého človeka, ktorý ti niekedy v živote ublížil, s ktorým sa možno roky nerozprávaš. A začni sa modliť za neho modlitbu dobrého hovorenia (t.j. Požehnávania):

Bože, hovorím v prospech svojho nepriateľa M. Daj sa mu, prosím, poznať. Prosím, rozžiar nad ním svoju tvár. Buď mu milostivý a zahrň ho svojimi darmi.... A chcem s ním byť v nebi." Žehnaj mu (dobre hovor v jeho prospech pred Bohom) a dostane sa ti dedičstvo požehnania.

12/60

Vždy mi je ľúto, keď vidím, ako sa končia nejaké sviatky a s nimi sa vyprázdňuje aj kostol, skracuje sa rad na sväté prijímanie, zapĺňajú sa krčmy, znova viac času zaberajú počítačové hry, pochybné filmy... A kladiem si otázku: Ako je možné, že toľkí ľudia boli na svätú spoveď, prijali Pána Ježiša v Eucharistii, spievali Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa... a nič sa v ich živote nezmenilo? Odpoveďou je „tajomstvo neprávosti" (2 Sol 2, 7). No zároveň verím, že „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť" (Rim 5, 20). Verím, že keď Boh dopúšťa neverné správanie sa veriacich, robí to preto, aby sa ešte viac prejavila jeho sláva a moc. Ale je to viera neraz ťažko skúšaná... Obdivujem kňazov, ktorí to isté vidia rok čo rok, sviatky čo sviatky, a predsa dúfajú, veria...

Kde si ty? Už je po sviatkoch a si rád, že je po všetkom? Alebo tvoje srdce horí ešte viac pre Ježiša? Nepoznám tvoju odpoveď. Ale či je taká alebo onaká, pozývam ťa pokračovať v novom roku v dialógu lásky.

Z Božej strany je prvým krokom dialógu v novom roku požehnanie (Nm 6, 22 - 27, je dobré vedieť slová tohto požehnania naspamäť). Žehnať sa po latinsky povie benedicere, čo doslova znamená dobre hovoriť. Keď ťa teda Boh požehnáva, dobre hovorí v tvoj prospech. A vieš, čo sa deje, keď Boh hovorí? „Boh povedal: ‚Svetlo!‘ A bolo svetlo" (porov. Gn 1, 3). Keď Boh dobre hovorí v tvoj prospech (keď ťa požehnáva), vtedy tvorí a dáva ti všetko potrebné, aby si dobre žil. Dobre podľa jeho meradiel, ktoré sú určite správnejšie ako tie naše.

Aká teda môže a má byť naša odpoveď na Božie požehnanie? Predovšetkým vďačnosť Bohu. Za všetko a za každých okolností. Svätý Alfonz v knižočke O zjednotení s Božou vôľou vymenúva osem oblastí, v ktorých máme pokojne prijímať Božie konanie: pri výčinoch počasia a prírodných katastrofách, v osobných problémoch, v osobných obmedzeniach, v chorobách, pri strate milovaných, v duchovných skúškach, v smrti a napokon aj čo sa týka stupňa milosti a nášho oslávenia. Stojí za to prečítať si toto dielko svätca, učiteľa Cirkvi, ktorý s veľkou pastoračnou múdrosťou hovorí, že základom plnenia Božej vôle je prijímanie okolností života, ktorý práve žijeme.

Hneď za vďačnosťou Bohu nech nasleduje žehnanie blížnym: „...žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania" (1 Pt 3, 9). Žehnajte, čiže dobre hovorte v prospech ľudí okolo seba. Veľmi veľa zla pochádza zo zlého hovorenia. Vnímate súvislosť s dialógom lásky? „Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí" (1 Jn 4, 20).

A potom nech nasleduje ochotné plnenie povinností. Neraz mám dojem, že toto je kameňom úrazu mnohých ľudí, ktorí na jednej strane túžia po dokonalejšom živote, po svätosti, ale na strane druhej vnímajú svoje povinnosti ako záťaž, ktorá im v tom bráni. Ale nie je to tak! Povinnosti nášho stavu sú našou cestou svätosti! Svoje úlohy však neraz robíme rýchlo a nedbalo, len aby sme mali čo najskôr voľno. Hoc by to aj bolo voľno na modlitbu, ako sa môžem rozprávať s Bohom, keď som si nesplnil dobre svoje povinnosti? A to sa týka žiaka či študenta, mamy či otca, kňaza, mladých rovnako ako starých...

A nádhernou súčasťou dialógu je aj napomenutie svätého Pavla: „Všetko robte bez šomrania" (Flp 2, 14).

Ako sa ti páči takýto program na začínajúci rok? Nemožno ho nazvať predsavzatím, lebo je to spôsob života. Jeho prežívanie prináša zmenu zmýšľania a radosť z dialógu s Bohom. Že nevieš, či sa ti to podarí? Buď si istý, že nepodarí. Teda určite nie tak, ako by si chcel a ako si možno v tejto chvíli predstavuješ. Ale privedie ťa to k tomu, že budeš pokornejší a oveľa častejšie budeš Bohu hovoriť: „Ľutujem" a Boh ti bude hovoriť: „Odpúšťam." Potom mu zakaždým vyznaj lásku („Milujem ťa, Pane!") a kráčaj ďalej.

Modlitba na dvanásty týždeň Roku viery:

Poznáš modlitbu dobrého hovorenia? Na tento týždeň je ako stvorená. A je veľmi jednoduchá. Spomeň si na nejakého človeka, ktorý ti niekedy v živote ublížil, s ktorým sa možno roky nerozprávaš. A začni sa modliť za neho modlitbu dobrého hovorenia (t.j. požehnávania):

Bože, hovorím v prospech svojho nepriateľa M. Daj sa mu, prosím, poznať. Prosím, rozžiar nad ním svoju tvár. Buď mu milostivý a zahrň ho svojimi darmi.... A chcem s ním byť v nebi." Žehnaj mu (dobre hovor v jeho prospech pred Bohom) a dostane sa ti dedičstvo požehnania.

13/60

V tomto texte by som vám rád priblížil obsah slova spása. Je to pojem, ktorý je v kresťanstve zaužívaný až tak, že niekedy ani nevieme, čo znamená. Alebo sa k jeho podstate prebojovávame cez množstvo slov. Ako možno aj ja v tomto texte =).

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Človek povolaný k blaženosti, ale zranený hriechom potrebuje spásu od Boha. Božia pomoc mu prichádza v Kristovi prostredníctvom zákona, ktorý ho riadi, a milosti, ktorá ho posilňuje" (1949). Tieto vety si vyžadujú vieru. Zvlášť dnes, keď ľudia už (takmer) nevnímajú, že sú zranení hriechom. Zdravie, pocit šťastia, naše potreby - o to všetko sa vieme akosi postarať. Niektorí ľudia, ktorí si myslia, že to už dosiahli, hovoria, že „sú za vodou". Majú toľko zarobené, že už nemusia robiť. A môžu si dovoliť v podstate všetko, čo im príde na myseľ. Dokonca aj keď ich postihne ťažká choroba, zabezpečia si najlepšie lieky a starostlivosť, aby takmer netrpeli a neraz aj zvíťazia nad chorobou, na ktorú bežný smrteľník zomiera, lebo nemá dosť peňazí. Ale...

Je tu veľké ALE. Pocit šťastia je v každom človeku stále prchavý. Môžeš zažiť nádherný večer a zaspávať s myšlienkou: „Tak na toto nikdy nezabudnem." A nasledujúce ráno máš nanič náladu a krásny večer sa zdá ako sen. Boli sme stvorení pre niečo viac ako pre prchavé a pomíňajúce šťastie. Kdesi v nás je zapísaná túžba po večnej radosti. A každý aspoň trochu rozumne uvažujúci človek musí uznať, že nech robí, čo chce, také šťastie a radosť dosiahnuť nevie a nedokáže si ho zabezpečiť. „Vo svojich mnohorakých formách - materiálna núdza, nespravodlivý útlak, telesné a psychické choroby a nakoniec smrť - je ľudská bieda zjavným znakom vrodeného stavu slabosti, v ktorom sa človek nachádza po prvotnom hriechu, a jeho potreby spásy"(KKC 2448). „Mohlo by sa zdať, ako by sa náš život odvíjal v nezmyselnom kruhu nových predsavzatí a nových zlyhaní. A bolo by to naozaj tak, keby sme boli ponechaní sami na seba v úsilí naplniť najhlbšie túžby nášho srdca" (Pastiersky list žilinského biskupa na Nový rok 2013).

A tu prichádza na pomoc viera. Tá totiž hovorí, že je ktosi, kto nám šťastie (večné a nepomíňajúce) vie a chce zabezpečiť. Je to Boh. Bytosť veľmi dobrá, ktorá sa s nami chce deliť o svoje dobro. Spása teda nie je len záchrana od hriechov a večnej smrti, ako to niekedy zvykneme zjednodušene povedať, alespása je aj zabezpečenie naplnenia našich snov o večnom šťastí, o večnej blaženosti.

Spása je teda ponuka dostať sa z bezvýchodiskovej situácie, ktorá nemá zo strany človeka riešenie. Boh to vidí a chce nám pomôcť. Ponúka nám záchranu. Spása prichádza jedine od Boha (KKC 169). Svätý Peter to vyjadruje slovami: „V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení" (Sk 4, 12).

Takže zhrňme si to: človek túži po nekončiacom sa šťastí, ale nie je v stave zabezpečiť si ho. Je v ňom čosi pokazené - v Cirkvi tento stav nazývame hriechom. Boh vidí našu situáciu a ponúka nám spásu ako nezištný dar. Cesta spásy vedie cez Ježiša Krista, Božieho Syna, skrze ktorého sa dielo spásy uskutočnilo. Teraz je len na nás, či spásu prijmeme, alebo sa rozhodneme pokúšať o samospásu, ktorá však k ničomu nevedie.

Celé učenie o spáse si vyžaduje vieru. Kto má vieru, prijme ho a koná podľa tohto učenia. Hovoríme, že kráča cestou spásy. Kto vieru nemá, toto učenie odmieta a buď sa usiluje o spásu (v zmysle šťastného a večného života) vlastnými silami alebo rezignuje a žije zo dňa na deň, pričom nevidí nijaký zmysel svojho života.

Spása sa dá najlepšie a najistejšie prežívať vo sviatostiach a v modlitbe - to sú totiž miesta, situácie, udalosti, pri ktorých sa stretávame s Bohom. O tom viac v ďalších číslach.

Ak by sa ťa niekto teraz opýtal: „Si spasený?", čo by si odpovedal? Možno toto: „Uveril som Bohu a prijal som jeho dar spásy v krste. Áno, som spasený. Dúfam, že vytrvalým životom s Bohom tu na zemi dosiahnem aj večnú radosť s večným životom s Bohom, teda nebo."

Modlitba na trinásty týždeň Roku viery:

Bože, ďakujem ti za dar viery. Vďaka nemu som prijal spásu, ktorú pre mňa získal Ježiš. Ďakujem ti, že vďaka sviatostiam nie je jeho dielo pre mňa len historickým príbehom, ale stále prítomnou udalosťou, na ktorej mám účasť. Prosím o vytrvalosť v dobrom, aby som sa raz mohol tešiť zo života s tebou v nebi. A celkom osobitne ti zverujem ľudí okolo seba - túžim, aby boli so mnou pri tebe. Prosím ťa, daj im, oživ a posilni v nich dar viery."

14/60

Riadnou cestou, ako byť spasený, je krst. Pri ňom sa deje mnoho- krstený je očistený od dedičného hriechu (a ak nie je krstený ako dieťa, tak aj od všetkých osobných hriechov), stáva sa novým stvorením, dostáva dar Ducha Svätého, Boh si v ňom robí príbytok, človek sa stáva súčasťou Krista a členom Cirkvi, Kristovho tajomného tela. Ako hovorí svätý Hypolit, človek sa stáva bohom. Nevyráža ti to dych? Nemusí  Aj keď pravdy viery by nám vždy mali potešiť srdce, dôležitejšie je, aby sme ich žili. A ak predsa len pocítiš pri čítaní týchto riadkov nejakú radosť, ďakuj Bohu za ňu ako za mimoriadnu pozornosť... Čítaj pomaly a s otvoreným srdcom.

Krst patrí medzi sviatosti. Sviatosť je vonkajší, viditeľný znak, ktorým sa v Cirkvi udeľuje vnútorná, neviditeľná milosť. Skúsim to povedať vzťahovo: Sviatosť je priamy zásah Boha v človeku, ktorým mu prostredníctvom vonkajších znakov (vrátane slov) umožňuje stretnúť sa s ním a prežívať svoje zbožstvenie. Prijatím sviatosti sa napĺňa odveký sen človeka byť ako Boh. Avšak v miere nepredstaviteľne vyššej ako sa odvažujeme snívať. Lebo naša predstava sa dá vyjadriť asi takto: „Keby som mohol robiť zázraky... Keby som mohol ovládať prírodu, stvoriť si hviezdu..." No vo sviatosti prežívame čosi oveľa väčšie: skutočne sa stávame bohom - Boh nám dáva účasť na svojej prirodzenosti (pozri 2 Pt 1, 4).

Ako je to však možné, keď Ježiš žil, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych pred dvetisíc rokmi? A navyše aj odišiel, vystúpil do neba? Netýka sa vykúpenie len tých pár vyvolených, ktorí vtedy s ním žili a stretávali sa? Nuž ak by nebolo sviatostí, veru by sme im mohli asi len závidieť a náš život by skutočne nemal cenu. Veď načo by sme žili, keby nám bolo jasné, že nijaké naše veľké sny sa nikdy neuskutočnia? A okrem toho by sme stále vliekli so sebou ťarchu svojich vín...

Ako sa to teda deje? Boh nám skrze Cirkev daroval liturgiu. Je to privilegované miesto dialógu človeka s Bohom. V nej sa v znakoch sprítomňuje spásonosné dielo Ježiša Krista. Hľa, čo hovorí o tom v prípade sviatosti krstu svätý Cyril Jeruzalemský: „Potom vás priviedli k svätému kúpeľu božského krstu, ako keď Krista niesli z kríža do hrobu. A každého z vás sa opýtali, či veríte v meno Otca i Syna i Ducha Svätého. Urobili ste toto spásonosné vyznanie a trikrát ste zostúpili do vody a opäť ste vystúpili. To symbolicky naznačuje Kristove tri dni v hrobe. Keď náš Spasiteľ strávil tri dni a tri noci v zemi, tak ste aj pri prvom vynorení sa z vody predstavovali prvý Kristov deň v zemi a svojím ponorením ste napodobili noc. V noci nikto nič nevidí, ale cez deň ostávame vo svetle. Vaše zostúpenie bolo teda ako noc: nič ste nevideli. Keď ste však vystúpili, boli ste ako vo dne. V tej istej chvíli ste zomreli a narodili sa. Voda spásy bola pre vás hrobom i matkou. A to, čo Šalamún povedal o iných, platí aj pre vás. Povedal, že je ‚čas narodiť sa a čas zomrieť‘ (Kaz 3, 2). Vo vašom prípade je však poriadok opačný: bol čas zomrieť a čas narodiť sa. Uskutočnilo sa to v jednej chvíli. Vaše narodenie sa udialo v rovnakom čase ako vaša smrť.

Aká zvláštna a nepochopiteľná vec! Nezomreli sme naozaj. Neboli sme naozaj pochovaní. Neboli sme naozaj ukrižovaní a nevstali sme z mŕtvych.Symbolicky sme to napodobňovali - naša spása je však skutočnosť!Kristus bol naozaj ukrižovaný a naozaj bol pochovaný a naozaj vstal z mŕtvych. A to všetko udelil nám, aby sme my, ktorí máme podiel na jeho utrpení napodobňovaním, mohli získať spásu v skutočnosti."

A ako je možné, že sa to stane? Katechizmus Katolíckej cirkvi odpovedá jednoznačne - pôsobením Ducha Svätého (body 1091 - 1109). A cituje - v súvislosti s Eucharistiou - svätého Jána Damascénskeho: „Pýtaš sa, ako sa chlieb stáva Kristovým telom a víno... Kristovou krvou? Ja ti odpovedám, žeDuch Svätý zostupuje a uskutočňuje to, čo veľmi presahuje každé slovo a každé chápanie... Nech ti stačí počuť, že sa to deje pôsobením Ducha Svätého, tak ako pôsobením Ducha Svätého Pán vzal sebe a v sebe samom telo zo svätej Bohorodičky" (1106).

Modlitba na štrnásty týždeň Roku viery:

Potrebujeme v sebe obnoviť vieru vo sviatosti ako miesta osobného stretávania sa s Bohom v spoločenstve Cirkvi. Preto sa tento týždeň modlime za seba navzájom slovami apoštola Pavla:

Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi: nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá" (Ef 3, 14 - 19).

15/60

„Neutíchnem..., nebudem mať pokoja..., kým sa jeho spása nerozhorí ako fakľa" (Iz 62, 1). Tieto prorokove slová odhaľujú jeden veľmi dôležitý rozmer prežívania spásy. Každý, kto prijal Ježišovo dielo spásy za svoje, čiže kto je spasený (pozri Aktivizačník č. 13), veľmi chce, aby spásu dosiahli aj tí, ktorých miluje, na ktorých mu záleží. Čiže spása má okrem osobného rozmeru aj rozmer sociálny, spoločenský - nezavriem sa kdesi do izby a tam si užívam „svoju spásu", pričom na iných ľuďoch mi nezáleží. Vlastne sa to ani nedá. Spása je taký obrovský dar, že v človeku, ktorý ju prežíva, vyvoláva nesmiernu túžbu o tento dar sa deliť - „kým sa jeho spása nerozhorí ako fakľa". Kto je to ten „jeho"? Izaiáš hovorí o Jeruzaleme. Ale je známe, že Jeruzalem je aj symbolom každej duše.

„Neutíchnem, kým sa tvoja spása nerozhorí ako fakľa." Podľa toho, ako vnímam ľudí okolo seba, na málokom vidno, že jeho spása horí. Práve preto ju musím rozdúchať. Ľudia okolo mňa sú pokrstení, ale nehoria. Možno len tlejú. Ježiš ma posiela nedohasiť tlejúci knôtik, ale pomôcť mu, aby sa znova rozhorel a prinášal svetlo. Ako? Môj život musí kričať: dobrotou, trpezlivosťou, pokorou, odpustením, ľútosťou, radosťou, ... A ak mi Pán k tomu dopraje milosť hovoriť, tak aj moje slová musia kričať a ponúkať spásu. Samotné jej rozhorenie je už potom v rukách Boha.

„Neutíchnem." Pozri sa na Pannu Máriu v Káne. Mohla byť ticho. Ale nebola. Lebo videla, že novomanželia potrebujú spásu - potrebujú záchranu pred strápnením sa v očiach svadobných hostí. Riskovala zápas s Bohom, hovorí kardinál Martini. Riskovala, že ju odmietne vlastný syn. Že sa navždy pokazí ich vzťah. Nám sa to dnes už dobre číta, ale vieme, aký zápas musela Mária podstúpiť vo svojom srdci, kým Ježišovi povedala: „Nemajú vína"?„Neutíchnem." A keď ju Ježiš navonok odmietol, nebola ticho. Oslovila sluhov. Zvyšok bol už na Bohu.

Márii záležalo na spáse ľudí, s ktorými hodovala na svadbe. Nemala pokoja, kým záležitosť ich spásy nezverila do Ježišových rúk. A mohlo to dopadnúť všelijako - Ježiš mohol poslať sluhov s pohárom vody bez toho, aby ju premenil. Bol by to možno odkaz: „Keď nemáte víno, pite vodu." Ale Boh nemôže takto konať, keď ide o spásu. Poprel by sám seba. A tu išlo o spásu. O spásu svadobčanov, ktorí mali spoznať, že Boh je v otázke spásy až márnotratne štedrý. Má ju doslova pre každého, a to v hojnej miere...

„Neutíchnem" preto znamená aj obracať sa k Bohu s volaním o spásu pre ľudí, ktorých si nosím v srdci. O ktorých čítam v novinách či ich vidím na televíznych obrazovkách. Ak napríklad nemáš síl prestať sledovať všelijaké reality šou, prosím, veľmi prosím, modli sa počas ich sledovania za ich účastníkov, modli sa za tých, ktorí také programy vymýšľajú... „Nech je už koniec zlobe hriešnikov" (Ž 8, 10)! A modli sa aj za seba - nech Boh v tvojom srdci vzbudí túžbu napĺňať sa jeho zmýšľaním, nie hlúposťami tohto sveta.

Túžim, aby „spása horela ako fakľa" aj v mojom srdci. V tvojom srdci. A vieš, čo sa potom stane? „Ako ženích má radosť z nevesty, tak z teba bude mať radosť tvoj Boh" (Iz 62, 5). Boh sa bude z teba radovať. Niežeby sa neradoval už teraz (pravda, ak nemusí plakať pre tvoje nevyznané, nepriznané, neoľutované hriechy), ale bude sa radovať ešte viac. Predstav si, ako v nebi zvolá všetkých anjelov a svätých a ukáže im teba, nepatrnú bodku na Zemi, a povie: „To je môj milovaný syn, moja milovaná dcéra." A ľudia okolo teba spoznajú, že si Boží posol oznamujúci spásu i cestu spásy, a uveria v Ježiša (pozri Jn 2, 11).

Modlitba na pätnásty týždeň Roku viery:

Určite bude účinné osvojiť si ako osobnú modlitbu, plnú viery i dôvery, slová Panny Márie: Nemajú vína!"

Syn či dcéra začal žiť s „priateľkou" či „priateľom"? „Pane, nemajú vína!"

Manžel podlieha alkoholu? „Pane, nemá víno, tvoje víno!"

Hádate sa v rodine pre dedičstvo? „Pane, nemáme vína!"

Rozpadá sa ti manželstvo? „Pane, nemáme vína!"

Birmovanci nemajú záujem o prípravu? „Pane, nemajú vína!"

Kňaz vo farnosti nehorí pre Boha? „Pane, nemá vína!"

...A buď pripravený, že Boh ťa pošle s vínom tvojho srdca zachraňovať stratených, ubolených, osamotených, pochybujúcich, hľadajúcich, unudených, sklamaných, frustrovaných...

16/60

Kedy naposledy ťa oslovil nejaký text zo Svätého písma tak, že si plakal(a)? Ale od radosti spieval(a)? Možno nikdy. Ale to nie je chyba. Možno si taká povaha, ktorá neprežíva svoju vieru citovo. Ale na druhej strane by nás malo Sväté písmo oslovovať denne. Veď človek, ktorý prijal spásu (osobným rozhodnutím sa pre Krista pred krstom alebo po ňom, ak bol pokrstený ako dieťa), potrebuje každodenné vedenie, usmernenie, ako má prežívať svoj život ako Božie dieťa. Áno, niečo sme dostali výchovou (ak sme vyrastali vo veriacej rodine), ale mnoho z toho sú možno len návyky, ktoré si ani nevieme zdôvodniť učením Cirkvi či dejinami spásy z Biblie. Naša viera je potom na úrovni fanatika: „Tak to je a hotovo." Neviem, ako teba, ale mňa taká viera neuspokojuje.Preto ak chceš svoju vieru skutočne aktívne prežívať, potrebuješ otvárať a čítať Sväté písmo. A počúvať, čo ti Boh hovorí. Prvé čítanie tejto nedele z Knihy Nehemiášovej (8, 2 - 10) nám ponúka celkom konkrétny návod, ako to robiť.

Príprava: „Ezdráš si stal na drevenú vyvýšeninu, ktorú zhotovili na túto príležitosť." Potrebujem stíšenie, aspoň základné spracovanie toho, čo vo mne je...Poloha: „Všetok ľud povstal." Mne najviac vyhovuje sedenie v kresle, dobré osvetlenie, okuliare poruke.

Oslava Boha: „Potom Ezdráš velebil Boha... a klaňali sa Bohu." Možno piesňou, nejakým žalmom, chválospevom. Veľmi odporúčam aj modlitbu k Duchu Svätému o dar poznania, chápania. Neraz stačí: „Otvor mi oči, aby som videl, uši, aby som počul." Alebo niečo podobné.

Vysvetľovanie: „Čítali z knihy Božieho zákona..., vykladali zmysel a vysvetľovali." Tu neraz môže vzniknúť problém. Vysvetlivky v katolíckom vydaní Biblie nemusia stačiť. Nie každý má poruke nejaký kvalitný komentár. A asi najťažšie je nájsť niekoho, kto by nám text vysvetlil. Ak teda vysvetlenie nemáme, zapíšme si, čomu nerozumieme a čítajme ďalej. Raz sa nám možno dostane vysvetlenia. A pomodlime sa za to, aby nám Boh poslal ľudí, ktorí budú schopní vysvetľovať nám Písmo...

Reakcia: „Všetok ľud plakal, keď počul slová zákona." Božie slovo by nás malo zasiahnuť do srdca. A pri tom slove, ktoré sa nás dotkne, ostaňme. Plačme, ďakujme, odprosujme, ľutujme, spievajme...

Delenie sa: „Niečo pošlite aj tým, čo si nemajú čo pripraviť." Nielen o to, čo sme v Písme objavili, ale aj o materiálne potreby, tiež o duchovné dary a schopnosti.

Radosť: „A nermúťte sa, veď radosť z Pána je vaša sila." Nemusí byť nutne vonkajšia (hoci aj tá je Božím darom), ale predovšetkým radosť srdca. Osvieženie duše, ako hovorí žalm (19, 8).

Možno to všetko robíš, no nič sa nedeje, nič ťa neoslovuje. V takom prípade je potrebné skúmanie svojho srdca. Najprv je to otázka hriechu - či nemám na svedomí nejaký hriech, previnenie, ktoré som nevyznal, neoľutoval. Ak je táto oblasť v poriadku, treba skúmať, či mi niekedy Boh nedal cez svoje slovo nejakú úlohu, ktorú som nesplnil. A ak je aj toto v poriadku, možno sa stačí vrátiť k slovu, ktoré ma oslovilo naposledy, a začať ho lepšie prežúvať (to je nádherný preklep slova prežívať :-) ). Alebo len jednoducho prijať fakt, že dnes nič nepočujem, a vo viere ísť ďalej po Božej ceste tak, ako som išiel doteraz. Verne a s dôverou.

Už som mal celý text hotový, keď ma oslovil text čítania z Listu Hebrejom (8, 1): „Hlavné z toho, čo hovoríme, je:". Nuž hlavné v celom tomto texte je toto:Čítaj Sväté písmo každý deň. Aspoň vetičku. Osviežuje dušu.

Modlitba na šestnásty týždeň Roku viery:

Modlitby pred a po čítaní Svätého písma

Milostivý Bože, ďakujem ti, že si svojím mocným slovom stvoril svet. Povolal si Abraháma, Izáka, Jakuba a Mojžiša, aby ťa nasledovali, a prostredníctvom prorokov si zvestoval svoje slovo izraelskému ľudu. Napokon si k nám prehovoril osobne vo svojom milovanom Synovi, našom Pánovi Ježišovi Kristovi. Prosím ťa, Duchu Svätý, o dar vnútorného stíšenia, aby tvoje slovo vo Svätom písme zaznelo v mojom srdci, viedlo ma a osvecovalo celý môj život. Amen.

Vševládny Bože, ďakujem ti, že nás osvecuješ svojím slovom. Ďakujem ti za každé slovo vychádzajúce z tvojich úst, ktoré som si mohol z tvojej milosti prečítať. Posielaš ma byť tvojím svedkom vo svete. Prosím ťa, aby som nebol iba poslucháčom, ale aj uskutočňovateľom slova. Amen.

17/60

Minulý text sa končil výzvou: Čítaj Sväté písmo každý deň. Aspoň vetičku. Osviežuje dušu. Dnes by som rád na to nadviazal na základe slov Pána Ježiša: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli" (Lk 4, 21), ktorými sa minulú nedeľu evanjelium končilo a túto sa nimi začína. Prečo? Lebo by som sa ťa rád opýtal, ktoré Božie slovo sa v tvojom živote už splnilo.

Možno si myslíme, že Božie slovo sa plnilo len v Ježišovom živote. Lebo veď o ňom celé Sväté písmo v podstate hovorí, predpovedá ho, opisuje jeho život... No musíme vedieť aj to, že Božie slovo sa plní v živote každého z nás. Myslím, že túto skúsenosť má každý, kto otvoril svoje srdce Bohu, uveril mu a zveril mu svoj život (napríklad krstom, obrátením...).

Veľmi dobre si pamätám prvé slová Písma, ktoré ma oslovili v pre mňa bezvýchodiskovej situácii a odvtedy sprevádzajú môj život: „Pán za mňa dielo dokončí" (Ž 138, 8). Neraz som to už zažil. Moju modlitbu zmenil tento verš: „A tí, čo túžia po tvojej pomoci, nech stále hovoria: ‚Nech je zvelebený Pán‘" (Ž 41, 17). Keď potrebujem niečo riešiť, neraz ma k úspechu dovedie prorok Jeremiáš: „Postojte na cestách a zamyslite sa. Skúmajte staré chodníky... a nájdete osvieženie pre svoje duše" (Jer 6, 16). Nečakané povzbudenie sa mi dostalo pri čítaní Knihy Náreky: „Keď som ťa volal, bol si blízko, vravel si: ‚Neboj sa!‘" (3, 57).

Teraz v súvislosti s jednou skupinou ľudí v našej farnosti čakám na naplnenie slov proroka Izaiáša: „Všetci, čo ich uvidia, poznajú, že oni sú pokolením, ktoré požehnal Pán... Ja, Pán, to v príhodnom čase urýchlim" (Iz 61, 11b; 60, 22c). Možno sa toto slovo naplní na niekom inom, nie na tých, za ktorých sa modlím. No je mi potechou vedieť, že Boh má s nami svoj plán: „Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami, hovorí Pán. Sú to myšlienky pokoja, a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej" (Jer 29, 11).

Vnímam, že všetky tieto (a mnohé iné) slová Písma sa v mojom živote nejako splnili. A niektoré z nich sa spĺňajú stále znova. Neraz ma inšpirujú ku konkrétnemu konaniu - ako pri minulom čísle Aktivizačníka, kde ma slová Listu Hebrejom („Hlavné z toho, čo hovoríme, je:") viedli k zhrnutiu celého textu do pár slov.

Čítanie Svätého písma viedlo k obráteniu mnohých ľudí. Z tohto hľadiska je jeho čítanie „nebezpečné" - Božie slovo mení život čítajúceho. Kto nechce zmeniť svoj život, nech Písmo nečíta. No ak túžiš po zmene, neboj sa a s odvahou ho zober do rúk. Možno sa tvojmu srdcu nebude prihovárať hneď, ale raz určite s radosťou zbadáš, že Boh k tebe cezeň hovorí. Možno to bude len slovko, krátka veta. Prijmi ho do srdca, starostlivo opatruj, pripomínaj si ho, napíš si ho a daj na viditeľné miesto, povedz niekomu, ako ťa ním Boh oslovil, čo to v tebe spôsobilo. A ďakuj Bohu, že k tebe hovorí. Nie nadarmo sa hovorí, že Sväté písmo je ľúbostný list Boha...Jedna praktická rada - ak chceš s úžitkom počúvať Božie slovo pri svätej omši v nedeľu, prečítaj si ho už vopred doma. Aj viackrát. Nájdeš ho v Katolíckych novinách aj na internete (lc.kbs.sk). A pros pritom Pána, aby ťa oslovil aj v kostole, keď to isté slovo budeš počuť z úst kňaza, ktorý ho číta v zastúpení Krista, in persona Christi.

A jedna úloha :-) - v Katechizme Katolíckej cirkvi je výborne spracovaná časť o Svätom písme (čl. 101 - 141). Odporúčam prečítať. Ak budeš mať chuť, tak možno aj články predtým (o Tradícii - od článku 74).

Motívom k čítaniu môže byť toto konštatovanie: „Cirkev mala vždy v úcte Božie Písma tak ako samo Pánovo telo; obidve živia a usmerňujú celý kresťanský život. ‚Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch‘ (Ž 119, 105)" (KKC 141).

Modlitba na sedemnásty týždeň Roku viery:

Bože mojich otcov a Pane milosrdenstva, ty si všetko urobil svojím slovom a v svojej múdrosti si stvoril človeka, aby vládol nad tvormi, ktoré si ty urobil, aby sväto a spravodlivo riadil svet a s priamym srdcom uplatňoval svoju moc.

Daj mi múdrosť, prísediacu na tvojom tróne, a nevylučuj ma spomedzi svojich detí, lebo ja som tvoj sluha a syn tvojej služobnice, človek slabý a krátkeho života a neschopný pochopiť právo a zákon...

S tebou je múdrosť, ktorá pozná tvoje diela, ktorá bola pri tom, keď si tvoril svet, a vedela, čo tvojim očiam lahodí a čo je správne podľa tvojich príkazov.

Vyšli ju zo svojich svätých nebies, pošli ju z trónu svojej velebnosti, aby bola so mnou a so mnou pracovala, aby som vedel, čo sa ti páči. Lebo ona vie a chápe všetko, ona ma bude rozvážne viesť pri mojich skutkoch a bude ma chrániť svojou slávou." (Múd 9, 1 - 5. 9 - 11)

18/60

V stredu sa začína Pôstne obdobie. Obvykle je to pre mnohých čas predsavzatí, krížových ciest, spovede a prípravy na Veľkú noc. To je veľmi fajn. Skúsim však poukázať aj na iný rozmer tohto obdobia. Nazvem ho„štartovací" rozmer :-).

Svätý František Saleský si v diele Rozprava o Božej láske ťažká, že na hostine lásky je vidno ešte príliš veľa tých, ktorí sa uspokoja s jedením, teda s meditovaním, s miešaním slov a myšlienok. Len niektorí sa odvažujú piť s potešením a určitou ľahkosťou (má na mysli kontempláciu). Ale len tak málo ich zájde až na hranicu opojenia (pod vedením Ducha Svätého).

Neviem, kde by si sa zaradil ty, keď čítaš tieto myšlienky svätca. Možno ešte pred meditáciu? To nie je podstatné. Dôležité je uveriť, že Boh má pre každého z nás pripravené celé nebo. Že ho v podstate mrzí, keď sa životom len vlečieme - síce bez nejakého veľkého hriechu, ale aj bez akéhokoľvek úsilia o čosi viac. A práve o toto „viac" mi ide.

Akosi sme si totiž privykli na „duchovný" život pozostávajúci z nedeľnej svätej omše, prvých piatkov, ranných a večerných modlitieb... Avšak svätý Pavol o tom hovorí, že to je len mlieko, nie pevná strava života kresťana (pozri 1 Kor 3, 2). List Hebrejom hovorí o začiatočnom učení (6, 1 - 2). No nám treba ísť ďalej, vyššie. K pevnej strave. Čo ňou je?

Ako prvý uvediem duchovný boj. Nie len ten pasívny, keď trpezlivo znášam utrpenia a bolesti (tela i ducha), ale aktívny duchovný boj, keď v Ježišovom mene útočím na mocnosti pekla a vyháňam ich z rodiny, z farnosti, z práce... „V boji proti hriechu ste ešte neodporovali až do krvi" (Hebr 12, 4). „Žijeme, pravda, v tele, ale nebojujeme podľa tela - lebo zbrane nášho boja nie sú telesné, ale majú od Boha silu boriť hradby. Boríme výmysly a každú pýchu, čo sa dvíha proti poznaniu Boha. Pútame každú myseľ, aby bola poslušná Kristovi" (2 Kor 10, 3 - 5). Skús si tieto dva texty rozmeniť na drobné pre svoj život, pre život svojej rodiny, pre našu spoločnosť... Je to oblasť, v ktorej musíme všetci robiť najprv pokánie, lebo namiesto boja sme často diablovi len ustupovali a boli „tolerantní". Ale neostaňme len pri pokání! Naozaj sa treba pustiť do boja!

Ako druhé uvediem permanentnú formáciu. Potrebujem sa neustále vzdelávať v oblasti viery. Štúdiom Písma (nestačí len čítanie). Štúdiom Katechizmu Katolíckej cirkvi. Ak je možné, zúčastňovať sa na formačných stretnutiach. Ak také okolo teba nie sú, hľadaj. Musí však byť jasné, že formačné stretnutia nie sú len teologické prednášky a nasávanie informácií, ale také stretnutia, kde sa učím poznané prijať do mysle i do srdca, na základe toho meniť zmýšľanie a potom aj konanie.

A ako tretie a možno najdôležitejšie uvediem rastúcu túžbu. Chcieť viac. Nebyť falošne skromný a hovoriť, že mne stačí, ak sa do neba nejako prešmyknem. Nie, nechcem sa do neba len nejako dostať, ale chcem tam vstúpiť „hlavnou bránou" za zvukov fanfár nebeskej hudby a túžim, aby ma prišlo vítať celé nebo! Tým chcem povedať, že túžim, aby sa Boh v mojom živote oslávil v maximálnej možnej miere. Nestačí mi len jedenie či nejaké potešenie na hostine, ale túžim po opojení. Božím Duchom!

„Milovaní, aj keď takto hovoríme, sme presvedčení, že vy ste na tom lepšie a bližšie k spáse... Ale túžime, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca, aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo vierou a vytrvalosťou sú dedičmi prisľúbení" (Hebr 6, 9. 11 – 12).

Keď chcel svätý Pavol opísať svoj spôsob života, použil slovo „uháňam" (Flp 3, 13). Nech je nastávajúci pôstny čas pre nás dobou túžobného uháňania do večného života myšlienkami, slovami i skutkami.

PS. Ako začať? Veď si to už urobil. Vzbudil si si túžbu. Chceš. Že nemáš síl? A kto ich má? Jedine Boh. Nuž sa k nemu priviň a prijímaj, čo ti dáva. A daj do toho celé svoje srdce, všetky svoje sily (biedne, ale bez nich Boh nič neurobí).

Modlitba na osemnásty týždeň Roku viery:

Môj Pane Ježišu, aj mne sa kedysi celkom páčil život na pokraji hriechu a aj keď som niečo zlé urobil, hovoril som si: „Veď to nie je až také zlé. Iní žijú horšie." Ó, Pane, ako som mohol byť taký slepý a nevďačný voči láske, ktorú si mi preukázal smrťou na kríži za mňa a potom mojím prijatím za svoje dieťa? Je mi to veľmi ľúto a až do smrti budem oplakávať svoju ľahostajnosť voči tvojej láske.

Ale teraz je koniec, môj Ježiš, s takým postojom. Rozhodujem sa oddnes uháňať k tebe do neba. Chcem v moci tvojho Svätého Ducha a pod ochranou svojho anjela strážcu odmietať každý hriech, víťaziť nad každým pokušením a ochotne znášať každú bolesť tela i duše, aby som sa ti aspoň trochu pripodobnil a mal tak účasť na vykúpení sveta, najmä mojich najbližších. Chcem byť aj tvojím svedkom, aby ľudia okolo mňa videli, že nič nemilujem viac ako teba, môj Ježiš. Aby túžili žiť ako ja - v tvojom objatí.

Moja Matka Mária, tvojmu príhovoru zverujem túto svoju túžbu.

19/60

Na Popolcovú stredu ma oslovili slová žalmu v Liturgii hodín: „Pán pozná ľudské myšlienky a vie, aké sú márne" (Ž 94, 11). Myslím, že práve preto nám Boh dal celý žaltár či iné modlitby vo Svätom písme, ako aj liturgické modlitby (svätú omšu, slávenie sviatostí) či modlitby ľudovej zbožnosti skrze Cirkev, aby sme mu nehovorili „márne" slová.

Všimnime si, že ustálené formy modlitieb sú už v textoch Mojžišových kníh - jednu z nich počúvame pri svätej omši na Prvú pôstnu nedeľu. Je to nádherné vyznanie viery: „Môj otec bol potulný Sýrčan... Egypťania nás týrali... My sme volali k Pánovi... Pán nás vyviedol... A hľa, teraz som priniesol prvotiny plodov zeme, ktorú si mi dal, Pane" (Dt 26, 4 - 10). Veľmi ma láka napísať takéto vyznanie viery podľa dejín môjho života. „Môj otec bol učiteľ. Komunisti ho týrali a vyhnali ho zo školy... On volal k tebe a dlhé roky niesol kríž utrpenia pre vieru. Život s Bohom bol pre neho dôležitejší ako milované zamestnanie bez Boha. Volal k tebe a odovzdal svojim deťom príklad pevnej viery. A hľa, ja dnes stojím pred tebou, Pane, a dávam ti aj tieto texty Aktivizačníka ako plody viery mojich otcov."

Aj Ježiš v dnešnom evanjeliu nepoužíva „márne" slová, ale slová Písma, aby zdolal pokušiteľa. Dal nám príklad...

A uvediem ešte iné príklady slov, ktoré nám dal Boh - žalmy nárekov, Kniha Jób, Jeremiášove Náreky. Niekedy si možno v nimi nevieme rady, ale to tiež nie sú „márne" slová. Kardinál C. M. Martini napísal: „Je nevyhnutné naučiť sa rozlišovať v našom živote nárek od sťažovania. Sťažovanie je bežne prítomné v našom živote, pretože sa sťažujeme na všetko a každý sa sťažuje na iných; v náboženských, sociálnych a politických kruhoch je vzácne nepočuť hovoriť zle o druhých. Stratil sa skutočný zmysel náreku, ktorý spočíva v plači pred Bohom. A tak energia odporu, podráždenosti, hnevu, ktorá sa hromadí v duši, nenachádza prirodzené a správne uvoľnenie a zosype sa na tých a na to, čo nás obklopuje, spôsobuje nešťastie v živote, v rodinách, v komunitách, v skupinách. Iba Boh, ktorý je Otcom, je schopný znášať vzbury a krik svojho dieťaťa; práve veľmi silný a dobrý vzťah s Bohom nám umožňuje hádať sa s ním. On akceptuje túto konfrontáciu, tak ako ju akceptoval u Eliáša, u Jonáša, u Jeremiáša, u Jóba... Dať priestor vyžalovaniu je najúčinnejší spôsob, ako skrotiť sťažovanie, ktoré zarmucuje svet, spoločnosť, Cirkev a ktoré nikam nevedie, lebo - keďže je prežívané na čisto ľudskej úrovni - nikdy nepríde na koreň problému.

Ak by sme nahradili sterilné sťažnosti, ktoré spôsobujú nové rany, hlbokým vyžalovaním v modlitbe, našli by sme riešenie svojich problémov a problémov iných ľudí alebo by sme aspoň našli presnejšie vyjadrenie pre utrpenie a neporiadky v Cirkvi." (Sila slabosti).

Konať pokánie (nielen v Pôstnom období) znamená v prvom rade vyvinúť úsilie o zmenu zmýšľania. Možno práve vyžalovaním sa namiesto sťažovania sa. Vyznaním viery aj za cenu utrpenia namiesto hľadania cesty menšieho odporu. Používaním Božích slov namiesto „márnych" slov.

Viem, nie je to ľahké. Ale moja skúsenosť mi hovorí, že stavať svoj život - zmýšľanie i konanie - na Božom slove (v Písme i v učení Cirkvi) prináša pokoj srdca a nádej večného života aj uprostred súžení tela či ducha.

Modlitba na devätnásty týždeň Roku viery:

Ľudová zbožnosť, schválená Cirkvou, nám v tomto čase predkladá modlitbu krížovej cesty ako rozjímanie nad Ježišovým utrpením i umučením. Liturgická zbožnosť nás zasa až do 5. pôstnej nedele vedie k poznávaniu vlastnej hriešnosti a k nutnosti obrátenia. Bez toho je náš nárek nad Ježišovým utrpením len divadlom. Preto prijmime na tento týždeň ako každodennú modlitbu 51. žalm - modlitbu pokánia kráľa Dávida po odhalení jeho hriechu. (Tu uvádzame len pár veršov, nájdite si celý žalm v Biblii.)

Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť. Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu. Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou. Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé... Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého. Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty. Poučím blúdiacich o tvojich cestách a hriešnici sa k tebe obrátia...

20/60

„Povedz ľuďom, že mám ich rád, že sa o nich vždy starám, a keď zablúdia vo svete, povedz, že ich hľadám..." Možno poznáte melódiu k slovám tejto piesne, ktorá „letela" kedysi pred 30 rokmi. Dá na vypočuť na youtube.com (Jednej noci slzy moje...), aj keď s nie celkom správnymi slovami.

Každý týždeň sa pýtam Ježiša, o čom mám písať. A dnes ráno mi pripomenul túto pieseň. S veľmi jasným posolstvom pre mňa samého: „Netráp sa." Bol som totiž pár dní s človekom, ktorý je trápením aj pre seba samého, aj pre mnohých ľudí okolo seba. Tak sa aj dnes učím netrápiť sa v negatívnom význame tohto slova - donekonečna špekulovať, čo s tým. Táto pieseň ma vedie k dôvere a modlitbe: „Pane, zachráň ho. Pošli ďalších ľudí, ktorí mu budú svedčiť, že ho máš rád, že sa o neho staráš, že ho hľadáš, lebo veľmi zablúdil. Ak chceš, pošli ma... Daj mi potrebnú lásku."

Druhá pôstna nedeľa je o nádeji v utrpení, v trápení. Predstav si starého bezdetného Abrama, ako mu Boh sľubuje potomstvo početné ako hviezdy na nebi. „Bože, ty sa mi posmievaš?" - asi taká by mala byť „normálna" reakcia. Ale reakcia viery je iná. A Abram sa na jej základe stal Abrahámom aj otcom vyvoleného ľudu.

Nevieme, čo Abram povedal Bohu na jeho prísľub, ale pre nás môžu byť v každej situácii odpoveďou naše trápenia slová žalmu: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?" (Ž 27, 1). Tento žalm má názov Dôvera v nebezpečenstve. A stojí za to, aby sme sa ho modlili nielen v ťažkej dobe, ale aj keď je nám relatívne dobre - tak sa pripravíme na chvíle, keď sa boj o dobro stupňuje. „Hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme" (v. 10).

Do tohto kontextu zapadá aj evanjelium - premenenie Pána. Keď ho traja apoštoli prežívali, zrejme ani nechápali, načo je to dobré. Bolo to pre nich také očarujúce, že tam chceli ostať navždy: „Urobme tri stánky..." (Lk 9, 33). Ale neskôr sa o toto zjavenie opierala ich viera v ťažkých dobách: „Nesledovali sme vymyslené bájky..." (2 Pt 1, 16 - 19).

Tiež svätý Pavol hovorí o nádeji - „naša vlasť je v nebi..." (Flp 3, 20). Avšak s prekvapujúcou výzvou, ktorú radi prepočujeme alebo si o nej povieme, že my to povedať nemôžeme. Práve preto ju tu zvýrazním: „Spoločne ma napodobňujtea všímajte si tých, čo žijú podľa vzoru, aký máte v nás!" (Flp 3,17). Kde sa podela Pavlova pokora? Ako to, že dáva za vzor seba, a nie Krista? Oprávnene v nás môžu vznikať takéto myšlienky, lebo sme vychovávaní tak, aby sme sa ani zdanlivo nevyvyšovali. Avšak vyvyšoval sa tu Pavol? Vôbec nie, ak vezmeme do úvahy, čo píše na inom mieste: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2,19b - 20a).

Ak prijímame to, čo nám je milé a príjemné - že Ježiš sa o nás stará, že nás hľadá, ak zablúdime na ceste -, musíme prijať aj to ďalšie: sme povinní vyzývať ľudí, aby žili ako my. Lebo aj v nás žije Kristus. Tu je čas na spytovanie svedomia... Otázky si polož sám. Budú bolieť. Len ťa prosím, nehľadaj výhovorky, prečo vraj ty nemôžeš povedať ľuďom, aby ťa napodobňovali. Lebo to nie sú výhovorky pred sebou či ľuďmi, ale pred Bohom. A on ťa pozná. Tak na čo sa môžeš vyhovoriť? Jedine na svoj hriech. Ale ten má riešenie - ľútosť, spoveď, zmena zmýšľania, nový život. A potom výzva človeku, ktorému chceš ukázať cestu spásy: „Napodobňuj ma, ako aj ja napodobňujem Krista" (1 Kor 11,1).

Pre veriaceho to je nádherná perspektíva - na ceste spásy nie som sám. Idem za tými, čo napodobňujú Krista, a tak aj sám sa stávam príkladom pre tých, čo idú za mnou. Nie ku mne, ale ku Kristovi. Láka ťa táto perspektíva? Čo na to hovorí tvoje srdce? Čo najskôr si nájdi človeka, na ktorom vidíš, že žije s Ježišom, a napodobňuj ho. Splnia sa slová proroka: „Pôjdeme s vami, lebo sme počuli, že s vami je Boh" (Zach 8,23). A do neba neprídeš sám. To sa asi ani nedá. Prídu tam s tebou aj všetci ľudia, ktorí ťa budú napodobňovať na ceste viery...

Modlitba na dvadsiaty týždeň Roku viery:

Ako najkrajšiu modlitbu by som tento týždeň asi odporúčal slávenie liturgie sviatosti pokánia a zmierenia. Naschvál píšem slávenie, čiže nie skrátenú verziu skráteného obradu, ktorá sa najčastejšie používa pre nedostatok času. Ale to je zatiaľ asi nedosiahnuteľná túžba... Nezabudni však, že každá liturgia je modlitbou. Modlíme sa nielen slovami, ale aj počúvaním, mlčaním, polohou tela... Nech je teda tvojou modlitbou tento týždeň kľakanie i kľačanie, vstávanie i státie, sadanie i sedenie, spievanie i mlčanie aj odpovedanie počas každej liturgickej slávnosti, na ktorej sa zúčastníš. Lebo pri jej slávení Boh Otec skrze Krista v Duchu Svätom posväcuje človeka a tou istou cestou človek oslavuje Otca. Kaž-dým gestom, slovom, postojom tela...

21/60

„Povedz, že ich hľadám..." Takéto slová sú v piesni, ktorú som spomínal minulý týždeň. Ježiš nás posiela hovoriť ľuďom, že ich hľadá. Ako ich hľadá a ako im to máme povedať?

Predstavte si, ako na mýtnici sedí mýtnik Matúš. Zlý človek. Kolaborant, zlodej, možno smilník... Ide okolo neho Ježiš. Určite mu o Matúšovi už hovorili. A Ježišovi určite záležalo na tom, aby sa z Matúša stal dobrý človek. Tu jeľudský scenár, ako sa to dá urobiť: „Hej, ty si Matúš? Počúvaj ma dobre! Musíš sa zmeniť. Hneď teraz si roztrhni rúcho, obleč si vrecovinu, posyp si hlavu popolom, zober býka a ťahaj ho do Jeruzalema na obetu za svoje hriechy. Potom choď na púšť k esénom, tri roky tam rob pokánie a slúž im ako otrok. Samozrejme, musíš sa pritom naučiť všetky žalmy, predovšetkým 51. Potom sa vráť. Preskúšam ťa a ak budem s tebou spokojný, budeš ma môcť nasledovať." A tu je božský scenár: „Poď za mnou!" Čo nasledovalo? Hostina u hriešnika, ktorý sa zamiloval do Ježiša.

„Povedz, že ich hľadám..." Na 3. pôstnu nedeľu sa v cykle A číta evanjelium o Samaritánke pri Jakubovej studni (Jn 4, 5 - 42). Ale môže sa čítať každý rok, najmä ak sú vo farnosti katechumeni, ktorí sa chystajú na krst. Prečo? Je to evanjelium o zmene, ktorú v srdci človeka uskutočňuje Duch Svätý. O stretnutí v láske. Ježiš miloval Samaritánku. Nikdy predtým ju nevidel, ale miloval ju. A dal jej to aj patrične najavo. Ponúkol jej riešenie problémov jej života. Tiež jej mohol povedať, že musí robiť pokánie, že sa musí zmeniť... Nič také jej však nepovedal. Namiesto toho jej ponúkol živú vodu... Čo nasledovalo? Silné svedectvo ženy: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila. Nebude to Mesiáš?" Nepresviedčala, ponúkala, hoci Ježiš jej sám povedal, že je Mesiáš. Ona v to uverila. A dávala ponuku: „Sami zistite, kto to je."

„Povedz, že ich hľadám..." Vo väčšine našich kostolov dnes čítame evanjelium o figovníku, ktorý neprinášal ovocie (Lk 17, 1 - 9). Ľudské riešenie: zoťať, vykopať. Božie riešenie: „Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie." Zľutovanie a milosrdenstvo, prejavené slovami i skutkami, charakterizuje Božích ľudí. Lebo charakterizuje ich Boha: „Videl som utrpenie môjho ľudu... počul som jeho kvílenie... poznám jeho bolesť... Zostúpil som, aby som ho vyslobodil" (Ex 3, 7 - 8).

„Povedz, že ich hľadám..." Ak to chceš niekomu povedať, najprv ty sám musíš mať skúsenosť i vieru, že ťa Ježiš našiel. Máš? Ak nie, odporúčam ako návodprvé číslo Aktivizačníka na dcza.sk...

Presvedčenie, že Ježiš ma našiel, že sa so mnou stretol, že mi niečo povedal, často môže byť predmetom duchovného boja. Diabol totiž robí všetko preto, aby takéto stretnutie spochybnil. Spomeňte si, kto z vašich známych či blízkych veriacich v poslednej dobe povedal, že sa o niečom rozprával s Ježišom, že mu Boh niečo povedal. Asi nemáte veľa takých skúseností. A keby som sa opýtal, čo vám dnes povedal Ježiš pri modlitbe? Je to celkom prirodzená otázka, veď jedna z definícií modlitby hovorí, že je to rozhovor s Bohom...

Preto ma veľmi potešilo vyjadrenie dnes už emeritného pápeža Benedikta XVI: pri poslednej generálnej audiencii: „Prosil som nástojčivo Boha v modlitbe o jeho svetlo, aby som sa vedel správne rozhodnúť nie pre dobro mňa samého, ale pre dobro Cirkvi." Dal nám príklad - rozprával sa s Bohom. A svojím rozhodnutím aj povedal, čo mu Boh odpovedal.

Ako môžeme niekomu pomôcť stretnúť sa s Ježišom? Možno aj tým, že mu povieme o tom, ako sa s Bohom rozprávame a čo nám hovorí...

Modlitba na dvadsiaty prvý týždeň Roku viery:

V týchto dňoch nemá Cirkev svoju viditeľnú hlavu. Sme v stave očakávania na zvolenie nového Svätého Otca, ale predovšetkým v stave modlitby za celý kardinálsky zbor, aby nám vybrali za ďalšieho nástupcu svätého Petra muža, ktorého si vyvolil Duch Svätý. Veríme, že to tak bude.

Nasledujúca modlitba je zostavená z modlitieb Rímskeho misála, omša za vyvolenie pápeža:

Bože, večný pastier svojho ľudu, ty po všetky časy ochraňuješ svojich veriacich; pre svoju nesmiernu lásku daj svojej Cirkvi takého pápeža, ktorý by sa ti páčil svätosťou života a nám sa stal starostlivým pastierom.

Daj nám pastiera podľa svojho srdca, ktorý by tvojmu ľudu horlivo ohlasoval pravdu evanjelia a viedol ho k čnostnému životu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.

22/60

Prosím ťa, poď domov! Každý deň na teba čakám. A nielen vo dne, ale aj v noci. Mám pre teba pripravené objatie, bozk, kúpeľ, nové šaty, hostinu! Prosím ťa, poď domov! Veľmi ťa milujem. Plačem každý deň, keď si preč, ďaleko odo mňa. Každé ráno vychádzam do ulíc sveta a hľadám ťa. No nemôžem ťa nájsť, ak ty sám nebudeš chcieť. Prosím ťa, poď domov! Viem, že stretávaš mnohých ľudí, no bezo mňa si sám. Nijaký človek - ani tvoj manžel či manželka - ti nemôže dať to, po čom túžiš - ničím neobmedzenú a ničím nepodmienenú lásku. A tých ľudí ti posielam do cesty, aby si spoznal túto pravdu. Prosím ťa, poď domov!

Predstav si, ako sa tešili Hebreji, keď prešli cez Jordán a na jerišských stepiach slávili Veľkú noc. Prišli domov! Čakali ich ešte boje a nejeden pád, ale boli doma. Už nemali mannu - pokrm púšte, ale pokrm domova.

Alebo si predstav márnotratného syna, ako s úžasom hľadí na svojho otca. Čakal prísny pohľad, možno výčitky a hnev. No otec má pre neho otvorené náručie, slzy v očiach a beží mu ústrety: „Syn môj! Vitaj! Poď domov. Budeme sa radovať a veseliť, lebo si sa mi vrátil..." - „Otče, ale ja som ti prehajdákal majetok, robil som ti hanbu všade, kde som prišiel..." - „Syn môj, prišiel si domov. Milujem ťa! A to, že si tu, je dostatočným znakom tvojej zmeny. Tu doma máš pripravené všetko, čo si hľadal vonku. Poď, dáme pripraviť hostinu, okúpeš sa, mám pre teba krásne nové šaty..." - „Otecko!"

Poď domov! Prosím! Poď domov k svojmu Otcovi. Veď som poslal svojho jediného Syna, aby ťa našiel. A keď čítaš tieto riadky, vedz, že Ježiš ťa už teraz berie na svoje ramená ako zblúdenú ovečku. Nekričí na teba ani ťa palicou neženie do košiara, ale túli si ťa k hrudi, očisťuje ťa od rán, uzdravuje ich, obväzuje, čo je zlomené... Nesie ťa domov. Ku mne.

Niečo sa v tebe láme a chceš plakať? Plač. Plač nad sebou, nad svojím premárneným životom, nad zlom, ktoré ťa ničilo a ktoré si možno aj sám tvoril. Len ťa prosím, plač v mojom náručí. Nie bezútešne niekde v tme, ale v mojom náručí. Tu sa nemusíš hanbiť za svoje slzy. Každú jednu beriem do svojich dlaní a prijímam ich ako prejav tvojej túžby byť doma.

Poď, umyjem ťa vo sviatosti pokánia a zmierenia. Dáme veci do poriadku. Na tvoje hriechy si viac nespomeniem, odstránim všetko, čo ti ubližovalo, zraňovalo, čím si ubližoval a zraňoval iných...

Poď, dám ti nové šaty. V Kristovi si novým stvorením, obliekam ti nového človeka, ktorý už nežije v moci hriechu, ale v láske, ktorou tvoje srdce napĺňa Duch Svätý. V tej láske, po ktorej v hĺbke svojho srdca túžiš aj uprostred najväčšieho bahna hriechu a zla.

Poď, mám pre teba pripravenú hostinu - v Oltárnej sviatosti ti dávam pokrm, ktorý oveľa lepšie ako manna nasycuje každú chuť. Seba samého ti dávam. Dávam ti vlastný život. V krste si sa stal mojím dieťaťom a máš v sebe božský život. Budeš žiť naveky. Nijaké rozprávkové „a žili šťastne, kým nepomreli".Mám pre teba šťastný večný život!

Poď, mám pre teba pripravené ešte niečo - pozri sa, celý svet patrí mne. A ty si dedičom všetkého, čo som stvoril.

Poď domov... Prosím. Mám ťa veľmi rád a čakám na teba.

Že potrebuješ dôkaz? Pozri sa na prvý kríž, ktorý nájdeš. Pozeraj sa naň dlho...

Možno nič nevidíš. Ale Ježiš aj slepému od narodenia dal zrak! Tak sa neboj a poď domov! Si očakávaný a vítaný. Tvoj Otec sa už dávno na teba teší!

Modlitba na dvadsiaty druhý týždeň Roku viery:

Text, ktorý si si práve prečítal, možno nie je určený pre teba - ak si sa už vrátil do Otcovho domu. Ale môžeš ho použiť, aby si niekomu inému pomohol prísť domov. Komu? Koho ti Boh v tejto chvíli kladie na srdce? S kým by si chcel sláviť Veľkú noc ako deň Ježišovho víťazstva? Skôr, ako tomu človeku tento text zreprodukuješ či dáš prečítať, pomodli sa za neho. Možno Korunku Božieho milosrdenstva: „Pre svoje bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom..." Pán Ježiš svätej Faustíne povedal: „Keď sa budú modliť túto korunku, rád im dám všetko, o čo ma budú prosiť" (Denníček 1541).

A možno si vytvoríš vlastnú modlitbu podobnú tejto:

Pane Ježišu, ďakujem ti, že som sa mohol vrátiť do Otcovho domu. Už dnes sa teším aj pripravujem na definitívny návrat, keď si ma Otec vezme k sebe. Kým sa to však stane, prosím, aby tam so mnou prišli aj tí, ktorých mám rád. Dnes osobitne zverujem tvojej láske a milosrdenstvu M. Prosím ťa, otvor mu (jej/im) oči, aby zatúžil(a/i) byť doma s Otcom. Ďakujem."

23/60

Určite vieš, čo znamená slovo exodus. Slovník slovenského jazyka hovorí, že je to hromadné odsťahovanie sa, často celého národa. V jazyku viery (kresťanskej či židovskej) má však okrem toho aj iný význam - nie je to obyčajné odsťahovanie sa, ale vyslobodenie z otroctva.

Možno nevieš, že v kresťanstve rozoznávame päť exodov. Prvý je ten najznámejší - vyslobodenie Hebrejov z egyptského otroctva. Druhý je ten, ktorý predpovedá v nedeľnom čítaní prorok Izaiáš: „Nemyslite na to, čo bolo, nesnite o veciach dávnych. Hľa, ja tvorím čosi nové..." (Iz 43, 18). Prorok ohlasuje vyslobodenie Izraela z babylonského zajatia. Tretí exodus môže byť pre nás prekvapením - je to Ježišov prechod cez utrpenie a smrť k životu. Voláme ho aj Kristovo veľkonočné tajomstvo. Štvrtý exodus sa nás dotýka veľmi osobne - je to náš osobný východ z otroctva hriechu k novému životu s Kristom a v Kristovi. Ponuku naň dostala napríklad cudzoložná žena v nedeľnom evanjeliu. Ale aj tí všetci, čo tam na ňu žalovali - keď im Ježiš povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň" (Jn 8, 7). Piaty exodus nás všetkých čaká - na konci, keď pri Poslednom súde prejdeme s Ježišom do nebeskej vlasti ako Cirkev, jeho milovaná Nevesta.

Kde sa nachádzaš vo svojom exode? Ešte v Egypte pri plných hrncoch mäsa, kde máš cibule a chleba dosýta? Alebo si už na púšti na ceste k Červenému moru? Možno si krstom už prešiel na inú púšť, si na ceste do zasľúbenej zeme a práve repceš, že nemáš vody ani mäsa? Alebo uvažuješ, že sa vrátiš do Egypta, veď tam ti bolo celkom dobre?...

Svätý Pavol ukazuje čosi celkom iné. On prežil svoj exodus „šokovou terapiou". Bola taká účinná, že po nej hovorí: „Zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou... za víťaznou odmenou" (Flp 3, 13). Dokonca hovorí, že všetko, čo predtým pokladal za dôležité, je pre neho už len odpad. Lebo poznanie Ježiša Krista je pre neho také vznešené, že všetko ostatné sú len smeti. Poznanie v biblickom význame - teda nie informácia, ktorú si uchovávam kdesi v pamäti, ale poznanie ako osobné stretnutie. Je iné povedať: „Poznám Jožka Mrkvičku," keď ho občas vídavam v televízii, a iné povedať: „Poznám Jožka Mrkvičku," keď sa s ním denne stretávam, rozprávam, keď s ním možno žijem v jednej domácnosti.

Svätý Pavol hovorí, že poznať Ježiša Krista je vznešená vec. Niečo nezabudnuteľné, očarujúce, niečo, čo napĺňa nielen myseľ, ale aj srdce.

Poznám Pána Ježiša. Na svoju hanbu hovorím, že veľmi málo, ale chcem ho každým dňom poznávať viac. Učím sa ho vnímať, lebo býva u nás doma. Veľmi ho vnímam na cestách, učím sa počúvať ho pri modlitbe, jemu zverujem každé písmenko každého Aktivizačníka a neraz s úžasom sledujem, aké myšlienky mi vkladá do mysle a čo píšem. Neraz si myslím, že všetky tie texty sú určené predovšetkým pre mňa - aby som hlbšie a lepšie prežíval svoj exodus. Keď otváram Sväté písmo, často s napätím čakám, čo mi Boh povie. Včera mi povedal, že nemám spočinku (Nár 1, 3b) a že to je moja cesta v týchto mesiacoch, keď akosi citlivejšie vidím bolesti miestnej cirkvi i Cirkvi na Slovensku. Učí ma tešiť sa na každú liturgiu ako na čas osobitne prežívaný s ním. A ja sa učím byť zvedavý, čo mi povie, čím ma osloví, aby mu „moja duša spievala a nestíchla už nikdy..." (Ž 30, 13). Pritom tak bolestne prežívam aj skutočnosť nedeľného 126. žalmu - na jednej strane radosť z vyslobodenia, na druhej strane neustále rozsievanie s plačom. Ale verím, že raz príde aj jasot. Možno už počas Veľkej noci.

Modlitba na dvadsiaty tretí týždeň Roku viery:

Náš exodus je často výsledkom opačných pnutí v našom živote, ktoré sa dajú vyjadriť slovami už a ešte nie. Krstom sme už Božie deti, ale ešte nie sme v nebi. Aj preto v nás stále prebieha boj - na jednej strane užívať si svet tak, akoby sme nikdy nemali zomrieť, na druhej strane neustála túžba po čomsi väčšom, čo nazývame večnosť. Preto si tento týždeň ako modlitbu osvojme 126. žalm. Aj ako modlitbu za nášho Svätého Otca Františka...

Keď Pán privádzal späť sionských zajatcov, boli sme ako vo snách.

Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania.

Vtedy sa hovorilo medzi pohanmi: „Veľké veci urobil s nimi Pán."

Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť.

Zmeň, Pane, naše zajatie ako potoky na juhu krajiny.

Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.

Keď odchádzali, idúcky plakali a osivo niesli na siatie.

No keď sa vrátia, vrátia sa s jasotom a svoje snopy prinesú.

24/60

Najradšej by som tu namiesto svojich slov uviedol texty Svätého písma, ktoré sa čítajú tento rok na Kvetnú nedeľu. Veď kto som ja, aby som sa prihováral čo len jednému ľudskému srdcu? Verím však, že Ježiš žije vo mne a aj cez myšlienky, ktoré vznikajú v mojej hlave a srdci, chce niekoho pritiahnuť k sebe. A tak hľadám v sebe „milé slová, aby som nimi vedel posilniť unaveného" (porov. Iz 50, 4).

Celé Pôstne obdobie sme sa usilovali o očistenie srdca, zmýšľania, konania, aby sme tak boli vnímavejší na Ježišovu prítomnosť v nás. Ľutovali a vo sviatosti zmierenia sme vyznávali spáchané zlo, učili sme sa viac vnímať, že Boh si v nás urobil príbytok (Jn 14, 23), a na základe lásky, ktorú v našich srdciach rozlieva Duch Svätý (Rim 5, 5) sme sa usilovali trpezlivo znášať ľudí okolo seba a podľa ich potrieb ich milovať a slúžiť im. Vlastne ani nie my, ale Boh konal v nás svoje dielo (Ef 2, 10).

Začína sa teraz týždeň, keď budeme žať ovocie svojho úsilia - máme privilégium sprevádzať Ježiša v jeho utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní nielen spomienkou či pripomínaním si udalostí našej spásy, ale priamo prežívaním Kristovho veľkonočného tajomstva, predovšetkým v liturgických sláveniach a obradoch. Lebo Ježiš žije v nás.

V týchto dňoch si pri svätých omšiach a obradoch vypočujeme všetky štyri Piesne o Pánovom služobníkovi z Knihy proroka Izaiáša. O Ježišovi, ktorý žije v nás. Pri ich počúvaní (a možno aj čítaní - odporúčam čítať si ich tento týždeň znova a znova - sú v 42., 49., 50., 52. a 53. kapitole) sa s láskou pozerajme na Ježiša, ktorý býva v nás a buďme mu potechou v jeho boji, ktorý síce v čase svojho telesného utrpenia na zemi už víťazne zavŕšil, ale v nás ešte stále bojuje a trpí.

Môj Ježiš, často sa pozerám na obraz, kde ležíš na zemi pod krížom a skláňa sa k tebe Šimon, aby ti pomohol. Ako často mi pritom hovoríš: „Ponesieš dnes so mnou môj kríž?"! Šimon je namaľovaný od chrbta a pri tejto otázke vnímam, že to som ja tam sklonený nad tebou a nad tvojím krížom. A s úžasom počúvam, že ty, Boh, chceš, aby som ti pomohol. Napĺňajú sa aj v mojom živote slová svätého Pavla o tebe: „...zriekol sa seba samého, uponížil sa" (Flp 2, 7a. 8a) a odhaľujem, ako dôsledne si si „vzal prirodzenosť sluhu", keď ty, svätý, mňa, hriešnika, prosíš o pomoc. Zakaždým ti s chvením srdca odpovedám: „Áno, Ježiš, môj Pán, chcem ti pomôcť." A ty mi potom rozmieňaš deň na drobné udalosti, v ktorých nesiem tvoj kríž na svojich ramenách. Ako často pritom zabúdam, že je to tvoj kríž, a trápim sa pod ním, akoby som ho niesol sám :-(. Avšak aj v tejto svojej slabosti chcem dnes znova ísť s tebou. Do Jeruzalema, kde ťa víta jasajúci zástup, do Betánie, kde ti Mária pomaže nohy... Budem pri tebe, keď budeš podávať Judášovi smidku chleba a keď povieš Petrovi, že ťa zradí, keď zasadneš s Dvanástimi k veľkonočnej večeri... Chcem byť s tebou v Getsemanskej záhrade a potom celý čas až po kríž.

Teraz sa ma pýtaš: „A potom už nie?" Aj potom, môj Ježiš. Pôjdem s tebou až do tmavého hrobu, kde budem netrpezlivo čakať na tvoje zmŕtvychvstanie.

Ježiš žije aj v tebe. Chce sa s tebou rozprávať, chce sa ti dať stále lepšie spoznať, aby si ho mohol viac milovať. Aby si nemal o ňom len informácie (poznanie rozumom), ale aby tvoje srdce priľnulo k nemu v láske. Skús sa ho dnes a každý deň tohto týždňa ráno opýtať: „Ježiš, ako ti dnes môžem pomôcť? Čím ti môžem urobiť radosť? Kde ma dnes potrebuješ v boji so zlom?" A plný očakávania počúvaj odpovede Božieho Syna, ktorý ti bude vyznávať lásku a hovoriť, že veľmi, veľmi potrebuje tvoju pomoc a útechu, lebo boj so zlom je stále urputnejší.

Modlitba na dvadsiaty štvrtý týždeň Roku viery:

Prosím ťa, veľa sa tento týždeň rozprávaj s Ježišom. Veľmi pozorne pritom počúvaj, keď ti bude hovoriť o svojej láske k tebe a o tom, čo všetko pre teba urobil. Možno sa ťa bude často pýtať: „Miluješ ma?" Možno ti bude často hovoriť: „Si pre mňa vzácny a jedinečný." Možno ti povie, ako veľmi ťa potrebuje. Ver jeho slovám. Ježiš trpel, zomrel a vstal z mŕtvych pre teba. Nie pre ľudstvo, ale pre teba. Choď s ním tento týždeň do Jeruzalema a pozorne sleduj každý jeho krok, každé slovo. Všetko to povedal, urobil pre teba. „Veríš tomu?" (Jn 11, 26).

Ako „formálnu" modlitbu, keď by hrozilo, že ti myšlienky budú blúdiť, priprav si poruke 22. žalm a modli sa ho s Ježišom, ktorý býva v tvojom srdci. Že ktorý to je? „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil..." Vo chvíľach roztržitosti sa ho pomodli vždy až do konca. S Ježišom v srdci!!!PS. To všetko, čo som tu napísal ako ponuku, rob tak, aby ľudia, s ktorými žiješ, vnímali, že ich miluješ...

25/60

Vymkol si sa niekedy? Zabuchli dvere a kľúč ostal zvnútra? A ty vonku? Pred pár dňami som to zažil a pritom som si uvedomil, že presne to bola situácia človeka po prvom hriechu. Bol v nebi doma, bolo mu tam skvelo. Ale potom sa rozhodol (naštvaný na Boha, že mu niečo nechce dať) vyjsť von s presvedčením, že sa môže kedykoľvek vrátiť, veď v nebi je doma. No dvere si zabuchol a nemohol sa dostať dnu. Už nikdy. Nepomáhalo búchanie, skúšanie všelijakých náhradných kľúčov, akými sú sex, násilie, moc, peniaze, úspech, iní bohovia... Bolo potrebné volať a čakať na odborníka. Stáť vonku na vetre a mraze, hľadať si náhradné bývanie, zdroj tepla, obživu... Čakanie sa človeku zdalo dlhé, až si napokon zvykol žiť mimo neba a aj zabudol, že kdesi sú nejaké zabuchnuté dvere. Len nejasne sa v ňom niekedy objavila túžba: „Vari to, čo vidím a prežívam, je všetko? Nie je niekde niečo viac?"

V podstate len jeden národ - Hebreji - si celé generácie odovzdávali poznanie o zabuchnutých dverách a vytrvalo na ne hľadeli s nádejou, že ich niekto otvorí zvnútra alebo že príde odborník, ktorý ich otvorí zvonku. Občas sa aj našiel niekto, kto sa za takého odborníka vyhlasoval, ale vždy to bola len falošná nádej a odborník bol obyčajný klamár. Kým...

Kým neprišiel Ježiš. Mal moc. Mal lásku. Mal kľúč. Hoci chvíľu sa niektorým tiež zdalo, že nie je ten pravý: „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo" (Lk 24, 21). Ale Ježiš vstal z mŕtvych! A tým otvoril zabuchnuté dvere a my môžeme smerovať do neba, do večnej radosti a večného života. Svätý Štefan v úžase volal: „Vidím otvorené nebo!" (Sk 7, 56).

Zdá sa ti to príliš krásne, aby to bolo pre teba? Nuž vedz, že Ježiš to urobil pre teba. Poznal ťa ešte skôr, ako si sa počal v matkinom lone (Ž 139, 13), zahrnul ťa svojou láskou ešte pred stvorením sveta (Ef 1, 4) a keď prišla plnosť času, sám prišiel na zem, aby ti ukázal cestu cez dvere viery k Otcovi. Domov. A keď na konci svojho pôsobenia na zemi odchádzal k Otcovi, povedal, že bude s nami po všetky dni až do skončenia sveta (Mt 28, 20). To nie sú nejaké slová útechy, aké hovoríme, keď sa s niekým lúčime a utešujeme ho: „Neboj, v srdci budem stále s tebou." Ježiš je skutočne s tebou, aj keď ho (možno) nevidíš. Bez ohľadu na to, čo práve prežívaš, či sa trápiš s nejakým zlyhaním alebo s ťažkou chorobou, či spievaš chválospevy alebo žalospevy, Ježiš je s tebou.

A nie ako nezúčastnený divák či rozhodca, ktorý hodnotí tvoje konanie a dáva ti dobré alebo zlé body, ale ako ten, ktorý ti utiera slzy či pot v trápení či námahe, ktorý spieva a s tebou oslavuje každý tvoj úspech, ktorý s tebou trávi každú chvíľu života. Ježiš nesmierne túži rozprávať sa s tebou, počúvať ťa, povzbudzovať ťa, potešovať ťa... Možno si ho aj počas týchto sviatkov viac krát prijal v Oltárnej sviatosti, no namiesto počúvania si mu prečítal nejakú modlitbu z knihy a nič viac. Ale Ježiš chce od teba viac - chce, aby si sa s ním rozprával tak, ako sa rozprávaš s priateľom, ako s bratom, ako s mamou, ako s manželkou či manželom.

Počúvaj, čo ti hovorí v týchto dňoch zmŕtvychvstania: „Mám ťa rád. Si pre mňa taký dôležitý, že som opustil nebo a prišiel k tebe, aby som ťa doviedol domov k Otcovi. Tam sa s tebou chceme navždy radovať. Veľmi túžim ísť s tebou cez tento svet. Prosím ťa, dovoľ mi to." Boh ťa prosí. Ten, čo vstal trpel, zomrel a vstal z mŕtvych len preto, aby mohol byť s tebou. Čo mu povieš?

Modlitba na dvadsiaty piaty týždeň Roku viery:

Neviem ponúknuť inú modlitbu na Veľkú noc, ako pieseň. Spev je totiž najväčším prejavom radosti človeka. Nový človek žije nový život a spievanovú pieseň. Pieseň víťazstva. Napríklad:

Raduj sa, Cirkev Kristova, veselo prespevuj: Pán Ježiš Kristus z mŕtvych vstal, raduj sa, duša, raduj. Pre hriešne ľudské pokolenie priniesol sväté vykúpenie. Spievajme, kresťania, Bohu: Aleluja!

Veselá doba nastala, Ježiš v tej chvíli vstal, a podľa písma prorokov tretí deň hrob zanechal. Spasiteľ sveta nás potešil, kajúce stvorenie rozhrešil. Spievajme, kresťania, Bohu: Aleluja!Raduj sa, ľudské stvorenie, Pán tvoj smrť olúpil, od smrti dnes ťa zachránil a z diabla rúk vykúpil. Anjeli na nebi spievajú a duše v predpeklí plesajú. Spievajme, kresťania, Bohu: Aleluja! (JKS 201)

Spievaj a kráčaj! Spievaj a miluj! Spievaj a raduj sa s Kristom!

Christos voskrese! Voistinu voskrese! Kristus vstal! Skutočne vstal!

Máš niekoho veľmi rád? Daj mu prečítať tento Aktivizačník a porozprávajte sa o tom, čo sa tu píše.

26/60

Ježiš Kristus vstal z mŕtvych!

Toto zmŕtvychvstanie nielenže všetko zmenilo, ale stále všetko mení! Zmenilo nielen život ustráchaných apoštolov, ale aj dnes mení môj život. A veľmi túžim, aby menilo aj tvoj. Preto ti ohlasujem s veľkou radosťou v srdci a silným, jasavým hlasom: Ježiš Kristus vstal z mŕtvych!

Ak by to tak nebolo, nemali by sme nijakú istotu, že po smrti bude niečo nádherné. Bez Ježišovho zmŕtvychvstania je smrť hrozný nezmysel, lebo končí niečo, čo sa nám viac či menej, ale v podstate páči. Bez Ježišovho zmŕtvychvstania ani pre veriaceho človeka niet nádeje na nebo, lebo bez neho niet odpustenia hriechov. „A keď Kristus nevstal..., sme najúbohejší zo všetkých ľudí" (1 Kor 15, 17. 19).

Ježiš Kristus vstal z mŕtvych! To nie je metafora, ako som kdesi nedávno čítal. To je základný fakt našej viery. Ak tento spochybníš, tak všetko ostatné v kresťanstve nemá hodnotu ani zmysel. Ale ak tomu veríš, mení to všetko. So zmŕtvychvstalým Ježišom všetko má zmysel, smerovanie, cieľ. Aj utrpenie. Dokonca aj hriech... Lebo ak je Ježiš živý, potom je s tebou, ako to sľúbil (Mt 28, 20). A keď je Ježiš s tebou, môžeš a dokážeš žiť celé evanjelium. Nie preto, že si silný, dobrý, skvelý a neviem aký, ale preto, že Ježiš žije s tebou.

Svätý Otec František v katechéze počas generálnej audiencie 2. apríla okrem iného povedal: „Radosť nad tým, že Ježiš žije, a nádej, ktorá človeku napĺňa srdce - to si nemožno nechať len pre seba. A malo by sa to zopakovať aj v našom živote. Zažime radosť z toho, že sme kresťania! Veríme vo Vzkrieseného, ktorý zvíťazil nad zlom a smrťou! Majme odvahu ‚vyjsť‘ von, aby sme túto radosť a toto svetlo rozšírili do všetkých oblastí nášho života! Vzkriesenie Krista je našou veľkou istotou; je to ten najcennejší poklad! Ako by sme sa mohli nepodeliť s ostatnými o tento poklad, o túto istotu? Nie je len pre nás, je na to, aby sme ju odovzdali ďalej, dali aj ostatným, podelili sa s ňou. Je to naše svedectvo."

Svätý Otec nás vyzýva volať všetkým, že Ježiš žije. Radi hovoríme o tom, že pápeža treba poslúchať. Nuž ho poslúchnime! Niekedy si predstavujem, ako náš biskup či naši kňazi prechádzajú ulicami našich farností a každému, koho stretnú, s veľkou radosťou hovoria: „Ježiš Kristus vstal z mŕtvych!" Viem, že je to len sen (dúfam, že zatiaľ), ale na druhej strane čo dôležitejšie môže ktokoľvek z nás, nielen biskup či kňaz, o Ježišovi povedať? Akú radostnejšiu zvesť môžeme ohlásiť strateným ľuďom?

Keď sme išli z veľkonočnej vigílie i potom z rannej svätej omše, mnohým ľuďom sme volali: „Ježiš Kristus vstal z mŕtvych!" Neviem, aký to malo dopad na ich život, ale žijem v nádeji, že Boh im nejako našu radosť zaštepil do srdca. A možno o rok (alebo už túto nedeľu?) bude takto cestou z nášho kostola volať a kričať mnoho ľudí! Zobudíme spáčov a rozbúrime celý svet (Sk 17, 6)! Všetci musia vedieť, že sa stalo niečo jedinečné, výnimočné a mimoriadne dôležité, čo má moc zmeniť celý ich život, naplniť všetky ich nádeje a túžby! Nemôžeme a nesmieme mlčať! A ak predsa budeme mlčať, môže sa stať to, čo povedal Pán Ježiš pri vstupe do Jeruzalema: „Ak budú oni mlčať, budú kričať kamene" (Lk 19, 40). To by však bolo hrozné svedectvo proti nám...

Viem, bojíme sa, čo si o nás pomyslia. Nuž prinajhoršom to, čo si apoštoli mysleli o ženách, ktoré prišli od prázdneho hrobu: „Ale im sa zdali tieto slová ako blúznenie a neverili im" (Lk 24, 11). To však nie je podstatné. My sme povolaní ohlasovať; zmenu sŕdc tých, čo to počujú, zariadi Boh. Tak sa neboj. Že tvoj život nie je ešte dosť dobrý na to, aby si ohlasoval Ježišovo víťazstvo? A myslíš si, že niekedy bude dosť dobrý? Nečakaj, kým sa staneš lepším. Taký, aký si, ohlasuj: „Ježiš Kristus vstal z mŕtvych!" a Boh sám bude meniť aj tvoj život.

Modlitba na dvadsiaty šiesty týždeň Roku viery:

Aj dnes by som tu najradšej dal pieseň. Víťaznú, oslavnú. Vyberte si nejakú a spievajte! Alebo responzóriový žalm 2. veľkonočnej nedele (Ž 119):

Teraz nech hovorí Izrael, že Pán je dobrý, že jeho milosrdenstvo trvá naveky. Teraz nech hovorí dom Áronov: jeho milosrdenstvo trvá naveky. Teraz nech hovoria všetci bohabojní: jeho milosrdenstvo trvá naveky.

Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná. Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho.

Pane, spas ma; Pane, daj mi úspech. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Požehnávame vás z domu Pánovho. Boh, Pán, je naším svetlom.Aleluja!!!

27/60

Pane Ježišu, čím mám dnes potešiť tvoj ľud? (Iz 40, 1). Kladieš mi pred oči svoj obraz z nedeľného evanjelia: stojíš na brehu Galilejského jazera a pýtaš sa nejakých rybárov, čo majú niečo na jedenie. Vedel si, že nemajú. Vedel si, že sú to tvoji chlapci. Oni však nevedeli, že si to ty. Až kým nezažili to, čo kedysi na začiatku svojej cesty s tebou - zázračný rybolov. „To je Pán!" vykríkol Ján. Asi si sa vtedy usmial a potešil si sa - spoznali ťa. Ako veľmi si sa z nich musel radovať! Veď prešli peklom tvojho utrpenia a smrti. A po tvojom zmŕtvychvstaní boli asi poriadne zmätení. Vôbec nemali predstavu, čo bude ďalej. Tvoje srdce však plesalo, lebo si vnímal ich lásku, ich vernosť, ich túžbu byť s tebou... Koľko radosti si z nich mal. Áno, niekedy boli nechápaví, ťarbaví, vzdorovití, ale to všetko bolo nič v porovnaní s tým, ako ťa milovali. A ty ich. Práve táto vaša vzájomná láska bola základom toho, že po tvojom vystúpení do neba a po zoslaní Ducha Svätého dokázali „rozbúriť celý svet" (Sk 17, 6) a priviesť mnohých k tebe...

Dnes aj tebe Ježiš hovorí, že ťa miluje, že si pre neho dôležitý a jedinečný. Keď tomu nemôžeš uveriť a možno mu spomínaš svoju minulosť, svoje zlyhania, on nad tým nekývne rukou, ale plný lásky ťa počúva a vstupuje do udalostí, ktoré ťa dodnes bolia, a prináša uzdravenie. Keď také situácie s Ježišom prežívam, zakaždým končia povzbudením, aby som sa nebál, že vo všetkom je a bude so mnou. Je mi s Ježišom dobre...

Ako je tebe s Ježišom? Rozprávaš sa s ním? Čo ti dnes povedal?

Možno sú tieto otázky pre teba ťažké, nezmyselné. Možno si ešte nikdy nepočul Ježiša vo svojom srdci, vo svojej mysli. Je mi to ľúto. Ale nič nie je stratené. Ak budeš chcieť, ak budeš túžiť, Ježiš sa ti prihovorí.

Kedysi som mal predstavu, že keď sa mi Boh raz prihovorí, tak to bude čosi veľkolepé, výnimočné, že to zmení celý môj život. Aj som sa toho dosť bál, lebo som si myslel, že mi prikáže robiť niečo, čo robiť nechcem, že zo dňa na deň obráti naruby môj život. Nič také sa však nestalo. Pamätám si, čo mi povedal ako prvé: „Milujem ťa." Bolo to v situácii, keď som vôbec nemyslel na neho ani na nič zbožné. Boli to vo mne úplne nečakané slová, úplne mimo kontextu myšlienok, ktoré sa mi vtedy prevaľovali hlavou. Na tie myšlienky som už dávno zabudol, ale nie na to, čo mi povedal. V tom momente som vedel, že ku mne hovorí Ježiš. Bol som zaskočený. A naradovaný. Ježiš vie o mne všetko a miluje ma. Takého, aký som.

„Máš niečo na jedenie?" „Si skvelý!" „Si nádherná." „Mám z teba ohromnú radosť." „Môžem ti niečo povedať?" „Vidíš to stádo srniek? Postavil som ich tam pre teba, aby si vedel, že ťa mám rád." (Včera mi Ježiš dal na oblohu oblak, ktorý pripomínal jeleňa.) Ježiš sa ti môže prihovárať rôzne, ale buď si istý, že kým sa poriadne nenaučíš rozoznávať jeho hlas, budú to len vyznania a prejavy lásky. Ježiš ťa neraz pochváli, usmeje, sa, dá ti nečakané znamenie svojej prítomnosti... Možno ti hlavou prebleskne nejaká myšlienka a vzápätí ti ju niekto nečakane povie.

Skús to všetko vnímať. Osobitne ťa však chcem upozorniť na chvíle po svätom prijímaní. Možno si naučený spustiť nejakú naučenú modlitbu alebo hovoriť Bohu, za koho prosíš... To je fajn, ale nechaj si to na neskôr, možno po svätej omši. Keď však prijmeš Ježiša v Eucharistii, vyznaj mu lásku („Milujem ťa") a čakaj, čo ti povie. Ježiš je veľký milovník a nedá sa zahanbiť vo vyznávaní lásky. A ak mlčí, mlč aj ty. S ním. Ani manželia sa nemusia a nepotrebujú vždy rozprávať. Je im dobre aj bez slov, lebo sú spolu. Preži to už pri najbližšom svätom prijímaní. Povedz Ježišovi, že ti je s ním dobre. Možno budeš zaskočený ako ja, keď mi Ježiš na to prvý raz povedal, že aj jemu je dobre so mnou. Nechcel som tomu veriť, ale zopakoval to a pridal, že nie je dôležitá moja práca a úspech či zlyhanie, ale ja...

Ježiš, ako dobre, že si :-)!

* * *

Text, ktorý si práve dočítal, je možno iný, ako predošlé texty Aktivizačníka. Ale len na prvý pohľad. Všetky totiž smerujú aj k tomu, čo som tu napísal jasne a priamo: Ježiš sa chce s tebou rozprávať. On teraz v nebi nemá bobríka mlčania :-). Tak neváhaj a začni túžiť po tom, aby si dokázal počuť a rozoznať jeho hlas. Prekážkou môže byť hluk - tak ho vypni. Prekážkou môže byť hriech - tak ho oľutuj. Prekážkou môže byť zlá spoločnosť - tak ju opusť kvôli Ježišovi, aby si neskôr mohol Ježiša do nej priviesť. Ježiš nedá na seba čakať - miluje ťa viac ako ty sám seba!

Modlitba na dvadsiaty siedmy týždeň Roku viery:

Ježiš, milujem ťa. Dáš počuť mi tvoj hlas? (Pies 2, 14)"

28/60

Neviem ako vás, ale mňa Svätý Otec takmer každý deň privádza do úžasu. Viete čím? Svojimi homíliami. Neboli sme zvyknutí, že pápež každý deň má svätú omšu pre verejnosť a ešte aj homíliu. A zakaždým takú, že ráno na internete zvedavo otváram stránku TK KBS, aby som sa dozvedel, čo včera povedal. Napríklad toto povedal v stredu 17. apríla:

Niekedy si myslíme: ,Nie, my sme kresťania: prijali sme krst, mali sme birmovku, prvé sväté prijímanie... teda občiansky preukaz je v poriadku.‘ A teraz choď spať spokojne: si kresťan. Kde však je tá sila Ducha, ktorá ťa posúva napred? Je potrebné byť veriacimi v Duchu pre ohlasovanie Ježiša naším životom, naším svedectvom a našimi slovami. Keď to robíme, Cirkev sa stáva Matkou Cirkvou, ktorá plodí deti, deti a deti, pretože my, deti Cirkvi, to prinášame. Ale keď tak nerobíme, Cirkev sa stáva nie matkou, ale Cirkvou - opatrovateľkou, ktorá sa stará o dieťa, aby ho uspala. Je to Cirkev driemajúca. Myslime na náš krst, na zodpovednosť vyplývajúcu z nášho krstu."

Silné a burcujúce myšlienky - mám sviatosti, tak som v poriadku :-(; driemajúca Cirkev; Cirkev opatrovateľ-ka; my, deti Cirkvi, plodíme deti... Každému celým srdcom odporúčam čítať si tieto krátke a veľmi zrozumiteľné pápežove homílie. Hovorí otvorene a s odvahou o tom, čo je v Cirkvi boľavé, nezdravé, zaspaté. Alezároveň ukazuje cestu! Napríklad 16. apríla:

„Aby som to povedal jasne: Duch Svätý nám je nepohodlný. Pretože nami hýbe, núti nás kráčať, núti Cirkev k napredovaniu. Ale my sme ako Peter pri premenení: ‚Ach, aké je krásne byť tak, všetci dohromady!‘... Chceme, aby sa Duch Svätý zmiernil ... chceme skrotiť Ducha Svätého. Ale to nejde. Pretože on je Boh a on je vietor, ktorý prichádza a odchádza a my nevieme odkiaľ. Božia moc je to, čo nám dáva útechu a silu k pohybu, k napredovaniu. Ale ísť ďalej, je nepohodlné. Pohodlie je krajšie...

Neklaďme odpor Duchu Svätému. Milosť, ktorú by sme si všetci mali prosiť od Pána, je poslušnosť Svä-tému Duchu, Duchu, ktorý k nám prichádza a núti nás ísť vpred na ceste k svätosti..."

Svätý Pavol v čítaní tejto nedele zo Skutkov apoštolov veľmi jasne hovorí Židom, že sa obracia k pohanom, lebo oni sami sa pokladajú za nehodných večného života. A kým Židia zúrili, pohania sa radovali.

Nielen pri tomto čítaní sa s obavami pozerám na Cirkev u nás. Akoby sme boli viac tou opatrovníčkou než matkou. Skúste sa opýtať ľudí okolo seba (či seba samého?), či túžia po nebi, či chcú žiť večne s Bohom. Asi budete zaskočení, aké odpovede dostanete. Zdanlivo pokorné, ale v podstate sú to odpovede neveriaceho člove-ka, ktorý si myslí, že spásu, nebo si musí zaslúžiť. „Aspoň kdesi v kútiku by som bol rád... Ešte musím veľa uro-biť, aby som mohol ísť do neba..." Ale to nie je tak! My sme Kristom vykúpení a on sám nás uznal za hodných večného života! Veď preto sa honosíme, chválime Kristovým krížom! Preto spievame radostné aleluja - lebo už sme účastníkmi neba! Preto všade a každému robíme dobre, aby každý okolo nás mohol zakúsiť Božiu lásku a chcieť byť v nebi s nami!

Áno, to všetko v nás spôsobuje Duch Svätý. Už nie sme v moci hriechu a zla, ale sme Božie deti, vykúpené a plné nového života. Ako noví ľudia spievajme Bohu novú pieseň - všetkým, čo robíme, čo hovoríme, ako rozmýšľame. Byť kresťanom neznamená chodiť do kostola, ale všade, na každom kroku prejavovať lásku, ktorá je v našich srdciach rozliata skrze Ducha Svätého (Rim 5, 5). A potom je účasť na svätej omši už „len" prežívaním toho, čo nás čaká vo večnosti - spoločenstva s Ježišom, ktorý slávne vstal z mŕtvych!!! A z tohto liturgického spoločenstva prúdi všetka naša sila a k nemu smeruje celá naša činnosť (Sacrosanctum concilium 10).

Driemajúca Cirkev. Hrôzostrašné slovné spojenie! Nech to o mne ani o tebe už neplatí. Nech to už neplatí o nikom, kto číta tieto slová. A zažijeme ďalšiu obnovu Cirkvi. Vďaka pápežovi, ktorý sa nebojí hovoriť pravdu s láskou, ktorý dáva smer a riešenia.

Modlitba na dvadsiaty ôsmy týždeň Roku viery:

Pane, ty si stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich. Ty si skrze Ducha Svätého ústami svojho služobníka, nášho otca Dávida, povedal: ‚Prečo sa búria pohania? Prečo národy snujú plány daromné? Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti Pánovi a proti jeho Pomazanému.‘ ... A teraz, Pane, pozri na ich hrozby a daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou. Vystri svoju ruku, aby sa skrze meno tvojho svätého Služobníka Ježiša diali uzdravenia, znamenia a divy" (Sk 4, 24 - 26. 29 - 30).

„A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo" (Sk 4, 31).

29/60

„Oslavovať ťa chcem naveky, Bože, môj kráľ" (Ž 145, 1). Poznáš tieto slová? Ak si bol v nedeľu na svätej omši, spievali sa ako responzóriový žalm. Nie náhodou, hoci niekedy to vyzerá tak, že so žalmom po prvom čítaní si nevieme rady. Akoby tam bol len na vyplnenie medzery - niečo si zaspievame a potom počúvame ďalšie čítanie. Ale nie je to tak. Tento žalm sa spieva ako odpoveď na Božie slovo, ktoré sme počuli v prvom čítaní. A keďže aj žalm je Božie slovo, akoby nám sám Boh vkladal do našich úst a najmä sŕdc správnu odpoveď, reakciu na to, čo sme práve počuli.

O čom teda bolo prvé čítanie, že nás Boh vyzýva oslavovať ho? Opisuje záver prvej apoštolskej cesty Pavla a Barnabáša. „Posilňovali srdcia učeníkov... Ustanovili starších... Hlásali slovo v Perge... Odplavili sa do Antiochie, kde ich zverili Božej milosti na dielo, ktoré práve dokončili... Boh... pohanom otvoril dvere viery" (Sk 14, 21b - 27). Dôvody na oslavu. Za konkrétne dielo, ktoré vykonali Pavol a Barnabáš, ale aj za to, že viera sa dostala až k nám, že Boh si 2000 rokov v každej generácii vyberá a posiela ľudí, ktorí sú jeho svedkami, ktorí mu rodia ovečky. „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý..." To je dôvod na oslavu!

Určite aj ty sa z času na čas zúčastníš na nejakej oslave. Oblek či najkrajšie šaty, slávnostný obed či večera, prípitky, hudba, spev, možno aj tanec... Čo by si ešte pridal, aby oslava bola podľa tvojich predstáv? Pre mňa je dôležitá ešte dobrá partia, spoločnosť ľudí, s ktorými si rozumiem, a niekto, kto celú oslavu má akoby pod palcom, kto ju vedie, moderuje, usmerňuje... Samozrejme, na dobrú oslavu sa treba aj pripraviť. Ťažko by som prežil peknú slávnosť, keby som pred ňou od rána tvrdo pracoval či noc predtým flámoval... A čo ti vie nejakú oslavu poriadne pokaziť? Asi to, keď niečo z uvedeného zoznamu nie je v poriadku.

Vieš, že aj celá svätá omša je oslavou? Nechýba tam nič z toho, čo charakterizuje dobrú oslavu, aj keď sa používajú iné označenia.

Treba sa na ňu dobre pripraviť. Ak si do štvrtej do rána na diskotéke alebo do polnoci pozeráš nejaký film, ktorý ťa len rozruší, tak sotva dobre prežiješ svätú omšu, hoci by ju slávil sám Svätý Otec. Keď prejdem k vzdialenejšej príprave, ak sa celý týždeň s Bohom nerozprávaš, ak mu len nadávaš (to spôsobuje každý hriech), nuž vôbec nemôžeš v nedeľu zo srdca spievať: „Oslavovať ťa chcem naveky, Bože, môj kráľ." Preto sa na ďalšiu omšu pripravuj hneď, ako vyjdeš v nedeľu z brány kostola. Ideš s Ježišom v srdci, nuž nech to na tebe vidno - v zmýšľaní, hovorení, konaní. Sám si to teraz rozmeň na drobné a opýtaj sa Boha, čo máš robiť lepšie, ochot-nejšie, radostnejšie, verejnejšie či skrytejšie...

Na oslavu sa treba pekne obliecť. Vždy ma zarmúti, keď vidím, že kňazovi spod alby trčia rifle... Akoby si ani on sám niekedy neuvedomoval, že má ísť „do domu Božieho s radostným plesaním a s piesňou ďakovnou" (Ž 42, 5). A keď má byť slávnostne oblečený kňaz, ktorému pod reverendu nevidno, o čo viac to platí o nás, čo prichádzame v civilnom oblečení. Viem, poviete, že v tom či onom sa dobre cítim, že neznášam kravatu, že sukňu nenosím rada... Ale ideš na slávnosť! A nie hocijakú, k nejakému kráľovi či štátnemu predstaviteľovi. Ideš na slávnosť k Bohu... Postav sa niekedy v nedeľu pred Sieň kráľovstva Svedkov Jehovových a pozeraj sa, ako sú oblečení... Ak to zvládneš a prídeš najbližšiu nedeľu na svätú omšu v obleku s kravatou či v krásnych šatách, budeš mať po nej možno kopu príležitostí na svedectvo o tvojom vzťahu k Ježišovi - „obliekol som sa takto pekne kvôli Bohu".

Pred slávnosťou sa doma nenapchávam, aby som mohol jesť aj tam. Preto je liturgický pôst - teším sa na nasýtenie Božím pokrmom, ktorým je sám Ježiš pod spôsobom chleba.

Slávnosť. Viete si predstaviť speváka, ktorý dospieva pieseň a hneď odíde z javiska napriek mohutnému aplauzu? Presne to robia lektori (a niekedy aj kňazi), keď povedia: „Počuli sme Božie slovo." Ľud nadšene volá: „Bohu vďaka!", ale lektor už uteká (a kňaz už zatvára knihu). To je len jedna drobnosť, ktorá môže zo svätej omše urobiť krajšiu slávnosť. Vonkajšia drobnosť, ale hovorí o vnútornom prežívaní. Práve ony neraz rozhodujú o tom, ako hlboko prežijeme stretnutie s Bohom počas nedeľnej slávnosti, ktorou je svätá omša.

Už len riadok. Ak sa nevieš rozhodnúť, či nejakú prácu v nedeľu môžeš či nemôžeš robiť, aby si neprekročil cirkevné prikázanie, vždy si v takej situácii polož otázku: „Oslávim touto prácou Boha?"

Modlitba na dvadsiaty deviaty týždeň Roku viery

Pane, aj ja som svätý, ako to hovorí dnešný žalm. Chcem hovoriť o sláve tvojho kráľovstva, o tvojej moci, o tvojich zázrakoch..." (pozri Ž 145).

30/60

„Prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok" (Jn 14, 23). Tieto Ježišove slová nie sú metafora. Aj preto je namieste otázka: Prišiel už k tebe Boh? Je u teba doma? Jasne, nie je to jednorazová záležitosť - Boh sa nasťahuje do môjho srdca a je to vybavené. Také „sťahovanie" je dlhodobý, celoživotný proces. Môžem povedať, že Boh je plachý - neraz príde v tichosti, tak nenápadne, že si ani takmer nevšimnem, že býva vo mne. A už vôbec nie je v mojom srdci hlučný - je skôr tichý obyvateľ, ktorý sa nevnucuje a nevyžaduje stálu pozornosť. No je vo mne, je tu a učím sa s ním žiť.

Možno si povieš, že to by nemal byť problém - veď Boh je „perfektný spolubývajúci", keďže je vo všetkom dokonalý. Hej, z jeho strany nie je problém, ale z mojej je. Ak som bol naučený doteraz sa s ním stretávať len tak nezáväzne v nedeľu na svätej omši v „jeho byte", no teraz býva aj vo mne vo dne, v noci, musím si zvykať, že mi bude hovoriť do života. A to už môže byť problém...

Preto tá otázka na začiatku: Je Boh u teba doma? Že nevieš? Dá sa to overiť. Ak si citlivý aj na hriech - nielen hriech iných ľudí, ale najmä na svoj, ak sa v tvojom srdci prebúdza modlitba v ktorúkoľvek hodinu dňa či noci, ak čoraz viac vnímaš krásu okolo seba, ak sa v tvojich očiach objavujú slzy radosti či pokánia, ak tvoje konanie prináša požehnanie (radosť, potechu, vďačnosť) iným, si na dobrej ceste. Keď k tomu pridáš, že Ježiš je obľúbenou témou tvojich rozhovorov, že kedykoľvek si ochotný chváliť sa tým, že sa s ním poznáš, potom môžeš povedať, že sa v tebe plní Ježišovo slovo: „Z plnosti srdca hovoria ústa" (Mt 12, 34b) a s veľkou pravdepo-dobnosťou Boh v tebe býva.

Ale „ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť" (Gn 4, 7), je čas na konanie pokánia a volanie k Bohu o uzdravenie i obrátenie srdca... Aj to sa dá overiť. O čom najradšej rozprávaš? Čo najradšej sleduješ v televízii? S kým najradšej tráviš čas? A ako ho využívaš? Nie, správna odpoveď nemusí byť modlitba, Písmo, zbožnosť. Ale možno dobro, pokoj, krása v ich rozmanitých podobách, ktoré sú Božími darmi. Ak ťa niečia dobrota rozčuľuje, ak ťa krása neoslovuje, ak ti svár rozožiera srdce i myseľ, čosi nie je v poriadku. V takom prípade volaj k Bohu, ktorý prišiel volať hriešnikov a uzdraviť chorých...

Niekto môže namietnuť, že Boh predsa prebýva v duši človeka už od chvíle krstu. Prečo teda Ježiš hovorí o nejakom ďalšom príchode, podmienenom láskou a zachovávaním prikázaní? Možno práve preto, že je to dlhodobý proces. Ináč totiž Boh prebýva v duši práve pokrsteného dieťaťa, ináč v duši tínedžera a tiež ináč v duši mystika. Plnosť jeho prebývania má totiž rôzne stupne, ktoré súvisia s osobnostným dospievaním človeka. Vždy je to však plnosť - ako keď je plný štamperlík alebo päťlitrová fľaša. Je to plnosť primeraná stupňu rozvoja duše. Práve preto potrebujeme svoju vieru rozvíjať, aby tá plnosť rástla. Možno na veľkosť kamenných nádob, v ktorých bolo víno premenené Ježišom z vody...

Skús sa dnes opýtať Boha vo svojom srdci, ako sa mu u teba býva. Možno ti povie, že je to fajn, ale že by chcel chodiť po celom dome tvojho srdca. Že sa mu zunovalo len sedieť v obývačke ako hosť. Že by rád žil v tebe ako tvoj Pán. Že by chcel vymiesť niektoré miestnosti plné špiny a pavučín, kde ho nechceš pustiť. Skús to! Uvidíš, že zažiješ ďalšiu radosť, lebo bude v tebe viac svetla. A pozor - to nie je otázka citov, ale viery!

Aký to má praktický dôsledok? Spomeň si, koľko ľudí dnes bolo na sväté prijímanie - je po prvom piatku. A všimni si, koľko ich bude na svätom prijímaní o týždeň. Rozdiel v počte hovorí o tom, že mnohí nevnímajú prítomnosť Boha vo svojom srdci. Prvý piatok je pre nich zvykom, možno obchodom („urobím si prvé piatky a Boh mi dá spásu"). Ale ak by prežívali, že Boh stále žije v ich srdci, určite by sa veľa zmenilo. Veď ak sa ho jednou rukou držím, nebudem druhou robiť zlo... Preto neboj sa hovoriť o svojej viere v to, že Boh v tebe žije. Ak bude potrebné, tak aj slovami!

Modlitba na tridsiaty týždeň Roku viery:

Môj milovaný Boh, ďakujem ti, že žiješ v mojom srdci od chvíle krstu. Dnes, keď aspoň trochu vnímam tvoju prítomnosť, je mi ľúto všetkých tých rokov, keď som o tom nevedel, keď som bol voči tebe ľahostajný. Ďakujem ti, že si mi prebudil srdce a urobil ho citlivým na tvoj hlas, na tvoje pôsobenie vo mne. Chcem ťa lepšie poznať a viac byť s tebou. Chcem ťa častejšie oslovovať „Otče", chcem ťa, môj Ježiš, s väčšou láskou prijímať v Eucharistii, chcem ťa, Duch Svätý, viac poslúchať, aby všetci ľudia okolo mňa vedeli, že trojjediný Boh žije vo mne, a aby zatúžili žiť tak ako ja. A ešte oveľa lepšie. Amen.

31/60

Možno si sa uplynulý týždeň pokúšal vnímať, že Boh si v tebe urobil príbytok. A je dosť možné, že dnes, po týždni úsilia, konštatuješ, že nič zvláštne si neprežil. Ako je to možné, že napriek nášmu úsiliu, viere, modlitbám je niekedy výsledok navonok takmer žiadny?

Lebo náš Boh je skrytý Boh. Vnímanie či prežívanie jeho prítomnosti sa nedá vynútiť či nacvičiť. Každé stretnutie s Bohom, ktoré si vo svojom srdci uvedomuješ, je jeho dar. To však neznamená, že Boh nie je v tebe prítomný. Avšak „hlasnejšie" hovorí len vtedy, keď to on chce, keď je to pre teba potrebné, nevyhnutné...

Ak Boha začuješ vo svojom srdci, keď vnímaš, že je s tebou, vedz, že to nie je tým, že si mimoriadne dobrý, vnímavý, svätý. Ak niekto vníma prítomnosť Boha v sebe, je to dielo Ducha Svätého. On ti dáva dar vidieť, počuť či vnímať to, čo sa zmyslami nedá ani vidieť, ani vnímať. Veď Boh je duch. Ak ho niekto stretáva, je to len preto, že Boh sa chce stretnúť. Ak ho niekto počuje, je to preto, lebo Boh chce byť počutý. A práve to v nás robí Boží Duch - Boh v nás prijíma a vníma seba samého...

Toto píšem na povzbudenie tých, čo túžia byť s Bohom, no nič neprežívajú, život sa im vidí všedný a možno sa cítia zabudnutí Bohom. Lebo náš život s Bohom sa odvíja vo viere. Napríklad verím, že Boh mi vnuká tieto texty. Nevidím výsledky, neviem, či to niekomu pomáha, bojujem s pochybnosťami v sebe samom, ale píšem ich, lebo som na to dostal poverenie Cirkvi a verím, že Boh to pre niekoho potrebuje. Verím!

Vieru sme spolu s nádejou a láskou dostali pri krste. Tieto božské čnosti rozvíjame každý deň modlitbou, čítaním Písma, prijímaním sviatostí a životom činným v láske k ľuďom okolo seba. Rozvíjame ich, keď každú situáciu prežívame so srdcom upretým na Boha. A zdôrazňujem, že aj to je dielo Ducha Svätého v nás. To Boh v nás upriamuje naše srdce na neho.

Práve prebieha deviatnik pred slávnosťou Zoslania Ducha Svätého. Hoci sa pri ňom modlíme o dary, je to v podstate slovné vyjadrenie toho, že túžime po Osobe, nie po jej daroch. Napríklad ak prosíme o dar múdrosti, prosíme, aby sám múdry Duch nás viedol, inšpiroval. Neprosíme o nejakú filozofickú múdrosť, ale o prítomnosť a vedenie múdrej Osoby, Božieho Ducha.

Problémom tohto deviatnika často je, že robíme z neho izolovanú udalosť, akciu, ktorá trvá asi desať minút denne pred či po svätej omši, niekedy počas nej. A potom si urobíme čiarku - deviatnik sme sa pomodlili, zasa máme na rok zabezpečené dary Ducha Svätého. (To v tom lepšom prípade, lebo aspoň čosi chceme; v horšom prípade ani len tie dary nechceme, len nech to máme odmodlené :-(.) Ale nemá to tak byť. Keď si všimnete liturgické texty, najmä modlitby pri svätej omši, v podstate všetky sú prosbou o prítomnosť a pôsobenie Ducha Svätého v nás. Zasvätené osoby majú možnosť prehlbovať deviatnik modlitbou breviára, ktorý je počas týchto dní vyslovene zameraný na prosbu o naplnenie Božím Duchom. Modlitbou k Duchu Svätému by sme mali začínať každý deň a často aj svoje konkrétnu prácu. Deviatnik má byť záležitosťou celého dňa. A nemal by sa v podstate skončiť - ak totiž skutočne túžime, aby nás Boží Duch viedol životom, to sa nedá „odbaviť" deviatimi dňami. Ale účinný deviatnik nás povedie k tomu, že Ducha Svätého budeme vzývať každý deň. Veď ísť do dňa bez modlitby, osobitne bez modlitby o vedenie Duchom Svätým, je trúfalosť - akoby som povedal, že dnes to zvládnem sám. Ale bez neho nemôžeme nič urobiť...

Blahoslavený Ján Pavol II. hovoril, že od svojej mladosti každý deň začínal modlitbou k Duchu Svätému. Dnes je v nebi. Zober si z neho príklad a budeš v nebi aj ty.

Modlitba na tridsiaty prvý týždeň Roku viery:

Príď, Duchu Svätý, tvorivý, príď svojich verných navštíviť;

naplň nám srdcia milosťou, ktoré si stvoril múdrosťou.

Tešiteľom si nazvaný, dar Boží z neba nám daný,

zdroj živý, láska, oheň v nej i pomazanie duchovné.

Ty, darca darov sedmorých, prst Boží v dielach stvorených;

ty, prisľúbenie Otcovo, dávaš reč, slovo Pánovo.

Osvieť nás, ducha posilňuj, do sŕdc vlej lásku ohnivú;

keď telo klesá v slabosti, vzpriamuj ho silou milosti.

Pred nepriateľom ochráň nás, svoj pokoj daj nám v každý čas;

nech vždy pod tvojím vedením vyhneme vplyvom škodlivým.

Nauč nás Otca poznávať a jeho Syna milovať

a v teba, Ducha obidvoch, daj veriť vždy, vo všetkých dňoch. Amen.

32/60

O čom vlastne je slávnosť Zoslania Ducha Svätého? Veľmi často ju vnímame ako čas osobitných modlitieb o dary Ducha Svätého. A je to správne. Iní možno väčšmi prežívajú tieto dni ako čas naplnenia Duchom Svätým. Aj to je perfektné. No môžeme ísť ešte ďalej a vnímať túto slávnosť ako čas radosti Boha. Veď neoslavujeme nič menšie ako to, že človek sa zásluhou Ježišovho víťazstva na kríži, dokonaného jeho zmŕtvychvstaním, naplno stal nielen Božím stvorením, ale dokonca Božím príbuzným, jeho dieťaťom. Toto dielo v nás uskutočnil a stále uskutočňuje Duch Svätý. Aj preto v žalme voláme: „Zo svojich diel nech sa teší Pán" (Ž 104, 31).

Boh sa od prvých Turíc môže s úľubou pozerať na zem, lebo sa napĺňa jeho plán vykúpenia človeka. Jeho Duch neomylne pôsobí v srdciach veriacich a volá v nich: „Abba! Otče!" Áno, Boh sa určite raduje z krásy stvorenia, ktorá je, napokon, jeho dielom, odrazom jeho krásy. Ale oveľa viac sa teší a raduje z každého človeka, ktorý sa slobodne rozhodne stať sa Božím dieťaťom, prijať vykúpenie, radovať sa zo spásy. A nielen to, ale aj privádzať k Bohu ďalších bratov a sestry. Veď pre Boha nikto nie je stratený, nik nie je vopred vylúčený z jeho radosti.

Takže dnes vlastne slávime Božiu radosť. Boh sa teší zo svojich diel. Ale slávime aj dielo, ktoré koná v nás na základe nášho slobodného súhlasu. Je to dielo, ktoré by bez nás - bez teba - nikdy nemohol uskutočniť. Žalmista ho symbolicky nazýva pieseň: „Kiež sa mu moja pieseň zapáči" (Ž 104, 34a). Áno,tvoj život sa po prijatí vykúpenia, po tvojom otvorení sa na pôsobenie Ducha Svätého stáva nádhernou piesňou, z ktorej sa Boh raduje. Lebo ňou sa prejavuje, že máš prirodzenosť Boha, že sa aktívne zúčastňuješ na jeho diele spásy, že robíš to, čo ani anjeli nemôžu - slobodne vo viere spievaš novú pieseň, neopakovateľnú, jedinečnú. Nikto iný na celom svete, viditeľnom i neviditeľnom, nemôže Bohu zaspievať - teda urobiť - to, čo ty. Si pre Boha jedinečný a nenahraditeľný!

Že sa ti to vidí prehnané? Že tvoj život je obyčajný, jednotvárny, fádny? Že nevidíš na sebe nič, z čoho by sa Boh mohol radovať? Možno je to spôsobené tým, že od detstva sme naučení vidieť predovšetkým svoje chyby. Možno aj preto Svätý Otec František v homílii 6. mája povedal: „Kiežby sme mali vo zvyku, skôr ako sa skončí deň, pýtať sa: Čo urobil dnes vo mne Duch Svätý? Aké znamenie mi dal? Ako ku mne hovoril? Čo mi našepká-val? Toto je Božia prítomnosť, ktorá nám pomáha pokročiť v našom živote, nám ako kresťanom." Skús si tento týždeň robiť takéto pozitívne spytovanie svedomia a určite zažiješ, ako ti jedného večera Boh hovorí: „Dnes som sa z teba nesmierne tešil. Keď si sa usmial na XY, usmial si sa na mňa... Podal si mi pohár vody... Tvoje ‚Otče‘ mi vyrazilo dych..."

Pri generálnej audiencii (8. 5.) Svätý Otec povedal: „Máme načúvať Duchu Svätému, ktorý je v nás, a počuť ho. Čo nám hovorí? Že Boh je dobrý, že Boh je Otec, že nás Boh má rád a že nám vždy odpustí. Načúvajme Duchu Svätému."

Uisťujem ťa, že od chvíle, ako uveríš, že Boh ťa má rád, sa tvoj život začne meniť k lepšiemu. Možno vôbec nie hmotne, navonok, ale určite vnútorne. Boh sa z teba teší a ty sa naučíš radovať s ním! Radosťou, ktorá „... je dar od Pána. Napĺňa nás vo vnútri. Je to ako pomazanie Ducha. A táto radosť spočíva v istote, že Ježiš je s nami a s Otcom" (pápež František, 10. 5.). Je to radosť, ktorú si človek nenecháva pre seba, ale dáva ju všetkým okolo seba.

A už len záver responzóriového žalmu Turíčnej nedele: „... a ja sa budem tešiť v Pánovi" (Ž 104, 34b). Vnímaš tú logickú postupnosť? Zo svojich diel sa teší Pán, spievam mu novú pieseň (ktorá je darom Ducha Svätého) a z toho vyplýva moja radosť. V Pánovi.

Tak aj o tom sú Turíce. Neutíchajúca radosť!

Že ju necítiš? Že ju neprežívaš? Že máš ťažký život a nemáš dôvod na radosť? Súcitím s tebou, hoci ťa nepoznám. V Ježišovi sme však spojení a ak trpí jeden úd, trpia s ním všetky údy (pozri 1 Kor 12, 26). Preto trpím s tebou. Ale platí aj to, že ak sa raduje jeden úd, radujú sa s ním všetky údy. Vo viere prežívam radosť. Prijmi ju cez Ježiša odo mňa ako Boží dar a raduj sa so mnou. V nebi sa raz budeme radovať naveky!

Modlitba na tridsiaty druhý týždeň Roku viery:

Pánova chvála nech trvá naveky,

zo svojich diel nech sa teší Pán.

Kiež sa mu moja pieseň zapáči;

a ja sa budem tešiť v Pánovi.

(Ž 104, 31. 34)

33/60

Často, keď píšem tieto texty, si uvedomujem, že potrebujem vnuknutie Ducha, jeho vedenie a inšpiráciu. Tak sa za to modlím a čakám, čo ma osloví. A ako sa blíži termín odovzdania textu, zvyšuje sa môj nepokoj napriek tomu, že viem i verím, že bez Boha nenapíšem nič, čo by mohlo osloviť čo len jedno srdce.

Aj dnes ráno. Zapol som počítač s nejakými nápadmi v hlave a začal som písať. Jeden pokus, druhý pokus... a stále nič, nespokojnosť ostáva a texty mažem. Vtom si uvedomujem myšlienku, ktorá sa vo mne vynára: „Nechám to tak, veď ešte mám čas, a pôjdem robiť niečo, čo viem." No za tým sa zrazu objavil dôvetok: „... na čo nepotrebujem vnuknutie Ducha." A inšpirácia bola na svete :-) cez odhalenie môjho hriechu :-( - robím veľa vecí, ktoré viem robiť, no pritom úplne zabúdam, že ich môžem robiť len vďaka Božiemu Duchu. Dokonca si viac či menej vedome myslím, že ich nejako zvládnem sám... Áno, moja práca má svoje pevné pravidlá, logiku, postupy, termíny..., ale myslieť si, že niečo zvládnem sám, že na to nepotrebujem Ducha, to je zlé. A tak ľutujem, prosím o odpustenie a s novou vierou, že Boh potrebuje a pripravuje tento text, ťukám do klávesnice s prosbou, aby som dobre reprodukoval to, čo chce niekomu povedať...

„Teraz by ste to nezniesli" (Jn 16, 12b). Ako veľmi si na sebe uvedomujem Božiu pedagogiku. Boh mi veľmi často dáva najavo, ako ma miluje. A až keď som si istý jeho láskou, usvedčuje ma z hriechu - ale len toľko, koľko znesiem. No hneď ma aj objíma, odpúšťa a znova posiela byť jeho svedkom.

„Z čoho ma usvedčí zajtra?" Aká zbytočná myšlienka! Vyvoláva vo mne skúmanie sa a predstavy o nejakom mne zatiaľ neznámom hriechu. Preto rýchlo takú otázku zaháňam a usilujem sa vychutnať si jeho prítomné objatie. Ako to povedal v Knihe prísloví: „Mojou radosťou je bývať s ľuďmi" (8, 31). Opakujem si to veľmi osobne: „Tvojou radosťou, Bože, je bývať so mnou." Je to pre mňa neuveriteľné - veď prečo by mal mať Boh radosť z toho, že je so mnou? „Keby ma poznal, určite by nič so mnou nechcel mať." Aj taká myšlienka sa vo mne vynára. Ale na ňu mám hneď v srdci odpoveď: „Poznám ťa veľmi dobre, veď som ťa stvoril a viem o všetkom - čo robíš, čo hovoríš, ako rozmýšľaš. Viem aj to, o čom nevie okrem teba nik na svete. A dokonca viem o tebe aj to, čo nevieš ani ty. Viem o tebe všetko dobré i zlé. A pri tom všetkom mám radosť, že môžem bývať s tebou. Lebo si mojím príbytkom na zemi a cez teba ma môžu spoznať ďalší ľudia. A nielen spoznať, ale aj stať sa mojím prí-bytkom. Povedz im, že sa teším na deň, keď sa u nich ubytujem. A že budem z nich mať ešte väčšiu radosť ako z teba."

„Pane, čo môžem urobiť, aby si vo mne prebýval s ešte väčšou radosťou?" Ako veľmi vnímam, že prvotnou inšpiráciou tejto otázky je závisť - ako to, že z niekoho bude mať Boh väčšiu radosť ako zo mňa? Bác - ani nemusím čakať do zajtra, kým spoznám ďalší svoj hriech. Znova v sebe prebojúvam ľútosť, odprosenie a tiež priznanie svojej slabosti - áno, aj závisť má vo mne miesto. „Pane, miluješ ma aj takého - závistníka?"

„... mojou radosťou je bývať s ľuďmi, aj s tebou," znie mi Božia odpoveď v texte Svätého písma. A znova viem, že ani závisť nie je pre Boha prekážkou, ak v nej nezotrvávam. Možno sa s ňou budem v týchto dňoch viac pasovať, ale ako dobre, že Boh vymyslel ľútosť, pokánie, že sa môžem utiekať k Ježišovým ranám... a víťaziť. S Ježišom. „Pane, chcem, aby si ma viac miloval, lebo som väčší hriešnik."

* * *

Text, ktorý si práve dočítal, je veľmi osobný. Modlím sa za teba, môj neznámy čitateľ, aby aj tvoj život viery s Bohom bol veľmi osobný... Pomodlíš sa aj ty za mňa? Ďakujem!

Modlitba na tridsiaty tretí týždeň Roku viery:

Nasledujúci 130. žalm poznáme najmä z pohrebov, ale nech sa stane našou osobnou modlitbou najmä v čase vnútorných zápasov a pádov.

Z hlbín volám k tebe, Pane; Pane, počuj môj hlas.

Nakloň svoj sluch k mojej úpenlivej prosbe.

Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť,

Pane, kto obstojí?

Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť.

Spolieham sa na teba, Pane, moja duša sa spolieha na tvoje slovo;

moja duša očakáva Pána väčšmi ako strážcovia dennicu.

Väčšmi ako strážcovia dennicu nech očakáva Izrael Pána.

Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie.

On sám vykúpi Izraela zo všetkých jeho neprávostí.

34/60

Aj pri písaní tohto textu pokračuje v mojom srdci „usvedčovanie z hriechov" z 33. čísla Aktivizačníka. Mám v sebe toľko tém, niektoré rozhorčené, iné plné zbožných myšlienok a povzbudení... Ale Ježiš mi odvčera veľmi jasne hovorí: „Zaveď toho, kto to bude čítať, do hlbín jeho srdca." Moja reakcia je jasná a pravdivá: „Pane, veď ani do svojho srdca nevidím, ako môžem viesť niekoho do jeho srdca?" Ježišova odpoveď: „To ja ho povediem cez tvoje slová" ma neuspokojuje a ako Jonáš sa pokúšam ujsť do vlastných tém. Neúspešne. Až kázeň pápeža Františka zo slávnosti Kristovho tela a krvi ma privádza k rozumu a usvedčuje z nedôvery. Ak máš možnosť, prečítaj si ju (najmä bod 2) nawww.tkkbs.sk, možno bude aj v Katolíckych novinách č. 23.

Tak poď, môj neznámy čitateľ, povediem ťa do hlbín tvojej duše (či skôr svojej, aby si mohol vidieť, ako ty môžeš vstupovať do svojej).

Keď vchádzaš do svojho srdca, najprv narazíš na bariéru pocitov. Je to veľmi silný nástroj v živote každého človeka, neraz konáme len na ich základe. Vnímaš však, ako sa dokážu zmeniť v jednom momente? Ešte pred chvíľou som bol rozladený z neschopnosti niečo napísať (i z neposlušnosti voči Ježišovi), a teraz s napätím očakávam, čo v sebe objavím. Možno si sa práve rozčuľoval nad nejakým problémom, keď sa nečakane vynorilo riešenie a v tebe je nesmierna radosť... Je to fajn, ale pocity sú neraz prekážkou, ktorá nám bráni ísť hlbšie, dostať sa k tomu, čo je podstatnejšie... Preto si ich teraz nevšímaj a poď hlbšie.

Narazíš na kopu myšlienok, ktoré sa tam prevaľujú jedna cez druhú. Niekedy usporiadane - napríklad keď riešiš nejakú úlohu alebo ťa zaťažuje nejaký problém, dokážeš svoje myslenie sústrediť. Niekedy zas celkom neusporiadane prelietavaš z témy na tému, možno aj z hlúposti na hlúposť. Nezastavuj sa pritom, myslenie nemôžeš vypnúť. Môžeš sa však dostať hlbšie (či vyššie) a pozrieť sa na mätež svojich myšlienok z odstupu. Ale z akého odstupu? Na akej pozícii stojíš? V podstate sú len dve možnosti - pozeráš sa z pozície Ježiša alebo z pozície sveta. Podľa toho, na čo je zamerané to, čo je ešte hlbšie v tvojom srdci. Niektorí autori hovoria o hĺbke. Kde je tvoje hĺbka? Čím sa práve zaoberá?

Hĺbka má však v sebe ešte niečo, čo sa v tebe zrodilo pri krste - tzv. zbožstvenú hĺbku. Miesto, kde v tebe prebýva Boh. A tá je určujúca pre to, ako žiješ.

Ostaň v hĺbke svojho srdca a v tichu si klaď otázky: Je Ježiš teraz vo mne? Ako sa tu má? Trpí? Raduje sa? Mlčí? Plače? Poznáš stav svojho svedomia, a preto poznáš aj odpovede na tieto otázky. Buď k sebe pravdivý. Ale nie falošne pokorný. Ak v sebe vnímaš nejaký hriech, tam v hĺbke svojho srdca ho s ľútosťou vyznaj Ježišovi, dotkni sa jeho rán a pozoruj, ako Ježiš ide s tvojím hriechom k Otcovi, ukazuje mu svoje rany a tvoj hriech mizne. Čo robí Ježiš v tvojom srdci teraz? Raduje sa! Vnímaj, ako ťa s otvorenou náručou objíma, možno plače od radosti, že sa k nemu vrátila stratená ovečka. Ukazuje ti svoje rany a hovorí, že to všetko urobil pre teba. Že si mu vzácny a drahý.

Tvoje srdce je v hĺbke rozrušené a chceš Ježišovi prejaviť svoju lásku. A on ti ukazuje svoje živé rany - ľudí, ktorí trpia. Možno ti odhaľuje ich tváre a ty spoznávaš svojho suseda, ktorý je ochrnutý, či chlapca, s ktorým sa nikto nehrá, možno alkoholika, ktorý čaká, kým ho neoslovíš a nepoprosíš o pomoc, aby sa cítil užitočný... Ježiš ťa v hĺbke tvojho srdca posiela zjavovať iným jeho lásku, ktorá je skrze Ducha Svätého v tebe...

Je čas vrátiť sa z hĺbky tvojej duše. Uchovaj si v sebe obraz objímajúceho Ježiša a jeho tvár, ktorú si spoznal v jeho živých ranách v podobe konkrétnych ľudí. Cestou premôž odpor myšlienok, ktoré ti budú nahovárať, že to sú len predstavy, odpor pocitov, ktoré v tebe budú vyvolávať nechuť či strach z toho, že máš osloviť a prejaviť lásku ľuďom, ktorých ti Ježiš práve ukázal.Vráť sa do tohto sveta, ale už nebudeš taký ako predtým. Budeš mať v sebe skúsenosť stretnutia sa so živým Bohom. A nie niekde ďaleko, ale priamo v tebe, v tvojom srdci... Za teba sa Ježiš modlil: „Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji... Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete... Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene..." (Jn 17, 9. 11).

Modlitba na tridsiaty štvrtý týždeň Roku viery:

Môj Ježiš, ďakujem ti, že si ma zaviedol do hĺbky mojej duše a ukázal mi, že vo mne žiješ. Doteraz som ťa možno hľadal viac kdesi vonku, vo veciach či ľuďoch, no teraz už viem a verím, že prebývaš vo mne. Chcem sa s tebou často stretávať. Urob, prosím, niečo, aby bolo na mne vidno, že si vo mne a ja v tebe. Milujem ťa!

35/60

Kedy si naposledy plakal(a)?

V mojom živote bolo dlhé obdobie, keď som nedokázal plakať. Možno som nariekal v srdci, ale všetko ostatné ostávalo vo mne. Potom som však kdesi čítal o dare sĺz. Vedieť plakať pre hriech, pre zlyhania svoje i iných, vedieť plakať od radosti nad darom Božej milosti... A modlil som sa, aby mi Boh vrátil dar plaču.

Stalo sa. Aj dnes ráno som po svätej omše plakal. Tak ukradomky, aby to ľudia nevideli :-). Bolo to pri piesni Znej pieseň srdcom lásky. Najprv mi prišiel na um môj otecko, kantor, ktorý ju veľmi rád hrával aj spieval. Ale skutočné slzy mi vyhŕkli až pri slovách „My sme nemilovali to Srdce vznešené, obrážať sa nebáli..." V mojom vnútri sa mi vynorili niektoré zlyhania minulých rokov, ale aj posledných dní. „Ja som nemiloval..." A potom mi prišla na um tvrdosť sŕdc niektorých ľudí, za ktorých mám v nejakej miere zodpovednosť pred Bohom. Nemohol som pieseň ani dospievať...

No celé to skončilo úsmevom, hoci cez slzy: „... zem, nebo Srdcu Pána nech chválu vzdávajú!" Veľmi som sa radoval, že aj napriek svojim zlyhaniam môžem oslavovať Boha. Aký to nesmierny dar!

Predstavujem si, ako Ježiš v evanjeliu tejto nedele plakal, keď uvidel, ako nesú do hrobu jediného syna vdovy. Písmo o tom nehovorí, ale myslím si, že slová: „Bolo mu jej ľúto" (Lk 7, 13) môžu znamenať aj slzy. My sme si na tieto biblické príbehy už tak zvykli, že ich počúvame akoby nezúčastnene a možno aj zvedavo čakáme, či kňaz dokáže v homílii k tomu povedať niečo nové, zaujímavé. Mne by sa však veľmi žiadalo, keby sme pri tomto príbehu, ale aj pri mnohých iných, dokázali plakať. S Ježišom i s vdovou. A možno dosadiť si do tejto situácie niekoho blízkeho, koho diabol už tiež vynáša akoby mŕtveho, no nikto nad ním nežiali. Možno alkoholika, nad ktorým všetci mávnu rezignovane rukou. Možno nepodareného syna, ktorý je vo vzbure vo všetkým a voči všetkému. Možno kňaza, ktorý má v sebe prázdno a už nehľadá Ježiša... Nie je ti ich ľúto? Plač a možno začuješ, ako pri pohľade na tvoje slzy Ježiš hovorí človeku, ktorého oplakávaš: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!" (Lk 7, 14).

Svätý Otec František má nesmierne trefné homílie. Tento týždeň (5. 6.) hovoril aj o legitímnosti náreku pred Bohom ako spôsobu modlitby „Saduceji hovorili o tejto žene, akoby hovorili o nejakom laboratóriu, všetko aseptické - sterilné... Bol to prípad morálky. Keď my myslíme na ľudí, ktorí veľmi trpia, uvažujeme nad tým, akoby to bol prípad morálky, čisté úvahy: ,Ale v tomto prípade, ... tento prípad, atď.,‘ alebo na nich myslíme aj srdcom? Nemám rád, keď sa o týchto veciach hovorí iba čisto akademicky, a nie ľudsky, niekedy iba prostredníctvom štatistík. V Cirkvi sú mnohí, ktorí sa nachádzajú v takejto situácii."

V takomto prípade, hovorí Svätý Otec, musíme konať to, čo hovorí Ježiš, modliť sa: „Modliť sa za nich. Oni musia vstúpiť do môjho srdca, musia pre mňa predstavovať akési znepokojenie: môj brat trpí, moja sestra trpí. Hľa, také je tajomstvo spoločenstva svätých: modliť sa k Pánovi: ,Pane, aha, pozri na tohto: plače, trpí.‘ Modliť sa, dovolím si povedať, akoby vlastným telom, celým bytím. Nech sa celé naše bytie modlí. Nie iba myšlienkami, ale modliť sa so srdcom..." „Modlitba," pokračuje pápež František, „vždy príde pred Božiu velebu, zakaždým, keď je to modlitba srdca". Ak však „ide o morálny prípad, ako ten, o ktorom hovorili saduceji, nikdy tam nedôjde, pretože nevychádza z nás samých: nezaujíma nás. Je to iba intelektuálna hra."Možno nevieš plakať pred Bohom. Dnes však popros, aby Boh v tebe tento dar obnovil, aby ti dal vnímavé a citlivé srdce. Ktoré bude schopné nielen plakať, ale aj konať tak, aby zmiernilo bolesť a utrpenie iných.

Modlitba na tridsiaty piaty týždeň Roku viery:

Nech ti slová responzóriového žalmu (Ž 30, 2. 4 - 6. 11-12a. 13b) tejto nedele pomôžu plakať nad hriechmi i radovať sa z vyslobodenia...

Budem ťa, Pane, oslavovať, že si ma vyslobodil a že si nedovolil,

aby sa moji nepriatelia radovali nado mnou.

Pane, vyviedol si ma z ríše zosnulých, navrátil si mi život, aby som nezostúpil do hrobu.

Na harfe hrajte Pánovi, jeho svätí, vzdávajte vďaky jeho menu svätému.

Lebo len chvíľku trvá jeho hnev, ale celý život jeho láskavosť.

Podvečer je nám hosťom plač a radosť nad ránom.

Čuj, Pane a zmiluj sa nado mnou; Pane, buď mi na pomoci.

Môj nárek si obrátil na tanec; Pane, Bože môj, naveky ťa chcem velebiť.

36/60

Skúšam sa vžiť, vcítiť do postáv príbehu nedeľného evanjelia. Farizej, Ježiš, žena hriešnica. Ako asi prežívali navonok trápnu situáciu? Ktorá postava mi je najbližšia?

Aj keď sa tomu bránim, najbližšia sa mi vidí žena hriešnica. Žiaľ, iba hriechom, nie konaním. Vôbec si neviem predstaviť, že by som mal prísť do cudzieho domu, nepozvaný, na hostinu, a tam najváženejšieho hosťa pred všetkými vyobjímať, vybozkávať, plakať pred ním... Asi by som sa cítil veľmi trápne. Hm, asi tak sa cítila aj táto žena, ale bolo v nej čosi, čo bolo oveľa silnejšie ako trápny pocit. Ježiš hovorí, že to bola jej viera. Viera v akcii - tak sa definuje láska, ktorú Ježišovi preukázala.

Predstavujem si, ako to všetko prežíva Ježiš. V prvom okamihu, ako mu na nohy padnú prvé slzy, je asi prekvapený. Obzrie sa, čo sa deje. A keď vidí tú, ktorá plače, jeho srdce preniknuté láskou pokojným pohľadom na nej spočíva a uisťuje ju, že jej skutok prijíma. Chcel by som zažiť takýto pohľad Ježiša.

S odstupom dvetisíc rokov sa mi zdá nepredstaviteľné aj dnes takto prísť k Ježišovi. Veď je Pánom, Vládcom, Vykupiteľom. Ale vieš, že nad toto všetko je predovšetkým Ježišom? Človekom, ktorý nesmierne túži po tvojich prejavoch lásky. Ako dobre mu padli slzy i pohladenia. Prišiel k nemu niekto, kto nielen potreboval lásku, ale kto ju aj dával. Keď si zoberieme, koľko ľudí v Cirkvi je dnes vyhorených práve preto, že len dávajú a dávajú, no nikto nedá nič im, vieme si predstaviť, ako veľmi Ježiš túžil byť obdarovaný láskou. Veď celý jeho život bol jedným veľkým dávaním. Možno aj na tú hostinu ho pozvali preto, aby im dával - múdre slová, podobenstvá... Jemu však nedali ani vodu na nohy či bozk na privítanie. Ale potom prišla tá žena a Ježišovo srdce sa napĺňalo jej láskou.

Ako často zabúdame, že Ježiš je nielen Boh, ale aj človek. Stvoril nás, aby sme ho milovali. Aby sme mu prejavovali lásku. Aj dnes potrebuje tvoje srdce, aby sa v ňom, ukryl, aby v ňom našiel pohladenie, objatie. Veď koľkí ho zo svojich sŕdc vyháňajú! A preto sa Ježiš sťažuje: „Syn človeka nemá kde hlavu skloniť" (Mt 8, 20). Otvoríš mu dnes svoje srdce, aby si v ňom mohol Ježiš odpočinúť? Alebo ho hneď ráno či po svätom prijímaní zahrnieš svojím „daj" či „prosím"?

Skús, prosím ťa, prísť dnes k Ježišovi s láskou, ktorá dáva. Urobiť mu radosť. Nielen nejakými dobrými skutkami (vierou v akcii), ktoré by mali byť samozrejmosťou, ale tým, že mu poskytneš svoje srdce ako útechu, úkryt pred zlobou sveta. Že sa mu ponúkneš ako spoločník pri nesení kríža. Že mu úsmevom utrieš tvár na krížovej ceste. Ozaj, a povedal si už niekedy Ježišovi nejaký vynikajúci vtip, zaspieval pieseň alebo predviedol niečo iné, čo ti dobre ide a čo robíš rád?

Ostal mi ešte farizej. Ježiš bol preňho predmetom skúmania: „Ako zareaguje, keď mu nedám vodu na nohy? Keď ho neprivítam ako priateľa bozkom? A čo je to za proroka, keď dovoľuje hriešnici, aby sa ho dotýkala?" Myslím si však, že zároveň mal otvorené srdce. Neviem, či by mu ináč Ježiš povedal priame a úprimné slová o jeho zlyhaniach.

Farizej si myslí, že Ježiš nepotrebuje útechu. Farizej je presvedčený, že Ježišovi nemožno povedať vtip, že to nie je dostatočne dôstojné. Farizej sleduje, porovnáva a hodnotí, no robí nesprávne závery, lebo má vlastnú mierku toho, aký má byť prorok: „Ján Krstiteľ? Neje, nepije, posadnutý zlým duchom. Ježiš? Pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov" (pozri Mt 11, 18 - 19).

Prijmi dnes úlohu ženy hriešnice a poskytni Ježišovi útechu, ktorú tak veľmi potrebuje v našom svete, ktorý ho vyháňa, prenasleduje, ktorý Ježišom opovrhuje a nenávidí ho. Maj pre neho milé slovo, slzy, drahocenný olej (možno pohár vína?) a možno začuješ, ako ti radostne hovorí: „Ďakujem ti!"

Modlitba na tridsiaty šiesty týždeň Roku viery:

Ježiš, musíš byť taký unavený z mojich ustavičných „prosím" a „daj", keď k nim nepridám ani jedno „milujem ťa". Chcem to dnes napraviť. Budem síce aj prosiť, ale chcem ti predovšetkým robiť spoločníka vo svojom srdci. Aby to bolo miesto, kde nie si sám. Viem veľa vtipov, určite sa dobre zasmejeme. A môžem ti spievať naše ľudovky? Sú krásne! Ozaj, pôjdeme dnes na bicykli niekde do lesa. Ukážem ti nádherné miesta, ktoré mi vždy potešia dušu. Som taký šťastný, že si ich stvoril! Ako veľmi sa teším, môj Ježiš, že chceš byť so mnou!

37/60

Čo znamená obliecť si Krista? Čo znamená stratiť svoj život, aby som si ho zachránil? Čo znamená vziať každý deň svoj kríž a nasledovať Ježiša? Aj takéto otázky sa nám môžu vynoriť pri čítaní či počutí liturgických textov tejto nedele. Odpovede pre rozum sa dajú nájsť v knihách. Ja by som tu rád dal odpoveď pre srdce...

Moja odpoveď má meno - Ježiš. Obliecť si Krista, stratiť svoj život, vziať svoj kríž pre mňa znamená dovoliť Ježišovi, aby vo mne žil svoj život.

Mnohí si predstavujú, že Ježiš je teraz niekde v nebi, prípadne v kostole vo svätostánku a my k nemu prichádzame, aby sme načerpali, duchovne pookriali, nabrali síl. Je to síce fajn, ale vidí sa mi to príliš plytké, nedostatočné. Akoby sme brali Ježiša len ako nejaký pokrm, ktorý zjeme a potom vládzeme ísť ďalej, robiť, drieť... A keď sme uštvaní, unavení, slabí, tak znovu ideme k Ježišovi a čerpáme ako na čerpacej stanici. Ak však po ceste natrafíme na nejaký iný pokrm, ktorý sa nám vidí lákavejší, tak ho bez veľkého uvažovania zjeme, a potom pri ďalšom stretnutí s Ježišom už toľko od neho nenačerpáme, lebo sme naplnení čímsi iným...

Obliecť si Krista. Stratiť svoj život. Vziať svoj kríž. To chce robiť Ježiš vo mne. Chce, aby som nadobudol jeho podobu - myslel ako on, hovoril ako on, konal ako on. Ježiš sa chce „obliecť" na mňa, ale nie tak, ako keď si obliekam nejakú masku, keď pod ňou ostávam rovnaký. Obliecť si Ježiša znamená dovoliť mu, aby ma úplne pretváral. Zvnútra, kde žije. To si vyžaduje počúvanie: „Hovor, Ježiš, počúvam."

S tým súvisí to druhé - stratiť svoj život. Asi toto je najťažšie, lebo svoj život mám rád a niekedy sa mi aj páči :-). Ale Ježiš chce, aby som mu svoj život dal k dispozícii - aby on vo mne myslel, hovoril, konal. Čiže nielen „ako on", ale „on vo mne". „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2, 20). Tieto Pavlove slová nie sú metaforou, nejakým obrazom; sú realitou, ku ktorej sa dopracoval možno po rokoch vnútorných bojov a hlásania evanjelia. Stratiť svoj život je na jednej strane dielom okamihu - teraz v tejto chvíli dovoľujem Ježišovi, aby vo mne myslel, hovoril, konal. Ale na druhej strane je to celoživotný zápas, lebo moje „ja", to hrdé „ja" sa hlási o slovo a chcelo by silou-mocou dokazovať, že môžem žiť aj bez Ježiša, že si vystačím sám...

Asi najbližšie a najznámejšie mi je to tretie - vziať svoj kríž. Utrpenie sprevádza celý život človeka a niekedy ho možno berieme ako životnú nevyhnutnosť: „Aj tak sa utrpeniu nevyhnem, tak ho prijmem, aspoň budem mať zásluhy." Nejde však o toto. Lebo mnoho krížov, ktoré nesieme, si vyrábame sami, hoci si to neradi priznávame. Neposlúchame lekára, nedodržiavame diétu, robíme ľuďom zbytočné výčitky, púšťame sa do vecí, ktoré Boh od nás nechce, či nerobíme to, čo chce... (Mimochodom, modlíš sa o dar rozlišovania?)

Vziať svoj kríž znamená asi čosi iné - prijať zlyhania iných, svoju slabosť, bolesť, ktorú vidíme vo svete. Neraz vnímam, ako mi Ježiš ukazuje nejaké bolestné stránky v živote Cirkvi a pýta sa ma: „Si ochotný niesť so mnou tento kríž?" A tak nesiem kríž za konkrétnych ľudí, čo sú voči Ježišovi ľahostajní, čo žijú pre seba, čo organizujú život všetkým okolo seba a sú naštvaní, že ich neposlúchajú... Často sa pritom bojím, aby to nebol len môj negatívny pohľad. Ale Ježiš ma práve pri takých obavách už neraz uistil: „Nes som mnou tento kríž, prosím. Trpím..."Odpoveď srdca na otázky uvedené na začiatku majú jedno meno - Ježiš. Ježiš ako ten, čo žije v mojom srdci. Žije! Bohu vďaka!

Modlitba na tridsiaty siedmy týždeň Roku viery:

Ježiš, pamätám si a neraz ti aj spievam jednu pieseň, ktorá ma vždy pozdvihne vyššie, bližšie k nebu: „Ježiš, meno nad mená, slávny Spasiteľ, Víťaz a Pán. Emanuel, Boh medzi nami, Kráľ večnej slávy, živé slovo." Dúfam, že aj tebe sa páči. Ale dnes si viac uvedomujem, že nie si len „slávny Spasiteľ", ale aj človek, ktorí stále trpí vo svojich deťoch. Že aj dnes hľadáš ľudí, ktorí ti poskytnú útechu a miesto, kde môžeš milovaný bezpečne spočinúť. Ako keď si bol v Betánii u Marty, Márie a Lazára... Milujem ťa, a práve preto ti dnes ponúkam svoje srdce ako bezpečné miesto pred zlom sveta. Viem, že tvoj Duch ma chráni, aby do hĺbok môjho vnútra nepreniklo nijaké zlo. Práve toto vnútro ti ponúkam, môj milovaný Ježiš, aby si si tam mohol kedykoľvek odpočinúť. A hoci zvonku na mňa útočí peklo, svet i moje telesné zmýšľanie, vo vnútri je pokoj, dielo tvojho Ducha. Ďakujem ti, že ma miluješ a si so mnou, vo mne... Aj ja som s tebou, Ježiš. Milovaný!

38/60

„Ty, Pane, si moje jediné dobro!"

Ak si už po nedeľnej svätej omši, tak si možno spomenieš, že presne tieto slová sme spievali ako responzórium po prvom čítaní. Vyjadrujú základnú pravdu našej viery. Nik iný, nič iné nás nedokáže nasýtiť, uspokojiť, utíšiť, naplniť, potešiť, pozdvihnúť, podoprieť, pritiahnuť... Len Ježiš!Problém je v tom, že tomu neveríme. Respektíve veríme, keď to vyslovujeme/spievame, ale neveríme svojím konaním, svojimi postojmi či snaženiami. Máme veľa iných dobier, ktoré kladieme na roveň Ježišovi.

Aby si ma dobre pochopil - vôbec netvrdím, že nemáš zarábať peniaze, kupovať pekné veci, dobré jedlo, mať krásny dom či auto... To všetko patrí k životu. Alenesmieš to ani nič robiť bez Ježiša. Ako kresťan, ako ten, ktorý je súčasťou Ježišovho tela, ako ten, ktorý je ako ratolesť napojený na vinič, ako ten, ktorý je vbudovaný ako živý kameň do budovy Cirkvi, nesmieš mať väčšie dobro ako Ježiša. A nielen väčšie, ale ani rovnaké. Ježiš na prvom mieste. Nie Ježiš historický, ale Ježiš živý, ktorý od chvíle krstu žije v tebe. Nie Ježiš, o ktorom som čítal (pozri si homíliu pápeža Františka z 23. júna pre apoštolských nunciov), ale Ježiš, ktorého som stretol!

Ak poznáš Ježiša len z počutia, z čítania, z kázní, ale nikdy si sa s ním nestretol, budeš síce spievať: „Ty, Pane, si moje jediné dobro!", ale tvoje srdce bude kdesi inde. Dnes to však môžeš zmeniť! Začni vyznávať: „Ty, Pane, si moje jediné dobro!" Opakuj tieto slová a nechaj svoju myseľ, aby ti pripomínala veci či ľudí, ktorých kladieš na roveň Ježišovi či dokonca nad neho. A zveruj ich Bohu, odovzdávaj a opakuj: „Ty, Pane, si moje jediné dobro!" Svätý Otec František v spomínanej homílii povedal, že takéto uctievanie Boha nám veľmi prospieva. Vtedy sa totiž tvoj život akoby dáva do poriadku, veci, situácie i vzťahy sa ukladajú, usporadúvajú a zrazu môžeš vnímať, že do tvojho srdca prichádza pokoj, istota, radosť. Lebo Pán je tvoje jediné dobro. Zrazu prestaneš byť otrokom názorov iných ľudí, otrokom vecí, otrokom seba samého. Staneš sa slobodným v Kristovi.

Viem si predstaviť, ako si hovoríš: „Čože, jedna jediná veta by toto mohla urobiť? Veď sa usilujem celý život, a stále to nejde..."

Áno, jedna jediná veta môže usporiadať tvoj život. Problém je totiž práve v tom, že sa snažíme robiť veci vlastnými silami. A keď to nejde, tak to vzdávame, rezignujeme a to podpriemerné kresťanstvo, ktoré okolo seba vidíme, prijímame ako normu a myslíme si, že sme v poriadku, lebo „veď všetci tak žijú". Nebuď „všetci"! Ježiš má pre teba viac ako nejakú okresnú súťaž. Má pre teba Ligu majstrov! Má pre teba majstrovstvá sveta! Nechcel by si jazdiť na bicykli ako Sagan pred miliónmi divákov? A Boh to má pre teba pripravené, dokonca sa to už deje: „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, z s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery" (Hebr 12, 1).„Ty, Pane, si moje jediné dobro!" Začni to ešte dnes vyznávať myslením, slovami i konaním a tvoje kresťanstvo sa dostane na novú úroveň. Bude skutočné, nie tradičné.

„A čo moje pokušenia, zlyhania?" Prijmi pre ne príkaz aj prísľub svätého Pavla z dnešného čítania z Listu Galaťanom: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela" (5, 16). Uvidíš, že keď začneš žiť ako Božie dieťa, hriech nebude pre teba taký lákavý a ani nebudeš mať naň čas. Určite narastie sila aj množstvo diablových útokov, ale keď budeš mať Ježiša vo svojom srdci na prvom mieste, oveľa ľahšie rozpoznáš diablove úskoky a v moci Ducha odmietneš každé zlo. Nezabudni pri tom, že je to cesta - že možno neraz padneš, ale neboj sa! Ježiš ti je oveľa bližšie, ako si vieš predstaviť. A on je mocný! Najmocnejší!

Myšlienka na záver: Vieš, kedy si majiteľom nejakej veci? Keď ju dokážeš darovať alebo požičať. Ak to nedokážeš, si jej otrokom. Tak ži ako slobodný v Kristovi!

Modlitba na tridsiaty ôsmy týždeň Roku viery

Môj Ježiš! Môj milovaný Ježiš! Mal som v živote mnoho dobier, ktoré som ti kládol na roveň či dokonca boli pre mňa dôležitejšie. Veľmi to dnes ľutujem. Aj to ľutujem, že som sa roky uspokojil s akýmsi odvarom svojej viery, s podpriemerným kresťanstvom. Odteraz chcem byť iný - chcem byť na čele pelotónu a vyhrať svoje preteky o nebo. Ty, Pane, si moje jediné dobro! Ty, Pane, si moje jediné dobro! Skutočne, ty, Pane, si moje jediné dobro! Amen.

39/60

Vieš, čo znamená jasať? Tuším svätý Augustín hovorí, že keď ľudia napríklad pri žatve spievajú, od radosti napokon prejdú do jasotu, čiže k zvukom, ktoré nie sú slovami, lebo už nemajú slov, ktorými by vyjadrili svoju radosť. Dnes pri žatve asi málokto jasá, skôr môžeme jasot zažiť pri nejakých športových pretekoch, keď „naši" víťazia.

Liturgické texty tejto nedele nás však k jasotu priamo vyzývajú: „Jasaj Bohu, celá zem!" (Ž 66, 1), akoby jasot bolo niečo viac než radosť z úspechu, radosť zo žatvy. Jasot je tu požadovaný ako niečo, čoho je človek schopný na základe poslušnosti Bohu, lásky k Bohu. Bez ohľadu na to, akú mám náladu, ako sa cítim, aké bolesti ma kvária... Jednoducho požiadavka: „Jasaj!" Dá sa to? Nie je taký „vynútený" jasot pretvárkou?

Ak by mal byť náš jasot výsledkom len nášho úsilia, tak by sme zrejme jasali veľmi málo. Dôvody sú asi každému zrejmé. Ľudsky je nám bližšia úzkosť, obavy, strach, kdetu záblesk radosti. Myslím, že práve preto žalmista vyzýva k jasotu celú zem. A stvorenstvo ako také určite nemá problém jasať. Stačí sa ráno započúvať do spevu vtáčikov, pozrieť sa na rozkvitnutú ružu s lupeňmi pokrytými rannou rosou či na čerešňu obsypanú zrelými plodmi. A keď sme ako ľudia vyzvaní jasať, vlastne sme vyzvaní pripojiť sa k jasotu prírody okolo nás. Kým však príroda „jasá" len svojím bytím, nevedomky, my sa máme pripojiť k jej jasotu celým srdcom, na základe vlastného rozhodnutia... Nemusí to byť nevyhnutne jasavými zvukmi, celkom pokojne to môžu byť zrozumiteľné slová, usporiadané do slov či básní alebo piesní. Dôležité je jasať.

A máme na to nejaký dôvod? Máme. Lebo bez ohľadu na to, čo sa práve deje, tri veci sa nikdy nemenia: náš nebeský Otec nás miluje, Ježiš nás vykúpil a Duch Svätý žije v nás.

„Čo ak mi ale vôbec nie je do spevu?" Skús sa na to pozrieť takto - ktorej mame sa chce uprostred noci spievať svojmu vystrašenému dieťaťu? Ona to však urobí a z jej piesne sa v tej chvíli stáva úžasný dar lásky. Z rovnakého dôvodu spievajme Pánovi a chváľme ho aj my aj napriek svojim rôznym pocitom a rozpoloženiu. Matkina uspávanka neupokojí iba dieťatko, ale pomôže aj jej prehĺbiť lásku a oddanosť k svojmu dieťatku. Podobne aj naša chvála a vzdávanie vďaky, náš jasot neoslavuje iba Boha, ale buduje aj pevný základ viery v našom srdci a mysli!

Jasať sa dá mnohorakým spôsobom - veľmi užitočné a prospešné je to vtedy, keď sa na to vôbec „necítime"! Poznáš veľa žalmov, použi ich. Čítaj ich nahlas a hlásaj ich ako pravdu. Alebo zaspievaj obľúbenú duchovnú pieseň zo svätej omše - pieseň, ktorá hovorí o Božej láske a spáse. Alebo si zostav vlastnú modlitbu chvály a vďaky, ktorou si pripomenieš, čo všetko pre teba Boh vykonal. Urob, čo uznáš za vhodné, a nezabúdaj, že Boh ti je nablízku a že je veľmi dobrý a láskavý.

Keď je to napísané, zdá sa to také jednoduché. Ale keď to skúsiš, tvoje vlastné vnútro sa bude možno búriť a aj diabol ti bude hovoriť, aby si nehral divadlo. Nenechaj sa odradiť. Uvidíš, že ak vytrváš, jasot sa ti stane niečím, čo ti umožní zotrvať pri Bohu v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe... A o to vlastne ide - byť stále s Bohom.

Tak začni jasať a dôveruj, že Boh tvoj jasot nenechá nepovšimnutý, Práve naopak - s radosťou ho prijme a možno budeš vnímať, ako Boh jasá nad tebou.

Poznáš príbeh kráľa Dávida, ako prenášal archu zmluvy do Jeruzalema (2 Sam 6, 1 - 23)? Dávid z celej sily tancoval pred Pánom. Doslova o sebe hovorí, že „šantil pred Pánom". Kiež by sme sa všetci dopracovali k takej radosti z Boha, k takému jasotu! A kiež by bola naša radosť z Pána nákazlivá, aby zachvátila aj ľudí, a ktorými žijeme, aby mnohí uverili a jasali Bohu...

Modlitba na tridsiaty deviaty týždeň Roku viery:

Veľmi odporúčam Žalm 100. Mne sa však v týchto slávnostných dňoch ešte väčšmi žiada spievať pieseň z JKS (č. 432), ktorá je roky našou akoby rodinnou hymnou. Tu je prvá sloha:

Oslavujem hviezdy jasné: Cyrila a Metoda,

tieto zhora svetlá krásne slovenského národa.

Vrúcne zaznej v národe jediný všetkých hlas:

Ó, svätý Cyril i Metod, orodujte za nás,

ó, svätý Cyril i Metod, orodujte za nás!

40/60

„Choď a rob aj ty podobne!" Tak veľmi by som ťa chcel, milý môj čitateľ, povzbudiť k dvom veciam. Prvá je celkom jasná - choď a rob aj ty podobne ako Ježiš. On je ten milosrdný samaritán, ktorý sa skláňa k tebe, ku mne i ku každému človeku so svojím milosrdenstvom, odpustením i uzdravením. Druhá však môže byť pre teba prekvapujúca - hovor ľuďom okolo seba, aby robili podobne ako ty.

Že to nemôžeš, lebo tvoj život v tom či onom smere nie je príkladný? Hmm, potom sa musíš vrátiť k tej prvej veci a preskúmať, nakoľko robíš, zmýšľaš, hovoríš podobne ako Ježiš. Sú to spojené nádoby - napodobňovať Ježiša a byť príkladom. Že to nemôžeš, lebo by to bola pýcha? Neboj sa, nie je to pýcha, ak žiješ s Ježišom, lebo dávaním seba za príklad vlastne vyzdvihuješ Ježiša, ktorý žije v tebe. A aby si sa nestal pyšným, Ježiš nájde mnoho situácií, keď ťa upevní v pokore.

Áno, je náročné dávať seba za príklad, lebo si to vyžaduje každodenný život s Ježišom. A tým nemyslím len modlitbu, účasť na svätej omši, pravidelný sviatostný život, ale byť s Ježišom všade - v obchode, v škole, v práci, v autobuse či vo vlaku, v spálni i na kúpalisku... Chce to radikálnu zmenu, lebo sme si zvykli na „kostolné kresťanstvo", ktoré nemá takmer nijaký vplyv na naše konanie či zmýšľanie mimo kostola. Stačí si pozrieť štatistiky, v akom náklade vychádza bulvárna tlač (ktorú kupujú kresťania), aká je sledovanosť všelijakých reality šou či podivných seriálov (ktoré pozerajú kresťania), koľko sviatostných manželstiev sa rozvádza...

Byť všade s Ježišom. Ako sa to dá? No vlastnými silami nijako. Nie je v tvojej moci stále vedome prežívať, že Ježiš žije v tvojom srdci (nie obrazne, ale skutočne!!!). Máš predsa svoje povinnosti, ktorým sa musíš venovať, stretávaš sa s ľuďmi, s ktorými sa musíš rozprávať... Ale môžeš urobiť to, že dovolíš Ježišovi, aby v tvojom srdci skutočne žil. Aby si bol druhý Ježiš.

Chce to neustálu premenu zmýšľania. Avšak úsilie myslieť na to, „čo je dobré, milé a dokonalé" (Rim 12, 2) si zas vyžaduje duchovný boj. Buď si istý, že keď sa rozhodneš zmeniť svoje vnútro a priblížiť sa k Bohu, diabol urobí všetko pre to, aby ti to prekazil. Rozbúri tvoje myšlienky, ponúkne ti množstvo predstáv, nápadov, aktivít, zmení kvôli tebe televízny program a napchá ho tým, čo ťa doteraz lákalo a priťahovalo, a zároveň odvádzalo od Ježiša.... Urobí všetko, aby ti nedovolil byť bližšie s Ježišom. Lebo zlému vyhovuje, ak si s Ježišom len tak trochu, zďaleka... Čo robiť v takej situácii duchovného boja?

Len jedno ti pomôže obstáť - utiekať sa k Ježišovi, ktorý žije v hĺbke tvojho srdca. Na povrchu (najmä v myslení) sa môžu odohrávať hrozné búrky, ale vo vnútri, pri Ježišovi, budeš prežívať pokoj. On sám ti bude neustále opakovať: „Neboj sa. Tu som, s tebou."

Utiekanie sa k Ježišovi môže mať rôzne podoby - najmä strelných modlitieb. (Poznáš nejaké? Tu sú niektoré: „Ježiš!", „Pane, zmiluj sa!", „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym!", „Ježiš, Mária, milujem vás!") Ku zmene zmýšľania veľmi pomáha aj pravidelné čítanie Svätého písma. (Over si to v duchovných zmätkoch - zober si žalmy a čítaj ich ako modlitbu svojho srdca.) Je dobré mať stáleho spovedníka, ktorý vie, čo je to duchovný boj. A ak sa dá, tak sa stretávať v živom malom spoločenstve ľudí, ktorí sa usilujú o to isté - byť bližšie pri Ježišovi.

Možno som v tomto texte nenapísal pre teba nič nové. Len som chcel z pokladu Cirkvi vytiahnuť pár starých vecí, aby si bol opäť bližšie pri Ježišovi. Aby si možno už dnes niekomu, kto uvidí tvoj dobrý život, povedal: „Ži tak, ako ja. Nasleduj ma tak, ako ja nasledujem Krista." Neboj sa, nie je to pýcha, lebo to Ježiš v tebe dáva seba za príklad. Kráčaj s Ježišom!

Modlitba na štyridsiaty týždeň Roku viery:

Milovaný Ježiš, ako často mám pocit, že v dnešnom svete si ešte menej milovaný ako vtedy, keď ťa viedli na ukrižovanie. Ale tvoje slovo ma uisťuje, že aj dnes máš „sedemtisíc mužov, ktorí nesklonili kolená pred Bálom" (1 Kr 19, 18).

Prosím ťa, neustále rozmnožuj tento počet tých, ktorí ťa nasledujú celým srdcom v akomkoľvek povolaní. Urob z nich žiarivé príklady tvojej lásky, aby ľudia, s ktorými žijú „videli ich dobré skutky a oslavovali nášho Otca, ktorý je na nebesiach" (Mt 5, 16).

Ďakujem ti za každého, kto mi ukazuje na teba, kto mi pomáha viac žiť s tebou v mojom srdci. Chráň ma, prosím, ako zrenicu oka, aby som bol bezpečný pred nepriateľom a tiež bol príkladom svätého života pre ľudí, s ktorými žijem. Ďakujem ti, milovaný Ježiš!

41/60

Pokoj. Všimni si priam stoický pokoj Abraháma, ktorému príde neočakávaná návšteva. Vieš si predstaviť, že by si dal zabiť teľa (keby si ho mal) a piecť koláče, keď niekto nečakane k tebe príde? Abrahám s tým viditeľne nemá problém. Nemám predstavu, koľko hodín trvala príprava takého pohostenia, ale mne ako človeku 21. storočia taký spôsob prijatia návštevy hovorí o neponáhľaní sa, o nehľadení na hodinky, o neexistencii pracovného diára. Jednoducho božský pokoj.

Aj druhá situácia čítaní tejto nedele hovorí o pokoji. Avšak z iného pohľadu. Na návštevu prišiel Ježiš. A Marta nemá postoj Abraháma. Naháňa sa, organizuje, diriguje, obsluhuje. Všetko určite s dobrým úmyslom, ale bez pokoja v srdci. Až musí zasiahnuť Ježiš a ten pokoj nastoliť. Som presvedčený, že potom si na spoločnej hostine perfektne všetci pochutili.

Obdivujem tých, ktorí zostavovali čítania v lekcionári. Ako dokázali dať dokopy zdanlivo nesúvisiace udalosti, ktoré boli od seba vzdialené tisíce rokov! A ako nám tým ukázali aj to, že ľudia sa v podstate nemenia: jedni majú pokoj, druhí ho nemajú. Jedni sú tvorcovia pokoja, druhí tvorcovia nepokoja. Z čoho vyplýva rozdielnosť ich postojov? Je to len otázka pováh či okolností?Odpoveď na tieto otázky pre seba nachádzam v čítaní tejto nedele z Listu Kolosanom. Svätý Pavol hovorí o tajomstve, ktoré Boh odhalil svojim svätým. A tým tajomstvom je „Kristus vo vás, nádej slávy" (1, 27).

Chápeš to? Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus! Už nie je podstatné moje úsilie, ale moje spojenie s Ježišom.

Vo všetkom v živote ide práve o toto - byť s Ježišom. Či oberám čerešne alebo chystám homíliu na slávnostnú svätú omšu, či vyšívam obrus alebo vediem zasadanie poslancov obecného zastupiteľstva, či kojím dieťa alebo staviam diaľnicu, všade a vždy je najdôležitejšie práve to - či to robím s Ježišom. Veď vari nehovorí žalmista (127, 1): „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú? Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia"?

Áno, náš život nie je čiernobiely - som s Ježišom, tak mám vždy úspech, nie som s Ježišom, tak sa mi nič nedarí. Nie, takto to nefunguje. Lebo Ježiš nie je so mnou, aby mi zaručil úspech. Je so mnou, aby som mal pokoj v srdci a ten pokoj aby som dával ľuďom okolo seba.

Ako však dosiahnuť to, aby som bol stále s Ježišom? Jedna vec je základné rozhodnutie - hovorí sa tomu prijatie Ježiša za svojho Spasiteľa a Pána, inými slovami prijatie svojho krstu, ktorý sme takmer všetci „absolvovali" ako deti. Je to vedomé rozhodnutie sa, že odteraz chcem žiť tak, ako to moje pričlenenie sa k Ježišovi v krste vyžaduje (pozri 1. číslo Aktivizačníka).

Druhá vec je každodenné rozhodovanie sa pre Ježiša. Najlepšie pri rannej modlitbe - vzbudenie si niečoho, čomu sa hovorí úmysel: „Milovaný Ježiš, tento deň chcem celý prežiť s tebou." Je dobré aj vymenovať niektoré konkrétne situácie či činnosti, o ktorých viem, že ma čakajú.

A napokon tretia vec je častý rozhovor s Ježišom počas dňa pred či počas jednotlivých udalostí, v ktorých osobitne chcem, aby ma Ježiš viedol. (Pane, poď so mnou cez tieto dvere k tomuto človeku... Pane, zverujem ti všetkých šoférov na ceste, po ktorej práve idem... Pane, napíš so mnou tento e-mail... Pane, veď ma pri tomto rozhovore, telefonáte...)

Pokoj, ktorý v dôsledku takého konania prežívam, nie je výsledkom meditatívneho cvičenia a stoických postojov, ale prejavom Božieho života vo mne. Nie je to pokoj nezáujmu a ľahostajnosti ku všetkému, ale pokoj plný ohňa, plný záujmu o ľudí okolo seba i v celej spoločnosti, lebo vo mne žije Ježiš.

Modlitba na štyridsiaty prvý týždeň Roku viery:

Život s Ježišom je cesta, putovanie. Preto odporúčam na jeho istejšie prežívanie nájsť si vo Svätom písme tzv. pútnické žalmy. Sú to žalmy 120 - 134. Väčšinou sú kratučké (dajú sa naučiť naspamäť). A ich bohatstvom je najmä to, že vystihujú rôzne situácie i pocity putovania. Jeden z nich (123) na ukážku. Možno najviac vystihuje práve moje pocity...

Oči dvíham k tebe, čo na nebesiach prebývaš.

Ako oči sluhov hľadia na ruky svojich pánov, ako oči služobníc hľadia na ruky svojej panej, tak hľadia naše oči na Pána, nášho Boha, kým sa nezmiluje nad nami.

Zmiluj sa, Pane, nad nami, zmiluj sa nad nami, lebo už máme dosť pohŕdania;lebo naša duša má už dosť výsmechu boháčov a pohŕdania pyšných.

42/60

Prosebníci. Asi ich nemáme radi. Dotieraví, neústupní, vytrvalí, vlezú oknom, ak ich vyhodíme dverami. Charakterizovali by ste takto aj Abraháma? Svätého muža, ktorý mal odvahu vyjednávať s Bohom? A Boh ho nevyhodil, neodmietol. Bol ochotný ustupovať úmerne Abrahámovej odvahe.

Keď sledujete príhovory Svätého Otca Františka, tak viete, že presne k takej modlitbe nás vyzýva. K modlitbe, ktorá kričí, plače, dobiedza, do ktorej vložíme celé srdce, všetky svoje city a silu tela i ducha. Modlitbu, ktorá sa neuspokojí s bezduchým odrecitovaním Otčenáša či Zdravasu, ale vytrvalo búcha na nebeskú bránu (možno práve slovami Otčenáša či Zdravasu), kým nedosiahne, čo chce.

Okrem odvahy to však chce aj veľkú lásku, zanietenosť, skutočnú angažovanosť. Niečo, čo mal v sebe prosebník z evanjelia tejto nedele, kde je použité slovo neodbytnosť. A presne takými prosebníkmi máme byť. A to v dvoch smeroch - vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k tým, čo majú moc či prostriedky daný problém vyriešiť. Lebo viera bez skutkov je mŕtva! Teda ak sa za niečo modlím, ale potom nepriložím ruku k dielu (ak ma Boh k tomu povoláva), tak v podstate vyjadrujem, že sa síce modlím, ale vo vypočutie svojej modlitby neverím. Klasickou ilustráciou je starý príbeh, keď kňaz zvolal farnosť na modlitbu za dážď, ale nik si nepriniesol dáždnik...Čo ma na Abrahámovom vyjednávaní asi najviac fascinuje, je jeho konkrétnosť. Desať spravodlivých. Nie „niekoľko spravodlivých", ale „päťdesiat, štyridsaťpäť,... desať". Mal odvahu svoju prosbu kvantifikovať. Mali by ste odvahu modliť sa vo svojej farnosti napríklad takto: „Bože, povolaj si v tomto roku z našej farnosti jedného muža do kňazskej služby a štyri ženy k zasvätenému životu"? Viem si predstaviť, ako sa niektorí ozývajú, že Pánu Bohu nemôžeme predpisovať čísla. Preto svoju prosbu hneď vylepším: „Bože, povolaj si v tomto roku z našej farnosti aspoň jedného muža do kňazskej služby a najmenej štyri ženy k zasvätenému životu." A na Silvestra môžeme bilancovať. Samozrejme, ak by sa takéto modlitby rozbehli napríklad v celej diecéze, zareagovať by musel aj diecézny biskup a čo najskôr pripraviť v seminári toľko miest pre prvý ročník, koľko je farností, kde sa takto modlia... Je to otázka viery...Utópia? Áno, ak nebudeme mať dostatok odvahy a neodbytnosti.

Niekto môže namietať, že dnes je mládež ďaleko od Boha a má toľko iných ponúk pre život, že málokto z nich počuje Boží hlas a odpovie naň. Že dnes sa mladí ľudia ťažko rozhodujú... Je to pravda. Ale vari je Boh slabý vzbudiť si povolania do jeho služby, ak budeme prosiť? Nepovolal si Šavla? Bol to veľmi nepravdepodob-ný kandidát na apoštola a myslím si, že aj dnes by ho nezobrali do žiadneho seminára či rehole :-).

Naše modlitby sú často príliš všeobecné. Modlíme sa napríklad za obrátenie mladých ľudí. Prečo sa však nemodliť za obrátenie Fera od susedov? Lebo by som mu musel byť svedkom Božej lásky... Modlíme sa za upevnenie rodín. Prečo sa však nemodliť za manželstvo svojho syna či dcéry? Lebo by sme im museli byť prí-kladom svätého manželského života... Modlíme sa za birmovancov. Prečo sa však nemodliť konkrétne za môjho syna Rasťa či dcéru Martinu? Lebo by som sám musel žiť ako človek naplnený Božím Duchom a byť Ježišovým svedkom...Treba sa nám naučiť (a stále sa učiť) prosiť veľmi konkrétne. O bežné veci i o veľké veci. Nikdy nezabudnem, ako sme pred rokmi na jedných duchovných cvičeniach robili tzv. nočné putovanie. Večer pršalo. Keď sme pred polnocou vstávali, bola búrka. Ale keď sme po modlitbe vyšli von, nad nami bola jasná obloha plná hviezd, hoci všade dookola bolo na kopcoch vidno záblesky bleskov. A keď sme po piatich hodinách putovania (s duchovným programom) vošli do kostola na slávenie svätej omše, so vstupom posledného človeka do chrámu sa opäť rozpútala búrka...

Skús po tieto dni prosiť Boha veľmi konkrétne. Samozrejme, ak si jeho priateľom ako Abrahám. A uvidíš, ako bude Boh konať. Zapíš si svoju prosbu či prosby, aby si mohol o týždeň ďakovať za všetko, čo Boh vyslyšal, a vytrvalo prosiť vo veciach, ktoré ostali zatiaľ nevypočuté. Uvidíš, ako to zmení tvoju vieru i celý modlitbový život. Ak chceš...

Modlitba na štyridsiaty druhý týždeň Roku viery:

Bože, toľko som sa k tebe modlil, ale možno na prstoch jednej ruky môžem spočítať vypočuté modlitby. Moja modlitba bola často len formalitou, bez srdca, len z akejsi povinnosti. Ľutujem to; dnes to chcem zmeniť a vložiť sa do modlitby celý. V tejto chvíli mi najviac záleží na ..... (povedz meno osoby). Prosím o ...... (čo najkonkrénejšie). Prijímam tvoju vôľu a ďakujem ti, že si ma vypočul. V mene Ježiša Krista.

„Keď vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!" (Lk 11, 13).

43/60

Dlhý čas som pri čítaní či počúvaní Knihy Kazateľ, z ktorej je prvé čítanie tejto nedele, vnímal akúsi bezmocnosť - všetko je márnosť. Akosi mi to protirečilo kráse, ktorú Boh vložil do stvorenia, účelnosti, ktorú badať v prírode (viete, ako funguje napríklad včelia rodina?), ale aj zmysluplnosti života človeka. Ak je všetko márnosť, prečo potom Boh od nás žiada, aby sme si podmanili zem?

Odpoveď mi dala až kniha Petra Kreefta Tri filozofie života. Hovorí v nej, že Kniha Kazateľ je vo Svätom písme preto, aby ukázala, aký by bol (a vlastne aj aký je) svet bez Boha. „Márnosť nad márnosť..."(Kaz 1, 2). Zároveň tvrdí, že táto kniha opisom sveta bez Boha kreslí obrysy tváre - ako kedysi na prvých fotografiách - tvár celá biela, pozadie čierne. A dodáva, že všetky ostatné knihy Písma maľujú túto tvár. A je ňou tvár Ježiša Krista. Bez neho je všetko márnosť. Nielen vo všeobecnom význame, ale aj v mojom osobnom živote.

A práve o ten osobný život s Ježišom mi ide v každom čísle Aktivizačníka. Rok viery totiž nie je na to, aby sme si zopakovali Vyznanie viery a lepšie chápali jednotlivé pravdy viery (hoci aj to môže byť užitočné), ale aby sme si prehĺbili osobný život s Ježišom. Svätý Pavol v Liste Kolosanom (z neho je druhé čítanie tejto nedele) vyslovuje nutnú podmienku života kresťana: „Ak ste s Kristom vstali z mŕtvych" (3, 1). Možno dnes odznie mnoho kázní o tom, ako „umŕtvovať svoje pozemské údy...", ako si vyzliecť starého človeka s jeho skutkami a obliecť si nového" (3, 9). Je to veľmi dobré, ale musíme vedieť, že všetko úsilie o zmenu je márne, ak sme s Kristom nevstali z mŕtvych. Áno, každý, kto prijal krst, bol s Kristom pochovaný a s ním vstal z mŕtvych. Reálne sa každý krstom stal novým človekom. Lenže je tu otázka: Prijal si krst za svoj? Najmä ak si bol pokrstený ako dieťa. Si kresťan preto, že sa ti to „prihodilo", alebo preto, že si vedome odovzdal svoj život Bohu? Berieš svoje zmŕtvychvstanie pri krste ako realitu alebo ako nejaký symbol, ktorému ani nerozumieš?

Odpoveď na túto otázku je zásadná. Ona rozhoduje o tom či žiješ svoje kresťanstvo vlastnými silami, alebo v moci Božieho Ducha. Či si chceš odpustenie hriechov (a nebo) zaslúžiť, alebo ho každý deň prijímaš ako Boží dar, ako prejav lásky Otca, ktorý ťa chce mať pri sebe. Vnímaš ten rozdiel? Konanie dobra ako úsilie niečo si zaslúžiť a konanie dobra ako odpoveď na lásku Boha. To prvé unavuje a ubíja, to druhé prináša radosť. To prvé robí život kresťana nepríťažlivým („musím"), to druhé ho robí nákazlivým („chcem").

Svätý Otec František vo svojich príhovoroch často zdôrazňuje tri veci, ktoré by mali kresťana charakterizovať - krásu, nežnosť a radosť. Ak by Ježiš nevstal z mŕtvych, ak by sme v krste nevstali s ním, tak je to nezmysel. Radšej by sme sa naháňali za peniazmi, úspechom, sexom. Ale ak vstal z mŕtvych a my s ním, tak potom krása, nežnosť a radosť sú prirodzenými atribútmi kresťana, človeka, ktorý žije s Ježišom. „Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!" (Kol 3, 2). Krása, nežnosť, radosť - to je to, čo je „hore". Peniaze, úspech, sex - to je to, čo je dole (a čo je nesprávne, ak sa to stane naším bohom). Ak si s Kristom vstal z mŕtvych, tak je jasné, čo si vyberieš. Hoci to každý deň stojí nemálo úsilia a vnútorných bojov. Ale viem, že to stojí za to. Vieš to a prežívaš to aj ty?

Modlitba na štyridsiaty tretí týždeň Roku viery:

Skús si osvojiť modlitbu svätého Pavla, mnohým známu z breviára. Osvojiť znamená „zobrať do srdca", čo v niektorých jazykoch znamená naučiť sa naspamäť.

S radosťou vzdávajme vďaky Otcovi, ktorý vás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle. On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov. On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva. On je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo. Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi." (porov. Kol 1, 12 - 20)

44/60

Vždy, keď vo Svätom písme narazím na slovo „blažený", na jednej strane prežívam radosť z toho, že aj ja som blažený; toto slovo mi vyvoláva úsmev nielen v srdci, ale aj na tvári. No na druhej strane ma zarmucuje, ako málo vidno túto blaženosť na ľuďoch, ktorých stretávam v kostole. Všimni si to napríklad v nedeľu - postav sa pred kostol, keď ľudia z neho vychádzajú po svätej omši a sleduj ich tváre. Vidno na nich responzórium tejto nedele: „Blažený ľud, ktorý si Pán vyvolil za dedičstvo" (Ž 33, 12b)? Čo sa deje, že mnohí kresťania sú aj po svätej omši, čiže po osobnom stretnutí so svojím milujúcim Bohom takí vážni, bez radosti, smutní?

Vidím dva základné dôvody. Jednou je výchova - z generácie na generáciu sa odovzdáva akási vážnosť, neradostné kresťanstvo, poznačené povinnosťami a bremenami. A druhým je neprežívanie osobného vzťahu s Bohom. Pre mnohých kresťanov je Boh kýmsi vzdialeným, sudcom, policajtom, ale nie milujúcim otcom. Možno im nikto nepovedal, nikto im nedal svedectvo, ako sa dá radostne žiť s Bohom. S Bohom, ktorý nás už zachránil, vykúpil. Tu mi prichádza na um myšlienka z prednášky pátra Raniera Cantalamessu na duchovných cvičeniach pre kňazov na Spišskej Kapitule. Povedal, že sa rozvíja nový pohľad na cirkevné dejiny. Nie je zameraný na pápežov, koncily či veľké udalosti, ale na to, aká bola kvalita náboženského života v nejakej oblasti, v konkrétnej farnosti. P. Raniero hovorí, že sa študujú poznámky k prípravám na kázne, ktoré nechal kňaz v archíve, a z nich vidno, aká idea o Bohu bola ponúkaná ľuďom. Výsledky najmä o posledných storočiach hovoria, že ľudia akoby boli udržiavaní v Starom zákone, všetko kázanie bolo o povinnostiach s vyhrážkou trestu. Ale, konštatuje P Raniero, kresťanstvo sa nezačína tým, že hovorí, čo máme robiť, aby sme boli spasení, ale hovorí, čo Boh urobil, aby nás spasil...

Skús preto aspoň trochu zmeniť, napraviť smutné kresťanstvo ľudí, s ktorými žiješ (ak je také). Samozrejme, môžeš to urobiť len vtedy, ak ty sám žiješ radostný vzťah s Bohom. Ak nie, vráť sa k často spomínanému prvému číslu Aktivizačníka a urob, čo je tam napísané.Ak si kňaz, pokús sa pre najbližšiu kázeň nájsť radostný motív v liturgických textoch a z celého srdca povedať ľuďom, že Boh ich miluje. Prejav radosť zo slávenia svätej omše (nie preto, že ju cítiš, ale preto že veríš). A keď za tebou niekto príde, daj mu najavo, že je pre teba v danej chvíli najdôležitejší človek na svete, prejav mu lásku ako Ježišovi...

Ak si laik, urob to isté, ale tebe vlastným spôsobom. Nezvolaj večer rodinu slovami: „Poďte sa modliť," ale: „Poďte, je tu Ježiš, porozprávajme sa s ním." Nechoď v nedeľu s deťmi „do kostola" či „na omšu", ale choďte spolu na „stretnutie s milovaným a milujúcim Bohom"... Chápeš, o čo ide? O blaženosť, ktorú môžeš prežívať na každom kroku svojho života bez ohľadu na to, aký veľký a ťažký kríž práve nesieš. Ale to, že si blažený, môžeš začať prežívať až vtedy, keď uveríš, že si milovaný a že Boh ťa na každom kroku pevne drží vo svojom náručí. Hej, okolnosti, ktoré práve prežívaš, či diabol a aj tvoje vlastné myšlienky ti môžu tvrdiť, že to tak nie je, že si musíš poradiť vlastnými silami, že ak si nepomôžeš sám, nikto ti nepomôže. Ale to je lož!!! Lož, ktorá priamo odporuje tomu, čo nás učil Ježiš! Môj Boh je vždy so mnou. Aj keď to necítim, aj keď sa tak necítim. A pretože je so mnou, vždy môžem ohlasovať, že som s Bohom blažený. Nie pre nejaké svoje zásluhy, ale preto, že ON ma miluje. Miluje ma ako prvý, ja mám na jeho lásku len odpovedať.

Povedz dnes Bohu: „Milujem ťa!" Opakuj to tisíckrát. Vnímaj, ako ti bije srdce, a hovor to Bohu s každým jeho úderom: „Milujem ťa!" Boha nikdy neomrzí počúvať tvoje vyznanie lásky. A nikdy ho neomrzí pokračovať v dialógu lásky. Len ver, že on ho začal prvý, že nie tvoje úsilie, ale jeho láska ťa robí blaženým... Ver!

Modlitba na štyridsiaty štvrtý týždeň Roku viery:

Pane, Bože, verím, že ty si ma miloval ako prvý (1 Jn 4, 19). Že si ma miloval už vtedy, keď som bol pre svoje hriechy ešte mŕtvy (Ef 2, 5). Pred stvorením sveta si si ma vyvolil (Ef 1, 4), aby som ti práve dnes vyznával a prejavoval lásku tým, že milujem bratov (1 Jn 4, 20). Poslal si svojho Syna, aby som nezahynul, ale už teraz v ňom mal večný život (Jn 3, 16). Bol som stratený, ale tvoj Syn ma hľadal ako stratenú ovečku a priviedol k tebe (Mt 18, 12 - 14). Vytrvalo si klopal na dvere môjho srdca a s radosťou si vošiel, keď som ti modlitbou a vierou otvoril (Zjv 3, 20; Jn 14, 23). A každý deň mi dávaš svojho Ducha, aby som chodil po tvojich cestách, všade robil dobro, a tak dosahuješ, že ťa ľudia chvália (Lk 11, 13; Mt 5, 16). Otče, som blažený, lebo som tvoj (Ž 33, 12b). Tak verím, tak vyznávam, hoci by mi celý svet hovoril ináč. Amen!

45/60

Ako vnímaš ľudí, ktorí sa neustále prezentujú hašterivosťou, nadávaním na iných, preklínaním, rozčuľovaním...? Cestoval som nedávno vlakom a mali sme poruchu. Keď sme už dlhšie stáli, z príjemne vyzerajúceho spolucestujúceho sa zrazu stal chodiaci slovník nevyberaných slov...

Mne také správanie sa trhá srdce. Nie tak kvôli mne, veď viem, že ak by som denne nežil s Bohom, som taký istý. Len vďaka „jeho milosti som tým, čím som" (1 Kor 15, 10). Ale trhá mi to srdce, lebo veľmi vnímam, že „na mňa padajú urážky tých, čo ťa urážajú" (Ž 69, 10). Mám v takých situáciách pocit, akoby Ježiš za toho človeka zomrel nadarmo. A tak ma v nejakom časopise veľmi oslovila myšlienka tuším svätej Terézie z Lisieux. Hovorila, že prijíma Ježišovu lásku k človeku, ktorý ju nevie či nechce prijať. Ježiš totiž miluje každého človeka, aj toho, ktorý ho neustále odmieta či uráža. A aby Ježišova láska nevyšla nazmar, svätá Terézia ma učí, že ju môžem prijať v zastúpení toho človeka...

Ježiš, milujem ťa! V srdci toho človeka prijímam lásku, ktorú mu prejavuješ, a ber to, prosím, tak, akoby ťa miloval on. Buď mu aj mne milostivý..."

Možno sa ti to bude zdať zvláštne, ale dnes sa túto modlitbu modlím za kniežatá z prvého čítania tejto nedele. Prišli za kráľom s jasným rozhodnutím: „Treba zabiť Jeremiáša!" (Jer 38, 4). Ich srdcia boli plné nenávisti, lebo Jeremiáš ukazoval inú cestu k záchrane - nie boj s nepriateľom, ale pokánie spojené s ľútosťou nad hriechmi a zmenu života. A hoci sú tie kniežatá už tisíce rokov mŕtve, ktovie, či nepotrebujú našu modlitbu...

Vnímaš, že aj dnes nám svet ukazuje cestu k inej „spáse", ako je tá Ježišova? Ponúka peniaze, úspech, sex, a keď niečo alebo nič z toho nedosiahneš, príde s drogami, alkoholom, televíznymi seriálmi, romantickými filmami plnými nemorálnych vzťahov, bulvárnou tlačou...

Za koho sa budeš dnes modliť ty? Za koho budeš prijímať Ježišovu lásku, aby nebol v srdci toho človeka znovu ukrižovaný?

To je však len jedna stránka nášho svätého života. Druhú stránku zdôrazňuje responzóriový žalm tejto nedele, ktorý ukazuje na Božie dielo v nás, vo mne, v tebe: „Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu" (Ž 40, 4a). Ak by sme totiž ostali len pri náreku, naše kresťanstvo by nebolo autentické, neboli by sme svedkami zmŕtvychvstania, a teda ani vykúpenia. Áno, vidíme zlo a bolesť vo svete, plačeme nad tým a pomáhame, ako vieme, ale to všetko presahuje jasavá radosť z toho, že Boh už uskutočnil dielo vykúpenia. Že nie my sme spasiteľmi a záchrancami, ale Boh. Aj v nás a skrze nás. A to je dôvod, prečo v našich srdciach môže aj v trápení znieť „chválospev nášmu Bohu". Dokonca to on sám „vložil do mojich úst pieseň novú".

Pred mnohými rokmi som čítal samizdatovú knihu Učeník. Autor v nej opisuje, ako jedného večera zobral do rúk gitaru a začal na nej len tak vybrnkávať nejaké akordy a do toho pospevoval slová, ktoré mu prichádzali na um. A zrazu sa mu v mysli vynoril obraz Boha, ktorý v nebi dáva anjelským zborom znak, aby boli ticho, a hovorí im: „Spievate prekrásne, ale teraz budem počúvať toho človeka. Prvý raz v živote mi spieva od srdca, z lásky. Je to nádhera!"

Sadni si či postav sa pred Boha a začni mu spievať. Nerozmýšľaj, že čo. Len tak nechaj zo svojho srdca a zo svojich perí plynúť slová i melódiu. Zažiješ, ako ti Boží Duch „vkladá do úst pieseň novú". A dosiahneš, že celé nebo ťa bude so zatajeným dychom počúvať. Lebo tak ťa bude počúvať tvoj Boh!

Prebúdza sa v tebe oheň pri tejto predstave? To Ježiš prišiel a napĺňa sa jeho slovo: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!" (Lk 12, 49). Ježišov oheň ťa strávi a premení. Budeš svätý!

Modlitba na štyridsiaty piaty týždeň Roku viery:

Zvádzal si ma, Pane, a ja som sa dal zviesť; bol si mocnejší ako ja a premohol si ma.

Celý deň som na posmech, každý sa mi vysmieva.

Vždy, keď hovorím, musím kričať, musím ohlasovať: ničomnosť a spustošenie.

Pánovo slovo mi prináša len pohanu a posmech celý deň!

Povedal som si: „Nebudem naň ho myslieť,

ani už nebudem hovoriť v jeho mene."

Ale mi bolo, akoby oheň blčal v mojom v srdci, uzavretý v mojich kostiach.

A poddal som sa, nevládal som mu odolať. (Jer 20, 7 - 9, preklad podľa Neovulgaty)

46/60

V srdci mi niekoľko dní znejú slová: „Potešujte, potešujte môj ľud" (Iz 40, 1). Viem, že na túto tému som už písal, ale asi nikdy nie je dosť slov povzbudenia a potechy, najmä keď Boží ľud neustále trpí. Že čím trpíme? Možno to vyjadria najlepšie slová svätého Pavla: „... zo všetkých strán samé súženie: zvonka boje, vnútri úzkosti" (2 Kor 7, 5b).

Boje prežívame veľké (napríklad Národný pochod za život 22. 9. v Košiciach či pripravovaná Stratégia ochrany a podpory ľudských práv v SR - treba sa o túto tému zaujímať, lebo sa chystá prevratná zmena v našej spoločnosti) i relatívnemalé (predmanželské spolužitie našich detí, používanie antikoncepcie, alkoholizmus...). A úzkosti? Mňa najviac napĺňa úzkosťou ľahostajnosť kresťanov k životu s Ježišom, nezáujem o Božie veci. A hrôzou ma napĺňa ľahostajnosť niektorých kňazov k svojej kňazskej službe...

Čím v takej situácii potešiť seba i ľudí okolo seba?

Pravdou, na ktorej stojí naša nádej. Pevne verím, že Ježiš vstal z mŕtvych a žije so mnou. Že mi dal nový život v krste a sviatosťou zmierenia ho vo mne stále obnovuje, prijímaním Eucharistie ho vo mne upevňuje. Že ma čaká skvelá budúcnosť - budem s ním v nebi. Že sa mi ani vlas na hlave neskriví bez Božej vôle. Že som pre Boha cennejší ako celý svet (ako „pár vrabcov"). Že „utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou" (Rim 8, 18). A tiež to, že ma počuje aj vypočuje, keď sa na neho obraciam vo svojich bojoch a úzkostiach (1 Jn 5, 14 - 15).Na ktorých pravdách stojí tvoja nádej v tomto svete plnom bojov a trápení? Nájdi si čas a napíš si ich. A keď sa bude boj zdať takmer prehratý, keď ti úzkosť bude zvierať myseľ i srdce nepredstaviteľnou silou, keď budeš mať chuť rezignovať, zober si ten papier do ruky a vyznávaj svoju nádej, postavenú na Božej pravde.

Využil som výhodu počítača a prešiel som si vo Svätom písme (napríklad na stránke www.svatepismo.sk) všetky miesta, kde Boh, či už priamo alebo cez niekoho, hovorí človeku: „Neboj sa!" Je to veľmi povzbudzujúce poznanie - Boh v mnohorakých ťažkých a niekedy aj beznádejných situáciách hovorí vždy to isté: „Neboj sa!" Je nádherné, že toto jeho povzbudzovanie môžem neraz vztiahnuť aj na seba. Napríklad keď ústami kráľa Dávida povzbudzuje Šalamúna: „Neboj sa a nestrachuj sa, lebo Pán, Boh, môj Boh, je s tebou; nenechá ťa a neopustí ťa" (1 Krn 28, 20). Či slová adresované Jozuemu: „Buď silný a udatný, neboj sa a neľakaj sa!? Veď Pán, tvoj Boh, je s tebou pri všetkom, čo podnikneš!" (Joz 1, 9). Tu sú slová Izaiáša: „Neboj sa, veď som s tebou ja, neobzeraj sa, veď ja som tvoj Boh, posilňujem ťa, ba pomáham ti, držím ťa..." (Iz 41, 10). A Ježišovo povzbudenie: „Neboj sa toho, čo máš trpieť... Buď verný až do smrti a dám ti veniec života" (Zjv 2, 10).

Myslím si, že boje a úzkosti každého človeka sú neopakovateľné, v istom zmysle originálne. Práve preto nie sú na ne paušálne riešenia, nejaké päť či sedemkrokové postupy, ktorými sa všetko vyrieši. Nie, život každého z nás je Božím originálnym dielom - vrátane našich bolestí. Preto v konkrétnej situácii musím hľadať u Boha originálne riešenie, potechu či povzbudenie, ktoré bude len pre mňa v danej situácii. Aby som však takýto Boží hlas mohol počuť, potrebujem vedieť, ako Boh potešoval svojich ľudí v priebehu dejín spásy. Preto ťa prosím, milý čitateľ tohto Aktivizačníka, čítaj Sväté písmo. Možno pomocou vyhľadávania cez počítač preštuduj, ako Boh potešuje svojich ľudí, ako ich vyzýva dôverovať a nebáť sa. Vypíš si tie citáty a na nich stavaj svoju nádej i dôveru. Potom budeš stáť na pevnej skale a v srdci ti bude znieť chválospev svojmu Bohu... Pôjdeš po úzkej, tŕnistej ceste, ale s veľkou nádejou, že raz prejdeš úzkou bránou do večného života!ň

Modlitba na štyridsiaty šiesty týždeň Roku viery:

Ponúkam niekoľko mojich obľúbených modlitieb zo Svätého písma, keď bojujem alebo prežívam úzkosť:

Zľutuj sa, Pane, nad svojím ľudom a nevystavuj potupe svoje dedičstvo" (Joel 2, 17).

I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou" (Ž 23, 4).

Ledva poviem: ‚Noha sa mi potkýna,‘ hneď ma, Pane, podopiera tvoja dobrota. A keď sa v mojom srdci kopia starosti, vzpružuje ma tvoja potecha" (Ž 94, 18 - 19).

A tí, čo túžia po tvojej pomoci, nech stále hovoria: ‚Nech je zvelebený Pán!‘" (Ž 40, 17).„Amen. Príď, Pane Ježišu!" (Zjv 22, 20).

47/60

Všimol si si niekedy až márnotratnú štedrosť Boha? Keď vidím ovocné stromy obsypané ovocím, akosi viac ju vnímam. Ale stačí mi aj pohľad do makovice, kde je množstvo zrniečok. Či uvedomenie si, aký obrovský počet ihličiek je na jednom smreku či jedli alebo listov na lipe. Čo ma však fascinuje ešte väčšmi, je to, že Boh o každom zrniečku, o každom kvietku či lístku vie a stará sa oň. A to ma privádza k radosti z toho, že keď sa tak Boh stará „o poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr" (Mt 6, 30) sa stará o mňa vo všetkom. Ako hovorí Ježiš, „všetky vlasy na hlave mám spočítané" (Mt 8, 30). Nie preto, že Boh má záľubu v štatistikách, ale hovorí tým, že vie o mne všetko a stará sa o všetko, čo potrebujem, aby som žil plnohodnotný život.

Chcem sa však v tomto texte trochu požalovať. Čosi mi totiž chýba. Začnem zoširoka. V stredu tento týždeň uplynulo 50 rokov odo dňa, keď Martin Luther King mal vo Washingtone slávny prejav, ktorým sa začal rozhodujúci boj za skončenie diskriminácie černošskej menšiny v USA. Ten prejav začínal slovami: „Mám sen..."

Aj ja mám sen. Chcel by som zažiť, ako náš farský kostol obliehajú zástupy obyvateľov našej farnosti a túžia sa dostať dnu. Ako kričia: „Pusťte ma, mám chorého syna, musím ísť k Ježišovi!" Alebo: „Majte zľutovanie, moja dcéra je posadnutá sexom, musím ísť k Ježišovi!" Alebo: „Môj muž pije a každý deň hrozne hreší. Len Ježiš ho môže zachrániť!" Ako na každej svätej omši každý pristupuje k svätému prijímaniu, potom odchádza nadšený von a hovorí tým, čo tam stoja: „Boh ma oslobodil, zachránil; poď k nemu, aby to isté urobil aj s tebou!" Ako spovednice od rána do večera obliehajú zástupy tých, čo túžia stretnúť sa s milosrdným Ježišom a zmeniť svoj život. A ako sa táto lavína lásky k Bohu šíri našou dolinou, potom diecézou a potom celou krajinou z farnosti do farnosti. Mám sen, ako po každej kázni ľudia nehovoria: „Pekne to povedal, to bola dobrá kázeň," prípadne zbožné: „Pán Boh zaplať za Božie slovo," ale volajú: „Čo máme robiť?" (Sk 2, 37).

Mám sen. Bože, mám sen! A viem, že je v Tvojej moci splniť ho! Neviem, aká je moja úloha v ňom, ale aj tieto texty píšem v nádeji, že mi môj sen splníš. A som presvedčený, že je to aj Tvoj sen! Veď si povedal, že nechceš smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil (Ez 19, 23). A je mi ľúto, že sa môj sen neplní. V čom je, Bože, problém? Odhaľ to, prosím, a prebuď nás. Nech sa môj sen stane skutočnosťou. Nech v našej farnosti prichádzajú neveriaci za každým, kto žije s tebou, a nech mu hovoria: „Pôjdeme s tebou, lebo sme počuli, že s vami je Boh" (Zach 8, 23).

Prečo si dovolím snívať taký sen? Lebo viem, že môj Boh je štedrý.

Aký je tvoj Boh? Je to lakomec, s ktorým sa musíš handrkovať o každú drobnosť? Alebo sa veľkodušne stará o všetky tvoje potreby? Viem, je náročné veriť, že Boh sa o mňa stará, keď som už tri mesiace nedostal výplatu a žijem z ruky do úst. Ale Ježiš hovorí, že aj tak treba dôverovať. A je úlohou farského spoločenstva (som utopista?) postarať sa, aby tvoja rodina medzitým nehladovala. Si však ochotný prijať jeho pomoc? Ako sa zachováš, keď príde za tebou kamarát a dá ti 500 € ako dar v ťažkej situácii? Si dosť pokorný, aby si ho prijal ako prejav Božej starostlivosti? A je farské spoločenstvo pripravené takú pomoc poskytnúť?Viem, odbočil som, zabŕdol do konkrétnej situácie. Ona však má byť ilustráciou Ježišovho napomenutia a prísľubu: „Ani vy sa nezháňajte, čo budete jesť alebo čo budete piť, a nebuďte ustarostení! Veď toto všetko zháňajú ľudia tohto sveta. Váš Otec predsa vie, že toto potrebujete. Ale hľadajte jeho kráľovstvo a toto dostanete navyše" (Lk 12, 29 - 31). Nezabudni, že ak chceš mať život pevne vo svojich rukách, bude to len vtedy, ako bude pevne v Ježišových rukách!

Mám sen - všetci v našej farnosti budú hľadať Božie kráľovstvo. Bože, mám sen!!! Prejav svoju štedrosť záchranou a zmenou života mnohých ľudí, s ktorými žijem! A mne ukáž, akú úlohu mám v tomto tvojom diele vykonať. Prosím a vopred ďakujem. Amen!

Modlitba na štyridsiaty siedmy týždeň Roku viery:

Pane, ty žehnáš tým, čo ti dobrorečia, a posväcuješ tých, čo dúfajú v teba. Spas svoj ľud a žehnaj svoje dedičstvo, ochraňuj plnosť tvojej cirkvi, posväcuj tých, čo milujú krásu tvojho domu. Osláv ich svojou božskou mocou a neopúšťaj nás, v teba dúfajúcich. Daruj pokoj svetu, svojim cirkvám, kňazom, našim svetským predstaveným i všetkému svojmu ľudu. Veď každý dobrý údel a každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od teba, Otca svetiel. Tebe vzdávame slávu, vďaku a poklonu, Otcu i Synu i Svätému Duchu, teraz i vždycky i na veky vekov.

(z byzantskej liturgie sv. Jána Zlatoústeho)

48/60

Možno ťa to prekvapí, ale nie každý, kto uverí Ježišovi a miluje ho, sa automaticky stáva jeho učeníkom. Lebo byť Ježišovým učeníkom si vyžaduje splnenie veľmi špecifickej a možno aj nečakanej podmienky. Je na konci evanjelia tejto nedele: „Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom" (Lk 14, 33).

Keď sa pozrieme na ľudí, ktorí žili okolo Ježiša, vidíme tam niekoľko rôznorodých skupín - Dvanásti (a z nich ešte osobitne vyčlenení traja - Peter, Jakub a Ján), potom učeníci, potom skupina žien, ktorá Ježiša sprevádzala a podporovala, potom zástupy, ktoré ho počúvali. Ich angažovanosť v prežívaníradostnej zvesti o vykúpení mohla byť rovnaká, ale ich účasť na šírení evanjelia bola rôzna. Súviselo to s ich rôznorodým povolaním. Apoštolov Ježiš povolal, aby boli s ním. Určite aj mnohí učeníci trávili veľa času s Ježišom, ale zároveň žili vo svojich rodinách, mali svoje remeslá, polia... A zástupy sa s Ježišom stretávali príležitostne - napríklad na veľké sviatky v Jeruzaleme alebo keď Ježiš urobil niekde zázrak, tak sa zbehlo množstvo ľudí. Pričom mnohí z nich určite žili veľmi verne podľa toho, čo Ježiš učil.

Ani dnes nemusia byť všetci kresťania Ježišovými učeníkmi v tom zmysle, ako sa o tom hovorí v evanjeliu. Ale tí, ktorí nimi chcú byť, sú vyzvaní splniť osobitnú podmienku - zrieknuť sa všetkého, čo majú. Zdá sa, akoby to protirečilo predošlým Ježišovým podmienkam, keď hovorí o človeku, ktorý chce stavať vežu, alebo o kráľovi, ktorý sa chce pustiť do boja s iným kráľom. V týchto prípadoch Ježiš hovorí, že treba zvážiť svoje sily, schopnosti, financie. Ale jedným dychom hovorí, že kto chce byť jeho učeníkom, má sa správať opačne - všetkého sa zrieknuť a prísť k nemu takrečeno s prázdnymi rukami. Prečo? Lebo iba taký človek dokáže prijímať Ježišovo učenie a požiadavky bezpodmienečne.

Samozrejme, každý, kto sa chce stať Ježišovým učeníkom, nedokáže urobiť takéto zrieknutie sa všetkého šmahom čarovného prútika. Je to proces. Stačí sa pozrieť na apoštola Petra či na Synov hromu. Ale vyžaduje sa to prvotné rozhodnutie - „opustili všetko a išli za ním" (Lk 5, 11) - a vybojovaná, neraz ťažko skúšaná vernosť tomuto rozhodnutiu.

Možno si si práve vydýchol, lebo nevnímaš, žeby si bol povolaný k takémuto učeníctvu. Ale k nejakému jeho stupňu by som ťa predsa len rád vyzval. Totižzrieknuť sa všetkého - postaviť Ježiša na prvé miesto vo svojom živote - znamená aj to, že všetko, čo más, užívaš akoby v prenájme - Boh ti požičal dom, auto, peniaze v peňaženke i na účte, manželku či manžela, deti, zamestnanie... (pre kňazov a zasvätených: faru, farnosť, rehoľné spoločenstvo, kláštor...) A akoby ti dnešným evanjeliom pripomínal: „Spomeň si, že to všetko je moje. Dokonca aj ty sám si môj. Buď pripravený to všetko mi dať naspäť, keď k tebe prídem - ako chudobný, ako pocestný, ako chorý, ako bezdomovec, ako väzeň..."

Vyzerá to teda tak, že v kresťanstve sú dva základné druhy povolaní - byť kresťanom a potom byť kresťanom učeníkom. Kresťan naplno žije s Ježišom, je jeho svedkom predovšetkým životom a ak treba, aj slovom. Učeník je zas ten, ktorý robí to isté, ale navyše je schopný učiť iných, ako majú žiť s Ježišom, prípadne je schopný vychovávať iných učeníkov (2 Tim 2, 2).

Toto je podľa mňa cesta, ako sa môže naplniť môj sen, ktorý som spomínal minule. Je to Ježišova metóda. A ak ju uznal za dobrú on ako Boh, prečo by sme mali vymýšľať nejakú inú?

Modlitba na štyridsiaty ôsmy týždeň Roku viery

Z nasledujúcej modlitby si vyber to, čo najviac zodpovedá tvojmu prežívaniu. Najlepšie však bude, ak si vytvoríš vlastnú v podobnom duchu...

Môj skvelý Boh, ďakujem ti za všetkých ľudí v mojom živote, ktorí ma učili, ako žiť s tebou, ako byť tvojím svedkom v každodennom živote. A ďakujem ti aj za tvojho Ducha, ktorý premieňal moje zmýšľanie a spôsobil, že som ich učenie mohol prijať a že ho každý deň uvádzam do praxe.

Osobitne ti však ďakujem za tých pár ľudí, ktorí ma učili, ako učiť iných, aby ťa milovali a aby aj oni boli schopní učiť ďalších. A opäť ďakujem za tvojho Ducha, ktorý mi aj dnes dáva dar učiť iných.

Prosím ťa, aj v našich dňoch vzbuď v mnohých srdciach túžbu stať sa nielen skvelými kresťanmi, ale aj tvojimi učeníkmi. Vzbuď učiteľov a zobuď srdcia učeníkov. Verím, že tak sa naplní aj môj sen, ktorý je určite tvojím snom.

Ďakujem a prosím skrze tvojho Syna Ježiša Krista, v jeho mene. Amen.

49/60

Nemal som tento týždeň veľa času na ticho. Vlastne takmer nijaký. Nečakané nakopenie sa pracovných povinností, vnútorný zmätok (možno z návalu práce, možno ako atak zlého), črtajúce sa ďalšie úlohy. A predsa treba napísať nový text pre tých, ktorí čakajú na slovo zo srdca... Čo však, ak je srdce prázdne?

Nemôže byť prázdne, ak je v ňom Ježiš. Hej, pocity môžu byť také - prázdne, bezútešné -, ale viera hovorí, že nie sú pravdivé. Presnejšie povedané - nevyjadrujú pravdu. Lebo to, či mám v mysli skvelé myšlienky alebo len chaos, nič nehovorí o živote Ježiša v mojom srdci. Veď spolu so svätým Pavlom viem, že „už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2, 20). Preto k nemu vo viere a s dôverou prichádzam vo svojom vnútri a celý ten zmätok, ktorý sa deje na povrchu, mu predkladám ako svoju obetu, prijímam ako kríž, ktorý mám dnes niesť. Viem, že keď je na mori búrka, v hlbinách je pokoj. Tak je to aj so srdcom človeka, ktorý žije s Ježišom.

Kiež by som sa raz mohol poďakovať všetkým tým, ktorí ma toto naučili. A kiež by som to aj ja mohol naučiť mnohých. Že vláčik môjho života neťahá lokomotíva s nápisom pocity, ale s nápisom viera. Že troleje, z ktorých čerpám energiu, sú napojené na nevyčerpateľné zdroje zvané Sväté písmo a učenie Cirkvi. Môj vláčik môže mať mnoho vagónov, medzi ktoré patria aj pocity, okolnosti, rodina, spoločenstvo, politika, dom, práca, manželstvo či zasvätený život... Niekedy ich môže byť veľa, inokedy možno len jeden. Ale dôležité je, čo ich ťahá. A ťahúňom je viera, dnes konkrétna viera, že Ježiš žije vo mne. Zajtra možno viac vystúpi do popredia viera, že ma napĺňa a vedie Duch Svätý, inokedy viera, že Boh Otec ma bezhranične miluje, že Ježiš ma nesie domov na ramenách ako stratenú ovečku, že cez sviatosti som s ním bytostne spojený... Každý deň to môže byť iný aspekt viery, ale podstatné je, aby som nepodliehal tomu, čo vidím či cítim, aby som nepodliehal okolnostiam, ale by som žil podľa toho, čo verím. Svätý Pavol to vyjadril slovami: „Žijeme totiž z viery, nie z toho, čo vidíme" (2 Kor 5, 7, ekumenický preklad).

Viem, že katolícky preklad tohto verša je významovo iný, viac mystický, keď hovorí o nazeraní. Ale ekumenický preklad sa mi vidí akosi viac pre život. Akoby hovoril: „Nežijem podľa toho, čo vidím, ale čo verím." Veď ten svet, ktorý dnes označujeme slovom duchovný, je oveľa reálnejší ako ten, ktorý vnímame zmyslami. Tento sa pominie, tamten ostane navždy. A kým žijem na zemi, tak sa vlastne pripravujem na život v tom skutočnom, ne-pominuteľnom svete...

* * *

Tento týždeň je tak trochu v každom cirkevnom roku výnimočný. Od 8. do 15. septembra sú totiž v liturgickom kalendári tri dni venované Panne Márii. Aj keď tento rok sa všetky nedajú liturgicky osláviť (kvôli prednosti nedele), predsa ich chcem pripomenúť. Vlastne nie tie sviatky, ale Pannu Máriu. Ako tú, ktorá mala svoj vláčik života veľmi dobre zostavený a lokomotívu pevne napojenú na Božie slovo a Božie Slovo. Ak slávime jej sviatky, tak určite aj preto, aby sme si z nej brali príklad. Príklad ženy, ktorá žila z viery. Určite mala svoje pocity, vnútorné boje, ale zároveň pohľad vytrvalo upretý na Boha. A v tom ju môžeme a máme napodobovať. Nič ju nikdy nemohlo odlúčiť od Boha. Na jednej strane bola plná milostí, ale na druhej strane by jej to bez jej osobného vkladu nič neosožilo.

Aj my sme pri krste dostali plnosť milostí, ako hovorí svätý Peter, dostali sme „všetko, čo treba pre život" (2 Pt 1, 3), a potrebný je už len náš vklad, naše každodenné áno Bohu. Niekedy áno jasné a vedomé (zvlášť pri duchovnom boji), niekedy áno vo forme pri rannej modlitbe vysloveného úmyslu plniť svoje každodenné, stále rovnaké povinnosti v duchu lásky a obety. Ako Mária. Ak je vláčik tvojho života poprehadzovaný, daj ho tento týždeň do poriadku. Nezabudni - prvá lokomotíva viery, napojená na Božie slovo a učenie Cirkvi. A za ňou vagóny podľa poradia, ktoré je dôležité pre tvoj život, pre tvoju večnosť. Keď to urobíš, ani pocit prázdneho srdca ži zmätených myšlienok ťa nedokáže vykoľajiť. Lebo aj v tebe žije Kristus.

Modlitba na štyridsiaty deviaty týždeň Roku viery

Tebe žijem, Ježiš môj, tebe, Ježiš, umieram,

v živote i vo smrti tebe patriť si žiadam.

Moje srdce úbohé prijmi, Bože, láskave,

naveky chcem tvojím byť a žiť v tvojej oslave.

50/60

Keď Ježiš v evanjeliu tejto nedele hovorí, že pán pochválil nepoctivého správcu, že si opatrne počínal, uvažoval som, za čo Pán chváli svojich sluhov, svojich správcov. A vyšlo mi z toho, že nie za opatrnosť, ale za jednoznačnosť života - „nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone" (Lk 16, 13). „Viem, čo urobím" - tak si povedal nepoctivý správca z dnešného podobenstva, keď sa cítil ohrozený. A správal sa podľa logiky sveta. Hľadal priazeň u iných pánov. Čo si povieš a najmä urobíš ty, keď sa cítiš v tomto svete ohrozený?

Prvé čítanie z Knihy proroka Amosa, je veľmi jasnou rečou o postoji Boha voči tým, čo sú opatrní podľa zmýšľania tohto sveta. Tým, ktorí sú schopní „predať aj smeti z obilia", Boh hovorí, že „nikdy nezabudne na nijaký ich skutok" (Am 8, 7). Taká odpoveď nás asi nadchne - aj tých „zlých" stihne raz Božia spravodlivosť. Kto sú však podľa proroka tí zlí? Tí, čo zachovávajú sobotu, žijú presne podľa predpisov, určite chodia aj každý týždeň do synagógy... Ale ich srdce je inde. Ak to aktualizujeme, tak tí zlí sme aj my, čo sme každú nedeľu v kostole, ale Bohu dáme len tu jednu jedinú hodinu v týždni. Čo svoje problémy, ohrozenia riešime len ľudsky - rozčuľovaním sa, nadávaním, úplatkami, podvodmi...

Uvediem skutočný príklad zo života. Poznal som muža, ktorý bol kedysi v päťdesiatych rokoch minulého storočia riaditeľom školy. Úspešným riaditeľom. Len kým nedostal prihlášku do komunistickej strany. Odmietol ju vyplniť s tým, že on je veriaci a chodí do kostola. Už o pár dní nebol riaditeľom a o pár týždňov ani učiteľom. Horko-ťažko zohnal po niekoľkých mesiacoch hľadania prácu závozníka pri sťahovaní dreva v Tatrách. Bol ženatý a mal vtedy štyri deti, pričom opravoval dom po požiari a mal na tú dobu obrovskú pôžičku 30.000 Kčs.

Ako by si sa v takej situácii zachoval?

Viem, moja otázka je rečnícka, tvoja odpoveď hypotetická. Ten muž však nebol v nejakej fiktívnej situácii. Bol ohrozený on aj jeho rodina. A rozhodol sa tak, ako to žiada Ježiš v evanjeliu - „nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone". Jeho odpoveď nebola možno opatrná, ale jednoznačná.

Desí má tá posledná veta proroka Amosa: „Nikdy nezabudnem na nijaký ich skutok." Veď Boh inde hovorí: „Na ich hriechy a neprávosti si už viac nespomeniem" (Hebr 10, 17). Avšak prvá veta patrí „spravodlivým", druhá hriešnikom. Amos hovorí Božie slovo odsúdenia tým, čo síce zachovávajú literu zákona, ale ich srdce... A druhý výrok je určený tým, čo sa síce previňujú, ale ich srdce...

Tu je podstata - kde je tvoje srdce? Kde je moje srdce? Boh? Mamona? Aj - aj? Svätý Otec František veľmi často zdôrazňuje, že všetci sme hriešnici. Ale je rozdiel medzi hriešnikom a hriešnikom. Pápež hovorí, že hriešnik ide k Bohu s ľútosťou i s dôverou. A ten druhý hriešnik tvrdí, že on nikoho nezabil, do kostola chodí, čo Boh od neho ešte chce? Prvému Boh zabudne každú neprávosť, druhému nezabudne nijaký jeho skutok.

Rozumieš ten rozdiel? Chápeš, prečo ako Božie dieťa nemôžeš slúžiť aj Bohu, aj mamone? Ak si s niečím nevieš rady, hľadaj odpoveď v učení Cirkvi, vo Svätom písme, vyhľadaj nejakého Božieho muža či ženu, ktorí skutočne žijú svoju vieru v každodennom živote, a pýtaj ich o radu, o pomoc či modlitbu.

V srdci i mysli i v modlitbe pred Bohom som napísal tento týždeň veľa (nateraz neuverejniteľných :-)) písmenok na celkom inú tému, ktorú tu spomeniem len za záver: „Chcem, aby sa muži modlili na každom mieste a dvíhali čisté ruky bez hnevu a hádok" (1 Tim 2, 8). Muži, toto je pre vás. Modlitba je boj. A vy, muži, ste bojovníci. Tak sa prejavte ako Boží bojovníci. Von zo zákopov, z pohodlia a vpred! Svet, Boží svet čaká, že muži budú opäť mužmi. Že nevieš, ako na to? Vypni televízor či počítač, odlož noviny a nájdi vo svojej farnosti iného muža, ktorý je ochotný pustiť sa do boja proti zlu, a spolu si odskúšajte modlitbový boj možno v nejakej malej veci (napríklad za oslobodenie od fajčenia). Víťazstvo muža vždy povzbudí k ďalšiemu boju...

Modlitba na päťdesiaty týždeň Roku viery

Bože, som hriešnik, ktorý stojí pred tebou v nádeji na zľutovanie a milosrdenstvo. Preto ti chcem spievať piesne chvál. Viem, že keď ťa oslavujem, zlý musí porazený odtiahnuť odo mňa a od mojich blízkych. Keď ťa oslavujem, moje srdce sa dvíha z problémov a sklamaní a nanovo sa v ňom prebúdza dôvera a nádej. A tak spievam pieseň chvál. Prijmeš ju, prosím?

Jasaj Bohu, celá zem; hrajte a spievajte na slávu jeho mena, vzdávajte mu chválu. Hovorte Bohu: ‚Aké úžasné sú tvoje diela. Pre tvoju nesmiernu moc budú sa ti líškať tvoji nepriatelia. Nech sa ti klania celá zem a nech ti spieva, nech ospevuje tvoje meno‘" (Ž 66, 2 - 4; pomodli sa ho celý, prosím).

51/60

Niekedy sa pokúšam predstaviť si, čo prežíval Ježiš, keď musel ľuďom hovoriť tvrdé, nepríjemné veci. Napríklad minulú nedeľu slová proroka Amosa: „Nikdy nezabudnem na nijaký ich skutok!" (8, 7). A túto nedeľu slová toho istého proroka: „Beda tým, čo bezstarostne žijú..." (6, 1). Keď sa na to pozerám čisto ľudsky, musel byť na tých ľudí naštvaný. Muselo mu byť z nich zle, lebo „nad skazou Jozefa sa netrápia" (6, 6) a sú schopní „predať aj smeti z obilia" (4, 6). Rozumiem jeho hnevu, lebo aj mňa štve v našej spoločnosti veľa vecí (všimli ste si mediálnu manipuláciu ohľadom Národného pochodu za život?) a vnímam, že aj v Cirkvi sú ľudia, „čo bezstarostne žijú... a sa cítia bezpeční". Aj podobenstvo o boháčovi a Lazárovi akoby vyjadrovalo Ježišovu sudcovskú spravodlivosť - boháč dostal, čo si zaslúžil.

Ale na druhej strane sa pokúšam vžiť aj do toho, že Ježiš nesmierne miluje každého človeka. Každého, to znamená aj toho, ktorému Boh nemôže zabudnúť nijaký jeho skutok, ktorému Boh hovorí: „Beda!" Ako to musí Ježišovi - Bohu trhať srdce, keď vidí, ako je jeho láska odmietaná, nechcená, ba opovrhovaná. A keby to bolo len tými, čo ho nikdy osobne nepoznali, čo sa s ním nikdy osobne nestretli a nič o ňom nevedia. Ale koľkí z tých, čo opovrhujú Ježišovou láskou, sú každú nedeľu v kostole...! Možno navonok plnia prikázania, ale nemilujú. „Tento ľud... ma oslavuje len svojimi perami" (Iz 29, 13).

A ako ťažko sa muselo Ježišovi hovoriť boháčovi v pekle: „Teraz... ty sa trápiš" (Lk 16, 25). To nie je škodoradosť či naše „tak ti treba!"; to je bolestné konštatovanie odmietnutého Boha! Veď vari sa v celom Písme neopakuje Božie volanie: „Nechcem smrť hriešnika..."?

Niekedy si Ježišovu bolesť uvedomujem v kostole pri slávení svätej omše, keď vidím nezáujem ľudí o jeho lásku. Inokedy ju vnímam pri čítaní denného spravodajstva na internete - všetky tie vraždy či zabíjania, rozbroje, nenávisti (vo veľkom či v „malom") sú údermi dopadajúcimi na jeho telo. Prečo svet tak veľmi nenávidí Ježiša? A prečo ho tak málo milujem? Prečo sa dokážem rozčúliť nad zlyhaním nejakého človeka, no moje srdce nevie zahorieť láskou k Bohu?

Objavil som nedávno vo Svätom písme verš, ktorý si nadobúda čoraz väčší priestor v mojom srdci: „Nech neroznecuje sa tvoje srdce kvôli hriešnikom, no (tým viac) v bázni pred Pánom každý deň" (Prís 23, 17). Učím sa to. Keď mi srdce zahorí (ne)spravodlivým hnevom, tento verš mi pripomína (aj preto som sa ho naučil naspamäť), čo je dôležitejšie. A tak sa učím ísť s tým, čo ma vnútorne roznecuje, k Ježišovi a prosím ho, aby mi moje ľudské zanietenie pre nejaké moje (fiktívne) dobro premieňal na bázeň pred Pánom. Aby mi dal taký pohľad na situáciu či človeka, s ktorým som, že v ňom uvidím Božiu cestu. Alebo aspoň trpiaceho Krista, ktorého môžem v tom druhom nejakým spôsobom objať, potešiť. Áno, potešiť. Boh potrebuje našu potechu, lebo aj dnes trpí neláskou človeka. A hľadá iného človeka, ktorý tú nelásku nejako napraví svojou láskou...

Modlitba na päťdesiaty prvý týždeň Roku viery

Vybral som na tento týždeň modlitbu z Knihy Tobiáš (13, 2. 4 - 8). Je oslavou Božieho milosrdenstva a výzvou radovať sa v Pánovi. Nech sa naplní v srdci každého, kto sa ju modlí...

Nech je zvelebený Boh, ktorý žije naveky, i jeho kráľovstvo; pretože on trestá aj sa zmilúva, on zvrhne až na dno podsvetia a svojou velebnosťou vyvádza zo záhuby; a niet nikoho, kto by jeho ruke unikol.

Velebte ho pred všetkým, čo žije, lebo náš Pán je aj naším otcom, on je naším Bohom po všetky veky.

Bude vás trestať za vaše zločiny a zas sa nad vami zľutuje. Zhromaždí vás zo všetkých národov, uprostred ktorých ste boli rozptýlení. Keď sa k nemu obrátite celým svojím srdcom a celou svojou dušou a budete pred ním konať pravdu, on sa obráti k vám a už neskryje pred vami svoju tvár.

A teraz pozrite, čo s vami urobil, a oslavujte ho celým svojím hlasom. Velebte Pána spravodlivosti a chváľte Kráľa vekov. Ja ho oslavujem v krajine môjho vyhnanstva a ohlasujem jeho silu a vznešenosť hriešnemu národu.

Obráťte sa, hriešnici, a žite spravodlivo pred ním. Možno si vás obľúbi a preukáže vám milosrdenstvo.

Ja z celej duše prejavím svoju radosť nebeskému kráľovi a budem sa tešiť po všetky dni svojho života.

Velebte Pána, všetci vyvolení, a všetci chváľte jeho vznešenosť. Usporiadajte dni radosti a oslavujte ho.

52/60

V druhom čítaní tejto nedele je slovo, ktoré ma viedlo už pri písaní textu minulého Aktivizačníka. Je to slovo „roznecuj". Svätý Pavol prikazuje Timotejovi roznecovať Boží dar, ktorý dostal. Vyzýva ho k aktivite.

Myslím si, že práve aktivita je v Cirkvi problém. Roky sme totiž vedení skôr k pasivite - počúvame, prijímame, odpovedáme. Ale nepýtame sa, nežiadame, nekritizujeme... a hlavne do ničoho sa nehrnieme, nič nenavrhujeme. Sme spokojní, lebo v podstate nás to nič nestojí - hodinu týždenne v kostole to nejako vydržíme. Ako mi to nedávno povedalo jedno dievča pred birmovkou: „Veď to nie je nijaký problém hodinu týždenne obetovať, keď to farár chce."

Som presvedčený, že Rok viery je aj na to, aby sme to zmenili. „Roznecuj," píše Pavol Timotejovi. Fúkaj do pahreby, prilej olej do ohňa - asi také prirovnania mi prichádzajú na um pri tomto slove. Musím sa dostať z jednej hodiny týždenne na 168 hodín týždenne. Teda do „nepretržitej prevádzky" svojho života viery. Nie, to neznamená 168 hodinových omší. To by bolo na zbláznenie. Dokonca to ani nemusí znamenať viac ako jednu omšu týždenne. Ale znamená to neustále prebývanie s Ježišom. V robote, v záhrade, v autobuse či vlaku, za volantom, v lavici v triede, v obchode, pri výrobnej linke... Všade tam ti treba ísť s Ježišom. A zároveň nesmieš ísť nikde, kde Ježiša nemôžeš zobrať so sebou. Áno, on pôjde s tebou aj na miesta, kde konáš zlo, ale pôjde tam ako väzeň v tvojom srdci. Bude s tebou, aj keď pozeráš pornografiu na počítači, jalové seriály v televízii či márniš čas hrami alebo klikaním na „páči sa mi" na facebooku bez vytvárania osobných vzťahov. Ale bude s tebou ako trpiaci, ako znovu bičovaný či križovaný.

„Roznecuj" tiež znamená, že svoje manželstvo žijem 24 hodín denne s Ježišom, že svoje kňazstvo žijem nepretržite s Ježišom, svoje vdovstvo, svoj slobodný stav, svoje detstvo, svoju starobu... Vieš, čo je najdôležitejšie v každom tvojom probléme či starosti alebo utrpení? Ježiš. Ak tam je, vnímaš aj riešiš i nesieš ho ináč, ako keď tam nie je.

Ako sa to dá naučiť? Tréningom - často si pripomínaj, že Ježiš je s tebou. Určite máš mobil. Nastav si v ňom časovač, ktorý ťa každých 15 minút upozorní, že je čas pozdraviť Ježiša, ktorý je pri tebe, s tebou, v tvojom srdci: „Verím, že si tu. Milujem ťa." Po týždni takého tréningu uvidíš zmenu vo svojom živote. Budú miznúť hádky, spory, rozčúlenia, márnenie času... Že čo na to povedia ľudia okolo teba? Dnes je okolo nás toľko vyzváňania mobilov, že si to nik ani nevšimne,. A ak si to niekto všimne, máš ohromnú príležitosť hovoriť o svojej láske k Ježišovi...

„Roznecuj" - čo konkrétne to znamená pre teba? Neexistuje univerzálna odpoveď, ale v Druhom liste Timotejovi môžeme nájsť niektoré základné pokyny: „Nehanbi sa... Zveruj... Trp... Uvažuj... Pamätaj... Vyhýbaj sa... Chráň sa... Usiluj sa... Vytrvaj... Hlásaj... Znášaj... Konaj... Plň..." Všimni si, že v tomto zozname nie je jediné sloveso, ktoré by vyjadrovalo pasivitu. Lebo ani „trp" neznamená v tomto kontexte „zmierenie sa s osudom", ale vedome prijaté utrpenie ako dôsledok rozhodnutia žiť naplno s Ježišom sedem dní v týždni! Veru sa oplatí prečítať si (čo tak hneď dnes?) celý tento list a nájsť konkrétne úlohy pre seba.

Vnímam vo svojom srdci, že tento text by bol neúplný, keby som nespomenul našich kňazov. Oni ako naši pastieri osobitne potrebujú roznecovať svoje srdce, aby boli každý deň nepretržite s Ježišom a jeho prítomnosť sprostredkovali ďalším. Sú kňazmi, to znamená, že majú nám ostatným byť vzorom v pokání, v pokore, vo vytváraní vzťahov, v prijímaní kritiky... A myslím, že sa majú učiť, že sa nemusia báť aktivít laikov. Ďakujme tento týždeň v modlitbe za nich a tiež prosme, aby rástli roznecovaním daru Božej milosti.

Kiežby nikdy o nás neplatili Pavlove slová: „Budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať" (2 Tim 3, 5).

Modlitba na päťdesiaty druhý týždeň Roku viery:

Obohať svoju osobnú modlitbu úmyslami, ktoré takto vyjadril svätý Pavol:

Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi: nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá. A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohoto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.(Ef 3, 14 - 21)

53/60

Koho počúvaš a poslúchaš?

Redemptorista Tom Forrest veľmi rád vo svojich príhovoroch spomínal amerického herca Johna Waynea. Hral hlavné úlohy v mnohých westernoch. Často sa v nich vyskytovala takáto scéna: John sa postavil, poobzeral sa po okolí, chytil do ruky svoj klobúk, zamával ním a zvolal: „Vpred!“ Čo myslíte, koľkí jeho chlapi vyrazili do boja? Všetci!!! Páter Tom potom hovoril o pápežovi Jánovi Pavlovi II. a jeho encyklike Redemptoris missio, z ktorej citoval túto vetu: „Vidím svitanie nového misijného veku, ktorý sa stane jasným dňom, bohatým na ovocie, ak všetci kresťania a mladé cirkvi budú odpovedať s veľkodušnosťou a svätosťou na volania a výzvy našej doby“ (92). A pokračoval: „Pápež povoláva všetkých kresťanov do boja, k evanjelizácii. A koľkí vyrazili vpred?“

Preto tá otázka na začiatku: Koho počúvaš a poslúchaš? Náman zo Sýrie poslúchol proroka Elizea. Desiati malomocní poslúchli Ježiša. Timotej poslúchal Pavla. Koho poslúchaš ty?

Pred týždeň povolával do boja Svätý Otec František. Bol v Assisi. Mal tam príhovor pre kňazov, zasvätených a členov pastoračných rád diecézy. Tento príhovor by mal byť povinným čítaním každého, kto miluje Cirkev (je na www.tkkbs.sk, tu je celý priebeh návštevy aj so všetkými príhovormi). Aby som ťa, môj milovaný čitateľ, trochu navnadil na jeho prečítanie, zacitujem tu pár viet: „Biskup nemôže viesť diecézu bez pastoračných rád, farár nemôže viesť farnosť bez pastoračnej rady. Toto je zásadne dôležité! [potlesk]... Myslím na kňaza, ktorý má úlohu kázať. Ako môže kázať, ak predtým neotvoril svoje srdce, nepočúval v tichu Božie slovo? Preč s tými nekonečnými, nudnými homíliami, [potlesk] z ktorých sa nedá ničomu rozumieť!... Myslím na otca a mamu, ktorí sú prvými pedagógmi. Ako môžu vychovávať, ak ich svedomie nie je osvietené Božím slovom, ak sa ich spôsob myslenia a konania neriadi týmto slovom? Aký príklad môžu dať svojim deťom? Toto je dôležité, pretože potom sa otec a mama žalujú: ‚Tento syn...‘ Ale čo ty? Aké svedectvo si mu dal? Ako si s ním hovoril? Cez Božie slovo, alebo cez slovo z televíznych novín? [potlesk] Otec a matka musia hovoriť Božie slovo!... Tu stále myslím na vás kňazov, a dovoľte mi, aby som sa zaradil medzi vás. Čo by mohlo byť pre nás krajšie, ako kráčať s naším ľudom? Je to pekné! Keď si myslím na tých farárov, ktorí poznali svojich ľudí z farnosti po mene a chodievali ich vyhľadať, [potlesk] tak ako mi to aj jeden povedal: „Poznám aj mená psov v každej rodine!“ Ešte aj to meno psa poznali. Aké pekné to bolo, všakže?... Občas myslím na manželstvá, ktoré sa po mnohých rokoch rozpadajú. ‚Nerozumieme si, vzdialili sme sa‘ Možno nevedeli poprosiť načas o prepáčenie. Možno nevedeli včas odpustiť. Novomanželom stále dávam túto radu: Hádajte sa, koľko chcete. Ak lietajú taniere, nech si lietajú. Ale nikdy neukončite deň bez zmierenia! Nikdy! [potlesk]... Tou perifériou, ktorá mi spôsobovala veľkú bolesť bolo, že som nachádzal v rodinách strednej vrstvy deti, ktoré nevedeli urobiť znak kríža. Toto je periféria, či nie? Pýtam sa vás: Sú tu v tejto diecéze deti, ktoré sa nevedia prežehnať? Pouvažujte nad tým. Toto sú skutočné existenciálne periférie, kde chýba Boh.“

Neviem, ako ty, ale pre mňa je to nesmierna výzva usilovať sa nielen o vlastnú svätosť, ale aj viac sa otvoriť ľuďom, s ktorými žijem v rodine i vo farnosti.

Pápež prikazuje vyraziť. Čo urobíš? Koho poslúchneš?

Už len pár viet z príhovoru mladým. Vo mne vyvolali úsmev i úžas nad tým, ako jasne a s humorom vie Svätý Otec ukazovať riešenia: „Fantázia – dovolím si použiť toto slovo – fantázia Ducha Svätého nepozná hraníc, je ale tiež veľmi konkrétna! Chcel by som vám preto povedať, aby ste sa nebáli urobiť v živote definitívne rozhodnutia, aby ste nemali strach ich urobiť. Koľkokrát som si vypočul matky, ktoré mi hovorili: ‚Otče, mám tridsaťročného syna a on nie a nie sa oženiť: neviem, čo mám robiť. Má krásnu snúbenicu, ale je nerozhodný.‘ – ‚Ale pani, tak mu jednoducho prestaňte žehliť košele!‘“

Modlitba na päťdesiaty tretí týždeň Roku viery:

Mojou vnútornou odozvou na pápežove slová bola pieseň. Ak ju nepoznáš, vymysli si k nasledujúcim slovám vlastnú melódiu. Alebo si spievaj nejakú inú pieseň, ktorá ťa otvorí na pôsobenie Božieho Ducha a vykročíš vpred.

54/60

Neraz s bázňou „vypúšťam“ text Aktivizačníka do sveta. Uvedomujem si totiž, že jeho obsahom nemajú byť moje názory či postoje, ale som pred Bohom povinný hľadať, čo on chce povedať ľuďom, ktorí tieto písmenká čítajú. Osobitne si to uvedomujem dnes, keď v 2. liste Timotejovi čítame slová: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo“ (3, 16 – 17). Áno, Sväté písmo (a to Pavol hovorí o Starom zákone!) je užitočné na celú formáciu človeka a na usmerňovanie jeho konania.

Svätý Otec to nepriamo pripomenul v Assisi – citoval som jeho slová minule –, keď sa pýtal, aké slová hovoria rodičia svojim deťom: Božie alebo z televíznych novín?

Prečo však mnohí ľudia nečítajú Písmo? Prečo ho každú nedeľu počúvajú nesústredene, možno jedným uchom dnu a druhým von? Prečo na plamenné výzvy kazateľov, aby sme čítali Písmo, väčšina z nás vôbec nereaguje? Lebo nevieme, ako ho čítať. Začneme a keď to neprináša okamžitý výsledok, ak nás niečo hneď neosloví, necháme to rezignovane tak.

Ako teda čítať Sväté písmo? Je potrebné začať modlitbou k Duchu Svätému. Dovolím si tu zacitovať pápeža Františka: „Jedno je modliť sa a druhé odriekať modlitby“ (homília 17. 10.). Teda nielen odrecitovať nejakú modlitbu, ale vložiť do nej celé srdce s túžbou skutočne sa nechať viesť Božím Duchom.

Ďalšia vec je vzbudiť v sebe túžbu počuť Boha. Počuť, ako cez slová Písma hovorí konkrétne ku mne. Ak totiž pristupujem k posvätnému textu len preto, že si chcem splniť nejakú povinnosť, bez očakávania a bez ochoty konať podľa toho, čo mi Boh zjaví, tak ma také čítanie nikdy nenaplní a nebude formovať.

A tu je ďalšia vec – nemať nevyznaný hriech. Hriech je totiž „priehradou medzi vami a vaším Bohom“ (Iz 59, 2). Hriech a Boh sa neznášajú. Ak mám v srdci hriech a chcem čítať Písmo, hriech musí preč! Ako? Vzbudiť si ľútosť. Podľa možnosti dokonalú.

Papier a pero – to je tiež dôležité pri čítaní Písma. Zaznamenať si, čo ma oslovilo, aby som sa k tomu mohol vrátiť. Že si to zapamätáš? Blahoželám. Mňa však moja pamäť dennodenne zrádza, preto ten papier a pero odporúčam. Aj sebe

A už teda môžem čítať. S očakávaním. S ochotou nechať sa Bohom prekvapiť. (Svätý Otec hovoril nedávno o Panne Márii, že bola ochotná nechať sa prekvapiť... „Boh nás stále prekvapuje, rúca naše schémy, robí otáznymi naše projekty a hovorí nám: Dôveruj mi, nemaj strach, nechaj sa prekvapiť, vyjdi zo seba a nasleduj ma!“).

Že kedy čítať? Daruj Bohu svoj najlepší čas. Vtedy, keď sa cítiš odpočinutý, nemáš myseľ zaťaženú televíziou či prácou, keď si vieš vytvoriť v domácnosti čas na ticho. Možno v sobotu ráno, kým ostatní spia, nájsť si hodinku pre Boha a jeho slovo.

Kedysi dávno (možno je to už 35 rokov) sa v jednej farnosti na Slovensku stalo, že kňaz pri svätej omši neprečítal evanjelium. Malo byť o márnotratnom synovi. Namiesto toho povedal: „Dnes je evanjelium o márnotratnom synovi. Všetci ho už poznáte, tak ho nebudem čítať.“ A hneď začal kázeň. Toto sa ti, milý čitateľ, nikdy nesmie stať! Nikdy si nesmieš povedať o nejakom texte z Písma, že ho už poznáš. Vždy si priprav srdce i myseľ tak, akoby si prvý raz otváral Písmo a akoby všetky slová v ňom boli pre teba úplne nové. S takým postojom budeš prežívať, ako Boh k tebe hovorí... A keď prehovorí, hovor potom aj ty ďalším o tom, čo ti povedal.

Ak chceš viac vedieť na tému čítania Svätého písma, nájdi si na stránke dcza.sk 16. a 17. číslo Aktivizačníka.


Modlitba na päťdesiaty štvrtý týždeň Roku viery:

Celý 119. žalm je modlitbou o Svätom písme. Tu sú z neho verše 97 – 104.

Pane, tvoj zákon veľmi milujem, rozjímam o ňom celý deň.

Tvoja náuka robí ma rozumnejším nad mojich nepriateľov, ustavične sa jej pridŕžam.

Múdrejší som nad všetkých mojich učiteľov, lebo o tvojich prikázaniach rozjímam.

Chápavejší som nad starcov, lebo zachovávam tvoje príkazy.

Svojim nohám nedovolím vykročiť na zlé cesty, chcem dodržiavať tvoje slová.

Neodkláňam sa od tvojich predpisov, lebo ty si mi zákon stanovil,

Aké sladké sú tvoje výroky môjmu podnebiu, mojim ústam sú sladšie ako med.

Zmúdrel som z tvojich príkazov, preto nenávidím cesty klamstva.

55/60

Modlitba nie je povinnosť, ale dar. Svätý Alfonz hovorí, že každý človek má k dispozícii milosť modlitby. Ak sa začne modliť, dostane ďalšie milosti, vrátane milosti ďalšej modlitby, ktorou si vyprosí ďalšie milosti. A svoje úvahy uzatvára výrokom: „Kto sa modlí, bude spasený, kto sa nemodlí, bude zatratený.“

Prečo teda farizej v evanjeliu tejto nedele odišiel domov bez milosti, prečo ho Boh bral, akoby sa vôbec nemodlil? Veď podľa zákona bol vzorný veriaci, plnil do bodky všetky nariadenia a zrejme štedro prispieval na chrám. Čo ho v Božích očiach diskvalifikovalo?

Nuž to, že farizej sa vlastne nemodlil k Bohu. Mal iného boha – seba samého a svoju dokonalosť. Svojou „modlitbou“ hladkal svoju samoľúbosť a pýchu. Jednoducho „bol dobrý“ a Boha nepotreboval. Azda len na to, aby sa mu aj od neho dostalo uznanie jeho dokonalosti. Ale to nie je modlitba!

Svätý Otec František vo štvrtok (24. 10.) v homílii povedal: „Naozaj sme slabí a mnohokrát, často upadáme do hriechov, nedokonalostí... Toto je cesta posvätenia? Áno aj nie! Ak si zvykneme na to, že môj život je trochu taký..., ale ja verím v Ježiša Krista, ale žijem si, ako chcem... Nie, toto nebude cesta posväcovania. Nemôže to tak byť. Je to rozpor! Ale keď poviete: ‚a som hriešnik, som slabý,‘ ale idete zakaždým k Pánovi, aby ste mu povedali: ‚Pane, daj mi silu, daj mi vieru! Ty ma môžeš očistiť‘ a vo sviatosti zmierenia ťa uzdraví, áno, takto aj naše nedokonalosti slúžia na napredovanie po tejto ceste posvätenia.“

A to je základná podmienka modlitby – prichádzať k Bohu ako hriešnik, ako ten, ktorý nemôže žiť bez Boha, bez jeho odpustenia a lásky. Boh nepotrebuje počúvať naše slová, veď ich pozná všetky ešte skôr, ako ich vyslovíme. Nikdy mu nepovieme nič nové, čo by ešte nevedel. Ale pri modlitbe sa díva na naše srdce a to je to, čo Boh „berie“, čo ho dojíma – srdce túliace sa k Otcovi. Prečo teda hovoríme Bohu nejaké slová? Lebo ony nám pomáhajú pritúliť sa k Otcovi s dôverou, s odprosením, s nádejou, s ľútosťou, s láskou...

Kto sa modlí, dáva Bohu najavo, že ho miluje a že ho potrebuje. Kto sa skutočne modlí, nielen odrieka nejaké modlitby. Kto teda prichádza na modlitbu so správnym úmyslom – s ochotou počúvať Boha a plniť jeho vôľu. S kajúcim srdcom a s vedomím, že bez Boha nemôžem dobre žiť.

Kto sa modlí, bude spasený.“ Skúsme v tomto výroku sv. Alfonza nahradiť slovo modlí výrazom rozpráva s Bohom. Rozprávať sa s Bohom znamená hovoriť aj počúvať. Byť spolu. A z toho vyplýva spása toho, kto sa rozpráva s Bohom – ak je spolu s ním, tak robí dobre a ak aj niečo zbabre, neostane váľať sa v bahne, ale so slzami sa pozerá na milovaného Boha a prosí o odpustenie i pozdvihnutie. Nezostáva v hriechu! A preto bude spasený, lebo neustále prijíma odpustenie pre krv Ježiša Krista.

Takže farizej nemohol ísť po svojej modlitbe domov ospravedlnený. Ani sa totiž nemodlil, ani nepotreboval (podľa jeho meradiel) odpustenie. Vlastne nepotreboval spásu. Nepotreboval Boha.

Kto sa nemodlí, bude zatratený.“ Nemodlí sa človek, ktorý chce byť dokonalý vlastnými silami. Ktorý nechce Boha. Ktorý nechce poznať pravdu o sebe. A to je tragédia, ktorá sa končí peklom. Absolútnou samotou a nenávisťou ku všetkému, no najmä k Bohu a k sebe samému.

Ak poznáš niekoho okolo seba, kto sa nemodlí (kto možno len odriekava modlitby), začni sa ešte dnes za neho modliť (celým srdcom – slzami aj nárekom), aby prijal tú milosť modlitby, ktorá mu je stále k dispozícii. Preukážeš mu tým najväčšiu lásku, lebo mu pomôžeš prísť k Bohu.

Modlitba na päťdesiaty piaty týždeň Roku viery:

Pôvodne som tu chcel dať 5. kapitolu Knihy nárekov (odporúčam modliť sa ju zvlášť v ťažkých situáciách národa či spoločnosti, možno vždy pred voľbami...). Ale napokon dávam inú, dobre známu, a predsa zakaždým celkom novú. Pomodli sa ju tak, akoby si ju čítal prvý krát v živote... A modli sa ju za niekoho konkrétneho, kto sa nemodlí.

Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje,

príď kráľovstvo tvoje,

buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.

Chlieb náš každodenný daj nám dnes

a odpusť nám naše viny,

ako i my odpúšťame svojim vinníkom,

a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Amen.

56/60

„Dnes prišla spása do tohoto domu!“ (Lk 19, 9).

Nebo, 3. novembra 2013

Milovaný Zachej,

Tisnú sa mi slzy do očí, keď si spomínam na stretnutie s Tebou. Od večnosti som Ťa videl na tom strome a vnímal som Tvoju zvedavosť. Chcel si ma vidieť. A ja som ešte viac túžil vidieť Teba. Chcel som sa Ti pozrieť do očí a dať Ti najavo, že pre mňa nie si beznádejný prípad. Už pred stvorením sveta som Ti chystal miesto vo svojom slove – v evanjeliu, ale aj miesto v nebi. A tešil som sa, že Ty prichystáš pre mňa miesto po Tvojom boku na hostine v Tvojom dome.

Spomínaš si na radosť, ktorú si pocítil, keď som sa „pozval“ k Tebe? O takom čomsi sa Ti ani nesnívalo. Mal si pocit, akoby som Ťa vytrhol z čierňavy a krútňavy vôd. Zrazu si ucítil pevnú pôdu pod nohami. Bežal si domov a hneď si všetko organizoval. No nielen to, čo budeme jesť a piť, ale najmä to, kto k Tebe na hostinu príde. Pozval si tých najvzácnejších hostí pre moje srdce – hriešnikov. Verejných hriešnikov, ktorí boli najpohŕdanejšími ľuďmi v celom Jerichu. Ľudí vyobcovaných zo spoločnosti. Nik ich nemal rád, ani oni sami sa nemali radi. Urobil si mi tým veľkú radosť! Ďakujem Ti!

Určite si aj Ty zachytil šomranie ľudí, ktorí boli dobrí, čestní, zachovávali zákon, pravidelne sa modlili. (Ozaj, vieš, že Tvoja modlitba nesmierne lahodila srdcu môjho Otca? Že ktorá? „Polovicu svojho majetku...“ Nádherné vyznanie ľútosti i lásky!) Tí vonku, tí, ktorých si na hostinu nepozval, sa hnevali. Niektorí z nich očakávali, že prídem k nim. Mali na to postavenie v meste i v synagóge. Ale oni ma v skutočnosti nepotrebovali. Bolo mi z toho smutno, srdce mi plakalo pre ich zdanlivú dokonalosť, ktorá nebola ochotná prijať ma ako záchrancu, ako milovníka ich sŕdc. Ty si mi však všetky slzy rýchlo utrel svojou túžbou po uzdravení Tvojho hriešneho, čierneho, dolámaného srdca. S akou radosťou som Ti povedal: „Dnes prišla spása do tohoto domu!“

Zachej, aj dnes sa chcem pozvať k Tebe. Ty si už pri mne v nebi, ale ja sa chcem pozvať k človeku, ktorý žije ako Ty. Bohato, roztopašne, hýrivo, zlodejsky, pričom navonok tvrdí, že všetko je „v zmysle zákona. Ale v hĺbke srdca vie, že to nie je pravda. Vie, že je chudobný, že láska vyhasla v jeho srdci. Zachej, potrebujem Tvoju pomoc! Prosím Ťa, modli sa za toho človeka, prihováraj sa za neho u môjho Otca, aby som mohol prísť aj k tomu, čo je vo tme a v tôni smrti. Dnes by som veľmi rád prišiel do jeho domu a povedal mu to, čo Tebe – že prišla k nemu spása... Ďakujem Ti, že sa za neho prihováraš!

Zachej, môj milovaný, si potešením a radosťou môjho srdca. Kedykoľvek sa na Teba tu v nebi pozriem, pripomeniem si, koľko Tvojich spoločníkov prišlo postupne ku mne, keď si po hostine so mnou úplne zmenil svoj život a každému z nich si hovoril, čo som pre Teba urobil. Som veľmi rád, že si nemlčal. Koľko vrahov, prostitútok, zlodejov a podvodníkov, koľko nemravníkov a zločincov si priviedol do môjho kráľovstva! Ale vieš, že ich je vo svete ešte veľa a niet ľudí, ktorí by im chceli ukázať na mňa, ktorí by v nich vzbudili túžbu vidieť ma. Je mi dnes smutno, keď mnohí kresťania šomrú podobne ako Tvoji spoluobčania – lebo idem k hriešnikom. A tým sa vylučujú z mojej hostiny, lebo sami o sebe tvrdia, že sú dobrí, že ma vlastne nepotrebujú... Zachej, prosím Ťa, urob mi ešte jednu radosť - prihovor sa u Otca za tých všetkých „dokonalých“, aby precitli a zatúžili ma vidieť – skutočne vidieť a stretnúť sa so mnou nie v ich dokonalosti, ale v ich hriešnosti. Povedz im o radosti, ktorá na nich čaká...

Zachej, ďakujem Ti! Si úžasný človek. Si môj milovaný!

Tvoj milovaný a milujúci Ježiš

Modlitba na päťdesiaty šiesty týždeň Roku viery:

Táto modlitba je prvým čítaním tejto nedele.

„Pane, celý svet je pred tebou sťa prášok na váhe, ako kvapka rosy, čo padá na zem za rána. Ale zmilúvaš sa nad všetkými, veď všetko môžeš, a prehliadaš hriechy ľudí, aby sa kajali. Lebo miluješ všetko, čo je, a nepohŕdaš ničím, čo si vytvoril, lebo keby si bol niečím pohrdol, nebol by si to stvoril.

A ako by mohlo niečo trvať, keby si ty nechcel? Alebo ako by sa mohlo zachovať, čo by si ty nepovolal k bytiu? Ale ty sa zľutúvaš nad všetkým, lebo je to tvoje, Pane, ktorý miluješ to, čo žije.

Tvoj neporušiteľný duch je vo všetkom, a preto pomaly karháš tých, čo pochybia, a tých, čo zhrešia, napomínaš a naprávaš, aby zanechali zlo a verili v teba, Pane.“ (Múd 11, 22 – 12, 2)

57/60

Snívalo sa mi (možno to nebol sen), že sa ma Pán Ježiš pýtal, či chcem ísť do neba. S radosťou som odpovedal, že chcem. „A hneď teraz?“ A moja odpoveď ma samého zarazila – „nie, ešte nie“. Keď som sa ráno zobudil, v modlitbe som o tom hovoril s Ježišom – a svojich túžbach, plánoch, nenahraditeľnosti , o ľuďoch, s ktorými žijem, ale tiež o tom, že nech si ma vezme tak, ako to on chce. A vtedy sa v mojom srdci rozhostil pokoj.

„Až raz vstanem zo sna, nasýtim sa pohľadom na teba“ – takýto verš zo žalmu spievame túto nedeľu. V nejakom zmysle som to prežil práve dnes – sen bol pekný, len moja odpoveď ma mrzela (aj vo sne ). No po prebudení sa moje srdce nasýtilo, prijalo Božiu vôľu a je pokojné. Viem, že je to na len chvíľu. Že možno už o pár minút budem musieť znovu bojovať o svoju vieru, o ochotu zomrieť s Kristom odmietaním pokušenia (napríklad každú chvíľu čítať správy na internete), prispôsobovaním sa ľuďom okolo seba, neodsudzovaním tých, ktorí robia hanbu Cirkvi...

Vrátim sa však k nebu. Pre nebo sme stvorení. Ako som to počul v jednej kázni na Spomienku všetkých zosnulých veriacich, nie sme určení pre očistec, ale pre nebo. Preto nemáme hovoriť: „Ó, mne stačí dostať sa len do očistca, kdesi za dvere,“ ale máme túžiť po nebi. Ak sa niekto pohybuje po okraji priepasti, ľahko sa stane, že do nej spadne. Ak chce ísť niekto len za dvere očistca, ľahko sa môže stať, že sa tam nedostane. Ak však túži po nebi, po čo najväčšej nebeskej sláve, po účasti na Baránkovej hostine (na poprednom mieste ), tak jeho túžba mu pomôže prekonať nástrahy zlého a dať „dobrú odpoveď na prísnom Kristovom súde“ (modlitba z liturgie sv. Jána Zlatoústeho).

Ale... Ale neraz to vyzerá, akoby sa všetko okolo nás spriahlo a odvádzalo nás od túžby po nebi. Rodina, dom, práca, politika, nešváry v Cirkvi, ľahostajnosť či skleslosť kňazov, sklamania... Čím si doplníš tento zoznam? A je ťažké dvihnúť hlavu a cez to všetko sa pozerať na nebo. Nielen fyzicky (skúste si niekedy uvedomiť, či máte hlavu v kostole len sklonenú, alebo ju dvíhate hore a pozeráte k nebu... alebo aspoň na oltár či kríž), ale predovšetkým vnútorne. Akoby sme boli v takom ťažkom sne, kde síce hovoríme Ježišovi, že chceme ísť do neba, ale „ešte nie“.

Zdanlivo odbočím. Vo filme Vinetou je scéna, keď v kruhu sedia indiánski náčelníci a rokujú o tom, či začať alebo nezačať vojnu. Končí sa tým, že všetci po jednom vstávajú a volajú: „Boj!“ A táto scéna ma nadchýna – aj ja sa musím vždy znova rozhodovať pre boj a potom ho aj uskutočniť, vybojovať. Nie proti nejakým ľuďom: „Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach“ (Ef 6, 12).

Nech ťa táto perspektíva neľaká. Ak sa na takýto boj dáš, už vopred si víťazom. Lebo je s tebou Ježiš!!!

Rok viery sa pomaly končí a jedným z mojich pokušení a bojov je obava, či sa neskončí tak ako mnohé iné „akcie“ v Cirkvi – všetko zapadne prachom a ostane po starom. Akurát budeme mať „čiarku“, že také čosi bolo, nebude to však čiarka v našej duši, zmena k väčšej svätosti. Aj preto celý rok píšem tento Aktivizačník – aby v mojom srdci bola čiarka, aby v tvojom srdci bola čiarka, ktorá nám raz pri osobnom súde bude svedectvom – „bojoval som o svoju vieru“: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval“ (2 Tim 4, 7). Aj preto už teraz uvažujem nad tým, ako naplniť prichádzajúci Rok Sedembolestnej Panny Márie. Aby to bol aj pre mňa osobne rok upevňovania vzťahu s Ježišovou matkou.

O vieru treba bojovať. O nebo treba bojovať. Nežijeme preto, aby sme to tu nejako vydržali, ale aby sme tu budovali a skrášľovali nebeské kráľovstvo. A všetko, čo tu pre Boha urobíme, sa nám bude počítať vo chvíli, keď sa nás Ježiš posledný raz opýta: „Chceš ísť dnes ku mne?“ Kiež bude naša odpoveď radostná, ochotná. Skús si ju dnes trénovať...

Modlitba na päťdesiaty siedmy týždeň Roku viery:

Bože, túžim bývať v tvojom dome mnoho a mnoho dní (pozri Ž 23). Túžim sa raz prebudiť zo sna do nebeskej reality a uzrieť tvoju tvár. Kedyže už prídem k tebe? (pozri Ž 42). „Či nie je vojnou život človeka na zemi?“ (Jób 7, 1). To, že si so mnou, je pre mňa útechou, To, že si ma povolal k životu, je pre mňa dôkazom tvojej lásky. To, že sa mi dávaš vo sviatostiach Cirkvi, je pre mňa posilou. Aj dnes túžim viesť víťazný boj. „Keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší. Hynie mi telo i srdce, Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý... Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti a v Pánu Bohu svoju nádej mať“ (Ž 73, 25 – 26. 28).  

58/60

Celý týždeň sa vo mne pri otázke, o čom napísať tento text, veľmi výrazne objavuje slovo milosrdenstvo. Na jednej strane mi toto slovo veľmi vstupuje do svedomia (už je to aspoň tridsať rokov, čo mi spovedník povedal, že mám byť milosrdný ku všetkým, čo dostali menej poznania i formácie ako ja, no tak často v tom zlyhávam ), na druhej je pre mňa útechou. Začnem od konca – smrťou.

Svätá Faustína vo svojom Denníčku (1698) píše: „Božie milosrdenstvo neraz zasahuje hriešnika v poslednej chvíli zvláštnym a tajomným spôsobom. Podľa vonkajších znakov sa nám zdá, akoby všetko bolo stratené, ale nie je to tak. Duša osvietená lúčom poslednej mocnej Božej milosti sa v poslednej chvíli obracia k Bohu s takou silou lásky, že v jednom okamihu dostáva od Boha odpustenie vín aj trestov. Navonok ničím neprejavuje ani ľútosť, ani skrúšenosť, pretože na vonkajšie veci už nereaguje. Ó, aké nepochopiteľné je Božie milosrdenstvo!“

Vďaka tejto pravde sa vo viere môžem tešiť na smrť. A už teraz si pripravujem a trénujem odpoveď, keď sa ma Boh opýta, či ho milujem, či chcem byť s ním. „Milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa, Bože!“ Dúfam a modlím sa, aby som dostal milosť povedať tieto slová aj v tej rozhodujúcej chvíli, aby to všetko zlé, čo som v živote porobil, nebolo silnejšie ako príťažlivosť Ježišovej lásky.

Prejdem k inej knihe – Večne spievajú lesy autora Trygve Gulbranssena. Starý Dag v nej vyše tridsať rokov ide cestou spravodlivosti, práva a povinnosti. Ale aj peňazí. Stáva sa akoby vládcom osudu mnohých ľudí. Vo svojej spravodlivosti je tvrdý. Až raz mu istá žena deň pred svojou smrťou povie: „Najväčšia povinnosť je milosrdenstvo.“ Toto slovo sa mu zavŕtalo do duše a spôsobilo, že v ňom začal postupný prerod. Bolestný a dlhotrvajúci. Dag prešiel mukami srdca, kým mohol na smrteľnej posteli povedať svoje posledné slová: „Niet inej cesty okrem Krista!“

Aj mne toto slovo hlodá v srdci. Veľmi túžim, aby ma naučilo hľadieť na ľudí s láskou, s milosrdenstvom, bez povýšenosti. A ísť po tej ceste, ktorú napokon objavil starý Dag. Pozvať aj pustiť Ježiša do každej svojej myšlienky, do každého slova i do každého skutku. Nechať sa preniknúť Ježišom ako drahocenným olejom. Aby som mal Kristovu vôňu...

A napokon tretia kniha – Dokonalá sloboda. Autorka Mária C. Ziesche v ňom opisuje život mnícha Hermana, ktorý je postihnutý bolestnou chorobou, celý dokrivený, neschopný žiť samostatne, odkázaný na pomoc iných. V jednom zo záchvatov bolesti sa v ňom objavuje modlitba, ktorú na druhý deň napíše svojím krivolakým a takmer nečitateľným písmom. Je to modlitba Zdravasʼ, Kráľovná, Matka milosrdenstva.

Denne sa modlím túto modlitbu za vytrvalosť vo viere. Tak som sa to kedysi naučil. Ale postupom času si viac uvedomujem rozmer milosrdenstva v Máriinom živote – tu na zemi, keď bola milosrdná ku všetkým, ktorí nechápali jej syna, ale najmä teraz v nebi. Titul plný nádeje – Matka milosrdenstva... „Nikdy nebolo počuť, žeby bol voľakto opustený...“

Neraz som plakal pri textoch a príbehoch, ktoré tu spomínam. Moje slzy by však boli len prejavom citov, ak by s očami neplakalo aj srdce. Ak by mi milosrdenstvo iných nevliezalo pod kožu a nemenilo môj život. Ak by ma nepremieňalo Ježišovo milosrdenstvo.

Nech sa posledný týždeň Roku viery stane pre nás týždňom veľmi konkrétne prejavovaného milosrdenstva: „Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi. V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní. Žehnajte tých, čo vás prenasledujú – žehnajte a nepreklínajte! Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi! Navzájom rovnako zmýšľajte; a nezmýšľajte vysoko, ale prikláňajte sa k nízkym... Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12, 9 – 16. 21).

Modlitba na päťdesiaty ôsmy týždeň Roku viery:

Zdravas’, Kráľovná, matka milosrdenstva; život náš i sladkosť a nádej naša, zdravas’.

K tebe voláme, hriešni synovia Evy, v tomto sĺz údolí stenajúci, plačúci.

A preto teda, Orodovnica naša, obráť k nám tie svoje premilosrdné oči.

A nám Ježiša, ktorý je požehnaný plod života tvojho, tam vo večnosti ukáž.

Ó, milostivá a nad všetky pobožná, Ó, presladká Panna, Matka Božia Mária.

59/60

Tak som sa pred rokom prepočítal. Dokonca o dva týždne . Tento text už nie je na ďalší týždeň Roku viery, len na jeho posledný deň.

Viete, čo často robíme s manželkou, keď ideme v nedeľu ráno do kostola? Spievame si. Žalm. „Zaradoval som sa, keď mi povedali: ‚Pôjdeme do domu Pánovho.‘“ Učíme sa v sebe i navzájom prebúdzať túžbu po nebi. A kým tam prídeme, túžbu byť s Ježišom v jeho dome. A ešte túžbu, aby Ježiš býval aj v našom dome. Veď „jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než iných tisíce“ (Ž 84, 11a). A najmä túžbu mať Ježiša neustále v srdci.

Aj preto sa teším, že záver Roku viery bol určený práve na slávnosť Krista Kráľa. Tento sviatok mi hovorí, Ježiš raz príde ako vládca celého sveta. Ale aj ako môj Pán, ako môj Záchranca, ako môj Milovaný. A práve tento sviatok ma učí tešiť sa na ten deň, pričom je jedno, či to bude deň mojej smrti alebo deň jeho slávneho príchodu.

Keď totiž príde definitívne jeho kráľovstvo, keď sa zjaví Pánova sláva, nemali by sme byť naplnení strachom a obavami, ale so vztýčenou hlavou a s radostným srdcom vítať svojho Pána. Predstavujem si, ako z nebeských výšin zaznejú fanfáry z opery Libuše, možno zaznie Óda na radosť a rozoznie sa Talianske capriccio. Inému bude znieť zas iná hudba, taká, ktorá oslovovala jeho srdce a privádzala ho k Bohu. A budeme spolu plesať a radovať sa, lebo Pán prichádza.

Mám však strach, že niektorým bude vtedy znieť kakofónia, ktorá im bude trhať uši. Pane, zmiluj sa!

Aj preto nám Boh ponúka stále nový čas, aby sme sa tej kakofónii vyhli. Aj Rok viery nebol nato, aby sme urobili nejaké akcie, vyvesili v kostoloch plagáty a odriekali nejakú novú modlitbu, ktorú v najbližší pondelok kostolníci pozbierajú z kostolných lavíc a hodia do koša. Bol nato, aby sme zintenzívnili svoj vzťah s Bohom, aby sme tú novú modlitbu neodriekali, ale modlili sa ju. Aby sme svoju vieru nevyznávali len v kostole počas svätej omše či pri rannej modlitbe, keď sa modlíme (nie odriekame) Verím v Boha, ale aj vtedy, keď ma v televízii láka nemravný film či hlúpy seriál (nie sú takým seriálom, ktorý otravuje dušu muža, aj nekonečné športové prenosy?), keď mi šéf prikazuje v niečom klamať, keď mám možnosť niečo si z práce potiahnuť... Prichádza mi na um, ako veľmi nám ešte za totality naši duchovní otcovia zdôrazňovali, že nesmieme si z roboty zobrať ani hárok kancelárskeho papiera, aby sa diabol nemal do čoho zadrapiť na diele, ktoré pre Boha robíme...

„Pôjdeme do domu Pánovho.“ Dnes je ten deň, keď túto pravdu nanovo prijímame do svojho srdca a prijímame aj cestu, ktorou do toho domu pôjdeme. Lebo práve tá cesta je neraz problémom. Nevyhovuje nám ani nás nepriťahuje – je to totiž cesta kríža. Aj preto nám dnes evanjelium ukazuje Krista na kríži. Niet inej cesty okrem Krista na kríži. Ale pri ňom nám ukazuje aj zločinca na kríži, ktorému Ježiš hovorí: „Dnes budeš so mnou v raji.“ Dostal denár za jedinú službu, ktorú kedy Bohu preukázal – zastal sa ho pred rúhaním druhého zločinca. A ľutoval svoj zbabraný život.

Cítiš tú nádej pre seba? Nech bol tvoj život doteraz akýkoľvek – pyšný, nemilosrdný, tvrdý, neláskavý, hrubý, nemravný –, Ježiš má pre teba ponuku milosrdenstva. Prijmi ju a môžeš zažiť to, čo prežívam so svojou manželkou – radujeme sa, že ideme do domu Pánovho. Nielen v nedeľu na svätú omšu, ale aj každým rozhodnutím, každým slovom, myšlienkou, skutkom. Nie, nie sme ideálni a denne padáme. Ale zakaždým prichádzame k Ježišovi s ľútosťou i dôverou. A tešíme sa na deň, keď príde a povie: „Dnes budeš so mnou v raji.“ Príď, Pane Ježišu!

PS. Prosím na konci tohto diela o krátku modlitbu za autora týchto písmenok. Ďakujem!


Modlitba na záver Roku viery:

Nasledujúca modlitba je z byzantskej liturgie a je to modlitba pred svätým prijímaním. Nech ti osloví srdce...

Verím, Pane, a vyznávam, že ty si Kristus, Syn živého Boha, ktorý prišiel na svet zachrániť hriešnikov, a ja som prvý z nich.

Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri, veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Vládca, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Svätý, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.

Prijatie tvojich svätých tajomstiev, Pane, nech mi neslúži na súd alebo odsúdenie, ale na uzdravenie duše i tela.

Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Bože, očisť moje hriechy a zmiluj sa nado mnou. Mnoho ráz som zhrešil, Pane, odpusť mi.

Všetky čísla v PDF



Stretnutia seniorov

uverejnené 30. 9. 2013, 14:03 používateľom Jozef Možiešik   [ aktualizované 16. 3. 2017, 3:16 používateľom Farnosť Žilina Mesto ]


STRETNUTIA BÝVAJÚ POČAS ŠKOLSKÉHO ROKU KAŽDÝ PIATOK OKREM PRVÉHO PIATKA V MESIACI. INÉ ZMENY BÝVAJÚ VYHLÁSENÉ VO FARSKÝCH OZNAMOCH. STRETNUTIE JE OTVORENÉ PRE VŠETKÝCH ZRELŠIEHO VEKU.

Témy stretnutia:
jeden týždeň býva katechéza o dozrievaní v kresťanskom živote a druhý týždeň si robíme lectio divina, ktoré nám pomáha v chápaní a uskutočňovaní Božieho slova.

Chlapské večery

uverejnené 30. 9. 2013, 14:02 používateľom Jozef Možiešik   [ aktualizované 14. 11. 2017, 3:04 používateľom Farnosť Žilina Mesto ]

Hlboko v srdci muža sú určité základné otázky, ktoré nemôžu byť zodpovedané pri kuchynskom stole. Kto som? Načo som stvorený? K čomu som určený? Strach drží muža doma, kde sú veci uhladené, usporiadané a pod jeho kontrolou. Ale odpoveď na jeho najhlbšie otázky sa nenachádza v televízore alebo v chladničke.

Tam vonku na rozpálenom piesku púšte, stratený v pustatine, prijal Mojžiš životné poslanie a cieľ. Boh ho vyviedol von z Egypta, z istoty, a povolal ho, aby vstúpil do niečoho oveľa väčšieho než bolo všetko, čo si dovtedy dokázal predstaviť, čo bolo oveľa dôležitejšie ako byť šéfom firmy alebo Princom egyptským.

Pod cudzími hviezdami, v hlbokej noci Jakub prijíma nové meno, svoje skutočné meno. Už nie je prešibaným obchodníkom a vyjednávačom, teraz je tým, ktorý zápasí s Bohom. Aj Kristova skúška v pustatine je vo svojej podstate skúškou jeho identity. „Ak si tým, kým si myslíš, že si…“ 

(John Eldredge, Divoký v srdci)

Ak muž chce spoznať, kým je a načo tu je, musí sa sám vydať na túto cestu. Musí získať späť svoje srdce. 

Témy:

  • ROK 2016 - 17

  • nové informácie o chlapských stretnutiach budete môcť sledovať na tomto odkaze:
  • http://fyzika.uniza.sk/~kudelcik/ChlapskeVecery.htm

  • 05.09. Prvé stretnutie po prázdninách
  • 27.06. Rozlúčka vo Višňovom od 16.00h
  • 20.06. Futbal (17.50h. pri bráne)
  • 13.06. podelenie sa + adorácia
  • 06.06. 18.00h film + Z chlapca kráľom
  • 30.05. Z chlapca kráľom 4
  • 23.05. Z chlapca kráľom 4.kapitola
  • 16.05. Futbal (17.50h. pri bráne)
  • 09.05. Adorácia
  • 02.05. Chatrč film
  • 25.04. Z chlapca kráľom 3.kapitola
  • 18.04. Futbal (17.50h. pri bráne)
  • 11.04. Z chlapca kráľom 3.kapitola + cvičebnica
  • 04.04.18.00h. Krížová cesta
  • 28.03. Adorácia
  • 26.03. 14.30 hod. Krížová cesta
  • 21.03. Futbal (17.50h. pri bráne)
  • 20.03. 18.00 hod. Sviatok sv. Jozefa sv.omša
  • 17-19.03. chata
  • 14.03. Z chlapca kráľom +adorácia
  • 07.03. Z chlapca kráľom 2.kapitola +cvičebnica
  • 28.02. Z chlapca kráľom 2.kapitola
  • 21.02. Futbal (17.50h pri bráne školy)
  • 14.02. Lectio divina
  • 07.02. Zdieľanie
  • 31.01. Zdieľanie Z chlapca kráľom 
  • 24.01. Z chlapca kráľom
  • 17.01. Futbal (17.50h. pri bráne školy)
  • 10.01. Kapustnica
  • 03.01. Stretnutie nebude
  • 30.12. Sv. omša s otcom biskupom o 18.00h
  • 20. 12. Futbal (17.50h. pri bránke školy)
  • 13.12. Odchod do Prievidze o 16.15h. pri katedrále
  • 06.12. Lectio
  • 29.11. Adorácia
  • 22.11. Adorácia
  • 15.11. Futbal (17.45h. pred Biskupským úradom)
  • 08.11. Prvé Božie prikázanie (brat Štefan)
  • 01.11. Modlitba na cintoríne - odpustky
  • 25.10. Stavy a vzťahy - prednáška, Max Kašparu(Sirotár 18.00hod)
  • 18.10. Otcovo srdce (skúsenosť brat Peter)
  • 11.10. Spoločenské hry (brat Vlado)
  • 04.10. Lectio divina
  • 27.09. Stavy a vzťahy - prednáška, Max Kašparu(Sirotár 18.00hod)
  • 20.09. - Chlapi sebe + Lectio divina
  • ZMENA: STRETNUTIA BUDÚ BÝVAŤ V UTOROK O 19.00 HOD.

  • Prázdninový oddych prvé stretnutie 12.09.
  • 27.06. -Višňové-opekačka (16.00hod)
  • 20.06. - Adorácia
  • 13.06. - Výber manželského partnera (brat Stanislav)
  • 06.06. - Služobník milosrdenstva (otec Jakub-Rafael)
  • 30.05. - Typológia človeka (Patrik)
  • 23.05. - Chvály (Jakubova studňa)
  • 16.05. - Lectio divina
  • 09.05. - Podelenie sa o skúsenosť s Božím slovom (brat Peter a Tomáš)
  • 02.05. - Ozeáš (film o bezdpodmienečnej láske)
  • 25.04. - Prežívanie svätá omše (podľa Rivas)
  • 18.04. - Adorácia
  • 11.04. - Lectio divina
  • 04.04. - Chlapi sebe
  • 28.03. - Voľno
  • 21.03. - Krížová cesta 18.30h
  • 19.03. - Slávnosť sv. Jozefa 19.30h kaplnka
  • 14.03. - Požehnanie otca (brat Roman)
  • 07.03. - Pokračovanie filmu
  • 29.02. - Film o rodine
  • 22.02. - Chlapi sebe
  • 15.02. - Lectio divina (brat Jozef)
  • 08.02. - Zodpovednosť za financie II.(brat Stanislav)
  • 01.02. - Život je dočasným poverením (brat Roman)
  • 25.01. - Zodpovednosť za financie (brat Stanislav)
  • 11.01. - Otváracia adorácia

  • ROK 2015
  • 21.12. - Stretnutie na Hájiku
  • 14.12. - Lectio divina
  • 07.12. - Adorácia
  • 30.11. - Svätý rok milosrdestva (brat Štefan)
  • 23.11. - Chlapi sebe
  • 16.09. - Muž,ktorý je svätý (brat Stanislav)
  • 09.11. - Adorácia
  • 02.11. - Návšteva cintorína (odpustky) + podelenie sa Petra
  • 26.10. - Podelenie sa o skúsenosť zo stretnutia Band of brothers (brat Peter)
  • 19.10. - Muž, ktorý mení svet (brat Štefan)
  • 12.10. - Lectio divina
  • 05.10. - Katechéza- Boh je počiatkom všetkého (brat Roman)
  • 28.09. - Muž, ktorý miluje (brat Marián)
  • 21.09. - Chcem byť chlap (Richard Vašečka, Biskupský úrad 17.30h) potom N3
  • 14.09. - Ako ďalej? (návrhy a zdieľanie)
  • 07.09. - Lectio divina (brat Stanislav)
  • 06.09. - Púť mužov - Višňové (zraz 7.20h pri kostole na Vlčincoch)
  • 31.08. - Prvé stretnutie po prázdninách
  • 29.06. - Ďakovná adorácia
  • 22.06. - Opekačka (Vyšňové 16.00h)
  • 15.06. - Muž, ktorý potrebuje spoločenstvo (brat Štefan)
  • 08.06. - Uzdravovanie rodín-zdieľanie zo seminára s Eliasom Vellom II. (brat Peter)
  • 01.06. - Uzdravovanie rodín-zdieľanie zo seminára s Eliasom Vellom (brat Peter)
  • 25.05. - Lectio divina
  • 18.05. - Lectio divina
  • 11.05. - Muž, ktorý je múdry (brat Marek)
  • 04.05. - Adorácia
  • 27.04. - Chlapi sebe
  • 20.04. - Muž, ktorý je plný sily (brat Štefan)
  • 13.04. - Božie milosrdenstvo (brat Štefan)
  • 06.04. - voľno
  • 30.03. - Lectio divina - ako počuť Boží hlas (brat Roman)
  • 23.03. - Muž, ktorý žije s Duchom Svätým (brat Stanislav)
  • 20.03. - Krížová cesta o 17.15h.
  • 19.03. - Sv. omša o 18.00h.
  • 16.03. - Muž, ktorý žije s Duchom Svätým (brat Stanislav)
  • 09.03. - Príprava na spoločné akcie
  • 02.03. - Buď mužom, ktorý ľutuje svoje hriechy (brat Jozef)
  • 23.02. - Lectio divina
  • 16.02. - Buď mužom, ktorý žije ako milovaný syn (brat Peter)
  • 09.02. - Buď mužom, ktorý má pred očami konečný cieľ (brat Štefan)
  • 02.02. - Adorácia
  • 26.01. - Lectio divina (brat Jozef)
  • 19.01. - Nové návrhy
  • 12.01. - Vyhodnotenie roku

  • ROK 2013
  • 14.10. - Modlitbové stretnutie (chvály a adorácia) v katedrále
  • 21.10. - Lectio divina (práca so Svätým Písmom)
  • 28.10. - Identita muža (prednáška b. Roman)
  • 04.11. - Odpustky (modlitba na cintoríne)
  • 25.11. - Lectio divina (navštívi nás b.Peter Holbička)
  • 02.12. - Muž Bohatier (prednáška b. Štefan)
  • 09.12. - Adorácia
  • 30.12. - Kapustnica

  • ROK 2014
  • 13.01. - Ako ďalej? (návrhy a úlohy)
  • 27.01. - Lectio divina (b. Jozef)
  • 03.02. - Objav Krista- 1. Aký je zmysel života
  • 10.02. - Milovať a ctiť (Richard Vašečka, kde? Biskupský úrad, Čas? 17.30)
  • 17.02. - Milovať a ctiť (Richard Vašečka, kde? Biskupský úrad, Čas? 17.30)
  • 24. 02. - Požehnanie (pohľad Biblie a svedectvo b. Peter)
  • 03.03. - Chlapi sebe
  • 10.03. - Lectio divina
  • 17.03. - Lectio divina
  • 24.03. - O zvelebovaní (b.Patrik)
  • 31.03. - Objav Krista 2.Prečo je Ježiš dôležitý
  • 07.04. - Adorácia - modlitba za uzdravenie
  • 14.04. - Krížová cesta (odchod o 19.00 od N3)
  • 21.04. -Veľkonočné voľno
  • 28.04. - Chlapi sebe
  • 05.05. - Adorácia - modlitba za zdravenie (pokračovanie)
  • 12.05. - Objav Krista 3.Čo nám chce Ježiš povedať?
  • 19.05. - Lectio divina
  • 26.05. - Odpustenie (brat Janko)
  • 02.06. - Milovať a ctiť - sexualita (Richard Vašečka, kde? Biskupský úrad, Čas? 17.30)
  • 09.06. - Milovať a ctiť - sexualita (Richard Vašečka, kde? Biskupský úrad, Čas? 17.30)
  • 16.06. - Chlapi sebe
  • 23.06. - Základy manželského života (brat Stano)
  • 30.06. - Riešenie konfliktov (brat Vlado)
  • prázdninové voľno, ďalšie stretnutie 1.9. (Chlapi sebe a príprava na púť mužov)
  • 08.09. - Tému si pripraví Štefan
  • 15.09. - Prvé oficiálne stretko (chlapi sebe po prázdninách)
  • 22.09. - Milovať a ctiť - Výchova detí (Richard Vašečka, Kde? Biskupský úrad Čas? 17.30) potom Lectio divina              (brat Stano)
  • 29.09. - Milovať a ctiť - Výchova detí (Richard Vašečka, Kde? Biskupský úrad Čas? 17.30) potom Objav Krista               4.Prečo potrebujem Spasiteľa? (b. Roman)
  • 06.10. - Základy manželského života 2 (brat Stano)
  • 13.10. - Základy manželského života 3 (brat Stano)
  • 20.10. - Základy manželského života 4 (brat Stano)
  • 27.10. - Stretnutie chlapov v Tatrách (Marián a Marek)
  • 03.11. - Odpustky pre ľudí v očistci - návšteva cintorína
  • 10.11. - Základy manželského života 5 (brat Stano)
  • 17.11. - Pôst (brat Patrik)
  • 24.11. - Uzatvorené stretnutie
  • 01.12. - Adorácia
  • 08.12. - O spoločenstve (brat Štefan)
  • 15.12. - Kapustnica
  • 29.12. - Spoločná kapustnica s manželkami

Svetlo do týždňa

uverejnené 30. 9. 2013, 13:28 používateľom Jozef Možiešik   [ aktualizované 22. 11. 2014, 9:25 ]

Počas jedného roka sme vám každú nedeľu prinášali krátke videozamyslenia do nasledujúceho týždňa.

Projekt ukončený k 30.06.2013.


1-8 of 8