Misionárky lásky

uverejnené 1. 10. 2013, 4:54 používateľom Jozef Možiešik   [ aktualizované 23. 9. 2017, 2:56 používateľom Farnosť Žilina Mesto ]

Misionárky lásky (sestry matky Terezy) v našej farnosti

Agnes Gonxha Bojaxhiu patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti 20. storočia. V pamäti sa nám zachovala ako drobná, usmievavá misionárka v bielo-modrom sárí, ktorá svojou láskou a obetavosťou k chudobným ešte vždy žije v srdciach mnohých ľudí. Narodila sa v roku 1910 v Skopje, v rodine albánskeho obchodníka. Navštevovala katolícku školu a počas svojho dospievania sa stretávala s jezuitskými kňazmi, ktorí jej rozprávali o misionároch v Afrike a v Indii. Keď mala osemnásť rokov odišla do Írska, kde vstúpila k loretánskym sestrám a prijala meno Tereza po sv. Terézii z Lisieux. Po dvadsiatich rokoch v reholi ju opustila a založila v Kalkate rehoľu s názvom Kongregácia Misionárok lásky. Zomrela v roku 1997. Misionárky lásky vtedy mali už vyše 4000 členov a okrem ženskej vetvy rehole existovala aj mužská vetva, tzv. Pátri Misionári lásky a Bratia Misionári lásky. V roku 1979 jej bola udelená Nobelova cena za mier. V tom istom roku kongregácia dokázala činy takmer nemožné. Založila prvé kláštory v komunistických krajinách. Či už v Chorvátsku, východnom Berlíne a nakoniec aj v samotnom Sovietskom zväze. Agnes Gonxha Bojaxhiu Slovensko navštívila dvakrát, v roku 1987 a v roku 1990, kedy u nás ostali aj prvé Misionárky lásky.

Prvý dom bol založený v Čadci, ale v roku 1999 sa sestry presťahovali do Žiliny. Druhý dom sa nachádza v Bratislave. Zaujímavosťou je, že kongregácia Misionárok lásky skladá nie tri, ale štyri rehoľné sľuby. Pri sľube chudoby, čistoty a poslušnosti sa štvrtým sľubom stal sľub poskytovať horlivú a dobrovoľnú službu tým najúbohejším. 

Celkovo je u nás 12 sestier, z toho 4 v Žiline. Sú to štyri veľmi veselé a pracovité ženy. Sestra predstavená pochádza z Indie, dve sestry sú z Poľska a jedna z Rumunska. Náplňou ich povolania je venovať sa najchudobnejším. Do Žiliny sa presunuli aj kvôli väčšiemu počtu bezdomovcov, či ľudí závislých na alkohole, drogách, alebo prostitúcii.

Ich domov sa nachádza neďaleko Mariánskeho námestia, je to trojposchodová budova, ktorá sama prezrádza ako jednoducho sestry žijú. Najmodernejšie zariadenie v celej budove je starší telefón. Nenájdete tu žiadny televízor, či počítač a dokonca ani práčku. Všetko sa perie ručne. Sestry majú na dolnom poschodí klauzúru a veľmi peknú a jednoducho zariadenú kaplnku. Na prvom poschodí žije zhruba 10 mužov. Sú to zväčša alkoholici a bezdomovci, ktorí sa snažia začať „nanovo“. Musia však dodržiavať program, ktorý začína ráno sv. omšou a pokračuje prácou, o 15 hodine modlitbou ruženca. A samozrejme nemôžu si vypiť. Druhé poschodie ich domu tvorí kaplnka a miestnosti na katechézy. 

A program sestier? Už podľa názvu Misionárky lásky môžeme vycítiť, že ich hlavným poslaním je vniesť lásku tam, kde sú. Priniesť Božiu prítomnosť do každého srdca, ktoré stretnú. Chodia do väzníc, do nemocníc, starajú sa o bezdomovcov, narkomanov, ktorí bývajú v ich dome, ale aj o tých, ktorých stretnú v meste. Starajú sa o Rómov. Táto starostlivosť pozostáva z evanjelizácie dospelých ako aj detí. Každý pondelok majú sestry s deťmi Átrium, čo sú krátke a veľmi zaujímavé katechézy. V nedeľu majú naopak svätú omšu na ktorej je vždy aspoň 25-30 rómskych detí. Určite by som spomenul aj deň 14. september 2012, keď na Bratislavskej ulici sestričky spolu s diecézou postavili kríž a menšiu kaplnku Panny Márie. V nedeľu po svätej omši prichádzajú bezdomovci a každý, kto cíti hlad, na obed, ktorý sestry pripravili a poobede sa všetci spoločne v kaplnke modlia ruženec. Okrem toho treba povedať, že sestry sú aj tzv. „administratívny vyslanci“. Totiž pre ľudí v núdzi vybavujú všetky možné záležitosti, ako vybavenie nového občianskeho preukazu, či zabezpečenie bývania v dome dôchodcov, alebo ústave. A okrem toho samozrejme varia pre všetkých, čo bývajú v ich dome, zabezpečujú lieky, nákupy a vlastne by sa dalo povedať, že sú neustále na nohách. Aby toto všetko sestry dokázali musia samozrejme aj čerpať odniekiaľ silu a energiu. A týmto zdrojom je pre ne najmä modlitba. Misionárky lásky majú spoločné modlitby ako je breviár, ruženec, či každodenná adorácia. A druhým zdrojom energie je šťastie a vďačnosť, ktoré prinášajú ostatným.

L. N. Tolstoy raz povedal, že šťastie je skutočné len vtedy, keď je zdieľané. A myslím, že práve toto je ten najväčší dar, ktorý sestry svetu ponúkajú. Ich prítomnosť, úsmevy, radosť, vieru, nádej a lásku. No najväčšia z nich je láska.

Martin Buňo